Odporovateľný právny úkon a vymáhateľnosť podmienky: Hĺbková analýza

Tento článok sa zameriava na problematiku odporovateľných právnych úkonov a vymáhateľnosti podmienky v slovenskom práve. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto tému, analyzovať relevantné právne predpisy a judikatúru, a objasniť sporné body a rôzne interpretácie.

Úvod do problematiky odporovateľnosti právnych úkonov

Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Z tejto zásady treba vychádzať. Veriteľ sa môže brániť voči takémuto konaniu dlžníka prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Ide o dôležitý nástroj, ktorý slúži na ochranu veriteľov pred nepoctivými praktikami dlžníkov.

Čo je odporovacia žaloba?

Ak dlžník prevedie majetok na tretiu osobu (napríklad na deti alebo manželku) s cieľom vyhnúť sa uspokojeniu pohľadávky veriteľa, veriteľ má možnosť podať na súde odporovaciu žalobu. Takáto žaloba sa volá odporovacia žaloba. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu.

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.

Účel a zmysel odporovacej žaloby

Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený.

Prečítajte si tiež: Podmienky odporovateľnosti pri hypotéke

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku.

Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

Odporovateľnosť vs. Neplatnosť právneho úkonu

Len pre porovnanie, ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu (pozor, ide o iný inštitút, než neúčinnosť!), jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov). Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa.

Konanie o odporovacej žalobe

Konanie o odporovacej žalobe, t. j. žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu, môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv.

Náležitosti odporovacej žaloby

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

Prečítajte si tiež: Právna ochrana veriteľa

V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Lehota na podanie odporovacej žaloby

Odporovať možno úkonu urobenému v posledných troch rokoch, výpočet osôb voči ktorým je právo odporovať legitímne nájdeme ustanovený v §42a odsek 1 2 3 4.

Vymáhateľnosť pohľadávky ako podmienka úspešnej odporovacej žaloby

Podstatným pojmom v kontexte odporovateľnosti právnych úkonov je "vymáhateľná pohľadávka". Zákonodarca v ustanovení § 42a ods.1 Občianskeho zákonníka hovorí, že „ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“.

Kto je veriteľ?

Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie.

Čo je vymáhateľná pohľadávka?

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické.

Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde.

Vymáhateľnosť pohľadávky v čase rozhodovania súdu

Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe.

Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j.

Odlišný názor Najvyššieho súdu Českej republiky

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp. zn. 13Co/1121/99-55 uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií.

Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor, a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len o pohľadávku „dospelú" či splatnú.

Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutý v ustanovení § 42a ods. 1 OZ nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, určuje ustanovenie § 42a ods. 2 OZ. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 OZ odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu.

Z tohto teda, podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, okrem iného vyplýva, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe.

Vplyv iných prebiehajúcich konaní na rozhodnutie o odporovacej žalobe

Mierne odbočme, pokiaľ sme pri problematike iných prebiehajúcich konaní a ich vplyvu na rozhodnutie o odporovacej žalobe, treba uviesť aj to, že veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon (t. j. ten, ktorý sa odporovacou žalobou napáda t. j. úkon medzi dlžníkom a treťou osobou - žalovaným, nie úkon medzi žalujúcim veriteľom a dlžníkom) stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela („druhou stranou" odporovaného úkonu t. j. nadobúdateľom dlžníkovho majetku), nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohoto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného úkonu.

Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho …

Problém interpretácie slovného spojenia "ak už bol uspokojený"

Po krátkom a stručnom, nie vyčerpávajúcom úvodnom exkurze teóriou odporovateľnosti právnych úkonov prejdime k podstate článku. Praktické diskusie a polemiky civilistov vyvoláva zákonné znenie vymedzujúce práve samotnú odporovateľnosť právneho úkonu a podmienky jeho vzniku či možnosti použitia. To, že na základe odporovania právnych úkonov dlžníka môže veriteľ súdnou cestou dosiahnuť stav uspokojenia svojej pohľadávky aj napriek stavu kedy sa dlžník zbavuje majetku je samozrejmé a nesporné.

Sporným sa stáva uvedený koniec ustanovenia, v ktorom zákonodarca použil slová „alebo ak už bol uspokojený“. Nie je tajomstvom, že táto formulácia je v právnej obci často diskutovaným pojmom a hľadanie zákonodarcovho zámeru je viac ako rozporuplné. Ak už bol veriteľ uspokojený, nie je čo odporovať. Najdôležitejšia otázka, ktorá sa mimochodom stala impulzom napísania tohto postu stojí nasledovne : chcel zákonodarca slovným spojením „ak už bol uspokojený“ explicitne vyjadriť možnosť ochrany veriteľa aj pri pohľadávkach, ktoré v čase rozhodovania o odporovaných právnych úkonoch ešte nie sú splatné/ vymáhateľné pri jasnom a dokázateľnom konaní in fraudem creditoris samotným dlžníkom? Ak to nebol tento zámer, čo ním bolo?

Zaujímavým je spomenúť rozhodnutie NS ČR, ktoré hovorí, že „ ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (ešte) vymáhateľná, pričom sa žalobca domáha priznania tejto v inom súdnom konaní, tak je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.“

Možná interpretácia a protiargumenty

Vyjadrujem subjektívny názor, že zákonodarca formuloval toto ustanovenie (jeho koniec) z dôvodu možnej existencie ešte nesplatnej (ale vymáhateľnej vzhľadom na definíciu "vymáhateľnej pohľadávky" podanej NSSR) pohľadávky - a chcel jej priznať ochranu v situácii, kedy je zjavný, výslovne dokázateľný úmysel dlžníka zbaviť sa majetku za účelom znemožnenia uspokojenia v budúcnosti splatnej veriteľovej pohľadávky aj napriek uspokojeniu tohto veriteľa cestou odporovateľnosti z existujúcej, skôr splatnej pohľadávky.

Situácia, kedy osoba A mala voči osobe B viacero pohľadávok, pričom niektoré z nich sú už splatné, no niektoré sa splatnými ešte nestali, stanú sa takými v budúcnosti. Práve v tejto situácii sa právo veriteľa odporovať právnym úkonom môže javiť opodstatneným aj pri ešte nesplatných pohľadávkach aj pri prípadnom už existujúcom uspokojení veriteľa (jeho skoršie splatných pohľadávok cestou odporovateľnosti právnych úkonov). Na druhej strane si uvedomujem aj existenciu protiargumentov logicky vyvracajúcich tento argument, ako napríklad možnú obranu dlžníka, že pohľadávku, ktorá je splatná v budúcnosti splní bez akýchkoľvek problémov - no tento argument by pri zjavnom konaní in fraudem creditoris asi neobstál.

Spomenutá konštrukcia hovorí na jednej strane o istom smerovaní chápania problematického znenia občianskoprávnej úpravy, na strane druhej robí z rozhodnutia NSSR v ktorom obsahovo vymedzil vymáhateľnú pohľadávku veľmi dôležitým, a po tretie so štipkou irónie toto spojenie podsúva do už problematickej oblasti ďalšie otázniky a práve preto privítam akékoľvek názory reagujúce na predmetný problém.

Odporovateľnosť právnych úkonov v kontexte osobného bankrotu

Pl. 1.3.2017 vstúpila do účinnosti nová právna úprava oddlžení fyzických osôb, v Slovenskej republike známa pod označením „osobné bankroty“. S úpravou osobných bankrotov je spojená aj jedna z noviniek insolvenčného práva - nové pravidlá „obrany a útoku“ proti odporovateľným právnym úkonom dlžníka. Doterajšie pravidlá upravené v druhej časti piatej hlave druhom oddiele insolvenčného zákona obsahovali samostatné špecifické skutkové podstaty „odporovateľnosti", a to vrátane súvisiacich procedúr. Úspešné odporovanie bolo spájané s následkami smerujúcimi voči všetkým účastníkom insolvenčného konania, t.j.

Osobno-bankrotová legislatíva „odporovateľných právnych úkonov“ posúva tému „odporovateľnosti právnych úkonov“ mimo insolvenciu čo do aplikačných pravidiel, následkov, ale i čo do aktérov. Je reprezentovaná ustanoveniami § 166h insolvenčného zákona. Podľa § 166h ods. 1 insolvenčného zákona „Oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa, v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná.“

Práva a povinnosti správcu

Ako bolo uvedené vyššie, správca nemá legálnu možnosť (a tak ani povinnosť) zasahovať proti úkonom dlžníka vykonaným na majetku pred oddlžením. Pri úkonoch vykonaných dlžníkom po oddlžení je riešenie nastavšej skutkovej a právnej situácie odlišné, a to nielen z hľadiska aktérov, ale i z hľadiska toho, o ktorú formu riešenia osobného bankrotu ide. Pri konkurze je popri ustanoveniach § 166 nutné aplikovať i ďalšie pravidlo, špecifické pravidlo podľa § 167b ods. Uvedeným sa normuje priama neúčinnosť úkonov dlžníka k určitému majetku.

Jedným z predpokladov pre zákonnú realizáciu (výkon) postihovacieho oprávnenia správcu, je skutočnosť, že ide o úkon ukracujúci majetok podliehajúci konkurzu. V prípade sporu o to, či nastúpil alebo nenastúpil právny následok - neúčinnosť právneho úkonu - t.j. Ak majetok (majetková hodnota) nepodlieha konkurzu - hoci konkurzu podliehal(-a), pričom sa s ním nakladalo spôsobom, ktorého dôsledkom bolo nastúpenie následku v podobe ex lege neúčinnosti právneho úkonu - je "zužitkovanie výsledkov ex lege neúčinnosti" priamo na veriteľovi, resp.

Interpretácia popierajúca uvedené by viedla k absurdným výsledkom, keď by dlžník „pod ochranou určeného splátkového kalendára“ mohol protiprávne - bez akýchkoľvek možností na strane veriteľskej - nakladať so svojím majetkom a veriteľov ukracovať, resp. podstatne znižovať príležitosť veriteľov dosiahnuť reálne uspokojenie. Z uvedeného vyplýva, že takéto (protiprávne) nakladanie s majetkom dlžníka, ku ktorému konaniu dlžníka dochádza po oddlžení, t.j.

Odporovateľnosť právnych úkonov pred oddlžením

Ďalší rozbor bude venovaný pravidlám o odporovateľných právnych úkonoch vykonaných pred oddlžením. Porovnaním jazykového vyjadrenia pravidiel uvedených v odsekoch 1 a 2 paragrafu 166h je zistiteľné, že odsek prvý je venovaný obrane/útoku veriteľov z dôvodu „ušlého majetku“, odsek druhý obrane/útoku z dôvodu, že majetok dlžník odporovateľným právnym úkonom „zaťažil“ záložným právom, vecným bremenom alebo inou ťarchou (t.j.

Už z prvého preskúmania - z jazykového vyjadrenia textu zákona - zistíme, že tomu tak nie je. i. „právo … v rozsahu pohľadávky domáhať sa … jej uspokojenia z toho, čo … ii. „právo … domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo … iii. Podľa § 166h ods. 1 má veriteľ právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka. Podľa odseku druhého tohto paragrafu má právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu a odkaz na Občiansky zákonník alebo iný predpis absentuje. Prvé pravidlo zvádza k stavu o priamej možnosti uspokojiť sa procedúrou reglementovanou Občianskym zákonníkom. Druhé pravidlo nás bez pochýb smeruje „iba“ k inštitútu odporovateľnosti, t.j. procedúre na dosiahnutie neúčinnosti právneho úkonu, nie už bezprostredného uspokojovania. Pri prvom pravidle riešime otázku, či tento výsledok - slovne vyjadrená už priama možnosť uspokojenia a skúma sa len akým spôsobom sa podľa Občianskeho zákonníka uspokojiť - zodpovedá účelu zákona a je súladný s právnym poriadkom ako celkom. Pri druhom pravidle nastoľujeme otázku - uplatní sa inštitút odporovateľnosti podľa § 42a a nasl.

#

tags: #odporovatelny #pravny #ukon #vymahatelnost #podmienky