Organické Duševné Poruchy: Definícia, Klasifikácia a Historický Kontext

Duševné poruchy predstavujú komplexnú oblasť medicíny a práva. Tento článok sa zameriava na organické duševné poruchy, ich definíciu, klasifikáciu a historický vývoj v kontexte slovenského a medzinárodného práva a medicíny.

Úvod do problematiky duševných porúch

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje duševnú poruchu ako širokú škálu problémov s rôznymi symptómami, najčastejšie charakterizovanú ako kombináciu neobvyklých myšlienok, emócií, správania sa a vzťahov s inými, ktoré však môžu byť úspešne liečené. V definícii príkladmo uvádza schizofréniu, depresiu, duševnú zaostalosť a poruchy v dôsledku užívania drog.

Historický vývoj nazerania na duševné poruchy

Pojem duševnej poruchy sa v priebehu histórie vyvíjal. Prvý kodifikovaný manželskoprávny predpis na našom území (zákonný článok XXXI/1894 o manželskom práve) používal pojmy choromyseľnosť a taká hluchonemosť, v ktorej sa (osoba) ani znakmi dorozumieť nemôže. Ďalšia rodinnoprávna kodifikácia, zákon o rodinnom práve č. 265/1949 Zb., používala pojem duševná porucha a nedostatočný duševný vývin. Od roku 1963 sa pojmoslovie rodinnoprávneho predpisu (zákon o rodine č. 94/1963 Zb.) ustálilo na najširšom pojme duševná porucha, ktorý zahŕňa duševné choroby aj iné odchýlky, ktorých príčiny a presne stanovený typický vývoj nie sú definované.

V staršom období neboli rozdiely v mentálnej úrovni obyvateľstva natoľko viditeľné ako od 19. storočia, kedy došlo k vzdelanostnej revolúcii. Napriek tomu sa aj do tohto obdobia venovali štúdiu duševných porúch mnohí lekári aj filozofi. Napr. perzský filozof a lekár Avicenna (10. až 11. storočie) vo svojom diele Kánon medicíny, v kapitole o neurologických a psychiatrických poruchách, hovoril o spôsobe predchádzania a liečbe depresie zmenou životného štýlu, prírodnými liekmi (bylinkami, ovocím) a sugesciou. Zdôrazňoval potrebu zveľaďovania šťastia (najmä na základe sociálnych väzieb), využívania aromaterapie či muzikoterapie.

Viac než lekári, ktorých bol nízky počet, však ovplyvňovali zaobchádzanie s osobami s duševnou poruchou do 19. "Kňazi v prvom rade rozhodli, či osoba trpí duševnou poruchou alebo nie, či je posadnutá démonmi a v prípade, ak je všeobecne nebezpečná, o jej umiestnení v chudobinci, väznici, trestnici, sociálnom zariadení, zariadení pre nevyliečiteľné chorých, u príbuzných v pivnici…ešte aj v 18. Z filozofov 18. storočia sa duševným stavom venoval napr.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na organické príčiny mentálneho postihnutia

Koniec 18. a začiatok 19. storočia priniesol v európskych dejinách humanizáciu detenčného prístupu k osobám s duševnou poruchou, a to najmä vďaka osobnostiam ako Francúz Philippe Pinel, Brit William Tuke či Talian Vincenzo Chiarugi. Pinel považoval duševnú poruchu za dôsledok vystavenia sociálnemu a psychologickému stresu a do istej miery dedičnosti a duševných zranení. Zdôrazňoval terapiu založenú na blízkom a priateľskom kontakte s pacientom, diskusii a programe vyplnenom zmysluplnými aktivitami. Chiarugi bol primárom nemocnice vo Florencii, kde presadzoval humánny prístup k liečbe pacientov. Nemenej dôležitým medzníkom 19. storočia bola klasifikácia duševných porúch nemeckým psychiatrom Emilom Kraepelinom v roku 1883. Za priekopníkov modernej psychiatrie v Uhorsku (ktorého súčasťou bolo územie Slovenska do roku 1918) sa považovali napr. František Schwartzer (1818-1889), Július Niedermann (1839-1910) či Karol Laufenauer (1848-1901). Osobitne významné aktivity Schwartzera spočívali v štátom hradených pobytoch v Nemecku, Belgicku, Anglicku a Francúzsku, kde študoval fungovanie nemocníc pre duševne chorých pacientov a následné založenie prvej takejto súkromnej nemocnice v meste Vác v roku 1850, kde Schwartzer nedovoľoval používanie donucovacích prostriedkov.

Duševné poruchy v právnom kontexte

Pojmoslovie v domácom právnom poriadku reflektovalo vývoj na európskej úrovni, kde Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) používal pojem „duševne chorá osoba“ a Európsky súd pre ľudské práva pojmy „mentálne hendikepovaný“, „duševná choroba“ a následne „duševná porucha“. V relatívne nedávnom a významnom prípade Alajos Kiss proti Maďarsku (2010) sa pojmoslovie ustálilo dokonca na „duševnej nespôsobilosti“ (disability) a tento pojem používa aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Od júla 2016 nie je podľa slovenského právneho poriadku už možné pozbaviť osobu spôsobilosti na právne úkony. Možné je len obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, a to podľa § 231 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v z. n. p. V súvislosti s touto zmenou, nedošlo k zmene formulácie v hmotnoprávnych predpisoch, a tak aj v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) máme stále zmienku o pozbavení spôsobilosti na právne úkony ako o prekážke platnosti manželstva, keďže rozhodnutia o pozbavení spôsobilosti na právne úkony pred rokom 2016 neboli pretransformované na rozhodnutia obmedzujúce spôsobilosť. Prekážkou platnosti manželstva je tak v súčasnosti podľa § 12 zákona o rodine pozbavenie spôsobilosti na právne úkony pre neprechodnú duševnú poruchu u osôb, ktoré boli spôsobilosti pozbavené pred 1.

Definícia „duševnej nespôsobilosti“ v slovenskom právnom poriadku chýba. O zákaze diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia sa zmieňuje zákon č. 365/2004 Z. z.

Klasifikácia duševných porúch

Ide o právne pomenovanie medicínskeho pojmu duševná porucha chápaného v súlade s medzinárodne akceptovanými štandardmi, v Európe najmä ICD-10 medzivládnej organizácie WHO. Účinnú slovenskú verziu medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) sprístupňuje Národné centrum zdravotníckych informácií, pričom „duševným poruchám a poruchám správania“ je venovaná kapitola V.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Obsahom sú "organické duševné poruchy vrátane symptomatických (mozgová dysfunkcia, napr. demencia, amnézia či delírium a i. v dôsledku choroby, úrazu alebo iného poškodenia mozgu), poruchy psychiky správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok, schizofrénia a schizotypové poruchy, ako aj poruchy s bludmi, afektívne poruchy (depresia, mánia), neurotické a stresom podmienené, ako aj somatoformné poruchy (napr. fóbicko-anxiózne, obsesívno-kompulzívne, hypochondria a i.), poruchy správania spojené s telesnými poruchami a faktormi (napr. poruchy prijímania potravy, neorganické poruchy spánku či sexuálnej dysfunkcie a i.), poruchy osobnosti a správania dospelých (napr. patologické hráčstvo, pyrománia, kleptománia, poruchy sexuálneho zamerania ako pedofília či fetišizmus a i.), duševná zaostalosť - mentálna retardácia, poruchy psychického vývinu (napr. autizmus a i.), poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania (napr.

WHO v júni 2018 rozhodla o potrebe poopraviť štandard medzinárodnej klasifikácie chorôb, pričom nový manuál má byť účinný od roku 2022 (ICD-11). Z hľadiska duševných porúch bolo dôležité rozhodnutie ohľadom transsexualizmu, ktorý je v súčasnosti klasifikovaný ako duševná porucha, ale v novom výpočte mentálnych porúch chýba. Dôvodom má byť odstránenie bariér, zabránenie stigmatizácii a prístupu zrovnateľnému k homosexualite v minulosti (v ICD-10 do roku 1992), a to, že bola považovaná za „liečiteľnú a vyliečiteľnú.“ Transsexualizmus nemá byť však, na rozdiel od homosexuality, vyňatý z celkového zoznamu chorôb, pretože by to spôsobilo problémy s výskumom, poistením, a teda preplácaním najčastejšie hormonálnej liečby. O jeho kategorizácii v rámci medzinárodnej klasifikácie sa však vedú diskusie. Naopak, do zoznamu má byť pridaná napr. závislosť od hrania videohier a digitálnych hier.

Komorbidita duševných porúch

Koncepcia komorbidity nemá v medicíne dlhú históriu. V psychiatrii na problém komorbidity prvý upozornil v r. 1970 Feinstein, v ďalšom období sa stala dôležitou oblasťou psychiatrického výskumu (7). Mnohé epidemiologické štúdie používajú termín komorbidita s cieľom označiť diagnostické kategórie, ktoré sa prekrývajú, neberúc do úvahy žiadne špeciálne klinické a nozologické aspekty. Napriek tomu, že sa termín frekventovane používa nielen v psychiatrii, ale v celej medicíne, nie je jednotne a jasne definovaný. V odbornej medicínskej literatúre sa možno stretnúť s viacerými definíciami komorbidity. Podľa Feinsteina sa termínom komorbidita označuje akákoľvek ďalšia odlišná klinická entita, jestvujúca simultánne alebo sa vyskytujúca longitudinálne v priebehu choroby, ktorá je z hľadiska skúmania v centre záujmu (7). Najčastejšie sa používa definícia Burkeho a spolupracovníkov: komorbidita znamená prítomnosť viac ako jednej špecifickej poruchy u toho istého jedinca počas danej časovej jednotky (28).

Koncept komorbidity má dopad teoretický aj praktický. Teoretický dopad súvisí so snahami opísať mechanizmus komorbidity a vysvetliť vzájomné vzťahy medzi uvažovanými komorbidnými poruchami. V tejto súvislosti boli už v 70. rokoch minulého storočia formulované viaceré modely komorbidity: Patogenetická komorbidita označuje prípady, keď určitá choroba vedie k poruchám, ktoré sú etiologicky spriahnuté. Diagnostická komorbidita znamená koexistenciu dvoch etiologicky odlišných jednotiek (syndrómov).

Od začiatku 80. rokov a ďalej v 90. rokoch minulého storočia prebehli vedecky vypracované prierezové aj prospektívne epidemiologické štúdie. Priniesli jednoznačné poznatky o tom, že nárast komorbidity duševných porúch je signifikantný. Na vyhodnotenie 12 - mesačnej prevalencie a komorbidity duševných porúch bola zameraná epidemiologická štúdia NCS (National Comorbidity Survey), ktorá sa realizovala v celom štáte USA. Na hodnotenie duševných porúch sa použili diagnostické kritériá klasifikácie DSM-IV a inštrument CIDI (Composite International Diagnostic Interview). Do štúdie bolo zahrnutých vyše 8000 respondentov vo veku 18 až 55 rokov. Výsledky NCS ukázali, že výskyt súčasne prebiehajúcich psychických porúch je podstatne častejší, ako by sa dalo očakávať podľa ich celoživotných prevalencií. Celoživotná prevalencia veľkej depresie napríklad je 17,1 %, prevalencia úzkostných porúch 24,9 %, súčasný výskyt oboch porúch (komorbidita) je viac ako 60 %. Ďalej sa zistilo, že približne 50 % probandov má najmenej dve psychiatrické diagnózy a 23 % má viac ako 3 diagnózy (15, 16).

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Údaje z prieskumov komorbidity na Slovensku sú v súlade so zisteniami zahraničných štúdií. Výsledky epidemiologického prieskumu depresie na Slovensku potvrdili, že vzťah iných psychických ochorení k depresii je signifikantný (13). Epidemiologické štúdie preukázali, že v niektorých prípadoch je komorbidita špecifickým prejavom určitého typu porúch, t.j. nedá sa vysvetliť ako náhoda (napr. depresie a úzkostné poruchy, poruchy osobnosti a závislosti, depresie a závislosti). Tieto výsledky otvárajú otázku o význame a potenciálnych klinických, etiologických, patogenetických a terapeutických konzekvenciách komorbidity. Na druhej strane neprekvapuje, že niektoré výsledky epidemiologických štúdií (napr. komorbidita viac ako troch duševných porúch) vyvolávajú aj iné naliehavé otázky, napr. prečo je komorbidita v ostatných dvoch desaťročiach omnoho častejšia ako v predchádzajúcom období, prečo je komorbidita pri niektorých psychických poruchách extrémne vysoká?

V súvislosti s týmito otázkami sa v odbornej literatúre zjavujú polemické príspevky, v ktorých sa diskutuje o ďalších typoch komorbidity, ktoré sa môžu podieľať na narastajúcej prevalencii komorbidity v psychiatrii. Úvahy o tom, či sú komorbidné psychické poruchy skutočne etiologicky samostatné jednotky, alebo sú len komponentmi jednej psychickej poruchy, sú špekulatívne. Zatiaľ nemáme o prebiehajúcich etiopatogenetických procesoch psychických porúch k dispozícii dostatok informácií, aby sme tieto súvislosti mohli spoľahlivo posúdiť.

V oblasti klasifikácie duševných porúch došlo v priebehu posledných rokov minulého storočia k zásadným zmenám. Pôvodné, nozologické klasifikácie, v rámci ktorých sa duševné poruchy zatrieďovali na základe predpokladanej etiológie do troch nozologických okruhov (psychoreaktívne, endogénne a organické duševné poruchy), nahradili klasifikácie ateoretické, v ktorých sa duševné poruchy triedia len na základe podobnosti klinického obrazu a priebehu. V Európe je od r. 1992 v platnosti Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb, 10. verzia (MKCH-10, 1992), ktorú koncepčne pripravila a vydala Svetová zdravotnícka organizácia (20). Na americkom kontinente je v platnosti od r. 1994 klasifikácia duševných porúch DSM-IV (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders, 4th ed.) - klasifikácia Americkej psychiatrickej asociácie (4). Sú to klasifikácie kategoriálne, prísne empirické, ktoré v rámci svojho metodologického programu kladú dôraz na opis pozorovaných fenoménov cestou operačných kritérií (17).

Obe klasifikácie sa v princípe triedenia psychických porúch zhodujú. Sú ateoretické, to znamená, nevychádzajú z definície choroby, ale len z opisu vonkajších prejavov. Pre jednotlivé diagnostické kategórie sú stanovené špecifické potvrdzujúce a vylučujúce kritériá. Vymedzenie samostatných diagnostických kategórií je v súlade s koncepčnými prácami Robinsa a Guzeho (1970), ktorí stanovili podmienky validizácie a zaradenia určitého syndrómu do diagnostického systému. Stratégie nových klasifikácií sa zameriavajú hlavne na určovanie čo najväčšieho počtu deskriptívnych informácií u jedného pacienta a explicitne vyžadujú zaznamenávať všetky diagnostické jednotky, pre ktoré sú splnené kritériá. Cieľom uvedenej stratégie je zaregistrovať maximálne množstvo informácií potrebných k porozumeniu komplexnosti klinických manifestácií duševných porúch (9). Dôsledkom je nový fenomén - multiplicita psychiatrických diagnóz alebo tzv.

Mnohí autori sa domnievajú, že koncept komorbidity v psychiatrii naráža na problémy hlavne v súvislosti s tradičným nozologickým myslením na jednej strane a novými klasifikáciami duševných porúch na strane druhej (18, 19, 22). Kritické analýzy psychiatrickej komorbidity vyústili do konštatovania, že psychiatrická komorbidita nepredstavuje „optimálnu“ komorbiditu, ale je artefaktom, ktorý vznikol „rozštiepením“ niektorých tradičných nozologických chorobných jednotiek na separátne diagnostické kategórie, čím došlo k „proliferácii“ nových diagnóz (19, 25, 26). Napríklad pôvodná nozologická jednotka klasifikácie MKCH-9 fobická neuróza sa v klasifikácii MKCH-10 rozčlenila na 4 diagnostické kategórie: špecifické fóbie, sociálna fóbia, agorafóbia a separačná anxieta.

Tradičný nozologický klasifikačný systém vychádzal z vedeckej paradigmy, podľa ktorej možno duševné poruchy zatriediť do troch hierarchicky usporiadaných nozologických okruhov - organické (somatogénne), endogénne a psychoreaktívne poruchy. Takéto poňatie psychických porúch bolo známe ako „medicínsky model“ a využívalo sa až do vzniku nových, už spomenutých klasifikácií. Podľa nozologického modelu sa chorobný stav (syndróm) pri jednotlivých nozologických jednotkách manifestuje svojím špecifickým spôsobom a cieľom diagnostiky je jeho špecifické znaky identifikovať. V klinickom obraze organických duševných porúch sa môžu vyskytnúť rovnako príznaky endogénnych, ako aj reaktívnych porúch, v klinickom obraze schizofrénie sa môžu manifestovať súčasne afektívne alebo neurotické syndrómy. Tento model zodpovedá klinickej skúsenosti, ktorú rozpracovali evolucionisticky orientovaní psychiatri, ktorí presadzovali predstavu hierarchického usporiadania psychopatologických syndrómov podľa stupňa nozologickej špecifickosti (organické, endogénne, psychogénne).

Všeobecne sa zastáva názor, že psychiatrická komorbidita nezodpovedá klinickej realite, ale je dôsledkom diagnostickej stratégie nových klasifikačných systémov DSM - IV a MKCH-10, ktoré sa vyznačujú viacerými nedostatkami. Znižovanie počtu prípadov komorbidity je veľkou výzvou pre ďalšie klasifikácie duševných porúch DSM-V a MKCH-11, ktoré by mali vojsť do platnosti v najbližších rokoch.

Možnosti zníženia komorbidity

Uplatniť hierarchický princíp v diagnostike. Pincus so spolupracovníkmi napríklad navrhuje postup - ak sú splnené diagnostické kritériá pre poruchu A aj B, tak podľa klasifikácie sa kódujú obe. Ak sa však jedna z nich považuje za primárnu a druhá predstavuje len pridružené prejavy (príznaky), tak sa kóduje iba primárna diagnóza (22). Treba dodať, že hierarchický princíp predpokladá znalosť o primárnych (nozologicky špecifických) a sekundárnych chorobných procesoch. V psychiatrii sú tieto procesy neznáme alebo len sčasti známe, opísané hypoteticky. V tomto smere sú prínosom práce evolucionisticky orientovaných autorov a ich nasledovníkov tzv.

Vytvoriť zmiešané diagnostické kategórie (3), čo znamená združiť do jednej diagnostickej kategórie dve samostatné, ktoré sa veľmi často vyskytujú spoločne (takto vznikla napr. kategória úzkostne-depresívna porucha). Zlúčiť diagnostické kategórie na základe rádovo vyšších konštruktov pomocou štatistických metód (faktorová a klastrová analýza). Napríklad 10 typov porúch osobností, ktoré vymedzujú nové klasifikácie, zlúčiť na základe podobnosti do troch klastrov (3). Iný príklad - Andrews a spoluprac. navrhujú pomocou konfirmačnej faktorovej analýzy zostaviť hierarchickú štruktúru tých duševných porúch, ktoré vykazujú konštantné interkorelácie (komorbiditu). Uvedeným postupom zlúčili 8 diagnostických kategórií týkajúcich sa úzkostných a depresívnych porúch do dvoch faktorov: poruchy spojené s distresom a poruchy spojené so strachom (2). Takýto postup zohľadňuje výsledky epidemiologických štúdií a zároveň ponúka nový pohľad na psychiatrickú komorbiditu.

Zvýšiť počet vzájomne sa vylučujúcich porúch (23). Podľa tejto stratégie by sa mali diagnostické kategórie, ktoré majú identické príznaky, rozčleniť na základe ďalšieho parametra, napr. na základe veku pri začiatku choroby alebo by sa mali brať do úvahy časové hranice - doba, počas ktorej sa príznaky prejavujú. Z tohto hľadiska sa navzájom vylučuje schizofrénia (časové kritérium vyžaduje trvanie príznakov 6 mesiacov) a schizofreniformná porucha (trvanie príznakov 1 mesiac).

Súčasťou prípravy nových verzií klasifikácií je aj iniciovanie výskumu, ktorý by sa mal zameriavať na skúmanie štruktúry psychopatologických syndrómov a na hľadanie korelácií medzi nimi a neuropsychologickými a neurobiologickými nálezmi. Diagnostická komorbidita v psychiatrii neznamená prítomnosť mnohorakých chorôb alebo dysfunkcií, ale reflektuje súčasný stav poznatkov a možností klasifikácie duševných porúch. Je stratégiou diagnostiky, ktorá vyplýva z kategóriových klasifikácií. Nedostatkom nových klasifikácií je obmedzený spôsob uplatňovania hierarchického princípu v diagnostike duševných porúch. Podľa hierarchického princípu je dôležité v klinickom obraze poruchy rozlišovať primárny (nozologicky špecifický) syndróm, ktorý sa môže kombinovať s ďalšími sekundárnymi (menej nešpecifickými). Cieľom diagnostiky je identifikovať psychopatologické prejavy primárneho chorobného procesu (syndrómu), t.j. určiť nozologickú jednotku. Podľa stratégie nových klasifikácií je cieľom diagnostiky určiť všetky poruchy, pre ktoré sú splnené diagnostické kritériá (neurčuje sa primárny chorobný proces). Tradičný klinický opis psychopatologického stavu podnecoval k diferenciálnej diagnostike, súčasný prístup pomocou operacionálych diagnostických kritérií podnecuje k multiplicite diagnóz.

Moderné výzvy v oblasti duševného zdravia

Nielenže IQ ľudí sa za posledné roky nezvyšuje, čo sa spája najmä s modernými technológiami, ale pribúda počet tých, ktorí trpia depresiou alebo duševnou nepohodou. Zároveň uviedol, že IQ ľudí sa za posledné roky nezvyšuje, čo spája najmä s modernými technológiami, ale pribúda počet tých, ktorí trpia depresiou alebo duševnou nepohodou. A tú niektorým z nás prinášajú aj jesenné dni, či príchod zimy. Nie je preto náhodou, že práve 10. október bol vyhlásený za Svetový deň duševného zdravia.

Za posledné obdobie sa táto téma odtabuizovala, vyjadrujú sa k nej mnohé celebrity, či politici. Jedna vec je ale urobiť nejakú témou mediálne zaujímavou, druhá vec je, aká je realita. Svetová federácia vyhlásila Svetový deň duševného zdravia pred zhruba 30-timi rokmi. Dôvodom bolo zvyšovať povedomie verejnosti o duševnom zdraví. Naše čísla v poisťovni korelujú s celkovou situáciou v spoločnosti, zvyšujú sa. Počet pacientov, ktorým bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v súvislosti s duševnými chorobami v priebehu rokov 2017 až 2021 vzrástol o nejakých 16 až 17%. Hovoríme o skupine, ktorej už bolo diagnostikované nejaké konkrétne duševné ochorenie. Mnohí z nás ale častokrát povedia „mám depresiu“, či mám „depku“. Pojem „mám depku“ je naozaj zaužívaný, ale depresia ako gnozeologická jednotka má veľmi presné definície a veľmi presné kritéria na jej stanovenie. Je súčasťou porúch, ktoré patria medzi poruchy emotivity v rámci medzinárodnej klasifikácie chorôb. Duševných chorôb je veľa. V rámci medzinárodnej klasifikácie je ich 430, sú rozdelené do 11 skupín. A aby sme si povedali ten rozdiel, čo je duševné zdravie a čo duševná choroba. Duševné zdravie vychádza z definície Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá hovorí, že zdravie ako také je pocit. Nie je to len o tom, že nemám nejakú chorobu. Definícia duševného zdravia je veľmi pekná definícia, že je to stav duševnej pohody, ktorý ľuďom umožňuje čeliť životnému stresu, uvedomovať si svoje duševné schopnosti, vzdelávať sa, pracovať a prispievať v prospech svojej komunity. Opäť to ale nie je len neprítomnosť duševnej poruchy.

Podľa štruktúry z dát a dát NCZI 30% pacientov chodí s neurotickými poruchami a poruchami emotivity. Je tam aj tá „depka“, ale sú tam aj neurózy. Poistný kmeň poisťovne Dôvera kopíruje rozdelenie v celej populácii. Inak povedané, duševná choroba si poisťovňu nevyberá. Rozdiel vidíme ešte aj v organických duševných poruchách, ktorý sa však dá vysvetliť starnutím populácie. Ale tieto ostatné nárasty majú zrejme niečo spoločné aj s covidom. A to sú poruchy F.80 až F.89, poruchy učenia, poruchy logopedické, ale sú tam aj poruchy autistického spektra, ktoré narástli. Ak máme dlhodobú duševnú nepohodu, následne sa nám to začne prejavovať aj na fyzickom zdraví.

Existuje jedno porekadlo, ktoré dobre poznáme: „V zdravom tele, zdravý duch“. Teda nielen kult tela je dôležitý. V Epidaure napríklad liečba budúcich pacientov, aj keď prišli so somatickými príznakmi začínala tým, že ich dali sledovať divadelnú hru. Ale hovorí to o tom prepojení duševných a telesných porúch. Z pohľadu priemerného veku je to zhruba 10%. Ale je potrebné si uvedomiť, že duševné poruchy pôsobia na organizmus. Nadmerný stres napríklad vplýva na imunitný systém. A imunitný systém a jeho poruchy sú príčinou mnohých ochorení, dokonca aj onkologických, či „len“ imunologických. Druhá otázka je, že niektoré choroby, ktoré sú duševné, sa liečia liekmi, ktoré zasa spôsobujú somatické ochorenia. Napríklad liečba antipsychotikami môže viesť k rozvoju metabolického syndrómu, čo sú kardiovaskulárne ochorenia a takto sa to premiešava.

#

tags: #organické #duševné #poruchy #definícia