
Čierna Dolina, situovaná v okrese Zlaté Moravce, je oblasť s bohatou históriou a prírodnými krásami. Tento článok sa zameriava na jej historický vývoj, ako aj na jej súčasný turistický význam. Verejná doprava mala vo svojej histórii vplyv na rozvoj turistiky a platilo to aj naopak, turistická verejnosť častokrát svojimi požiadavkami presadzovala pozdvihnutie úrovne verejnej dopravy tak, aby bola pre turistov použiteľná.
Za oficiálny začiatok železničnej dopravy na Slovensku sa považuje dátum 20. augusta 1848, kedy prišiel prvý parný vlak z Viedne do Bratislavy. K významnej zmene došlo počas obdobia medzi rokmi 1867 a 1873, kedy bolo vybudovaných na území Uhorska takmer 900 km nových železníc. Medzi nimi bola aj tzv. Košicko-bohumínska železnica dokončená v júni 1872. Práve táto železnica sa výraznou mierou podieľala na sprístupnení tatranského regiónu pre návštevníkov. Približne v rovnakom období (po roku 1860) došlo k zrodu organizovanej turistiky, vytváraní turistických spolkov, výstavby zariadení turistickej infraštruktúry a prvopočiatkov značkovania turistických chodníkov.
Väčšina tratí bola vybudovaná ešte pred rokom 1914. V medzivojnovom období pribudli najmä spojnice orientované v smere západ-východ, napr. trate Nové Mesto nad Váhom - Veselí nad Moravou; Prievidza - Horná Štubňa; Dolná Štubňa - Banská Bystrica či Červená Skala - Margecany, čo samozrejme súviselo s geopolitickými zmenami, zánikom prepravných väzieb pôvodne smerujúcich na Budapešť a vznikom nových väzieb orientovaných na Bratislavu či Prahu. Je nutné spomenúť, že železničná doprava sa dostala aj do typicky turistických či kúpeľných destinácií. Príkladom je električková sieť v Tatrách, úzkokoľajná železnica z Trenčianskej Teplej do Trenčianskych Teplíc či miestna železnica z Ružomberka do Korytnice.
V medzivojnovom období aktívne fungoval KČST, ktorý okrem iného zabezpečoval výstavbu chát, značkovanie turistických chodníkov a mal aj bohatú edičnú činnosť. Keďže v tomto čase bola železnica takmer jedinou možnosťou prepravy, prevažná väčšina značkovaných chodníkov začínala na najbližšej železničnej stanici, kde boli umiestnené aj turistické smerovníky.
O silnom prepojení KČST so železničnou dopravou svedčia aj dobové cestovné poriadky. Napr. v jednom z nich, platnom pre roky 1937/1938, sa propaguje turistika na viacerých miestach. Možno povedať, že železnice propagovali turistiku všade, kde to bolo možné, ba priamo k turistike aj vyzývali. Vzťah železníc a turistiky bol v tom čase veľmi silný.
Prečítajte si tiež: Liptovská Osada: Pomoc pre dôchodcov
Autobusové linky vznikali len postupne, k ich masívnemu rozvoju došlo až po roku 1945. S prvými štátnymi autobusovými linkami na území Slovenska sa stretávame v rokoch 1908-1911, autobusy boli zabezpečované poštovou správou. ČSD sa usilovala svojimi autobusovými linkami predovšetkým prepojiť úseky s chýbajúcim železničným spojením, medzi nimi aj spojenia do horských oblastí s turistickým potenciálom.
Jedľové Kostoľany sú podhorská obec, ležiaca na západnom Slovensku, na južnom svahu Tríbečských vrchov a severných svahoch Pohronského Inovca, na hornom toku riečky Žitavy, vo vzdialenosti 35 km východoseverovýchodne vzdušnou čiarou od krajského mesta Nitra a 12 km severovýchodne od okresného mesta Zlaté Moravce. Centrum obce má nadmorskú výšku 400 m n.m., v chotári 340 - 722 m n.m. Katastrálne územie tvorí 2927 ha, z čoho je cca 837 ha poľnohospodárskej pôdy prevažne vo forme lúk a pasienkov.
Zachované spisy z 11. storočia uvádzajú, že pri rieke Žitava boli osady Machulince, Opatovce, Obyce a niektoré ďalšie. Jedľové Kostoľany sa spomínajú v roku 1075 v súvislosti s potokom Fenio Saunica (Jedľová Štiavnica). V roku 1337 mal potok názov Bukk Saunica (Buková Štiavnica), podľa bukových lesov na okolí. V roku 1387 sú zaznamenané Fenyeu Koztholvan a v roku 1424 sa píše o Fenyew Kostolany (FenyoKosstolan). Z roku 1711 pochádza obecná pečať, na ktorej je zobrazená jedľa a nápis Fenyo Kosztolan ANNO 1711.
Obec sa rozprestiera na dvoch geologicky aj vývinovo odlišných útvaroch Vnútorných Západných Karpát, ktoré sú súčasťou Karpatskej podsústavy. Tríbeč vznikol v mladších prvohorách vyzdvihnutím z morského dna v smere juhozápad-severovýchod. Pohronský Inovec je vulkanický masív, ktorého vývin súvisí s vývinom Slovenského stredohoria.
Kostoliansko-lehotský kras je rozdelený na dva celky, oddelené dolinou Žitavice - Kostoliansky a Lehotský. Nachádzajú sa tu jaskyne ako Lom, Kamenec a Horné Lúčno.
Prečítajte si tiež: Informácie o vysporiadaní pozemkov
Začiatkom 19. storočia žilo v obci 863 obyvateľov, z toho 480 priamo v dedine a ostatní na štáloch a na sklárni v Hlbokej. Pri sčítaní ľudu v roku 1869 to bolo 1087 obyvateľov a v roku 1880 tu žilo 1008 obyvateľov. O päťdesiat rokov neskôr ich už bolo 1490, pričom historicky doložený najvyšší počet bol 1701 obyvateľov v roku 1961.
Kataster obce odvodňuje riečka Žitava, prameniaca nad veľkolehotskou kotlinou, severne od Veľkého Inovca. V katastri obce sa nachádza niekoľko zdrojov pramenistej vody, z ktorých niektoré sú prerobené na studničky.
Tríbeč, Pohronský Inovec a výbežok okraja Podunajskej nížiny fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny, presnejšie do predkarpatskej flóry. Oblasť je bohatá na rôzne druhy liečivých rastlín. Oblasť z drvivej väčšiny pokrývajú listnaté lesy. Množstvo a druhové zastúpenie živočíchov v pohoriach Tríbeč a Pohronský Inovec ovplyvňujú základné geomorfologické, klimatické a chronologické faktory.
Na vŕšku nad dedinou sa týči kostol. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1332, kedy sa tu pravdepodobne nachádzala aj fara a pri nej škola. Kostol bol v roku 1796 postavený v klasicistickom štýle.
Počiatky vzdelávania miestneho obyvateľstva je možné datovať do obdobia okolo roku 1394, odkedy sú zachované spisy, že sa tu nachádzala fara a s ňou pravdepodobne aj škola. Preukázateľne však škola pri kostole bola v roku 1739, keď tu pracoval školský majster Adam Vozár.
Prečítajte si tiež: Vecné bremeno pri nelegálnej stavbe