
Odstúpenie hraníc Československa pred druhou svetovou vojnou je komplexná téma, ktorá zahŕňa politické, spoločenské a architektonické aspekty. V tomto článku sa zameriame na rôzne faktory, ktoré ovplyvnili toto obdobie, vrátane vplyvu na bývanie a životný štýl obyvateľov, najmä advokátov, a tiež na politické a ideologické zmeny, ktoré viedli k narušeniu Československa.
V prvej polovici minulého storočia prechádzalo bývanie advokátov podobnými premenami ako bývanie celej strednej triedy spoločnosti. Do popredia sa dostávala modernosť, originalita, výdobytky techniky, nové umelecké trendy a architektonické štýly. Pre tých bohatších bola typická reprezentatívnosť a luxus.
Viacerí advokáti aktívne ovplyvňovali architektonický koncept svojich obydlí a prispeli tak k dnešnému vzhľadu miest, najmä Bratislavy. Osudy advokátskych víl z čias ČSR, ale aj samotné bývanie advokátov, boli poznačené nástupom nového režimu. Funkcionalizmus bol označený za prežitú a bezideovú cestu architektúry, typickú pre starý buržoázny svet. V spoločnosti prestalo byť prestížnym vyčnievať z typizovaného konceptu nových predstáv o bývaní, tobôž prijímaním nových architektonických trendov zo zahraničia. Architektúra bola nútená vstúpiť do služieb režimu a rešpektovať jeho hodnoty.
Peter Ivan Harminc po promócii v Bratislave (1930) nastúpil do advokácie ako osnovník u viacerých advokátov. Neskôr pracoval u verejného notára a v obchodnej spoločnosti. Od marca 1939 pôsobil ako advokát v Žiline, neskôr v Hlohovci. Počas vojny bol zaistený Gestapom a väznený. Po vojne bol znova zapísaný do zoznamu advokátov s komorou prikázaným sídlom v Nových Zámkoch.
Myšlienka čechoslovakizmu, ktorá sa prelínala s úprimnou snahou o prehĺbenie vzájomnej spolupráce, bola zároveň zneužitá na pokus o etnické pohltenie Slovenska Čechmi. Táto skutočnosť značne skomplikovala slovensko-české vzťahy.
Prečítajte si tiež: Viac o náhrade škody a odstúpení
Po druhej svetovej vojne sa v Česko-Slovensku vytvoril systém skresleného výkladu slovenských dejín a ich aktérov v rokoch 1918 - 1945, ktorého cieľom bolo ideovo zbaviť Slovákov snahy presadzovať svoju osobitú politickú vôľu nezávislú od Čechov. Formovanie osobitých slovenských národných požiadaviek sa začalo spájať so slovami ako separatizmus, klérofašizmus, zrada, buržoázny nacionalizmus.
Slováci v roku 1918 nevstupovali do spoločného štátu s Čechmi s cieľom asimilovať sa, ale aby zabezpečili miesto medzi slobodnými národmi Európy. Martinská deklarácia z 30. októbra 1918 vyjadrovala toto presvedčenie.
Niektorí slovenskí dejatelia boli po 30. októbri 1918 sklamaní z praxe zavádzania česko-slovenskej moci na Slovensku, ktorá nerešpektovala slovenskú osobitosť ani sľuby, že si to zariadime „po domácky“. Z tejto frustrácie vyplynula snaha Andreja Hlinku predstaviť slovenský program na mierovej konferencii v Paríži v lete 1919.
Vo februári 1920, pri prijímaní Ústavy nového štátu, šesť poslancov ľudovej strany dalo v ústavnoprávnom výbore národného zhromaždenia osvedčenie, ktoré možno chápať ako ústavný podklad ich zápasu za autonómiu. Toto osvedčenie bolo prejavom vysokej zodpovednosti poslancov ľudovej strany voči novému spoločnému štátu Slovákov a Čechov.
Hlinkova Slovenská ľudová strana (HSĽS) zostala štátu až do Mníchova roku 1938 lojálna, aj keď jeho predstavitelia neboli ochotní akceptovať ani len minimálne požiadavky na štátoprávne vyrovnanie so Slovákmi. Po vojne bola celá činnosť HSĽS zámerne diskvalifikovaná ako protištátna a kriminalizovaná.
Prečítajte si tiež: Odstúpenie od kúpnej zmluvy autoúveru
Autonomistická politika HSĽS bola plne legitímna a opierala sa o kontinuitu slovenského národného programu, vytvoreného Ľ. Štúrom a formulovaného v Memorande národa slovenského roku 1861, ale aj o písomne potvrdené sľuby českej strany v čase boja za oslobodenie a o ústavnú výhradu z roku 1920.
Volebný úspech Sudetonemeckej strany K. Henleina roku 1935 a vzrast agresivity Berlína nenechali nikoho na pochybách, že česko-slovenský štát je ohrozený. Minister zahraničných vecí ČSR E. Beneš namiesto toho, aby hľadal dohodu so Slovákmi, prišiel ich v decembri 1933 strašiť, aké by to bolo nešťastie pre Slovákov, keby náhodou získali autonómiu. Dokonca celkom otvorene povedal, že ich osudom je a bude asimilovanie sa do „vyspelejšieho“ českého národa.
Predstavitelia ľudovej strany boli ochotní vstúpiť do ústrednej vlády v Prahe, ale podmienky, ktoré im ponúkal prezident, vyžadovali kapituláciu HSĽS na jej dvadsaťročný program.
Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži v roku 1938 bolo Československo nútené odstúpiť rozsiahle územia Nemecku, Maďarsku a Poľsku. Tieto udalosti znamenali definitívny koniec prvej ČSR a viedli k vzniku autonómneho Slovenska a neskôr Slovenského štátu.
Počas vojny boli mnohí advokáti perzekvovaní, najmä tí židovského pôvodu. Vládne nariadenia obmedzovali ich činnosť a majetok.
Prečítajte si tiež: Odstúpenie od zmluvy a reklamácia
tags: #odstupenie #hranic #Československo #pred #druhou #svetovou