
Odstúpenie od zmluvy je dôležitý nástroj ochrany spotrebiteľa, ktorý umožňuje zrušiť zmluvu za určitých podmienok. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o podmienkach a postupoch odstúpenia od zmluvy v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky, s dôrazom na zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Spotrebiteľ má právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa prevzatia tovaru alebo odo dňa uzavretia zmluvy o poskytnutí služby. Táto lehota je stanovená zákonom na ochranu spotrebiteľa.
Kupujúci je oprávnený odstúpiť od kúpnej zmluvy bez uvedenia dôvodu za podmienok upravených zákonom č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru") a to do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru. Uplatnením práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy u predávajúceho sa kúpna zmluva zrušuje od začiatku a súčasne aj každá doplnková zmluva súvisiaca s kúpnou zmluvou, od ktorej kupujúci odstúpil. Kupujúci je povinný najneskôr do 14 dní odo dňa odstúpenia od zmluvy zaslať tovar spolu s príslušenstvom, dokumentáciou tovaru, dodacím listom, záručným listom, dokladom o zaplatení, kópiu faktúry alebo kópiu dokladu o kúpe a v originálnom obale späť alebo ho odovzdať predávajúcemu alebo osobe poverenej predávajúcim na prevzatie tovaru. Lehota podľa prvej vety sa považuje za zachovanú, ak bol tovar odovzdaný na prepravu najneskôr v posledný deň lehoty. Pri zaslaní tovaru sa odporúča dať tovar poistiť.
Predávajúci je povinný prevziať tovar späť alebo nepokračovať v poskytovaní služby.
Predávajúci je povinný vrátiť spotrebiteľovi najneskôr v lehote 14 kalendárnych dní odo dňa odstúpenia od zmluvy (nie však predtým, ako je predávajúcemu doručený tovar, alebo inak jeho zaslanie spotrebiteľom preukázané) cenu zaplatenú za tovar alebo za službu alebo preddavok, ktorý spotrebiteľ uhradil za tovar alebo za službu vrátane nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil v súvislosti s objednaním tovaru alebo služby (vrátane poštovného, nákladov na dopravu, dodanie apod., ktoré kupujúci zaplatil pre doručenie tovaru k nemu). Predávajúci vráti spotrebiteľovi už zaplatenú čiastku/cenu v zákonnej 14-dňovej lehote rovnakým spôsobom platby, ktorým spotrebiteľ zaplatil pre získanie tovaru alebo služby, alebo iným spôsobom platby na základe dohody so spotrebiteľom.
Prečítajte si tiež: Viac o náhrade škody a odstúpení
Predávajúci nie je povinný uhradiť spotrebiteľovi dodatočné náklady, ak si spotrebiteľ výslovne zvolil iný spôsob doručenia ako najlacnejší spôsob doručenia ponúkaný predávajúcim.
Náklady na vrátenie tovaru znáša spotrebiteľ len v tom prípade, ak výrobok plne zodpovedal kvalitatívnym požiadavkám a nebol vadný.
Vzhľadom k tomu, že v prípade odstúpenia sa zmluva od začiatku ruší, vrátia alebo nahradia si zmluvné strany všetky vzájomne poskytnuté plnenia.
Nový zákon o ochrane spotrebiteľa, účinný od 1. 7., prináša niekoľko zmien a noviniek. Jednou z kľúčových zmien je predĺženie lehoty na odstúpenie od zmluvy bez udania dôvodu na 14 dní.
Nový zákon sa vzťahuje iba na zmluvy uzavreté po 30. júni 2024, t. j. od 1. júla 2024 (od jeho účinnosti). Právne vzťahy zo zmlúv uzavretých do 30. júna 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024, čiže podľa starého zákona o ochrane spotrebiteľa.
Prečítajte si tiež: Odstúpenie od kúpnej zmluvy autoúveru
Ak obchodník organizuje predajnú akciu a spotrebiteľ uzavrie kúpnu zmluvu 10. júla 2024, lehota na odstúpenie od zmluvy trvá 14 dní, t. j. do 24. júla 2024. Ak bola kúpna zmluva uzavretá 28. júna 2024, lehota na odstúpenie od zmluvy je 14 dní.
Ak si predávajúci nesplnil informačnú povinnosť o práve na odstúpenie, podmienkach, lehote a postupe uplatnenia tohto práva, a neposkytol spotrebiteľovi vzorový formulár na odstúpenie, zákon predlžuje lehotu na odstúpenie až o ďalších 12 mesiacov - spotrebiteľ tak môže odstúpiť do 12 mesiacov + 14 dní od prevzatia tovaru. Dodatočne si môže predávajúci splniť túto povinnosť len do 12 mesiacov od prevzatia tovaru/uzavretia zmluvy o poskytnutí služby.
Spotrebiteľ si prostredníctvom e-shopu kúpil mobilný telefón. V obchodných podmienkach e-shopu nebola uvedená lehota, v ktorej môže od zmluvy odstúpiť, a to bez udania dôvodu. Tovar bol spotrebiteľovi doručený 25. júna 2014. Predávajúci hneď nato zistil, že neinformoval spotrebiteľa o lehote na odstúpenie, zaslal spotrebiteľovi list, kde mu túto lehotu oznámil a poskytol mu aj formulár na odstúpenie. List bol spotrebiteľovi doručený dňa 30. júna. Keďže predávajúci informoval o práve a podmienkach odstúpenia od zmluvy až dodatočne, a to 30. júna 2014, spotrebiteľovi začala plynúť lehota od 1. júla 2014 a uplynie o 14 kalendárnych dní, t. j. 14. júla 2014, ak predávajúci neposkytuje dlhšiu lehotu na odstúpenie.
Zavedenie formulárov má za cieľ uľahčiť uplatnenie práva na odstúpenie zo strany spotrebiteľa. Zároveň je povinný spotrebiteľovi poskytnúť formulár na odstúpenie (príloha 3 zákona). Tento musí byť zverejnený napr. Prevádzkovatelia napr.
Zákon tiež ustanovuje aj to, v akých prípadoch spotrebiteľ od zmluvy odstúpiť nemôže. Dôvodov, kedy spotrebiteľ nemôže odstúpiť od zmluvy na diaľku bez udania dôvodu, je podľa nového zákona 12. Právo na odstúpenie od zmluvy nie je absolútne - zákon stanovuje výnimky, keď 14-dňové vrátenie neplatí. Tieto výnimky sú v súčasnosti upravené v § 19 ods. 1 písm. a) až m) zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Prečítajte si tiež: Odstúpenie od zmluvy a reklamácia
Spotrebiteľ je povinný najneskôr do 14 dní odo dňa odstúpenia od zmluvy zaslať tovar späť alebo ho odovzdať predávajúcemu, okrem prípadu, ak predávajúci navrhol, že si tovar vyzdvihne sám.
Spotrebiteľ znáša priame náklady vrátenia (poštovné), pokiaľ bol o tejto povinnosti poučený vopred; inak tieto náklady nesie predávajúci. Ak predávajúci/poskytovateľ služby nepoučí riadne (dokonale) spotrebiteľa o práve odstúpiť, napr. o tom, kto znáša náklady na vrátenie tovaru po odstúpení od zmluvy, platí, že ich nemožno od spotrebiteľa žiadať.
Právo na odstúpenie nezávisí od stavu tovaru - spotrebiteľ môže vrátiť tovar aj rozbalený a vyskúšaný. Zmyslom zákona je umožniť spotrebiteľovi tovar prezrieť a vyskúšať podobne, ako by to urobil v kamennej predajni. Spotrebiteľ však zodpovedá za prípadné zníženie hodnoty tovaru, ktoré spôsobí používaním nad rámec oboznámenia sa s funkčnosťou a vlastnosťami veci.
Spotrebiteľ musí počítať s tým, že predávajúci môže požadovať náhradu za nadmerné opotrebenie alebo poškodenie vrátenej veci. Zákon však neumožňuje predávajúcemu jednostranne si túto sumu odpočítať z vracanej kúpnej ceny. Predávajúci musí najprv spotrebiteľovi vrátiť plnú zaplatenú cenu tovaru a následne ho môže vyzvať na úhradu nákladov na uvedenie tovaru do pôvodného stavu (opravu, vyčistenie a pod.). Ak spotrebiteľ dobrovoľne tieto náklady neuhradí, predávajúci ich od neho môže vymáhať (napr. súdnou cestou) ako náhradu škody. Predávajúci môže počkať s vrátením peňazí, kým mu nie je doručený vrátený tovar alebo kým spotrebiteľ nepreukáže, že tovar odoslal späť - platí to, čo nastane skôr. Toto zákonné právo chráni predávajúceho pred situáciou, že by musel vrátiť peniaze, hoci tovar ešte neobdržal.
Spotrebiteľ nie je povinný vrátiť tovar v pôvodnom obale - zákon nič také nevyžaduje. Mnohé e-shopy to síce vo svojich obchodných podmienkach požadujú, avšak takáto podmienka je v rozpore so zákonom a predstavuje neprípustné uloženie povinnosti bez zákonného dôvodu. SOI upozorňuje, že ak by mal predajca vo VOP povinnosť vrátiť tovar len v originálnom balení, môže dostať pokutu až 66 400 €. Samozrejme, pôvodný obal často pomáha zabezpečiť tovar pri preprave, preto je odporúčané tovar vrátiť pokiaľ možno v originálnom (alebo rovnocennom) obale - avšak iba ako odporúčanie, nie podmienka. Menšie poškodenie obalu (napr. roztrhnutie fólie) či chýbajúci obal teda nie sú dôvodom na odmietnutie vrátenia tovaru. Predávajúci musí tovar prijať späť aj bez pôvodnej krabice či visačiek, pokiaľ je inak odstúpenie platné.
Predávajúci má právo odmietnuť prijatie vráteného tovaru iba v prípadoch, keď spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy vôbec nevzniká alebo zaniklo.
Ak spotrebiteľ odošle oznámenie o odstúpení neskôr než v zákonnej lehote (14 dní od prevzatia), nárok na vrátenie zaniká. Predávajúci v takom prípade nie je povinný odstúpenie akceptovať ani tovar späť prevziať. Rovnako ak spotrebiteľ tovar včas neodošle späť (nedodrží 14 dní na vrátenie od odstúpenia), predávajúci môže považovať odstúpenie za nedokončené.
Právo na odstúpenie prislúcha iba spotrebiteľom. Ak si tovar v e-shope kúpi podnikateľ (napr. uvedie IČO na faktúre), zmluva sa spravuje Obchodným zákonníkom a 14-dňové vrátenie zo zákona nemá. Predávajúci teda nemusí umožniť vrátenie, pokiaľ to sám dobrovoľne neponúkol.
Zákon o ochrane spotrebiteľa vymedzuje určité kategórie tovarov, pri ktorých spotrebiteľ nemôže odstúpiť od zmluvy ani pri nákupe na diaľku. Pokiaľ je vrátený tovar takouto výnimkou, predávajúci ho môže odmietnuť prijať (a nie je povinný vrátiť peniaze).
Hoci sa to v praxi vyskytuje zriedka, ak by zmluva medzi predávajúcim a kupujúcim vôbec nevznikla alebo bola neplatná (napr. pre nedostatok veku spotrebiteľa, omyl a pod.), nemôže dôjsť ani k odstúpeniu od nej.
Pri nákupe ako podnikateľ (teda na IČO) nemáte pri nákupe urobeného dištančne, na rozdiel od spotrebiteľa, zo zákona právo vrátiť tovar v lehote 14 dní.
Odstúpenie je jedným z právnych nástrojov na dosiahnutie zrušenia, a teda ukončenia zmluvy. V praxi je pomerne často využívaný, niekedy sú s ním však spojené určité praktické problémy, ktorým je vhodné sa vyvarovať, aby nám namiesto riešenia, ktoré sme chceli dosiahnuť ukončením zmluvy, nevznikol ďalší problém, najmä právne neisté postavenie (napr. vznik sporu o to, či bol právne relevantným spôsobom ukončený zmluvný vzťah, prípadne kto a v akom rozsahu zodpovedá za škodu).
Základným predpokladom možnosti odstúpenia od zmluvy (bez ohľadu na to, či ide o odstúpenie v režime Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) je skutočnosť, že zmluva, od ktorej chceme odstúpiť, je platná. Od zmluvy možno odstúpiť v prípadoch, keď si to zmluvné strany výslovne dohodnú v zmluve alebo keď to umožňuje zákon (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 344 Obchodného zákonníka).
Pri dojednávaní možnosti odstúpenia v zmluve by zmluvné strany mali predovšetkým jasne a zrozumiteľne definovať prípady, v ktorých je možné od zmluvy odstúpiť, či už je to v situácii porušenia určitej povinnosti druhou zmluvnou stranou alebo pre prípad vzniku určitej objektívnej situácie. Každý takýto prípad je potrebné presne definovať buď presným určením konkrétnej povinnosti, porušenie ktorej zakladá právo druhej zmluvnej strany na odstúpenie alebo popísať objektívnu situáciu, v ktorej je určená zmluvná strana oprávnená využiť tento inštitút. V opačnom prípade hrozí, že sa využijú na výklad takéhoto ustanovenia určené interpretačné pravidlá (napr. aplikácia interpretačných pravidiel podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom alebo v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by výklad išiel na ťarchu zmluvnej strany, ktorá predložila návrh znenia zmluvy v určených prípadoch, ďalej by sa mohlo napr. posúdiť na koho prospech boli dané ustanovenia zakotvené a koho mali ho chrániť pred neplnením zo strany dlžníka[1]), výsledok ktorých nemusí zodpovedať predstave jednej zo zmluvných strán.
V praxi často dochádza k situáciám, že strany konštruujú odstúpenie v analogických situáciách, pre ktoré umožňuje odstúpenie aj samotný zákon. Ak však nejde o prípad, ktorý presne korešponduje s hypotézou právnej normy, ale nastoľuje len obdobný režim, môžu vznikať otázky, či zmluvné strany vylúčili aplikáciu zákonného režimu alebo majú byť tieto aplikované paralelne, resp. či ide o odchýlenie sa zmluvných strán od zákonnej úpravy (samozrejme za predpokladu, že nejde o kogentné ustanovenie, od ktorého nie je možné sa odchýliť ani ho vylúčiť).
Čo sa týka náležitostí samotného odstúpenia, ide o jednostranný právny úkon, pri ktorom sa žiadne osobitné náležitosti v zmysle aplikovateľných právnych predpisov nevyžadujú a na inštitút odstúpenia by sa tak mali vzťahovať len všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Na nastúpenie jeho účinkov sa samozrejme bude vyžadovať náležité doručenie druhej zmluvnej strane (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z praktického hľadiska je veľmi dôležitá najmä skutočnosť, že prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy nie je podmienkou platnosti odstúpenia, a ak dôvody v ňom uvedené sú, neznamená to, že odstupujúca zmluvná strana je nimi viazaná/limitovaná[3]. Prakticky možno teda zhrnúť, že neexistencia dôvodov odstúpenia deklarovaných v odstúpení spravidla nemusí vylučovať platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov.
Napriek skutočnosti, že neuvedenie dôvodov, resp. ich nesprávne uvedenie spravidla nemá vplyv na relevanciu inštitútu odstúpenia, je vždy potrebné skúmať faktickú existenciu dôvodov na odstúpenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v jednom zo svojich rozhodnutí[6] osobitne akcentoval, že od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo iný zákon (s odkazom na § 344 Obchodného zákonníka), pričom zmluvné strany sa v rámci zmluvnej slobody môžu dohodnúť na tom, že jedna z nich alebo obidve sú oprávnené od zmluvy odstúpiť a zároveň si dohodnúť dôvody, kedy sú tak oprávnené urobiť, táto dohoda však nesmie odporovať kogentným ustanoveniam zákona (hoci v danom prípade išlo o zmluvný vzťah, kde si strany nevymienili zmluvnú možnosť odstúpenia).
Odstúpenie od zmluvy je ako právny inštitút konštruovaný ako jednostranný právny úkon, ktorý nevyžaduje súhlas druhej zmluvnej strany, i keď odstúpenie je samozrejme prípustné aj na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. Takéto závery podľa nášho názoru zaujala aj odborná verejnosť[7] a súdna prax[8]. Nie je však prípustná paralelná aplikácia odstúpenia aj ako dohody aj ako jednostranného právneho úkonu už z dôvodu rozdielneho časového momentu nastúpenia jeho účinkov[9].
Právo na odstúpenie je v režime práv, ktoré podliehajú premlčaniu, a teda odstúpenie musí byť realizované v príslušnej premlčacej lehote (konkrétna dĺžka sa bude odvíjať od právneho režimu zmluvy, t.j. či ide o aplikáciu Občianskeho alebo Obchodného zákonníka).
V tejto súvislosti je však veľmi dôležité spomenúť prípady, keď sa na právo odstúpenia vyžaduje výzva, resp. poskytnutie dodatočnej lehoty na splnenie určenej povinnosti druhej zmluvnej strany, či už v zmysle zmluvného dojednania strán alebo na základe právneho predpisu (napr. § 346 Obchodného zákonníka). Podmienkou na účinné odstúpenie je samozrejme splnenie týchto podmienok, pričom odstúpiť možno až následne po uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty. Často je spornou najmä primeranosť lehoty.
Na nastúpenie účinkov odstúpenia ako jednostranného adresovaného právneho úkonu, je nevyhnutné jeho riadne doručenie druhej zmluvnej strane ako adresátovi, ak ten nebol fyzicky prítomný pri jeho vykonaní. Je tak nutné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 349 Obchodného zákonníka na to, aby nastúpili účinky zamýšľané týmto právnym úkonom.
“Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť).
V praxi často dochádza k situácii, že si zmluvné strany v zmluve dojednajú konkrétne podmienky komunikácie a doručovania písomností. Ak ide o komunikáciu a doručovanie právnych úkonov, ktoré zákonná úprava explicitne nerieši, ide o prejav zmluvnej voľnosti strán a akceptovateľné dojednania. Dojednania o komunikácii a doručovaní v zmluve v takom prípade nesmú odporovať kogentným zákonným ustanoveniam. Často sa totiž stáva, že zmluvné strany si dojednajú tzv. fikciu doručenia, t.j. napr. definujú situáciu, v ktorej aj keď nedôjde k skutočnému doručeniu/oboznámeniu sa, za stanovených podmienok sa zásielka považuje (bez ďalšieho) za doručenú. Sme toho názoru, že spravidla by sa fikcia doručenia nemala aplikovať na prípad odstúpenia.