Oligofrénia, demencia, mentálne postihnutie: Rozdiely a komplexný pohľad

Mentálne postihnutie, známe aj ako mentálna retardácia alebo intelektová dizabilita, je komplexná problematika s rôznymi stupňami závažnosti a etiológie. Ovplyvňuje intelektuálne schopnosti a adaptívne funkcie jednotlivca. Ide o stav, pri ktorom dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a stručne sa dotýka možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.

Úvod

Každý človek je jedinečnou osobnosťou, líšiacou sa od ostatných jednotlivými charakteristikami, ktoré sú podmienené genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami tvoriacimi jeho osobnosť. Rozdiely medzi ľuďmi môžu byť malé alebo výrazné. Spoločnosť má určité hranice tolerancie, za ktorými sa odlišnosť mení na podceňovanie, odmietanie a odsudzovanie. Ľudia s mentálnym postihnutím sa odlišujú od uznávaných noriem, a preto je nutné priznať im rovnaké práva.

Čaro a úprimnosť ľudí s mentálnym postihnutím

Stretnutie s mentálne postihnutým človekom môže obohatiť poznanie, zmýšľanie a cítenie. Znížená intelektová úroveň nebráni vytváraniu normálnych medziľudských vzťahov. Láska, cit, spolupatričnosť a priateľstvo kompenzujú intelektovú nedostatočnosť. Títo ľudia vedia prežívať a prejavovať lásku a náklonnosť a zriedka bývajú zákerní, prefíkaní alebo zlomyseľní. Osoby s Downovým syndrómom sú často vnímané ako krásne a úprimné, s láskyplným srdcom, ktoré sa vedia radovať z maličkostí a čítať v ľudských srdciach.

Definícia a terminológia mentálneho postihnutia

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná na medzinárodnej úrovni, ako aj v rámci jednotlivých krajín a odborov. Americká asociácia pre mentálne postihnutie používa termín mentálna retardácia, zatiaľ čo deklarácia OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z roku 2007 používa termín intelektová dizabilita. V slovenskej klasifikácii chorôb sa používa diagnóza mentálna retardácia, ale občianske združenia uprednostňujú termín ľudia s mentálnym postihnutím.

Matulay zdôrazňuje, že slovo "retardácia" vyjadruje nádej, že nejde o úplné zastavenie duševného vývinu, ale iba o jeho oneskorenie. Termín "mentálne postihnutie" sa prekladá z anglickej a francúzskej terminológie ako "mental handicap" alebo "mental disability". V angličtine sa čoraz viac používa označenie "ľudia s ťažkosťami v učení" (people with learning difficulties).

Prečítajte si tiež: Sociálne aspekty mentálneho postihnutia

Vymedzenie pojmu mentálnej retardácie alebo mentálneho postihnutia bolo donedávna ťažké. V literatúre sa často používa termín "mentálna retardácia" pre vedný odbor alebo diagnózu, a "mentálne postihnutie" pre ľudí s oneskoreným vývinom. Tieto pojmy sú všeobecne akceptované a mali by mať presne definované kritériá. OSN v roku 2007 prijala „Deklaráciu práv zdravotne postihnutých ľudí“ a ľudí s mentálnou retardáciou definuje ako jedincov s intelektovou dizabilitou.

Klasifikácia a definícia mentálnej retardácie je problematická napriek tomu, že sa jej venovali už antickí lekári a filozofi. Dôvodom je, že mentálne postihnutie je spojené so zníženým stupňom intelektového fungovania, pričom koncept intelektu zohráva centrálnu úlohu pri definícii mentálneho postihnutia. Na objasňovaní tejto koncepcie sa podieľa viacero vedných disciplín ako psychológia, vzdelávanie, sociológia, antropológia a psychiatria.

Matulay (1986) definuje mentálnu retardáciu ako narušenie normálneho duševného vývoja v zmysle nevyvinutosti rozličného stupňa vplyvom genetických chýb alebo chorôb prekonaných v gravidite, počas pôrodu a do 2 rokov po narodení, ktoré zasiahli mozog.

Definícia AAMR z roku 1983 charakterizovala ľudí s mentálnou retardáciou na základe signifikantne podpriemernej celkovej inteligenčnej schopnosti, poruchy adaptívneho správania a manifestácie počas obdobia vývinu. Podpriemerná inteligencia sa definuje ako IQ pod 70 pri štandardných testoch.

Oblasti adaptívneho správania

Adaptívne správanie zahŕňa:

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o seniorov s demenciou

• Koncepčné zručnosti (jazykové zručnosti, čítanie, písanie, reč)
• Sociálne zručnosti (medziľudské vzťahy, empatia)
• Praktické zručnosti (sebaobsluha)

Úrovne podpory

AAMR odporúča stanoviť úroveň podpory pre ľudí s mentálnou retardáciou:

• Prechodná (intermitentná, limitujúca)
• Širokorozsiahla (extenzívna)
• Intenzívna (pervazívna)

Cieľom všetkých foriem podpory je zmierniť dizabilitu a umožniť čo najmenej závislé fungovanie v spoločnosti. Intermitentná pomoc je občasná a poskytuje sa na krátku dobu, zatiaľ čo extenzívna podpora je pravidelná a časovo neobmedzená. Pervazívna pomoc je pravidelná, konštantná, vysoko intenzívna a vyžaduje si viac personálu.

Charakteristika a prejavy mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie ovplyvňuje adaptívne fungovanie v troch oblastiach:

• Koncepčná oblasť: jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematika, uvažovanie, znalosti a pamäť.
• Sociálna oblasť: empatia, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo.
• Praktická oblasť: sebaobsluha, starostlivosť o seba, pracovné zručnosti, finančný manažment, bezpečnosť.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je komplexná a rôznorodá. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Príčiny možno rozdeliť na endogénne (genetické) a exogénne (vplyvy počas tehotenstva, pôrodu, raného detstva alebo iné nepriaznivé zásahy).

Podľa starších výskumov až 80 % prípadov, prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia, má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Prečítajte si tiež: Príčiny zmien tváre spojené s demenciou

Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou.

Časové hľadisko príčin

• Prenatálne obdobie: geneticky podmienené poruchy, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu.
• Perinatálne obdobie: mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka, nezrelosť dieťaťa.
• Postnatálne obdobie: vonkajšie udalosti vedúce k narušeniu organizmu, ochorenia spôsobujúce mozgové lézie, sociálne faktory (deprivácia), infekcie mozgu.

Grossman rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na familiárne a organické. Familiárny typ (75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá genetické variácie a neurologické problémy sú ťažko detekovateľné. Organický typ má detekovateľné neurologické problémy.

Diagnostika mentálneho postihnutia

K diagnostike mentálneho postihnutia je potrebné pristupovať komplexne, interdisciplinárne, v spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga a sociálneho pracovníka. Zjednodušené určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa na základe inteligenčných testov nie je najvhodnejšie, pretože žiaden test nemeria inteligenciu celostne a informácie sa nesmú neadekvátne zovšeobecňovať. Dôležité je posúdenie adaptability, ktoré určuje stupeň mentálneho postihnutia a integruje údaje z rozhovoru a anamnézy.

Počas psychologickej diagnostiky sa examinátor sústredí na schopnosti a možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať sám, s pomocou, s verbálnou podporou alebo s plnou fyzickou podporou. Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa na skúmanie jej štruktúry a analýzu základných psychických funkcií (vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia). Podrobná diagnostika by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu.

Výsledky inteligenčných testov by nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre IQ vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Diagnostika má za cieľ pomôcť mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania.

Oneskorený vývin reči

Oneskorený vývin reči je u detí s mentálnym postihnutím výrazný. Objektívne posúdenie reči sa vykonáva pomocou schém na hodnotenie funkcií ako fonologické, sémantické, morfologické a syntaktické. Rizikové deti z hľadiska vývinu reči sa dajú zachytiť už vo veku 24 mesiacov.

Za rizikové sa považuje dieťa, ktoré v tomto veku:

• Nemá tendenciu vedome komunikovať.
• Nehovorí aspoň 50 slov.
• Netvorí aspoň niekoľko dvojslovných spojení.
• Jeho reč je pre ostatných nezrozumiteľná.
• Má výrazne lepšie porozumenie reči ako schopnosť aktívne hovoriť.

Oneskorený vývin reči sa vyskytuje u 80-85% ľudí s mentálnym postihnutím, pričom porucha reči je úmerná celkovej intelektovej úrovni jedinca.

Vzájomná podmienenosť znakov a symptómov

Pri rozbore znakov a symptómov mentálnej retardácie treba uviesť, že tak, ako sú vo vzájomnom vzťahu a podmienenosti psychické procesy, vlastnosti, stavy a psychické funkcie, tak isto sú vo vzájomnej podmienenosti aj jadrové znaky spolu so sekundárnymi a terciálnymi navrstveniami. Napr. U detí s mentálnym postihnutím sú zväčša rovnomerne znížené schopnosti vo všetkých oblastiach psychického vývinu. U detí s autizmom je porucha reči viazaná na poruchu osobnosti a viaže sa na zníženú potrebu ľudského kontaktu. Častokrát sa objavuje pri zvýšených adaptačných nárokoch. Ďalšou - odstrániteľnou - poruchou je hatlavosť, kde ide o poruchu výslovnosti bez závažnejších ťažkostí v tvorbe reči. Väčším problémom pre logopéda je zajakávanie, ktoré sa vyskytuje často najmä u detí s Downovým syndrómom kde dochádza k diskrepancii medzi porozumením reči a jej expresiou. Môže však byť aj dôsledkom citovej deprivácie, emočných porúch alebo nepriaznivými vplyvmi prostredia a výchovy. Narušeným vývinom reči sa zaoberajú rôzni terapeuti - logopédi, rečoví terapeuti, psychológovia a odborníci v oblasti vývinu dieťaťa.

Sociálna práca a mentálna retardácia

Mentálna retardácia je oblasťou s vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú celoživotnú pomoc od zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov. Základom porozumenia mentálnej retardácie je adekvátna sociálna práca.

I. Pojem mentálne postihnutie

Pojmom mentálne postihnutie sa označuje stav zastaveného, oneskoreného alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý charakterizuje podpriemerná inteligencia. Mentálne postihnutie vzniká ako výsledok pôsobenia dedičnosti a prostredia, ktoré ovplyvňujú vývin centrálnej nervovej sústavy, v dôsledku čoho celková mentálna schopnosť - od prvých rokov života - evidentne zaostáva od priemeru danej populácie, a preto existujú značné prekážky v možnostiach samostatnej realizácii života. V tomto termíne je zladený vývinový aspekt poruchy, ako aj skutočnosť, že mentálne postihnutie je stav, ktorý nie je definitívne ukončený a rozhodne nie je nemenný.

Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.

Mentálna retardácia je stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Takto definuje mentálnu retardáciu Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízie (MKCH 10), platná od roku 1992 až po súčasnosť.

II. Klasifikácia mentálnej retardácie

Klasifikácia podľa etiológie

Klasifikačným kritériom je príčina mentálnej retardácie.

• Po infekciách a intoxikáciách
• Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (napr. prenatálne poškodenie)
• Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria)
• Pri makroskopických léziách mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.)
• Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplavmi (napr. vrodený hydrocefalus)
• Pri chromozomálnych abnormalitách (napr. Dawnov syndróm)
• Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch)
• Po vážnej duševnej poruche
• Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin)
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií)

Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):

• Oligofrénia
• Demencia
• Sociálne podmienená mentálna retardácia

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie podľa MKCH 10

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

• F70 Ľahká mentálna retardácia - IQ 50 - 69
• F71 Stredná mentálna retardácia - IQ 35 - 49
• F72 Ťažká mentálna retardácia - IQ 20 - 34
• F73 Hlboká mentálna retardácia - IQ pod 20
• F78 Iná mentálna retardácia
• F79 Nešpecifikovaná mentálna retardácia

Druhy mentálneho postihnutia

Druhy mentálneho postihnutia (klasifikujú sa s ohľadom na etiológiu a dobu vzniku):

• Oligofrénia
• Demencia
• Sociálne podmienené mentálne postihnutie

Typy mentálneho postihnutia

• Eretický typ
• Apatický typ
• Nevyhranený typ

III. Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Existujú dve koncepcie:

• Prvá: Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
• Druhá: Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, moralného správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

1. Vnímanie

1.1 Zrakové vnímanie

Osobitosti:

• Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu
• Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia
• Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť)
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov
• Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania
• Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia

1.2 Hmatové vnímanie

Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide.

Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

2. Predstavivosť

Osobitosti:

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“
• Narušený proces fantázie

3. Myslenie

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.

Osobitosti:

• Konkrétno-názorné myslenie
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie

4. Rečový prejav

Osobitosti:

• Nižšia slovná zásoba
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky. Je to najmä tzv.

Psychosociálne osobitosti mentálnej retardácie podľa stupňa postihnutia

Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie

Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie. Vančová (2005, s.156) hovorí o osobitostiach ľahko mentálne postihnutých: „Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením". Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus, pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. V správaní sú impulzívni alebo naopak príliš pasívni. V motorickej, senzorickej a sebaobslužnej stránke nie sú prítomné závažnejšie problémy a poruchy, prejavujú sa skôr ako mierne vývinové zaostávania, ktoré je možné stimuláciou a edukáciou podnecovať a rozvíjať. Majú konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Okrem týchto sa popisujú i ďalšie osobitosti:

• porucha organizácie myšlienkovej činnosti
• tendencia k stereotypnému mysleniu
• nedôslednosť myslenia
• nekritičnosť myslenia
• pomalšie utváranie pojmov

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie.

Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove, adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.

Psychosociálne osobitosti strednej mentálnej retardácie

Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy.

Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov.

Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach.

Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života.

Psychosociálne osobitosti ťažkej mentálnej retardácie

Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky - oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia).

tags: #oligofrenia #demencia #mentálne #postihnutie #rozdiely