Organické Príčiny Mentálneho Postihnutia: Komplexný Pohľad

"Nemôžeme všetky deti všetko naučiť, ale môžeme všetky deti urobiť šťastnými." - Doc. PhDr. Z.

Mentálne postihnutie, alebo intelektová dizabilita, je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje životy jednotlivcov aj spoločnosti. Tento článok sa zameriava na charakteristiku mentálneho postihnutia, jeho definície, etiológiu, diagnostiku a terminológiu, pričom sa snaží o komplexný pohľad na túto oblasť.

Úvod do Mentálneho Postihnutia

Každý človek je jedinečnou osobnosťou, líšiacou sa od ostatných jednotlivými charakteristikami. Tieto odlišnosti sú podmienené genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne, niekedy ide o celkom malé odlišnosti, inokedy sú rozdiely väčšie a výraznejšie. Tolerancia spoločnosti má však určité hranice, za ktorými odlišnosť prechádza v podceňovanie, odmietanie, negatívne hodnotenie a odsudzovanie. Ľudia s mentálnym postihnutím sa od uznávaných noriem odlišujú a sú často "jedinečnejšími" osobnosťami. V dimenzii rovnakých práv na tieto odlišnosti je nutné vychádzať z hlavného atribútu "ľudskosti". Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.

Mentálna retardácia, alebo retardácia intelektového vývinu, je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Ľudia s mentálnym postihnutím sú často vnímaní ako "iní". Táto "inakosť" je konštruovaná spoločenskými normami a ideálmi, ktoré kladú dôraz na mladosť, krásu, bohatstvo, zdravie, vzdelanie a úspech. Avšak, ako tieto normy ovplyvňujú životy ľudí s mentálnym postihnutím? Aké obmedzenia im tieto ideály kladú? Tento článok sa zaoberá problematikou mentálneho postihnutia, jeho definíciami, príčinami, klasifikáciou a prístupmi k podpore ľudí s mentálnym postihnutím.

Prečítajte si tiež: Klasifikácia organických duševných porúch

Čaro a Úprimnosť Ľudí s Mentálnym Postihnutím

Stretnutie s mentálne postihnutým jedincom môže obohatiť nielen poznanie a zmýšľanie, ale aj cítenie. Znížená intelektová úroveň nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov. Láska, cit, spolupatričnosť a priateľstvá kompenzujú intelektovú nedostatočnosť. Svoju lásku a náklonnosť vedia prežívať a prejavovať. Málokedy sú zákerní, prefíkaní alebo zlomyseľní. Ľudia s Downovým syndrómom sú krásni a úprimní, so srdcami plnými lásky. Vedia sa radovať z maličkostí a vidia niekedy oveľa viac, lebo vedia čítať z ľudských sŕdc a duší. Môžete byť zaskočený a prekvapený spontánnosťou, otvorenosťou a citovými prejavmi jedincov s touto diagnózou. Na druhej strane sa presvedčíte o ich bezbrannosti a úprimnosti.

Uvedené správanie sa prejavuje napríklad u väčšiny osôb s Downovým syndrómom. Toto ochorenie je často sprevádzané množstvom zdravotných ťažkostí - ochorenie srdca riešené v útlom veku operáciami, obezita a s ňou spojené komplikácie. Poruchy činnosti štítnej žľazy, nejasná až nezrozumiteľná reč. Títo ľudia sa rýchlo rozplačú a bezprostredne na to prechádzajú k smiechu. Treba si uvedomovať, že sú síce mentálne na inej úrovni ako zdraví ľudia, ale rozhodne nie sú hlúpi. Tiež vedia byť priateľskí, ale aj škodoradostní, žalovanie na iných je veľmi časté, vedome dokážu hovoriť nepravdu.

Definícia a Terminológia Mentálneho Postihnutia

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov a profesionálnych pracovníkov. Podľa Americkej asociácie pre mentálne postihnutie zostáva termín mentálna retardácia, v poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím. Matulay zdôrazňuje, že v slove retardácia je vyjadrená nádej, že nejde o úplné zastavenie duševného vývinu, ale iba o jeho zadržanie či oneskorenie. Okrem toho v detskom veku je vhodnejšie označiť zaostávanie ako oneskorený vývin. Mentálne postihnutie sa prekladá z anglickej a francúzskej terminológie ako mental handicap alebo mental disability. V anglickej terminológii sa stále viac používa označenie pre ľudí s mentálnym postihnutím "ľudia s ťažkosťami v učení - people with learning difficulties". Donedávna bolo veľmi ťažké vymedziť pojem mentálnej retardácie, či mentálneho postihnutia. Najčastejšie sa stretávame v literatúre s vymedzením pojmu "mentálna retardácia", ak ide o vedný odbor alebo diagnózu a pojmu "mentálne postihnutie", ak opisujeme ľudí s oneskorením vývinu. Tieto pojmy - mentálna retardácia a ľudia (dieťa, človek, ľudia) s mentálnym postihnutím - sú všeobecne akceptované pojmové vymedzenia, ktoré by mali mať presne definované kritériá. V roku 2007 prijala OSN „Deklaráciu práv zdravotne postihnutých ľudí“ a ľudí s mentálnou retardáciou definuje ako jedincov s intelektovou dizabilitou.

Napriek tomu, že tejto oblasti sa venovali už antickí lekári a filozofi, napr. Hippokrates a Konfucius, ktorí opísali mentálnu retardáciu už stovky rokov pred naším letopočtom, je stále záhadou, prečo klasifikácia a definícia mentálnej retardácie - mentálneho postihnutia - je doposiaľ problematická. Na absencii správnej definície sa podieľa viacero faktorov. Je všeobecne akceptované, že mentálne postihnutie je spojené so zníženým stupňom intelektového fungovania. Koncept intelektu, možno viac ako iné faktory, bude hrať pri definícii mentálneho postihnutia centrálnu úlohu. Na vyjasňovaní tohto problému - koncepcie mentálneho postihnutia - sa podieľa celý rad vedných disciplín z oblasti psychológie, vzdelávania, sociológie, antropológie, psychiatrie a ďalších.

V minulosti sa mentálne postihnutie označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená kampaň za "Ukončenie používania slova Retard" s cieľom zvýšiť povedomie o dehumanizujúcich účinkoch tohto slova.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé. Treba však viesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP.

Matulay (1986) definuje mentálnu retardáciu takto: "Ide o narušenie normálneho duševného vývoja v zmysle nevyvinutosti rozličného stupňa vplyvom genetických chýb alebo chorôb prekonaných v gravidite, počas pôrodu a do 2 rokov po narodení, ktoré zasiahli mozog".

Definícia AAMR z roku 1983 charakterizovala ľudí s mentálnou retardáciou na základe signifikantne podpriemernej celkovej inteligenčnej schopnosti, poruchy adaptívneho správania a manifestácie počas obdobia vývinu. Prvá časť definície referuje o podpriemernej inteligencii, alebo o IQ na úrovni pod 70, ak sa pri hodnotení inteligencie použijú štandardné testy. Signifikantne obmedzená intelektová funkcia (schopnosť, intelektové fungovanie), spolu s narušeným adaptívnym správaním, a to v koncepčných, sociálnych a adaptívnych zručnostiach. Táto dizabilita sa musí prejaviť pred 18. rokom života.

Oblasti Adaptívneho Správania

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné zručnosti, sociálne zručnosti a praktické zručnosti. Medzi koncepčné (pojmové) zručnosti patrí aj schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. K sociálnym zručnostiam patria napríklad aj medziľudské vzťahy, schopnosť empatie a iné.

Úrovne Podpory

Ak už raz identifikujeme človeka so signifikantne zníženým intelektovým fungovaním (intelektovou schopnosťou) ako jedinca s mentálnou retardáciou, AAMR odporúča vzápätí stanoviť úroveň podpory. Podpora môže byť:

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

• prechodná (intermitentná, limitujúca)
• širokorozsiahla (extenzívna)
• intenzívna (pervazívna)

Všetky formy podpory majú zabezpečiť človeku s mentálnym postihnutím takú pomoc, ktorá zmierni jeho dizabilitu a umožní mu, aby fungoval v spoločnosti čo najmenej závisle. Intermitentná pomoc je občasná - epizodická - a poskytuje sa na krátku dobu a podľa potrieb môže byť viac či menej intenzívna. Limitujúcim faktorom tejto podpory je zabezpečenie pomoci v čo najkratšom čase v závislosti od možností financovania a získania potrebného personálu. Extenzívna podpora je pravidelná a časom neobmedzená. Pervazívna pomoc je taktiež pravidelná, konštantná, je vysoko intenzívna, vyžaduje si viac personálu, je expanzívna.

Dôraz sa kladie na mieru podpory, ktorú človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Existujú rôzne typy podpory:

• Občasná podpora: Krátkodobá podpora v prechodných životných situáciách.
• Obmedzená podpora: Časovo obmedzená podpora.
• Rozsiahla podpora: Priebežná podpora potrebná v niektorých prostrediach.
• Úplná podpora: Vysoká intenzita podpory potrebná vo všetkých typoch prostredia a celoživotne.

Charakteristika a Prejavy Mentálneho Postihnutia

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach:

• Koncepčná oblasť: Zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť.
• Sociálna oblasť: Odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne.
• Praktická oblasť: Zahŕňa sebaobsluhu, starostlivosť o seba, pracovné zručnosti, finančný manažment, bezpečnosť a ďalšie.

Etiológia Mentálneho Postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou. Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov. Jedná sa o špecifické genetické príčiny, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. Prenatálne obdobie možno z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu.

Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne a môžu pôsobiť v prenatálnom, perinatálnom alebo postnatálnom období. Medzi prenatálne faktory patria fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva.

K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka. Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti. Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia. Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

Grossman rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Neurologické problémy u jednotlivcov s mentálnym postihnutím, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy.

Teratogénne Vplyvy v Prenatálnom Období

Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Nadmerné užívanie alkoholu, alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva, tiež môže spôsobiť postihnutie.

Vrodené Faktory

Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr.

Postnatálne Poškodenie Mozgu

Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Organické alebo mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíku, tiež môžu spôsobiť poškodenie počas pôrodu.

Sociálne Podmienená Mentálna Retardácia

Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Stupne Mentálnej Retardácie

V súčasnosti sa mentálne postihnutie klasifikuje podľa stupňa závažnosti, ktorý sa určuje na základe IQ testov a posúdenia adaptívnych schopností. Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definuje mentálne postihnutie ako neschopnosť charakterizovanú obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. AAIDD identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv.

Môžeme identifikovať štyri skupiny mentálneho postihnutia, ktoré delíme podľa závažnosti (Čadilová a kol., 2007) na: ľahké mentálne postihnutie (IQ 50 - 70), stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35 - 49), ťažké mentálne postihnutie (IQ 20 - 34) a hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20). V uvedenom príspevku sa zameriavame na skupinu so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (F71). Jedinci s touto diagnózou tvoria väčšinu klientov domovov sociálnych služieb.

Ľahká Mentálna Retardácia (IQ 69 - 50)

Ide o najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.

Stredná Mentálna Retardácia (IQ 49 - 35)

Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.

Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 34 - 20)

Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy.

Hlboká Mentálna Retardácia (IQ je pod 20)

Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť.

Diagnostika Mentálneho Postihnutia

K diagnostike mentálneho postihnutia je potrebné pristupovať komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvodnejšie. Žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú. Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje.

Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí. K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo.

Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia. Podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Diagnostika má za cieľ pomôcť mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.

Vzdelávanie Detí s Mentálnym Postihnutím

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím prebieha podľa špeciálnych vzdelávacích programov, ktoré sú prispôsobené ich individuálnym potrebám a schopnostiam.

• Vzdelávanie podľa Variant A: vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• Vzdelávanie podľa Variant B: vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• Vzdelávanie podľa Variant C: vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Špecifiká Osobnosti Dieťaťa s Mentálnym Postihnutím

Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti.

tags: #organické #príčiny #mentálneho #postihnutia