Pedagogika mentálne postihnutých: Podpora rozvoja prostredníctvom technológií a interakcie

Tento článok sa zaoberá pedagogikou mentálne postihnutých, so zameraním na špeciálne vzdelávacie potreby a metódy, ktoré sú efektívne pri práci s touto skupinou žiakov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, od definícií až po praktické aplikácie technických a interaktívnych pomôcok v edukačnom procese. Článok poukazuje na to, akým spôsobom možno využívať technologické pomôcky na všestranný rozvoj schopností detí s postihnutím. Zameriava sa na možnosti adaptovaných pomôcok s ovládačmi, komunikátorov a tiež rôznych interaktívnych pomôcok v Snoezelen miestnosti.

Definície a terminológia

Pri práci s jednotlivcami s ťažkým a viacnásobným postihnutím je dôležité mať jasno v používaných termínoch a definíciách. V zahraničnej literatúre sa stretávame s rôznymi označeniami, ktoré popisujú túto skupinu osôb.

V anglickej literatúre sa používa termín "profound intellectual and multiple disabilities" alebo "profound and multiple learning difficulties", ktorý označuje jednotlivcov s hlbokým mentálnym postihnutím a viac ako jedným ďalším postihnutím (zmyslovým, telesným, epilepsiou, autizmom, duševnou poruchou alebo inými zdravotnými komplikáciami). Tieto osoby majú IQ 24 alebo menej a úroveň ich kognitívnych funkcií zodpovedá senzo-motorickému štádiu vývinu. Na validné zistenie ich intelektovej kapacity nie je možné aplikovať bežné štandardizované testy (Vlaskamp, 2003).

V nemeckej literatúre sa používajú termíny "schwere/schwerste (mehrfach) Behinderung" (ťažké/najťažšie viacnásobné postihnutie). Podľa Fornefeld (2000 in Wagner, 2007) ide o kombináciu dvoch a viacerých postihnutí, pričom stupeň jednotlivých postihnutí je závažný. Podľa Fröhlicha (2003) osoby s ťažkým postihnutím žijú v podmienkach komplexného narušenia značného množstva ich schopností. Postihnuté sú spravidla všetky možnosti prežívania a výrazové možnosti. Značne obmedzené alebo pozmenené sú aj kognitívne, fyzické, emocionálne, ale aj sociálne a komunikačné zručnosti. V dôsledku mentálneho postihnutia majú problémy spracovať prichádzajúce informácie a porozumieť svetu okolo seba (Vlaskamp, 2003).

Charakteristika jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím

Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím tvoria len malé percento populácie, ale napriek tomu si ich podpora a vzdelávanie vyžaduje vysokú mieru nasadenia a je veľkou výzvou pre špeciálnych pedagógov. Bdelosť, ako jeden z najdôležitejších predpokladov pre učenie a vývin, môže byť popísaná ako úroveň interakcie s prostredím. Úroveň bdelosti býva u jednotlivcov s ťažkým postihnutím narušená. Majú značné ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím. Výrazne je ovplyvnená aj úroveň aktivity. Tá závisí aj od psychomotorických možností. Tí s lepšie rozvinutou psychomotorikou sú stále v pohybe, ako by neexistovalo nič, na čo by mohla byť naviazaná ich pozornosť. U iných skutočnosť, že nie sú schopní správne spracovať prichádzajúce informácie značne redukuje úroveň aktivity. Ostávajú pasívni, apatickí až neprítomní. Pôsobia, ako by neboli na ničom účastní a nič ich nezaujímalo (Fröhlich, 2003).

Prečítajte si tiež: Orieščikova pedagogika mentálne postihnutých

Bežne sa vyskytujú prejavy stereotypného správania, ako je dávanie rúk do úst, škriabanie rúk alebo hryzenie predmetov. Títo jednotlivci majú problémy s dosahovaním, uchopovaním, udržaním predmetov a manipuláciou s nimi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo až žiadne a tiež nie je u nich evidentná symbolická interakcia s objektmi (Nilsson et al., 2011). Vysielajú len slabé komunikačné signály (vokalizácia, pohľad, reč tela, zmena výrazu tváre alebo svalového tonusu), aby sa vyjadrili. Tieto signály ostávajú často nepovšimnuté a je náročné ich správne interpretovať. Bez ohľadu na vek títo jednotlivci žijú v zmenšenom svete a mnohé sa sústredí na priamy kontakt človeka s človekom. Je veľmi náročné dosiahnuť uspokojenie aj základných potrieb (Niehoff, 2007, Vítková, 2004).

Potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností

Napriek závažnosti a kombinácii jednotlivých druhov postihnutí a dôsledkov z toho vyplývajúcich je aj u tejto skupiny jednotlivcov potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností. Aby mohol byť tento potenciál naplnený, je nevyhnutné dať týmto jednotlivcom príležitosť na interakciu s prostredím. Tiež je možné v určitých oblastiach a v určitej miere pozitívne ovplyvniť úroveň závislosti na pomoci druhých. To môžeme dosiahnuť dôsledným pozorovaním a správnou interpretáciou všetkých (aj minimálnych) prejavov konkrétneho jednotlivca a primeranými reakciami na ne.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

V nasledujúcom texte bližšie popíšeme niektoré technické prostriedky a interaktívne pomôcky a možnosti ich využitia u jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím.

Ovládače

Jedným z najpoužívanejších prostriedkov sú ovládače. Sú to technické prostriedky, ktoré sú navrhnuté tak, aby umožnili týmto jednotlivcom dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich (Lancioni et al., 2008). Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Ako uvádza Mechling (2006) žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie.

Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie (Mechling, 2006, Lancioni et al., 2007, Ware, 2003). Tiež sú schopní naučiť sa pracovať s jedným ovládačom alebo aj s viacerými ovládačmi naraz a vyberať si preferované stimuly (Lancioni et al., 2008). Aby sa naučili s ovládačmi pracovať, vyžaduje si to schopnosť kontrolovať (stlačiť) ovládač a zbadať alebo počuť efekt. U mnohých žiakov si toto vyžaduje veľa času (Cartwright, Wind-Cowie, 2005).

Prečítajte si tiež: Odborníčka Helena Orieščiková

Aby sme úspešne žiakom sprístupnili prostredie a umožnili im kontrolovať veci okolo seba, musíme vybrať vhodný ovládač. Treba si premyslieť, aký typ ovládača zvolíme a ako ho bude môcť konkrétny žiak aktivovať. V súčasnosti je na trhu mnoho druhov ovládačov. Majú rôzne veľkosti a farby. Aktivujú sa stlačením plochy ovládača buď jednou alebo obidvomi rukami, poprípade potiahnutím páky alebo dlhším podržaním. Tiež majú rôznu úroveň citlivosti. Pri žiakoch, ktorí majú značne obmedzené pohybové schopnosti treba myslieť aj na to, ako ho žiak môže aktivovať.

Stimuly, ktoré žiak prostredníctvom ovládača vyvolá, musia byť pre neho dostatočne motivujúce, teda musia byť dostatočne preferované a obľúbené. Ešte pred tým treba zistiť preferencie konkrétneho žiaka. Môžu to byť zvuky, hudba, pohybujúce sa hračky, vibrácie a iné. Pomocou ovládačov môžeme rozšíriť možnosti hry u týchto detí a voľnočasových aktivít, keďže je možné spájať ich aj s rôznymi hračkami alebo predmetmi bežnej potreby. Stlačením tlačidla na ovládači môže dieťa hračku aktivovať - dostať ju do pohybu alebo vyvolať zvuky, ak je hračka ozvučená. Tiež je možné sprístupniť im predmety bežnej potreby, ako napríklad rádio alebo prehrávač s obľúbenou hudbou.

Navyše, okrem hračiek a bežných predmetov sú dostupné počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov. Tieto programy majú v sebe zakomponované motivačné prvky, ako sú svetlo, zvuk, hudba alebo animácia (Mechling, 2006). Na to, že videá, ktoré majú pre jednotlivca osobný význam, môžu byť vhodným prostriedkom na učenie sa pracovať s ovládačom, poukazujú výsledky štúdie, ktorú uskutočnila Mechling (2006). Zúčastnili sa jej traja žiaci s hlbokým mentálnym a viacnásobným postihnutím. Vývinová úroveň ani u jedného z nich neprekračovala 13 mesiacov. Na osvojenie zručnosti pracovať s ovládačom boli použité adaptované hračky, počítačové programy na učenie sa príčiny a následku a personalizované videá s obľúbenými činnosťami a známymi ľuďmi, ktoré boli vytvorené podľa potrieb každého žiaka.

Mechling (2006) poukazuje aj na niektoré nevýhody používania adaptovaných hračiek alebo počítačových programov. Môže nastať situácia, že učitelia majú k dispozícii napríklad len jednu alebo dve hračky alebo musia používať ten istý software dlhú dobu. To môže mať za následok znížený záujem žiakov o aktiváciu hračiek alebo prácu s daným softwarom. Aj napriek tomu, že žiaci s ťažkým a viacnásobným postihnutím potrebujú dlhú dobu opakovať rovnaké aktivity, môže byť konkrétna činnosť po nejakom čase pre žiaka nudná. Tiež sa môže stať, že konkrétna hračka alebo software nie je pre daného žiaka dostatočne motivujúci.

Komunikátory

Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie (ako je stlačenie obrázka alebo iného symbolu na klávesnici) do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči (Lancioni et al., 2007). Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností u jednotlivcov, ktorí majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Ide o jednotlivcov s autizmom, mentálnym, telesným alebo viacnásobným postihnutím.

Prečítajte si tiež: Porovnanie pedagogických disciplín

Existujú rôzne typy komunikátorov. Niektoré majú podobu adaptovaného tlačidla (ako vyššie popísané ovládače) a je možné na ne nahrať jeden odkaz alebo sekvenciu odkazov a stlačením tlačidla zaznie nahraný odkaz. Iné komunikátory pozostávajú z viacerých tlačidiel (2, 4, 9, 20 alebo 32 tlačidiel) s rôznymi obrázkami a symbolmi. Komunikátory nielen rozšíria možnosti komunikácie, ale komunikačné prejavy (najmä jednotlivcov s ťažkým postihnutím) sa stanú zrozumiteľné, keďže hovorená správa sa dá jasne interpretovať, na rozdiel od neverbálnych, prelingvistických prejavov týchto jednotlivcov (Lancioni et al., 2007, Ware, 2003).

Lancioni et al. (2007) vypracoval prehľad výskumov, ktoré sledovali efektivitu systému PECS (Picture Exchange Communication System - výmenný obrázkový komunikačný systém) a komunikátorov na schopnosť žiakov s mentálnym postihnutím prezentovať svoje požiadavky a želania. Pre ilustráciu uvedieme výsledky niektorých z nich. Traja žiaci s autizmom a ťažkým mentálnym postihnutím sa naučili prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu. Iný výskum staršieho dáta, ktorý uskutočnili Shepis a Reid (1995 in Ware, 2003), popisuje mladé dievča s hlbokým mentálnym postihnutím (Megan), ktorá komunikovala prostredníctvom vokalizácie a gest, ktoré nebolo jednoduché interpretovať. Učila sa používať komunikátor, aby mohla požiadať o konkrétnu vec stlačením príslušnej fotografie (koláč, kakao, klavír, časopis). Výsledkom bolo, že keď mala Megan k dispozícii komunikátor, počet interakcií medzi ňou a opatrovateľmi sa viac ako zdvojnásobil.

Snoezelen miestnosti

Snoezelen miestnosti boli pôvodne určené jednotlivcom s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím ako miesto na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Všetko vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom na stimuláciu všetkých zmyslov. V súčasnej dobe sú neodmysliteľným prostriedkom podpory uvedenej skupiny jednotlivcov. Možno konštatovať, že dnes je potenciál a možnosti využitia týchto miestností vyšší, a to aj z toho dôvodu, že sa do nich zakomponovali rôzne interaktívne prvky. To znamená, že dieťa s ťažkým a viacnásobným postihnutím nemusí len pasívne sledovať a prijímať rôzne podnety, ale môže ich samo vyvolať a získať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu.

Ako uvádza Fowler (2008) miestnosti sú (a majú byť) interaktívne po stránke sociálnej a aj technickej. Viaceré klasické komponenty ako napríklad bublinkové valce alebo optické vlákna môžu byť teraz prepojené špeciálnymi ovládačmi s veľkými tlačidlami. Pomocou nich môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca. Ovládanie je jednoduché a nevyžaduje veľké úsilie zo strany jednotlivca.

Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ktoré sa bežne nachádzajú v multisenzorických prostrediach, ale niektoré sú využiteľné aj v bežnom prostredí. Ide o rôzne interaktívne panely, pomôcky alebo hračky, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Verbálna komunikácia alebo v prípade našej cieľovej skupiny vokalizácia môže byť podporená inštaláciou komponentov, ktoré reagujú na zvuk napríklad zmenou farby. Svoje miesto majú aj pomôcky reagujúce aj na nepatrný pohyb.

Podľa Salonen (2008) a Pagliana (2012) interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Pomocou interaktívneho zariadenia kontrolujú prostredie tým, že spôsobia, aby sa niečo udialo a zažijú pocit, že robia niečo samostatne bez pomoci druhej osoby. Spätná väzba prichádza okamžite, dáva jednotlivcovi zmysel a zároveň je pre neho odmenou za prejavenú aktivitu. Vedú jednotlivcov k tomu, aby porozumeli vzťahu medzi príčinou a následkom.

Často sa využíva zvukovo-svetelný panel. Hlavnou myšlienkou je, že dieťa s postihnutím dostáva spätnú väzbu na vlastné zvuky v podobe svetelných efektov. Zvuk je zachytený vstavaným alebo prenosným mikrofónom, je spracovaný a na paneli sa objavia pohybujúce sa svetelné obrazce. Pri úplnom tichu je obrazovka tmavá a neobjavujú sa žiadne obrazce. Čím je zvuk silnejší, tým sú obrazce väčšie a viac sa pohybujú. Výsledný efekt môžeme zosilniť, ak je v paneli zabudovaná ozvena. Okrem vyššie popísaného panela môžeme nájsť aj panely, na aktiváciu ktorých je potrebný dotyk (stlačenie tlačidla). Sú vybavené viacerými tlačidlami rôznych farieb a stlačením tlačidla príslušnej farby sa na obrazovke objaví svetelný efekt. Jeho farbu je možné ľubovoľne meniť.

Iný nástroj, ktorý pôvodne ani nebol navrhnutý na prácu s jednotlivcami s postihnutím je Soundbeam. Možno ho popísať ako neviditeľný hudobný nástroj, tzv. ,,neviditeľnú klaviatúru v priestore“. Soundbeam vysiela ultrazvukový lúč rôznej dĺžky. Senzor v prístroji zachytí akýkoľvek pohyb v rámci lúča alebo jeho prerušenie. Získané údaje sa spracujú tak, že výsledkom je široká škála zvukov alebo hudba vyvolaná pohybom tela. Má svoj význam aj pre špeciálnopedagogickú alebo terapeutickú prax. Jeho prínos spočíva v tom, že aj ten najmenší pohyb vyvolá nejaký zvuk. Umožňuje sebarealizáciu aj osobám s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Soundbeam je veľmi vhodnou motiváciou pre jednotlivcov, ktorí sú pasívni a je ťažké ich stimulovať. Salonen (2008) na základe výsledkov svojho výskumu uvádza, že interaktívne pomôcky (Soundbeam, zvukový procesor, zvuková posteľ) môžu mať podiel na zvýšení aktivity jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Na základe rozhovorov s terapeutmi a ďalšími odborníkmi v zariadení Killinmäki v Helsinkách sa ukázalo, že títo jednotlivci boli aktívni, viac sa usmievali, pokúšali sa vokalizovať a hrať so zvukmi.

Orieščiková H. a jej prínos v pedagogike mentálne postihnutých

Helena Orieščiková sa dlhodobo venuje problematike pedagogiky mentálne postihnutých. Jej publikácie, ako napríklad "Pedagogika mentálne postihnutých pre vychovávateľov" (2014), "Pedagogika mentálne postihnutých" (2012) a "Snoezelen" (2010), poskytujú cenné informácie a praktické rady pre odborníkov pracujúcich s touto skupinou žiakov. Orieščiková sa zaoberá rôznymi aspektmi vzdelávania a výchovy, vrátane integrácie, zamestnanosti, špeciálnej didaktiky matematiky a environmentálnej výchovy. Jej práca prispieva k zlepšeniu kvality života a vzdelávania jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Záver

Pedagogika mentálne postihnutých je komplexná oblasť, ktorá si vyžaduje špecifický prístup a metódy. Využívanie technických a interaktívnych pomôcok, ako sú ovládače, komunikátory a Snoezelen miestnosti, môže výrazne zlepšiť kvalitu života a vzdelávania jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Dôležité je neustále hľadať nové možnosti a prístupy, ktoré by umožnili týmto jednotlivcom rozvíjať svoj potenciál a dosiahnuť čo najvyššiu možnú mieru samostatnosti a integrácie do spoločnosti. Práca Heleny Orieščikovej v tejto oblasti je neoceniteľným prínosom pre odbornú komunitu a pre samotných jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Použitá literatúra

• Bunning K., 2009: Making sense of communication. In Pavlin J., Carnaby S., (eds.) Profound Intellectual and Multiple Disabilities. Nursing Complex needs. Oxford : Willey-Blackwell, 2009. 376 p.
• Cartwright C., Wind-Cowie, S., 2005: Profound Multiple Learning Difficulties. London : Continuum International Publishing, 2005. 115 p.
• Fowler S., 2008: Multisensory Rooms and Environments. Controlled sensory experience for people with profound and multiple disabilities. London : Jessica Kingsley, 2008. 256 p.
• Fröhlich A., 2003: Basale Stimulation - das Konzept. 1. Aufl. Düsseldorf : Verlag Selbstbestimmtes Leben, 2003. 320 S.
• Lancioni G. E., et al., 2007: PECS and VOCAs to enable students with developmental disabilities to make requests: An overview of the literature. In Research in developmental disabilities. London : Elsevier, vol. 28, no. 5, 2007. p.
• Lancioni G. E., et al. 2008: Three persons with multiple disabilities accessing environmental stimuli and asking for social contact through microswitch and VOCA technology. In Journal of I…
• ORIEŠČIKOVÁ, H. 2010. Snoezelen. (50%) Ružomberok: Verbum, 2010. 88 s.
• ORIEŠČIKOVÁ, H. 2012. Pedagogika mentálne postihnutých. Ružomberok: Verbum, 2012. 156 s.
• ORIEŠČIKOVÁ, H. 2014. Pedagogika mentálne postihnutých pre vychovávateľov. 188 s.
• Salonen (2008)
• Pagliana (2012)
• Mechling (2006)
• Nilsson et al., 2011
• Niehoff, 2007
• Vítková, 2004

tags: #Oriesciková #H. #pedagogika #mentálne #postihnutých #Ružomberok