Osamelosť ako sociálny a psychologický jav: Definícia, príčiny a dôsledky

Úvod

Osamelosť, skrytý fenomén súčasnej doby, ovplyvňuje životy mnohých jedincov naprieč všetkými vekovými skupinami. Táto vedecká štúdia sa zaoberá osamelosťou ako sociálnym a psychologickým javom, pričom ju definuje, analyzuje jej príčiny a skúma jej dôsledky, s osobitným zameraním na starších jedincov. Osamelosť je individuálna skúsenosť, ktorá pramení zo subjektívneho prežívania reality a pocitového sveta jedinca.

Definícia osamelosti

Osamelosť je komplexný pocit úzkosti, ktorý je sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch. Často sa objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, avšak človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelo, a naopak. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov, než s ich množstvom.

Nedávne empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti:

• Osamelosť v intímnom zapojení: Absencia blízkeho, dôverného vzťahu.
• Osamelosť v relačnom zapojení: Nedostatok pocitu spolupatričnosti v rámci širšej sociálnej siete.
• Osamelosť v kolektívnom zapojení: Pocit odcudzenia od komunity alebo spoločnosti.

Bruno (2002) definuje osamelosť v kontexte hierarchie potrieb ako negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi. Sýkorová (2007) vníma osamelosť v dvoch paradigmatických modeloch, pričom predpokladáme, že pri takomto nazeraní na osamelosť sa nám osamelosť môže javiť aj ako aktuálna samota, spôsobená momentálnou situáciou, pričom nemusí mať sama o sebe negatívny náboj. Hrozenská (2007) ju definuje ako subjektívny zážitok každého jednotlivca, ktorý je výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom. Ďalšie definície poukazujú na rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, rozdielom medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má, a z psychoanalytického uhla pohľadu ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity.

Vnímanie osamelosti je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reálnej skutočnosti a vždy sa spája s negatívnym pocitom, ktorý je prepojený na interpersonálne vzťahy, predovšetkým na ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jednotlivci sa líšia vo svojom postoji k zvládaniu osamelosti, ako aj v schopnosti vytvárania si siete takých sociálnych vzťahov, ktoré by boli uspokojujúce.

Prečítajte si tiež: Článok o osamelosti seniorov a možnostiach, ako ju prekonať.

Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je samota, ktorá sa často integruje s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samotu chápeme ako reálne existujúcu životnú skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza. Samota ako určitá forma prežívania môže byť dobrovoľná alebo môže vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov a nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti. Weiss rozlišuje dva typy osamelosti:

• Emocionálna osamelosť: Absencia blízkeho až dôverného vzťahu.
• Sociálna osamelosť: Pocity absencie širšej sociálnej siete.

Príčiny osamelosti

Príčiny osamelosti sú rôznorodé a komplexné, pričom ich možno rozdeliť do niekoľkých kategórií:

• Demografické faktory: Vek, rodinný stav, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň a životné usporiadanie. Pokiaľ sa pozrieme na osamelosť z hľadiska veku, tak najväčšou skupinou, ktorá žije osamote, je skupina ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Je to preto, lebo väčšina týchto jedincov už odchovala svoje deti, ktoré aktuálne nežijú s rodičmi, ale aj preto, lebo mnohí z nich stratili svojich partnerov.
• Zdravotné faktory: Psychické a fyzické ochorenia, zhoršujúci sa zdravotný stav. Na negatívnych pocitoch, ktoré vyplývajú z osamelosti výrazne podpisujú rôzne psychické ochorenia a iné sociálne determinanty, ktoré nastupujú s pribúdajúcim vekom.
• Sociálne faktory: Sociálna izolácia, nedostatok sociálnej podpory, strata blízkych osôb, zlé medziľudské vzťahy, nedostatok príležitostí na sociálnu interakciu. Rodina je pritom vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory a nasleduje hneď za priateľmi. Samotný príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov následne zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy v tejto oblasti však ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, ale i vládnych či iných spoločenských organizácií.
• Psychologické faktory: Nízke sebavedomie, negatívne myslenie, problémy s nadväzovaním a udržiavaním vzťahov, perfekcionizmus, očakávania.
• Spoločenské zmeny: Dramatické starnutie populácie spolu so sociálnymi a ekonomickými zmenami, ktoré prebiehajú v spoločnosti zvyšujú pravdepodobnosť nárastu fenoménu osamelosti. Dospelé deti sú totiž zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas, aby boli s rodičmi. Starnutie tak so sebou prináša izoláciu nemať rodinu alebo nemať rodinu v blízkom okolí.

Dôsledky osamelosti

Osamelosť má rozsiahle negatívne dôsledky na fyzické a duševné zdravie, ako aj na celkovú kvalitu života:

• Psychické problémy: Depresia, úzkosť, stres, znížené sebavedomie, pocity beznádeje, zvýšené riziko samovraždy. Jedinci, ktorí sú vyššieho veku uvádzajú dokonca v spojitosti s osamelosťou túžbu po smrti a niektorí z nich dokonca vykazujú signifikantný sklon k samovraždám a to práve v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Aj podľa Stravynského a Boyera sú hlásené niektoré významné väzby medzi osamelosťou a rôznymi prejavmi samovražedného správania a to u rôznych podskupín, avšak výrazný nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne. Navyše výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti.
• Fyzické problémy: Zvýšené riziko kardiovaskulárnych ochorení, oslabená imunita, poruchy spánku, zrýchlené starnutie. Osamelosť zároveň vplýva na aj zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov. Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia, riziko mortality je totiž významne vyššie u tých respondentov, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelí v porovnaní s tými, ktorí uvádzajú, že sa osamelými necítia nikdy alebo málokedy.
• Kognitívne problémy: Zhoršenie pamäti, znížená koncentrácia, zvýšené riziko demencie a Alzheimerovej choroby. Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť.
• Sociálne problémy: Sociálna izolácia, ťažkosti s nadväzovaním a udržiavaním vzťahov, znížená účasť na spoločenskom živote.
• Znížená kvalita života: Celkový pocit nespokojnosti, strata zmyslu života, znížená sebestačnosť.

Osamelosť u starších ľudí

Najväčší podiel osamelých ľudí tvoria starší jedinci, ktorí sú náchylnejší k osamelosti a k sociálnej izolácii predovšetkým preto, lebo sú viac ohrození celým radom zdravotných a sociálnych problémov, ktoré následne osamelosť determinujú. Osamelosť starších jedincov sa pritom kvalitatívne líši, jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory. Starnutie je pritom často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou. Choroba pritom vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré následne môžu viesť k depresii u starších dospelých. Seniori, u ktorých sa objavujú pocity osamelosti sú podľa Stanleyho vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia. Autor upozorňuje na to, že identifikáciou potenciálnych zdrojov sociálnej spolupatričnosti je však možné prispieť k pochopeniu toho, ako podporovať zdravie a psychickú pohodu práve u starších dospelých. Osamelosť seniorov je pritom často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu takisto prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti.

Výskumy o osamelosti

Sociálna izolácia a osamelosť bola pritom uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka a to už pred viac ako štvrť storočím. Existujú dôkazy o tom, že vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Hoci kauzálnu úlohu osamelosti na nervové mechanizmy a úmrtnosť je ťažké presvedčivo testovať u ľudí, experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Luo a Waite v súvislosti s osamelosťou a zvýšenou mortalitou osamelých starších jedincov uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziko smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti. Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7% respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalším 38,3% respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19, 36% respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti. V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti aj emocionálna a sociálna osamelosť sú potvrdené súbežne.

Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014) bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka.

Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. V rámci výskumnej analýzy bol skúmaný dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Na odhad zmien v živote jednotlivcov, ktoré spôsobila osamelosť a následná poskytovaná sociálna podpora počas prvého roka a pol od úmrtia partnera, bola u starších dospelých vo veku 50+ použitá rastová krivka latentného modelovania. Je zaujímavé, že osamelosť klesla za prvý rok a pol od úmrtia partnera, pretože väčšia sociálna podpora determinovala nižšiu úroveň celkovej osamelosti, ale prijímanie sociálnej podpory nezmenilo osamelosť v priebehu následného času, teda obdobia, keď sociálna podpora nebola poskytovaná v takej miere. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Výsledky výskumu však naznačujú, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálne podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny. V súvislosti s prijímaním sociálnej podpory zo strany partnera uvedieme ešte výskum, ktorý realizoval Holtfreter, Reising a Turanovic. (2016) Autori výskumu tvrdia, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Spomínaní autori pritom podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov.

Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre. Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých u starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.

Stratégie zvládania osamelosti

Jednotlivci sa pritom výrazne líšia vo svojom postoji k zvládaniu osamelosti, ako aj v schopnosti alebo dokonca možnosti vytvárania si siete takých sociálnych vzťahov, ktoré by mohli byť uspokojujúce na takej úrovni, aby jedinec nepociťoval negatívne pocity z osamelosti.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Výskum Mgr. Pavla Štubňu, PhD., zameraný na stratégie uplatňované pri zdolávaní krízových situácií, zistil, že najefektívnejšími zdrojmi prekonávania krízových situácií v minulosti boli:

1. príbuzní a
2. priatelia.

Treťou uvádzanou kategóriou (3. sám/sama) boli vlastné sily - schopnosti, vedomosti a zručnosti. Viera a duchovno sa objavili na 4. mieste, potreba ďalšieho vzdelávania a čerpanie informácií z kníh na 5. mieste. Na 6. pozícii sa vyskytli činnosti vedúce k vedomému odkloneniu pozornosti klienta od vzniknutého problému (tzv. distrakčné aktivity). Vedomie zodpovednosti bolo súčasne označené za najvýznamnejší vnútorný faktor ‒ osobnú motiváciu na prekonanie krízy. Na 2. mieste bola viera v lepšiu budúcnosť, na 3. presvedčenie o zmysle udalostí, na 4. náboženská viera.

Medzi vlastnosti, schopnosti, zručnosti alebo vedomosti, ktoré respondentom pomáhajú prekonávať zložité životné situácie v súčasnosti, patria:

1. trpezlivosť/ vytrvalosť,
2. nadhľad - racionálne posúdenie situácie spolu s analýzou aktuálnych možností
3. vnútorná sila/ odolnosť,
4. náboženská viera,
5. optimizmus a pozitívne myslenie,
6. rozvaha,
7. zodpovednosť,
8. potreba pomáhať iným,
9. vedomie cieľa.

Žiadna z odpovedí na otázku, či krízové situácie respondentov niečomu naučili, či ich prekonaním získali nejaké významné poznanie, schopnosti alebo vlastnosti nebola negatívna. Všetci súhlasne potvrdili prínos kríz v ich osobnom živote. Novonadobudnutými pozitívnymi vlastnosťami a schopnosťami boli najmä: ohľaduplnosť - úcta voči ostatným, reálne zhodnotenie situácie a racionálna analýza vzniknutých možností, citový odstup od neželaných okolností, empatia - schopnosť pochopiť prežívanie iných, vnútorná odolnosť, tolerancia a vytrvalosť.

Intervencie na zníženie osamelosti

V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti aj emocionálna a sociálna osamelosť sú potvrdené súbežne. Osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálne podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny.

Medzi účinné stratégie na zníženie osamelosti patria:

• Podpora sociálnych kontaktov: Vytváranie a udržiavanie sociálnych vzťahov, účasť na spoločenských aktivitách, podpora medzigeneračných vzťahov.
• Posilňovanie sociálnych zručností: Tréning komunikačných zručností, asertivity, riešenia konfliktov.
• Zvyšovanie sebavedomia: Podpora pozitívneho sebahodnotenia, rozvoj záujmov a koníčkov.
• Poskytovanie psychologickej podpory: Individuálna alebo skupinová terapia, poradenstvo, krízová intervencia.
• Využívanie technológií: Podpora využívania internetu a sociálnych sietí na udržiavanie kontaktov a zapájanie sa do online komunít.
• Zameranie sa na zmysel života: Hľadanie a napĺňanie zmysluplných aktivít, dobrovoľníctvo, duchovný rozvoj.

Prebiehajúce výskumné projekty

• VEGA č. 1/0535/23: Integrácia ukrajinských migrantov a posúdenie náročnej životnej situácie spojenej s krízou vyvolanou vojnovým konfliktom optikou sociálnej práce.
• KEGA 034PU-4/2025: Transfer digitálnych technológií do inovácie metodiky odbornej praxe v pregraduálnej príprave študentov sociálnej práce II.
• GaPU6/2025: Význam spánkových chronotypov pre teóriu a prax sociálnej práce.
• 7/2025: Starostlivosť o seba a jej vplyv na osobný a profesionálny život jedincov.
• 1/2023: Odolnosť forenzných sociálnych pracovníkov počas pandémie Covid-19 v súvislosti s obmedzeniami pri výkone práce s klientmi.

tags: #osamelosť #ako #sociálny #a #psychologický #jav