Rozdiely medzi špeciálnou pedagogikou a sociálnou pedagogikou

Výchova je neoddeliteľnou súčasťou ľudských dejín a jedným zo základných znakov, ktoré odlišujú život v ľudskej spoločnosti od života iných živých bytostí. Pedagogika, resp. pedagogické myslenie, vzniká na určitom stupni spoločenského vývoja štúdiom a zovšeobecňovaním skúseností z prípravy detí a mládeže na život, na účasť na vytváraní materiálnych a duchovných hodnôt.

Pojem pedagogika má svoj základ v starogréckom slove paidagogos (pais - dieťa, agein - viesť). V historickom kontexte klasickej gréckej výchovy bol slovom paidagogos označovaný vzdelaný otrok, ktorý sa staral o syna svojho pána, sprevádzal ho do školy, dozeral na neho pri hrách a učil sa spolu s ním. Zo starej gréčtiny sa tento výraz preniesol do antickej latinčiny slovom paedagogus, avšak už mal aj rozšírený význam. Slovo paedagogus malo význam nielen ako otrok - sprevádzač, ale malo už aj význam učiteľ a vychovávateľ. Z latinčiny bol výraz paedagogus prevzatý do väčšiny indoeurópskych a iných jazykov, v ktorých boli vytvorené jeho rôzne podoby.

Predmetom pedagogiky je výchova, t.j. pedagogika sa zaoberá všetkým tým, čo vytvára a determinuje proces výchovy v konkrétnom prostredí a v konkrétnej situácii, na základe ktorých prebiehajú také činnosti medzi zúčastnenými, že pri nich dochádza k učeniu sa na strane konkrétneho subjektu. V skutočnosti je predmet pedagogiky neobyčajne rozsiahly a rôznorodý. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že na opísanie samotného pojmu pedagogika existuje viacero definícií.

Výchova v tradičnej pedagogike sa používa v širšom alebo užšom význame. Výchovu v širšom význame nazývame zámerné, plánovité a cieľavedomé rozvíjanie osobnosti jedinca, ktoré sa skladá z dvoch základných zložiek a to zo vzdelávania a výchovy v užšom zmysle slova. Výchova v užšom význame je výchova dobrých mravov a dobrej morálky. Patrí sem (sexuálna výchova, výchova k rodičovstvu a k manželstvu, výchova k mieru). Výchova je zložitá komplexná ľudská činnosť, ktorá sa zameriava na dosiahnutie zmien v telesnom a duševnom vývine jednotlivca a v jeho správaní. Vzdelávanie je proces uvedomelého, cieľavedomého a aktívneho osvojenia poznatkov a skúseností najrôznejšieho obsahu človekom a tiež aj utváranie celkového postoja človeka k svetu a k životu, proces dosahovania vzdelanie. Výchova ako zámerná a cieľavedomá činnosť vzniká na určitom stupni spoločenského vývoja. Cieľom vzdelávania v súčasnosti je všestranný rozvoj osobnosti človeka najmä schopnosť učiť sa, schopnosť prispôsobovať sa rýchlo meniacim sa podmienkam života. Pre súčasnosť je charakteristický prechod ku koncepcii otvoreného systému vzdelávania vytvorenej na zásadách humanizmu a demokracie, ktorá zároveň tvorí základ koncepcie permanentného celoživotného vzdelávania.

Vzdelanie: pod pojmom vzdelanie rozumieme systém vedomostí, zručností, návykov, postojov a presvedčenia človeka na určitú úroveň rozvoja jeho schopností potrieb a záujmov, ktoré boli dosiahnuté na základe cieľavedomého výchovno-vzdelávacieho procesu a to v školách alebo rôznymi formami sebavzdelávania alebo aj na základe praktickej činnosti.

Prečítajte si tiež: Postup predoperačnej starostlivosti

Klasifikácia pedagogických vied

Pedagogické vedy je možné klasifikovať podľa rôznych hľadísk:

• Vekové osobitosti objektu výchovy - tzv. ontogenetické hľadisko (predškolská pedagogika, pedagogika školského veku, stredoškolská pedagogika, vysokoškolská pedagogika, pedagogika dospelých ….)
• Spoločenská činnosť, ktorej pedagogické aspekty sa skúmajú - tzv. činnostné hľadisko (pedagogika športu, vojenská pedagogika, pedagogika voľného času …)
• Charakter výchovného zariadenia a osobitosti jeho výchovných postupov - tzv. školské hľadisko (predškolská pedagogika, školská pedagogika ….)
• Etapy spoločenského vývoja - tzv. historické hľadisko (dejiny pedagogiky …)

Súčasná klasifikácia rozdeľuje pedagogické vied do 2 skupín:

1. Fundamentálne vedy o výchove - poskytovanie teoretického základu rôznych úrovní a oblastí spoločenského vedomia (edukačná biológia, psychológia, sociológia, kultúrna antropológia, ekonómia, história…)
2. Apikatívne vedy o výchove - aplikácia poznatkov fundamentálnych vied do procesu výchovy o manažérske náuky o riadení výchovy a vzdelávania (náuka o edukačnom plánovaní, financovaní, správe, manažmente, politike), o Antropologické náuky o riadení učenia (pedagogika - učiteľstvo, vychovávateľstvo, poradenstvo, andragogika - teória výchovy a vzdelávania dospelých, geragogika - teória výchovy a vzdelávania gerontov, t.j. - Vznik pedagogiky ako vedy.

Sústava pedagogických vedných disciplín a ich charakteristika

Pedagogika sa vyvinula v Grécku a je to veda o výchove, ktorá patrí do skupiny vied o človeku a spoločnosti. Pochádza z gréckeho slova paidagogos (pais - dieťa, agoge - viesť). Pedagóg bol vzdelaný otrok, ktorý viedol deti do škôl. Neskôr sa pedagógmi začali nazývať ľudia, ktorí prichádzali do styku s výchovou, predovšetkým učitelia a vychovávatelia. Škola plnila hlavne poslanie výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Pedagogika je veda o výchove človeka a zaoberá sa otázkami výchovy. Výchova ako osobitná spoločenská činnosť vznikla a vyvíjala sa spolu s ľudovou spoločnosťou. Vznikla z praktických potrieb, z potrieb nastolovaných spoločenským vývojom, z objektívnych potrieb, z príčin, ktoré si vynútili cieľavedomé rozvíjanie pedagogiky. V najstarších dobách sa pedagogika definovala ako veda o výchove dorastajúceho pokolenia a táto definícia sa udržala veľmi dlho.

Medzi hlavné pedagogické disciplíny patria:

1. Všeobecná pedagogika (základy pedagogiky) - základná pedagogická disciplína, ktorá sa usiluje o systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov, zákonitostí a noriem. Jej obsah delíme:
   • Metodologická časť - zaoberá sa metodologickými problémami, ktoré sú spojené s pojmami, ide v nej najmä o to, čo je predmetom pedagogiky, ktoré metódy sa používajú a vzťah k iným vedám.
   • Všeobecná teória výchovy - skúma základné pedagogické kategórie, aké funkcie má výchova pri rozvoji jedinca, ktoré činitele fungujú vo výchove a akými princípmi je riadená výchova.
2. Dejiny pedagogiky - je to skúmanie vývoja pedagogických teórií a vzdelávacej praxe. Skúmajú vývoj výchovy ako spoločenského javu, vývoj pedagogických koncepcií, vývoj vzdelávacích zariadení, ich organizáciu a riadenie.
3. Porovnávacia pedagogika - disciplína s dlhou históriou, je zameraná na popis, analýzu a vysvetľovanie vzdelávacích systémov a problémov.
4. Filozofia výchovy - disciplína, ktorá sa pokúša objasňovať najpodstatnejšie problémy spojené s úlohou edukačných procesov spoločnosti.
5. Sociológia výchovy - zaoberá sa sociálnymi aspektmi výchovy, miestom a funkciou výchovy v spoločnosti, vzťahmi objektov a subjektov, štruktúrou a funkciou výchovných inštitúcií. Témy sociológie výchovy: postoj k vzdelávaniu, aký je vzťah medzi rodinou a školou, aká je angažovanosť rodičov, aké je prostredie v rodine alebo škole.
6. Pedagogická antropológia - je to veda, ktorá objasňuje ako sa správanie ľudí odlišuje podľa toho, v ktorom type kultúry žijú. Snaží sa vysvetľovať, aké sú spôsoby správania, zvyky, hodnoty a všíma si kultúru chápanú ako celistvý systém hodnôt.
7. Pedagogická psychológia - programovo študuje psychologické základy výchovy v najrôznejších podobách. Analyzuje podmienky, priebeh a výsledky výchovy a vzdelávania, skúma človeka, jeho činnosť, učenie a najmä formovanie osobnosti.
8. Špeciálna pedagogika - je to obor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou rozvoja výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú postihnutí rôznymi nedostatkami: zmyslové (logopédia-reč, surdopédia-sluch, tyflopédia-zrak), duševné, poruchy správania(etopédia).
9. Sociálna pedagogika - aplikované odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny mládeže a dospelých. Je zameraná na pomoc rodinám s problémovými deťmi, na skupiny mládeže ohrozené drogami a jedincov prepustených z väzby.
10. Pedagogika voľného času - zaoberá sa činnosťou školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú edukáciu vo voľnom čase. Zoberá sa teóriou a výskumom toho, ako súčasná mládež trávi voľný čas (inštitúcie- školské družiny, kluby, ZUŠ, jazykové školy a rôzne strediská pre voľný čas detí a mládeže).
11. Andragogika- veda o výchove dospelých, vzdelávanie dospelých, zaoberá sa starostlivosťou o dospelých. Vzdelávanie dospelých označujeme termínom- periodické, ďalšie, nepretržité vzdelávanie.
12. Všeobecná didaktika- je to teória a veda o procesoch učenia, ale aj vyučovania. Tento predmet vymedzil J. A. Komenský- rozpráva, že didaktika je umenie ako učiť všetkých všetkému.
13. Pedagogická diagnostika- je to disciplína, ktorá sa zaoberá teóriou a metodológiou diagnostikovania v učebnom prostredí. Metodológia- veda o spôsoboch riadenia. Diagnostikovanie v pedagogike je spojené so zisťovaním príčin a podmienok konkrétnej úrovne žiaka. Najrozvinutejšou oblasťou v pedagogickej diagnostike je zisťovanie a meranie školských výkonov- testy. Uplatňujú sa najmä didaktické testy - nástroj, ktorý meria výsledky vzdelávania.
14. Teória riadenia školstva- objasňovanie aktivít, ktoré sa vzťahujú k plánovaniu, organizovaniu a kontrole činnosti rôznych inštitúcií, ktoré tvoria vzdelávací systém.
15. Pedagogická prognostika- je to vedecká teória o vytváraní budúceho modelu vývoja vzdelávania. Metódy:
    • Objektívna- operuje, zaobchádza s určitými dátami vo vývojových trendoch - vývojový trend, ktorý sa prejavuje v súčasnosti sa môže za istých podmienok premietnuť alebo ovplyvniť budúcnosť.
    • Subjektívne- prognózy sa opierajú o výpovede subjektov o budúcom vývoji.

Význam pedagogiky a sféry jej využitia

Pedagogika má v súčasnosti význam nielen pre odborníkov pracujúcich v oblasti pedagogických vied, ale aj pre širokú verejnosť. Poskytuje rozbory výchovy vo všetkých vývojových obdobiach človeka a tiež v najrôznejších vzdelávacích a výchovných zariadeniach. Rieši výchovné aspekty v najrozmanitejších podmienkach spoločenského života a opisuje a analyzuje rôzne výchovné systémy, na základe ktorých hľadá optimálnu výchovno - vzdelávaciu koncepciu pre danú spoločnosť. V súčasnosti v školstve používame tvorivo - humanistickú koncepciu výchovy a vzdelávania.

Sféry využitia pedagogických vied:

• Oblasť školstva - školské inštitúcie čerpajú z pedagogiky informácie pre realizáciu výchovy v školskom prostredí.
• Oblasť mimoškolského vzdelávania - využívanie poznatkov v oblasti vzdelávania mimo formálneho školského systému (podniky, záujmové kluby a pod.) - pedagogika voľného času, pedagogika vzdelávania dospelých.
• Oblasť ekonomického rozhodovania - rešpektovanie pedagogických aspektov v ekonomickej oblasti, napr. pri určovaní pomeru medzi počtom učiteľov a žiakov a z toho vyplývajúce údaje o zamestnanosti a výdajoch na platy - ekonómia vzdelávania.
• Oblasť sociálnej politiky - informácie o uplatňovaní ľudských zdrojov na trhu práce v závislosti od výšky dosiahnutého vzdelania - sociológia výchovy a vzdelávacia politika
• Oblasť pomáhajúcich profesií - poskytovania služieb ľuďom seniorov, ústavoch nápravnej výchovy a pod. - sociálna pedagogika.

Výchova a jej činitele

Základným pojmom v pedagogických vedách je pojem výchova. Je to zložitý proces v ľudskej spoločnosti. Súčasné ponímanie výchovy je výsledkom dlhodobého hľadania optimálneho výchovného modelu, ktorý v sebe integruje pedagogické tradície a výchovné potreby modernej spoločnosti. Je to významný faktor úspešného rozvoja spoločnosti a jej jednotlivých občanov ako vzdelaných, morálne uvedomelých a sociálne angažovaných osobností. Výchova je celoživotný proces, ktorý zahŕňa rozvoj každého jedinca a je determinovaný mnohými faktormi.

Prečítajte si tiež: Špecializovaná ambulantná starostlivosť: Čo potrebujete vedieť

Má tri základné stránky:

• Normatívnu - vymedzuje ciele, obsah, zásady, metódy, formy a prostriedky výchovy.
• Exogénnu - predstavuje celú organizáciu výchovného prostredia.
• Endogénnu - vyjadruje zmeny vnútorného vývinu jedinca.

Činitele výchovy:

• Činitele vnútorné - dedičné a biologické vplyvy - základný determinant rozvoja jedinca.
• Činitele vonkajšie - materiálne a sociálne prostredie - modifikuje, t.j.

Všeobecné črty výchovy

• Konkrétnosť - výchova je vždy konkrétnej povahy, vykonávame ju v určitej spoločnosti, pre určitú spoločnosť a na úrovni tejto spoločnosti. Každá výchova bola vždy determinovaná ideálmi svojej spoločnosti, jej ekonomikou.
• Zámernosť - výchovné pôsobenie vnímame ako zámernú činnosť.
• Permanentný charakter - súčasné ponímanie výchovy prekonáva tradičnú predstavu o výchove ako záležitosti prvých dvoch dekád života.
• Univerzálnosť - univerzálnosť vnímame v súvislostiach, ktoré vypovedajú o tom, že výchova je prítomná v rodine, v škole v mimoškolských výchovno - vzdelávacích zariadeniach.
• Globalizácia - s premenami súčasného sveta súvisí internacionálny charakter a globalizácia výchovy.
• Pluralita.
• Mnohostranná orientácia - výchova sa snaží predovšetkým prepraviť jedinca pre plnenie jeho základných…

Pedagóg v edukačnom procese

Pedagóg realizuje vstupnú, priebežnú a výstupnú diagnostiku, koncipuje obsah výchovno-vzdelávacej činnosti, rozhoduje o nasadzovaní vhodných metód, foriem a prostriedkov výchovy a vyhodnocuje dosahované výsledky.

Zložky osobnosti pedagóga:

• Biofyziologická a senzomotorická zložka osobnosti (činnosť zmyslových orgánov a motorický systém osobnosti - pedagóg by mal byť psychicky zdravý človek s dobrou fyzickou kondíciou).
• Kognitívna zložka osobnosti (schopnosti vedomosti a zručnosti z pedagogiky, psychológie, didaktiky, ale aj celkový kultúrno-spoločenský a politický prehľad, orientácia v informačných systémoch, ovládanie cudzích jazykov).
• Nonkognitívna zložka osobnosti (citová zrelosť, motivácia a motivačný systém, emočná stabilita, kreativizácia, vôľové vlastnosti - sebaovládanie).

Profesijné kompetencie pedagóga:

• Kompetencie odborné (vedecké základy odboru pedagogika).
• Kompetencie psychodidaktické.
• Kompetencie komunikatívne.
• Kompetencie organizačné a riadiace.
• Kompetencie diagnostické a intervenčné.
• Kompetencie poradenské a konzultatívne.
• Kompetencie reflexie vlastnej činnosti.

Vychovávaný jedinec v edukačnom procese

Výchovný proces sa realizuje predovšetkým v školách rôznych typov a stupňov, v rodine a v špeciálnych zariadeniach. Zahrňuje výchovnú činnosť pedagóga a učebnú činnosť vychovávaného jedinca. Súčasné chápanie výchovného procesu na rozdiel od tradičného chápania (vychovávaného jedinca naučiť a sprostredkovať mu informácie) sa orientuje na aktivitu vychovávaných jedincov, na ich prácu s obsahom edukácie. Základom procesu učenia sa je aktívna, reálna činnosť vychovávaných jedincov, ktorá je založená na myšlienkových aktivitách, na experimentovaní. Takto chápaný výchovný proces je podmienený vychovávaného jedinca a dotvára jeho hodnotový systém.

Príprava jedinca pre výkon sociálnych rolí

Výchova môže byť účinná jedine vtedy, ak jedinca rozvíja a pripravuje pre výkon tých základných sociálnych úloh, ktoré má v spoločnosti z…

Prečítajte si tiež: Postihnutie a narušenie v špeciálnej pedagogike

Špeciálna pedagogika sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania.

Cieľom sociálnej pedagogiky je…

Špeciálna pedagogika verzus sociálna pedagogika

Sociálna pedagogika má svojím obsahom najbližšie k pedagogike osôb s poruchami správania a emócií, ktorú považujeme za subdisciplínu špeciálnej pedagogiky, a snaží sa profilovať od 90. rokov minulého storočia. Špecifiká obidvoch vedných disciplín tkvejú práve v predmete ich skúmania, pričom cieľová skupina je spoločná. Sociálna pedagogika sa zameriava predovšetkým na prostredie a jeho činitele, na skúmanie ich pôsobenia a dopad na vznik rizikových skupín detí a mládeže. Na druhej strane špeciálna pedagogika sa zaoberá symptómami správania sociálne rizikových alebo ohrozených subjektov, ich edukáciou, resp. reedukáciou či resocializáciou. Nakoľko problematika edukácie osôb s poruchami správania a emocionality je zložitá a komplexná, je nutná a prospešná kooperácia týchto disciplín pre naplňovanie cieľov. Vďaka vzájomnému prepojeniu poznatkov sa zvyšuje efektivita intervencií i preventívneho pôsobenia. V posledných dvadsiatich rokoch sa udialo mnoho zmien (legislatívne i metodické), ktoré ovplyvnili aj pedagogiku žiakov emociomálne a sociálne narušených. V súčasnej dobe sa postupne stierajú aj hranice odboru, na poli ktorého pozorujeme prienik ďalších disciplín, ako je napríklad aj sociálna pedagogika či sociálna práca. Táto špeciálnopedagogická disciplína má konkrétne vo svojej náplni práce diagnostiku, prevenciu, intervenciu a edukáciu detí s rizikovým a antisociálnym správaním. Jej cieľovou skupinou vo všeobecnom, širšom význame je celá spoločnosť, lebo do popredia stavia prevenciu. V užšom slova zmysle ju tvoria jednotlivci s poruchou správania alebo s problémami v správaní. Ide o relatívne nový odbor, ktorý sa začal profilovať v rámci Československa, resp. v Čechách, ako samostatná disciplína špeciálnej pedagogiky na konci 60. rokov 20. storočia. Spočiatku bola súčasťou psychopédie, resp. pedagogiky detí s mentálnym postihnutím, až v roku 1969 sa vyčlenila ako autonómna disciplína v rámci špeciálnej pedagogiky. Konkrétne na Slovensku sa rozvíjala v rámci odboru liečebnej pedagogiky (zaoberala sa oblasťou porúch správania) a až po páde komunizmu sa začala profilovať disciplína s názvom Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Niekedy v záujme jednotného názvoslovia s ostatnými špeciálno-pedagogickými disciplínami sa zvykla označovať ako etopédia (najmä českými autormi). Starší názov pedagogickej disciplíny zaoberajúcej sa otázkami výchovy mravne chybných bol nápravná pedagogika. V súvislosti s mravne chybnými sa hovorilo o troch rovinách: mravné ohrozenie, mravné narušenie, mravné postihnutie. Zo sovietskej pedagogiky sa k nám dostal pojem defektológia, ktorá sa sústreďovala na skúmanie etiológie, vývinu a dôsledkov defektu na defektného jednotlivca. Z Poľska sa k nám koncom 70. rokov dostal pojem resocializačná pedagogika, ktorá je začlenená v tejto krajine do špeciálnej pedagogiky a jej obsah spočíva tiež v riadení výchovných procesov a v náprave narušeného správania.

Sociálna pedagogika sa vymedzuje na druhej strane ako hraničná disciplína pedagogiky, ktorá sa zaoberá širším okruhom problémov spojených s výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny detí a mládeže. Medzi tieto problémy patria predovšetkým poruchy rodiny a rodičovstva, náhradnej výchovy, týrané, zneužívané a zanedbávané deti, delikvencia a agresia mládeže, drogové závislosti, detská prostitúcia a pornografia, dodržiavanie práv dieťaťa, resocializácia a reedukácia trestaných osôb.

V Českej republike bol realizovaný predvýskum kvalitatívneho charakteru, ktorý sa zameriaval na analýzu aktuálneho stavu vednej disciplíny - etopédie. Okrem iného zisťoval vzťah medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou prostredníctvom pološtrukturovaného rozhovoru. Tieto dve disciplíny niekedy laická verejnosť mylne pokladá za identické alebo si ich zamieňa. Niektorí považujú sociálnu pedagogiku za akýsi pododbor špeciálnej pedagogiky a konkrétne sa zaoberá iba deťmi s poruchami správania. Na inom mieste je zas uvádzané, že sociálna pedagogika je len iný názov pre etopédiu (Potměšilová, P. et al., 2013). Preto považujeme za potrebné bližšie si popísať hlavné spoločné a rozlišujúce znaky obidvoch disciplín, ktoré fungujú samostatne, ale navzájom si svojimi poznatkami a skúsenosťami môžu byť nápomocné, preto je ich spolupráca nevyhnutná. Kraus (2001) tiež uvádza vo svojom príspevku, že existuje medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou špecifický vzťah. Konkrétne jedna časť špeciálnej pedagogiky (pedagogika detí s poruchami správania) korešponduje úzko so sociálnou pedagogikou. Niektorí špeciálni pedagógovia sú dokonca presvedčení, že „etopédia“ bola násilne pripojená k špeciálnej pedagogike, čo spôsobilo istú oklieštenosť tejto disciplíny, pretože problematika a otázky náhradnej rodinnej a inštitucionálnej starostlivosti, sociálnej prevencie či poradenstva nemajú potrebný sociálny rozmer. Z tohto dôvodu špeciálna pedagogika hľadá túto sociálnu oporu a odpovede na svoje otázky práve v sociálnej pedagogike. Aktuálne sa práve v súčasnej dobe javí táto okolnosť najmä v súvislosti s tendenciami integratívneho a inkluzívneho vzdelávania.

Z uvedenej tabuľky vyplýva, že cieľ i predmet sociálnej pedagogiky je oveľa všeobecnejší a širší vzhľadom k špeciálnej pedagogike. Dotýkajú sa v podstate celej populácie v porovnaní so špeciálnou pedagogikou, ktorá sa výlučne zaoberá vybranou skupinou jednotlivcov. Takisto sa odlišujú v použitých metódach, ale čo sa týka cieľovej skupiny, objavuje sa prienik, určitá skupina je spoločná tak pre sociálnu, ako aj pre špeciálnu pedagogiku. Autorky Potměšilová et al. (2013) a Sobková et al. (2015) uvádzajú vo svojej publikácii, že ide o osoby pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale keď uvažujeme v intenciách školského zákona, ktorý rozlišuje tri skupiny žiakov so špeciálnymi edukačnými potrebami, ako to uvádzame v tabuľke, do spoločnej skupiny záujmu patria aj deti/žiaci s poruchou správania okrem ADHD a ADD, konkrétne podľa znenia zákona: žiak s narušením funkcií v oblasti emocionálnej alebo sociálnej (§2, pís. o školského zákona č. Podľa Zákona č. 245/2008 Z.z. za žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia považujeme žiaka pochádzajúceho z prostredia, ktoré sa vyznačuje takými sociálnymi, rodinnými, kultúrnymi a ekonomickými podmienkami, ktoré iba minimálne alebo v žiadnej miere neprispievajú k celkovému rozvoju osobnosti dieťaťa, konkrétne k rozvoju vôľových, mentálnych i emocionálnych vlastností dieťaťa. Tiež ide o prostredie, ktoré je nedostatočne podnetné a nepodporuje proces jeho socializácie. I keď sa obe disciplíny prelínajú v oblasti pôsobenia na rovnakú cieľovú skupinu, predsa sa usilujú nezasahovať si do vlastných kompetencií a obe pracujú s daným jednotlivcom z iného hľadiska využívajúc iný prístup, postup, metódy a pod. (Sobková, P. Z. Bakošová (2005), vychádzajúc z Prochádzkovej (1996), považuje za spoločný základ skúmanej vedy (špeciálna pedagogika) a vednej disciplíny (sociálna pedagogika) pedagogiku, pojmoslovie (kompenzácia, prostredie, prevencia…), záujem o rovnakú cieľovú skupinu, riešenie spoločných otázok ohľadom vzťahu integračného procesu a sociálneho prostredia. Avšak, čo sa týka cieľovej skupiny, popisuje aj aktivity, pri ktorých sa sociálny pedagóg venuje aj deťom s postihnutím, ktoré sú centrom záujmu najmä špeciálnej pedagogiky. u ťažšie postihnutých detí hľadá možnosti aspoň parciálnej socializácie, resp. ovplyvňuje postoje verejnosti k ľuďom zdravotne postihnutým a znevýhodneným prostredníctvom vzdelávania a rôznych komunikačných prostriedkov (Bakošová, Z., 2005). Vzhľadom k metódam je ešte vhodné podotknúť, že metóda reedukácie je v oboch disciplínach inak uchopená v závislosti od druhu postihnutia či poruchy. V doslovnom preklade znamená prevýchovu (re-znovu, späť; educatio - výchova), ale berúc do úvahy inú skupinu, ako sú sociálne a emocionálne narušení jednotlivci, chápeme jej obsah aj ako súhrn aktivít, ktoré sú zamerané na rozvoj slabšie vyvinutých funkcií, na úpravu porušených funkcií či orgánov, ale aj na eliminovanie nežiaducich dôsledkov predchádzajúcej výchovy. Hovoríme tak o reedukácii (rozvíjanie a používanie) hybnosti, zraku, sluchu a u psychosociálne narušených o úprave vytvárania stereotypov (Vašek, Š., 2006). Reedukácia v rámci pedagogiky emocionálne a sociálne narušených znamená snahu rozvinúť nevyvinuté osobnostné vlastnosti a zmeniť ich spoločensky žiaducim smerom, a to pomocou pedagogických metód a prostriedkov (Hoferková, S., 2014). Pokiaľ ide o skúmanie a modifikáciu sociálneho prostredia, z ktorého jednotlivci s poruchami správania a emocionality pochádzajú a ktoré je zdrojom ohrozenia a narušenia, môžeme hovoriť o sociálno-pedagogickom prístupe. Ak však k problému pristupujeme z hľadiska symptómov a prevýchovy, ide skôr o špeciálnopedagogický prístup (Průcha, J., 2006).

Sociálno-pedagogická intervencia: ide o taký postup sociálno-výchovných opatrení, kedy sociálny pedagóg najprv intervenuje do sociálneho prostredia (tzv. pedagogizácia prostredia), z ktorého dieťa pochádza, kde sa snaží podnecovať pozitívne vplyvy a zabraňovať vplyvom negatívnym, a tak nepriamo pôsobí na osobnosť dieťaťa cez jeho prostredie. Špeciálno-pedagogická intervencia: špeciálny pedagóg postupuje opačným smerom, resp. od jednotlivca k sociálnemu prostrediu. Viac sa zameriava na prácu s dieťaťom s cieľom úspešne ho reintegrovať do jeho sociálneho prostredia (školského, rodinného, rovesníckeho), a tak cez osobnosť dieťaťa ovplyvňuje nepriamo prostredie. Súhlasíme s Határom (2010), že vznik, vývin a rozvoj nežiaducich prejavov správania u dieťaťa je podmienené vplyvom endogénnych i exogénnych činiteľov, a preto je pre osobnosť jednotlivca najvhodnejšia a najoptimálnejšia kooperácia oboch odborníkov, ktorí k nemu pristupujú zo svojho uhla pohľadu a každý mu je nápomocný v jeho celkovom fungovaní a vývine.

tags: #špeciálna #pedagogika #a #sociálna #pedagogika #rozdiely