Odporovateľný právny úkon: Komplexný pohľad na ochranu veriteľa

Odporovateľnosť právnych úkonov je významný inštitút občianskeho práva, ktorý má za cieľ chrániť veriteľov pred konaním dlžníkov, ktorí sa zbavujú svojho majetku s úmyslom vyhnúť sa splneniu svojich záväzkov. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na túto problematiku, vrátane definície, podmienok odporovateľnosti, procesného postupu a súvisiacich otázok.

Úvod do odporovateľnosti právnych úkonov

Odporovateľnosť právnych úkonov predstavuje špecifický nástroj, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka. Na rozdiel od absolútnej alebo relatívnej neplatnosti, ktorá postihuje právny úkon kvôli existencii určitej vady, odporovateľnosť nepostihuje platnosť samotného úkonu. Úkon, ktorý je odporovateľný, sa považuje za platný. Odporovateľnosť však postihuje právne dôsledky právneho úkonu, a to vo vzťahu k veriteľom dlžníka.

Zjednodušene povedané, odporovateľnosť chráni veriteľa pred situáciou, kedy sa dlžník zbavuje hnuteľného či nehnuteľného majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), čím ohrozuje veriteľove pohľadávky a ich vymáhateľnosť plynúcu zo zmluvného či mimozmluvného vzťahu. Ak sú spomenuté právne úkony dlžníka urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris), sú odporovateľné. Prirodzene, musí ísť o kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Ak sa majetok dlžníka síce zmenšil, ale zostatok postačuje na uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nie je dôvod na odporovanie právnych úkonov dlžníka, ktorými sčasti zmenšil svoj majetok.

Základné princípy odporovateľnosti

Možno základno-školské pripomenutie dôležitej podstaty odporovateľnosti - odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Opakom, ak sa zistí, že napadnutý právny akt bol neplatný, automatickým následkom je nevyhovenie podanej (odporovacej) žalobe. Veriteľove právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti osobe, ktorá s dlžníkom predmetný právny úkon dohodla, teda v koho prospech takýto úkon dlžník učinil - logicky : kto z takéhoto právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech. Odporovať možno úkonu urobenému v posledných troch rokoch, výpočet osôb voči ktorým je právo odporovať legitímne nájdeme ustanovený v §42a odsek 1 2 3 4. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť aj proti dedičom tejto osoby, či prípadne právnemu/právnym nástupcom. Uspokojovanie veriteľovej pohľadávky z úspešne odporovateľného právneho úkonu prebieha z čiastky, ktorá ušla odporovateľným právnym úkonom z dlžníkovho majetku.

Aj samotná odporovateľnosť právnych úkonov dlžníka má isté obmedzenie. V súdnej praxi sa dá stretnúť s názorom, že nie je odporovateľným právny úkon dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu voči inej osobe ako osobe /žalujúceho/ veriteľa.[1] Preukázanie úmyslu ukrátiť veriteľa je však obtiažne, a ak to žalobca nedokáže, nie je splnená základná podmienka priznania odporovateľnosti právneho úkonu. Opakom sú blízke osoby, kedy sa tento úmysel prezumuje a je práve na týchto, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznať nemohli aj pri náležitej starostlivosti.

Prečítajte si tiež: Analýza odporovateľného právneho úkonu

Odporovacia žaloba a jej náležitosti

Tzv. odporovacia žaloba[2] je prostriedkom, ktorým sa veriteľ na súde bude domáhať, že právne úkony ktoré dlžník učinil budú práve voči nemu právne neúčinné. Podaním takejto žaloby sa stáva predmetný ( odporovaný - pozn. aut.) právny akt tým, ktorý z hľadiska veriteľa ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s úmyslom in fraudem creditoris. V prípade, že by veriteľ nepodal spomenutú odporovaciu žalobu na súd v lehote troch rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom ( resp. po jeho účinnosti), jeho právo odporovať zaniká. Na túto situáciu musí súd prihliadať ex offo, keďže ide o prekluzívnu lehotu. Okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Doterajšia súdna prax sa okrem iného venovala napríklad aj otázke dokázania úmyslu dlžníkovi poškodiť práve toho veriteľa, ktorý podáva odporovaciu žalobu. Reakcia a názor súdov bol, že podmienky § 42a odsek 2 OZ neviažu odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenie konkrétnej pohľadávky, a práve preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich.

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti (porovnaj aj rozsudok NS ČR sp. zn.

Vymáhateľnosť pohľadávky a jej význam

V spomenutej problematike je podstatným slovom slovo „vymáhateľná“. Nosným sa v tomto prípade stal rozsudok Najvyššieho súdu SR z z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom slovo vymáhateľnosť definoval a to tak, že „ ho nemožno chápať v zmysle, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu je spojené iba s pohľadávkou, ktorej bol priznaný exekučný titul. Ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.

Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické.

Prečítajte si tiež: Podmienky odporovateľnosti pri hypotéke

Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj "pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde" - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom.

Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j.

Problém interpretácie slovného spojenia "ak už bol uspokojený"

Sporným sa stáva uvedený koniec ustanovenia, v ktorom zákonodarca použil slová „alebo ak už bol uspokojený“. Nie je tajomstvom, že táto formulácia je v právnej obci často diskutovaným pojmom a hľadanie zákonodarcovho zámeru je viac ako rozporuplné. Ak už bol veriteľ uspokojený, nie je čo odporovať. Najdôležitejšia otázka, ktorá sa mimochodom stala impulzom napísania tohto postu stojí nasledovne : chcel zákonodarca slovným spojením „ak už bol uspokojený“ explicitne vyjadriť možnosť ochrany veriteľa aj pri pohľadávkach, ktoré v čase rozhodovania o odporovaných právnych úkonoch ešte nie sú splatné/ vymáhateľné pri jasnom a dokázateľnom konaní in fraudem creditoris samotným dlžníkom? Ak to nebol tento zámer, čo ním bolo?

Záverom, vyjadrujem subjektívny názor, že zákonodarca formuloval toto ustanovenie (jeho koniec) z dôvodu možnej existencie ešte nesplatnej (ale vymáhateľnej vzhľadom na definíciu "vymáhateľnej pohľadávky" podanej NSSR) pohľadávky - a chcel jej priznať ochranu v situácii, kedy je zjavný, výslovne dokázateľný úmysel dlžníka zbaviť sa majetku za účelom znemožnenia uspokojenia v budúcnosti splatnej veriteľovej pohľadávky aj napriek uspokojeniu tohto veriteľa cestou odporovateľnosti z existujúcej, skôr splatnej pohľadávky. Situácia, kedy osoba A mala voči osobe B viacero pohľadávok, pričom niektoré z nich sú už splatné, no niektoré sa splatnými ešte nestali, stanú sa takými v budúcnosti. Práve v tejto situácii sa právo veriteľa odporovať právnym úkonom môže javiť opodstatneným aj pri ešte nesplatných pohľadávkach aj pri prípadnom už existujúcom uspokojení veriteľa (jeho skoršie splatných pohľadávok cestou odporovateľnosti právnych úkonov). Na druhej strane si uvedomujem aj existenciu protiargumentov logicky vyvracajúcich tento argument, ako napríklad možnú obranu dlžníka, že pohľadávku, ktorá je splatná v budúcnosti splní bez akýchkoľvek problémov - no tento argument by pri zjavnom konaní in fraudem creditoris asi neobstál.

Odporovateľnosť v konkurznom konaní

Vyplatenie odmeny a prémie zamestnancovi úpadcu má charakter právneho úkonu, ktorému možno odporovať žalobou o neúčinnosť právneho úkonu po­dľa § 57 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

Špecifické situácie a judikatúra

V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať (k uvedenému pozri napríklad NS ČR sp. zn.

tags: #odporovatelny #pravny #ukon #žaloba #vzor