Juraj Spiritza: Život zasvätený zvonom a slovenskému kultúrnemu dedičstvu

Úvod

Článok je venovaný životu a dielu archivára, historika a kampanológa európskeho významu, Dr. Juraja Spiritzu, ktorý sa významnou mierou podieľal na formovaní pamiatkovej starostlivosti a prezentácii nášho kultúrneho dedičstva.

Život a dielo Juraja Spiritzu

Dr. Juraj Spiritza, žijúca legenda slovenskej kampanológie, sa narodil 18. decembra 1935 na Spiši. Hoci je povolaním archivár, do dejín sa zapísal predovšetkým ako zakladateľ slovenskej kampanológie - vedy o zvonoch. Zmapoval a popísal tisíce zvonov na Slovensku a stovky dobrodružných príbehov a osudov zvonolejárov, ktorí pôsobili na našom území od čias Veľkej Moravy až po súčasnosť. Jeho práca je dodnes najrozsiahlejším a najcitovanejším dielom v tejto oblasti v európskom kontexte.

Jeho dielo je výnimočné rozsahom, erudovanosťou, rôznorodosťou a kvalitou. Významne prispel k poznaniu pamiatkového fondu Slovenska, čím sa zaradil medzi vzácne osobnosti našej krajiny. Celý svoj život spojil so zvonmi, a stále nimi žije. Svojím ľudským a prívetivým prístupom je darom pre nové generácie bádateľov.

Prínos Juraja Spiritzu pre kampanológiu

Juraj Spiritza vyzdvihol na náležitú úroveň osobitný fenomén ľudskej kultúry - zvonárov, zvonolejárov a zvonenie, zvonové nápisy a zvony. Bol hlavným a dlhé obdobie jediným dokumentátorom, autorom, výskumníkom, propagátorom a učiteľom, ochrancom a najznámejšou odbornou a ľudskou autoritou pre toto spoločné hudobné a kultúrne dedičstvo národa. V rámci dlhodobého bohatého autorského publikovania a početných zahraničných aj interdisciplinárnych spoluprác sa mu podarilo položiť základy kampanológie ako osobitnej zvono-vedy na Slovensku a zapojiť do európskych dejín zvonolejárstva a zvonov aj naše stále objavované kultúrne dedičstvo ako spoločné celo-európske duchovné vlastníctvo. Vďaka jeho komplexným prácam a podaniu sa tak Slovensko práve cez zvony, zvonárov a cez takmer 500 známych zvonolejárov zbližuje so spoločnou históriou celej Európy, kde sa zároveň veľmi pozitívne zviditeľňuje. Juraj Spiritza všadeprítomne presadzuje hlavne pamiatkársku líniu prístupu k zvonom ako k ohrozeným hudobno-liturgickým a nápisovým prameňom, ktoré si zasluhujú aj náležitú praktickú ochranu. Jeho známym mottom je myšlienka, že - „Ak chceme zvony chrániť, musíme ich najprv poznať.“

Je autorom vyše 222 odborných i odborne-populárnych prác a príspevkov v rôznorodých periodikách a médiách. Ako prvý a jediný na Slovensku systematicky rozbehol a ukážkovo realizoval vytváranie jedinečnej databázy stoviek historických i novodobých zvonov a zvonolejárov. Nadviazal na vlastné výskumy v neľahkej dobe socializmu, a aj v dôslednom odbornom vedení a „vychovávaní“ mladej generácie adeptov kampanologických diplomových prác, a to vďaka vzácnemu prepojeniu so vzácnym životným priateľom, profesorom, historikom - archivárom Jozefom Šimončičom z Trnavy.

Prečítajte si tiež: Viac o náhrade škody a odstúpení

Ohlas v zahraničí

Dr. Kurt Kramer z Nemecka povedal: „Kto pozorne číta publikácie Juraja Spiritzu, vníma jeho úctu pred starými písomnosťami, jeho lásku k vrchovine na slovenskom severovýchode na úpätí Vysokých Tatier, k Spišu, jeho lásku k bronzovému kovolejárstvu, k umelcom, stvárňujúcim reliéfne umenie, a jeho obdiv ku kovolejárov a zvonolejárom. (..,) Jeho zvedavosť nazerať za kulisy historických udalostí, dejiny nielen registrovať, ale taktiež im rozumieť, históriu obohacovať a rozumne prepájať s historkami. Lebo historikova úloha nie je registrovať, ale rozumieť. Juraj Spiritza svojmu dielu vdýchol život, ktorý prýšti z porozumenia.“

Zameranie na zvonolejársku dielňu majstra Konráda

Osobitný a „srdcový“ záujem venoval Juraj Spiritza od počiatku najmä našej najstaršej viacgeneračnej stredovekej zvonolejárskej dielni majstra Konráda (zvaného Gaala) a jeho nasledovníkov zo Spiša, zo 14.-16. storočia, ktorých dielo dnes oceňuje Európa i svet na úrovni diel majstra Pavla z Levoče. Venuje sa tiež téme pôsobenia tzv. lotrinských vandrujúcich lejárov u nás, čím sa opäť prepájame kultúrne i historicky s Francúzskom, Nemeckom a celou západnou Európou. Osobitným prínosom Juraja Spiritzu sú jeho odborné spolupráce - scenáre, podklady, konzultácie - a aj spolu-zásluhy na vzniku našich najvýznamnejších kampanologických expozícií v múzeách na Slovensku - Košice, Trnava, Kremnica.

Prínos Juraja Spiritzu pre archívnictvo

Juraj Spiritza sa zaslúžil o zásadné riešenie priestorových potrieb štátnych archívov a o citlivú revitalizáciu ich historických budov v Banskej Štiavnici, Bytči, Košiciach, Levoči, Prešove, Plaveckom Podhradí a v iných ďalších lokalitách. Rovnako sa zaslúžil veľkou mierou o komplexnú ochranu archívnych dokumentov, či zabezpečenie ich mikrofilmovania. Bol predsedom archívnickej Ohodnocovacej komisii v rokoch 1976 - 1990, a aj pozitívna angažovanosť pri celoslovenskej koordinácii delimitácie dokumentov slovenskej proveniencie do archívov na Slovensku po rozpade Československa v r. 1993. Spomenúť treba aj jeho mnohé aktivity v oblasti archívnej legislatívy, ako aj dlhoročné pôsobenie v názvoslovnej komisii a komisii pre posudzovanie návrhov mincí. Jeho početné publikované štúdie, články, recenzie a scenáre i výskumy z oblasti archívneho kultúrneho dedičstva a historických vied zahŕňajú témy, ako sú napr. metodické štúdie ochrany a dokumentovania archívneho dedičstva, významné osobné, rodinné a rodové archívy, cirkevné a vojenské matriky slovenskej proveniencie v zahraničí, biografické portréty medailérov a mnohé, mnohé iné.

Odkaz generáciám

Vďaka výskumom, dielam a spoluprácam Juraja Spiritzu sa podarilo širokej i medzinárodnej verejnosti cez zvony poukázať na ohrozený kultúrny fenomén nášho kultúrneho dedičstva. V záujme jeho zachovania je aj vďaka činnosti, podpore a autorite oceneného Juraja Spiritzu vzbudzovaná široká podpora a celospoločenská pozornosť, ako aj nový rastúci záujem, osobitne o zvonársky fenomén, a to aj s medzinárodným zviditeľňovaním. Spolu s jeho dlhodobým formovaním a scitlivovaním povedomia i vzťahu ľudí a cirkví na Slovensku k svojim vlastným zvonom a zvonárom ako k nášmu spoločnému kultúrnemu dedičstvu, ide tak v prípade celoživotného pôsobenia a prínosu kampanológa a archivára Juraja Spiritzu u nás o ojedinelý priekopnícky počin, podnecujúci k nasledovaniu, i k pokračovaniu tejto jeho začatej línie aj do budúcnosti. Svojim pôsobením už doteraz inšpiroval a stále inšpiruje laikov i odborníkov v rôznorodých regiónoch a oblastiach k pokračujúcemu záujmu a k rôznym projektom i výskumom. Mladí nadšenci - budúci kampanológovia z celého Slovenska, ktorí dnes už najmodernejšou technikou zaznamenávajú a dokumentujú zvony svojich regiónov - tí všetci veľmi dobre poznajú jeho meno a jeho práce a on sám je veľmi hrdý a potešený, že sa tu zrodila takáto nová generácia, že tu je istá nádej, isté - „nežné svetlo, ktoré blúdi a mizne a vracia sa“, ako by povedal poľský básnik Adam Zagajewski.

Ocenenie diela Juraja Spiritzu

Celoživotné dielo Juraja Spiritzu a jeho mimoriadny a stále trvajúci prínos v oblasti ochrany pamiatkového fondu vystihuje už osem-násobná nominácia zavŕšená až v aktuálnom jeho ocenení a docenení, a to práve v roku, v roku kedy sa očakáva a veríme, že aj úspešne zavŕši i knižné vydanie jeho celoživotného zvonárskeho diela práve vďaka Pamiatkovému úradu, keďže pán doktor je dlhoročným spolupracovníkom i fanúšikom pamiatkárov, známy a obľúbený doma i v zahraničí, u odbornej i laickej verejnosti.

Prečítajte si tiež: Odstúpenie od kúpnej zmluvy autoúveru

Záver

Juraj Spiritza je osobnosť, ktorá svojím celoživotným dielom významne prispela k rozvoju slovenskej kultúry a pamiatkovej starostlivosti. Jeho práca je neoceniteľným prínosom pre poznanie a ochranu nášho kultúrneho dedičstva a inšpiráciou pre budúce generácie.

Dodatok: O obci Žabokreky nad Nitrou

Obec Žabokreky nad Nitrou, predtým Nitrianske - Žabokreky, za bývalého Uhorska Nyitra-Zsámbokrét, leží na čiare, kde sa spájali bývalé tri župy a síce Nitra, Trenčín a Tekov. Žabokreky v minulosti zastávali úlohu strážnika, colníka na bode, kde sa rozchádzajú dve dôležité obchodné cesty vedúce z juhu na severovýchod a severozápad, z prava na Prievidzu a Turiec, z ľava na Bánovce - Trenčín. Jadro obce leží na vyvýšeninke medzi riečkou Hydinou a riekou Nitrou, na pravom brehu tejto rieky vo vzdialenosti asi 2 km. Už za časov Rimanov tu boli vysunuté stráže ich veľkej ríše, ako o tom svedčí na skale vyrytý nápis pod hradom Trenčín z roku 173 nášho letopočtu.

Po páde rímskej ríše v IV. storočí počalo sa veľké sťahovanie národov v Európe, vyhynuli Kelti, praobyvatelia nášho Slovenska a v VII. storočí po páde Keltov nastupujú do tohoto územia Slaviani. Vpád nomádov, Avarov, ich zánik, boli epizódy pred utvorením trvalejšej ríše našich predkov, ríše Veľkomoravskej. Slovensko bolo údeľným kniežatstvom tejto ríše a príchodom kresťanstva so sv. Cyrilom a Metodom sa staval prvý kresťanský chrám v Nitre, šírila sa vzdelanosť kultúrna a hospodárska. Naši predkovia v IX. storočí mali vyspelý štát so svojskou administráciou, obrábali zem, prevádzali baníctvo, vyrábali kovy, pestovali remeslá a obchod. Po páde slávnej ríše Veľkomoravskej dobývajúci kočovníci, Maďari, naučili sa od našich predkov obrábať zem, remeslá, štátne zriadenie žúp a náboženstvo kresťanské. Syn prvého uhorského kráľa menom Imrich sa stal udeľným kniežaťom nitrianskym začiatkom XI. storočia. Potom už z dejín nášho kraja málo vieme.

V roku 1242 vtrhli do bývalého Uhorska Tatári, zaplavili i Slovensko spustošiac a vypáliac všetko. Obyvateľstvo pred, otroctvom alebo istou smrťou uchýlilo sa do hustých slovenských lesov, aby si zachránilo holý život. Postup Tatárov, ktorí boli už na Morave pod Velehradom a Hostínom, odvolal posol, nesúci správu o smrti ich veľkého Džingis Khána. Po Tatároch zostali spustošené mestá a dediny, vyhorené a zrúcané príbytky a všade zavládol hlad a bieda. Vtedajší kráľ Uhorska IV. Belo, po nešťastnej bitke pri Hornej Tise v Pusta-Szer, so svojou malou družinou nútený bol opustiť krajinu. Krátku chvíľu sa zdržoval v Kláštore pod Znievom a cestou z Turca na Prievidzu, cez Žabokreky, Topoľčany, Hlohovec, Trnavu, Bratislavu došiel do Rakúska, kde hľadal pomoc u tamojšieho kniežaťa. U toho ale zle pochodil, lebo knieža družinu kráľa Belu o všetko obralo a sám kráľ bez peňazí ako i bez koňa bol z Rakúska vyhostený. Keď sa kráľ Belo vrátil, začala sa rekonštrukcia krajiny. Obyvatelia, ktorí prežili všetky hrúzy a strádania, sa pomaly vracali do svojich spustošených obydiel, aby znovu budovali obce a mestá. Z doby tejto rekonštrukcie krajiny zostali četné písomné pamiatky starých listín, keď kráľ svojím verným a pozostalým majiteľom znovu dával majetky a potvrdzoval ich vlastníkov. Bolo to akési zostavenie pozemnoknižnej evidencie celej krajiny. Pri tejto príležitosti hodno spomenúť epizódu, že IV. Z tejto doby pochádzajú starobylé kostolíky v bývalom okrese, v obci Klíž - Hradište, Sádok a z tejto doby pochádza i starý letohrádok ako lovecký zámok uhorského kráľa, dnes majetok rodiny Petrikovičovej v Žabokrekoch, ktorej členovia žijú dodnes. Dr. Koloman Petrikovič st. bol posledným okresným lekárom v Žabokrekoch a jeho syn Dr. Koloman Petrikovič ml. ako obvodný lekár zomrel 1967.

V roku 1301 vymrel rod Arpádovcov a na trón Uhorska sa dostal Karol Róbert z rodu Anjouovcov z Neapola, ktorý keď chcel v krajine vládnuť, musel zviesť veľké boje so šľachticmi, ktorí nadobudli veľké bohatstvá a politickú moc. Najsilnejším sokom kráľa Karola Róberta bol Matúš Čák, pán Váhu a Tatier, ktorý sídlil na trenčianskom hrade. V Čákovej moci bola väčšina územia bývalého slovenského kniežatstva a preto sa oprel proti kráľovskej voľbe Karola Róberta. Písal sa rok 1317, keď vojská Matúša Čáka vtrhli do doliny rieky Nitry a postupujúc od Trenčína i Žabokreky padli pod moc pána Váhu a Tatier. V tomto ťažení prešli vojská Čákove cez Topoľčany až k Nitre, toto mesto vtedy zaujali, vydrancovali a vypálili. Pôvod obce Žabokreky je neznámy, ale jej pomenovanie svedčí, že vznikla pred príchodom Maďarov a odjakživa ju obývali Slováci. Meno Žabokreky prezrádza, že v blízkosti osídlenia bolo mnoho močiarov a v močiaroch žijúcich žiab, ktorých kŕkanie za teplých letných nocí bolo počuť široko-ďaleko. Čiastka chotára, ktorou sa tiahol kanál odvádzajúci vodu od teplých prameňov Malých Bielic,menovite pod záhradou rodiny Žiakovskej, kde stáli niekdajšie židovské kúpele a bitúnok, ďalej pozemky pod Petrikovičovským hradom a v okolí železničnej stanice, kde dnes stojí nová štvrť pekných rodinných domov, bol samý močiar, kde sme sa ako chlapci v zime šmýkavali a čoho svedkom je aj starobylá, obrovská smútočná vŕba, v blízkosti novej staničnej budovy. Veru ešte za našich detských časov tam veselo krkávali žaby, že je odôvodnenie pomenovania obce správne, o tom svedči aj stará obecná pečať, ktorú pisateľ týchto riadkov ako chlapec v prvých rokoch XX. storočia neraz videl na richtárskom stole svojho starého otca Alojza Kubíčeka, ktorý bol richtárom obce 42 rokov. Na obecnej pečati bolo do mosadze vyryté, ako kráča bocian močiarom a v pysku drží žabu. I neskoršie maďarské pomenovanie obce na meno Nyitra - Zsámbokrét tiež dokazuje, že odôvodnenie pomenovania je správne. Maďarské slovo zsámbok znamená mokraď a rét znamená lúka, teda mokraďová lúka, kde sa radi zdržovali žaby.

Prečítajte si tiež: Odstúpenie od zmluvy a reklamácia

Žabokreky, ako kráľovská osada, mali za bývalého Uhorska výsady mesta (mezovároš). Mohli vydržiavať do roka 6 dobytčích a 6 výkladných jarmokov a týždenne dvoch trhov. Mali kráľovským dekrétom zabezpečené právo vyberať tržné poplatky, ktoré čiastočne tvorili dosť značný príjem obecnej pokladnice a čiastočne tvorili osobitný príjem jednotlivých meštianskych usadlostí (domov) tzv. sessií, ktoré stáli okolo tržných priestorov. Takéto priestory boli námestie, kde stojí terajší r.k. kostol, kde sa predával hovädzí dobytok, ďalej priestor, kde dnes stojí pomník padlých, kde sa predávali počas jarmokov kone. Keď sa v r.1912 vystaval nový r.k. Pán Váhu a Tatier, Matúš Čák Trenčiansky zomrel v r.1321. Po jeho smrti sa jeho moc rozplynula, zavládol mier a uhorský kráľ Karol Róbert započal budovať v krajine vtedy už módny feudalizmus. Svojim verným, ktorí sa vyznamenali v bojoch proti Matejovi Čákovi udeľoval šľachtické tituly a k ním patriace majetky, dediny a mestá aj s poddaným ľudom. Takýto verný bojovník bol i rytier Mojtech, od ktorého pochádzajú skoro všetky šľachtické rodiny údolia Nitry a ktorého synovia, potomkovia obdržali v obciach majetky a s nimi i svoje mená. Takto vznikli: Rudnayovci v Rudne, Majthenyovci v Mojtýne, Simonyovci v Šimonovanoch a v Žabokrekoch, Motešický-ovci v Motešiciach, Bossányi-ovci v Bošanoch a Žámbokréthy-ovci v Žabokrekoch, Ujfalussi-ovci v Klátovej a Jánovej Vsi atď. Všetky tieto rodiny mali v rodinnom erbe mocného medveďa pod košatou lipou, ktoré erby ešte i dnes možno vidieť na kriptách, kaštieľoch týchto rodín a Bošany sa honosia s týmto erbom na veži r.k. kostola, ktorého patrónmi boli od vekov Bossányi-ovci.

V stredoveku, keď sa budovala administratíva a parlamentarizmus v jeho počiatkoch v bývalom Uhorsku, Žabokreky sa stali sídlom okresu a sídlom volebného okresu Hornej Nitry v bývalej župe Nitrianskej. Spomenutý volebný okres siahal v údolí Belanky až po Valašskú Belú a voliči až odtiaľ chodili voliť poslanca bývalého uhorského parlamentu, predtým kráľovského snemu. Posledné takéto voľby spojené s veľkou kortešačkou, kupovaním a podplácaním voličov a prevádzanými podvodmi a klamstvami sa posledne odohrávali v Žabokrekoch v roku 1910 a posledným takto zvoleným poslancom maďarského parlamentu bol za klerikálnu ľudovú stranu zvolený barón Kaas Ivor, ktorého v okrese nik nepoznal bližšie. Okres sa vždy vyznačoval, že volil poslanca z opozície vtedajšej vlády, a takto sa zachoval i v prvých parlamentných voľbách v roku 1920 za prvej Čsl. Žabokreky boli sídlom okresu, jedným z dvanástich okresov župy Nitrianskej. Patrilo do neho 36 obcí. Siahal na severovýchod po Račice v doline riečky Belanky, na juhovýchod Bošany, Sádok, Klátová Nová Ves po Klíž Hradište, na západ Nadlice, Livina-Opatovce, Šišov až po Zlatníky. Obec Brodzany boli už v župe Tekovskej a Ostratice v župe Trenčianskej. Hlavno-slúžnovský úrad bol dlhé roky na dome Dr.Wiltseka, posledne stanica VB. Prvý administratívny úradník bol hlavný slúžny, ktorý bol podriadený županovi, mal osobitného uniformovaného sluhu, župného husára. Pridelený bol podslúžny, ako policajný trestný sudca a dvaja kancelisti. Posledný hlavný slúžny za Uhorska bol Jozef Szpál, rodák z Hlohovca, policajný trestný sudca Vojtech Laurinec, služnovský husár Imrich Medgyesi, Maďar z Debrecína. Prvý kancelista bol Adolf Halecius cez dlhé roky, druhý kancelista bol Július Gorog. Prvá buržoázna Čsl. republika v roku 1919 zriadenie okresu prebrala, ponechala ho do roku 1925 a posledným okresným hlavným slúžnym bol prievidzský rodák Dr.Gejza Bargár. Československá vláda v rámci nového administratívneho usporiadania Slovenska okres nitriansko-žabokrecký rokom 1923 zrušila, jeho bývalé územie rozdelila medzi okres topoľčiansky a prievidzský a týmto zásahom obec Žabokreky nad Nitrou veľa stratila na svojom predošlom význame, Žabokreky zostali len sídlom notariátu, ktorému patrili i Malé Bielice.

Za feudalizmu obývali Žabokreky tri zemianske rodiny ako zemepáni. Každý z nich mal svojich poddaných, sluhov a zopár remeselníkov. Po zrušení poddanstva, po roku 1848-49 (revolúcia Košútova) začal sa aj príliv Židov do obce, ako obchodníkov, ktorí zvlášť po roku 1867 (vyrovnanie Maďarov s Habsburgovcami) obsadzovali každé miesto v nastávajúcom obchodnom centre okresného mesta popri veľkej a starej obchodnej ceste (via magna) vedúcej od severu na juh. I. pochádza podľa starých uhorských prameňov a listín z rodu Divék, Dviacky, ktorého predok Hunt-Pázmán je už v starých listinách spomínaný v roku 1216, keď sa dvaja bratia, ako nemeckí rytieri usadili na Hornej Nitre. V iných prameňoch sa hovorí, že tento rod bol jedným z rodov, ktorí prišli sem s Arpádovcami po páde Veľkej Moravy, ríše našich predkov. Rod Divék mal svoje pôvodné miesto v Diviakoch v prastarej obci v doline rieky Belanky, kde ešte i dnes stojí románsky kostol, jeden z najstarších v Hornej Nitre. Z tohoto rodu pochádza ich predok menom Jóka, jeho syn Valent a tohoto synovia Valent a Mojtech, ktorí už v roku 1584 dostávajú podiel v Bošanoch a v Rudne. Z tohoto rodu pochádzajú potom na začiatku XV. Rodinný erb (štít) týchto rodín je spoločný, a ako bolo už vyššie spomenuté, ešte i dnes ho spatríme na budovách, zemianskych starých kaštieľoch, alebo na pomníkoch cintorínov tých obcí, kde tieto rodiny žili. Tento spoločný erb je štít v podobe trojuholníka. V jeho poli pod košatým stromom, stojí čierny, mohutný medveď. Priamy predok Zsámbokréthy-ovcov bol Ján (1402 - 1439). Hlavné sídlo boli Žabokreky n/N a ich bola aj obec Libichava. Táto rodina v XVI. storočí vlastnila 8 sessií (dvorov) aj v Borovciach, v XVII. storočí vo Vŕbovom a boli majiteľmi pôdy i v Novom Meste nad Váhom. Juraj Zsámbokréthy bol od r.1633 podžupanom župy Tekovskej. Jeho jediná dcéra, Františka sa vydala za Emila Andreánskeho, zemana pochádzajúceho z Liptova, ktorý na majetku začas hospodáril. Po jeho smrti manželka dala vystaviť rodinné mauzóleum (hrobku) oproti starého cintorína a v r.l9l3 dala preniesť telesné pozostatky zomrelých členov a predkov rodiny zo starej kapličky. Stará kúria, dávne sídlo rodiny, ktorá stála naproti vchodu nového kostola, už nejestvuje, bola nedávno zborená, ale ešte stojí mohutná, stará lipa v tieni ktorej rodina dokonca sedávala. Spomenutá, posledná pani kúrie ku sklonku svojho života mnoho sa zaoberala okultizmom, špiritizmom a tajomstvami pozemského života. Bola veľmi nábožná a do novopostaveného kostola dala spraviť hlavný oltár a kostolné lavice. II. v bývalom starom kostole, ktorý stál na priestranstve dnešnej záhrady pred r.k. farou bola krypta, kde boli uložení zomrelí členovia tejto rodiny. Erb tejto rodiny je v modrom štíte na zelenom kopčeku stojací pluh, za ktorým stojí žrď, ovinutá dvojitým šľahúňom vinnej révy so zelenými listami a na šľahúňoch sediacimi dvoma kosmi (vtákmi). Rodina tiež patrila medzi najstaršie, bývalého Uhorska a sídlila na svojej kúrii susediacej s rím. kat. Prvé záznamy o tejto rodine pochádzajú z doby XII. storočia ešte pred príchodom Tatárov. Pôvodcom rodiny bol pán Huba, ktorý mal synov Petra a Martina. Títo synovia sú spomínaní v listine z r.1196, keď svojej sestre Olšine vypúšťajú otcovský podiel z majetku. Mladší syn Martin mal syna Šimona, ktorý kolom 1220. roku nadobudol väčší kus zeme na strednej Nitre, okolo Šimunovian, ktorá obec je po ňom pomenovaná. V stredoveku nadobudla rodina majetok vo viacerých obciach a vybrala si hojnú účasť vo verejnom živote bývalého Uhorska. Počnúc rokom 1414. Mikuláš a Imrich Simonyi sa vyznamenali v bojoch proti husitom a za tieto zásluhy ich kráľ Žigmund vyznamenal a v r.1426 povolil im postaviť tzv. vodný hrad v obci Simunovany, ktorý dodnes stojí. Tento Mikuláš sa stal obeťou nenávisti oligarchov Forgáchovcov, pánov Topoľčian a Gýmeša (dnes Jelenca), ktorí ho v r. 1435 zavraždili. Ďalší členovia tejto rodiny významnú úlohu hrali vo verejnom a politickom živote župy Tekovskéj, ba aj Nitrianskej ako župani a parlamentní poslanci, ďalej vynikali na vojenskej dráhe ako generáli a dôstojníci. Móric Simonyi bol generálom Rákocziho povstania v roku 1705-10. Ernest Simonyi (1821 - 1882) poslanec parlamentu a spisovateľ ako Kossúthov vojak zúčastnil sa v obrane Komárna, po kapitulácii pevnosti ušiel do Hamburgu. Odtiaľ sa dostal do Anglicka a v Sheffielde bol vychovávateľom detí u oceliara Mapine, neskôr sa stal tajomníkom toho priemyselníka, s ktorým precestoval Španielsko, Nemecko, Franciu a Itáliu. V roku 1868 sa vrátil do Žabokriek, do svojho rodiska a stal sa poslancom snemu. Na svojich predošlých cestách a v anglických archívoch študoval, zbieral a odpisoval listiny vzťahujúce sa na Uhorsko. Bol zúrivým šovinistom a veľkým odrodilcom slovenského ľudu, lebo v roku 1871 podal návrh na zasadnutí župného výboru v Nitre na založenie stáleho maďarského divadla v Nitre, ďalej návrh, aby sa v každej ľudovej škole vyučovalo maďarský a horliví učitelia, maďarizátori, boli odmenení peňažitým darom. Župa oba tieto návrhy prijala a týmto sa započala maďarizácia nášho nitrianskeho kraja. Posledný verejný činiteľ z tejto rodiny bol Alojz Simonyi, ktorý bol pravotárom a poslancom maďarského parlamentu a zomrel v r.1902. Jeho syn Ernest, pravotár zomrel v r.1910. a Ferdinand, ktorý za prvej svetovej vojny narukoval do Komárna, kde v r.1915.zomrel. Jeho vdova Melánia, rod.Kupecová (bývalá poštová úradníčka na pošte v Žabokrekoch) v r.1917 odpredala majetok aj so starou zemianskou kúriou a so svojou malou dcérkou sa odsťahova…

tags: #odstupenie #rod #v #slovencine