Ozdravovné pobyty a komplexná starostlivosť pre telesne postihnutých na Slovensku

Ústavná starostlivosť o ťažko mentálne postihnuté osoby je komplexná téma, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Cieľom tohto článku je poskytnúť rozsiahly prehľad o tejto problematike, od základných pojmov a definícií, cez formy a funkcie ústavnej starostlivosti, až po etické a legislatívne aspekty.

Základné pojmy a definície

Pre lepšie pochopenie problematiky je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy, ktoré súvisia so sociálnou prácou a starostlivosťou o osoby so zdravotným postihnutím.

Osobnosť sociálneho pracovníka

V kontexte starostlivosti o ťažko mentálne postihnuté osoby je osobnosť sociálneho pracovníka mimoriadne dôležitá. Kľúčové vlastnosti zahŕňajú:

• Akceptácia všetkých klientov: Bezpodmienečné prijatie klienta bez ohľadu na jeho stav alebo správanie.
• Empatia: Schopnosť vcítiť sa do situácie klienta a porozumieť jeho pocitom a potrebám.
• Schopnosť pracovať v tíme: Efektívna spolupráca s ostatnými odborníkmi (lekári, pedagógovia, psychológovia) pre dosiahnutie optimálnej starostlivosti.
• Emocionálna inteligencia: Schopnosť rozpoznať, pochopiť a riadiť vlastné emócie a emócie iných.

Sociálny pracovník by mal preukazovať akceptáciu všetkých klientov, empatiu, schopnosť pracovať v tíme a emočnú inteligenciu. Dôležitá je profesionalita, ktorá sa prejavuje v úctivom správaní, ale aj v dodržiavaní etických noriem.

Osoby so zdravotným postihnutím

Osoby so zdravotným postihnutím sú často znevýhodnené, majú obmedzené možnosti pri vykonávaní zamestnania, môžu byť diskriminované a izolované. Do tejto kategórie patria občania s telesným, zrakovým, sluchovým, senzorickým alebo kombinovaným postihnutím. Dôležité je vnímať ich ako občanov so špecifickými potrebami, nie ako chorých. Patria sem občania s telesným, zrakovým, sluchovým, senzorickým alebo kombinovaným postihnutím.

Prečítajte si tiež: Ako sa starať o dieťa s telesným postihnutím

• Znevýhodnenie: Obmedzenie vo vykonávaní zamestnania, diskriminácia, izolácia.
• Občan so zmenenou zdravotnou schopnosťou: Osoba s dlhodobo zmeneným zdravotným stavom, obmedzenou možnosťou prípravy na povolanie, prípadne s ťažším postihnutím, ktorá môže vykonávať zamestnanie len za mimoriadnych podmienok.
• Invalidný občan: Osoba neschopná vykonávať akékoľvek zamestnanie alebo len za výnimočne mimoriadnych pracovných podmienok.
• Čiastočne invalidný občan: Osoba schopná vykonávať svoje povolanie, ale za upravených podmienok s ohľadom na duševné a telesné schopnosti.

Bezvládnosť občana

Bezvládnosť môže byť čiastočná, prevažná alebo úplná:

• Čiastočná bezvládnosť: Dlhodobá potreba pomoci pri bežných úkonoch (česanie, osobná hygiena).
• Prevažná bezvládnosť: Pravidelná potreba pomoci.
• Úplná bezvládnosť: Strata schopnosti sebaobsluhy a zabezpečenia základných potrieb.

Ťažko zdravotne postihnuté dieťa

Ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce si zdravotnú starostlivosť: Dieťa, ktorému je poskytovaná individuálna starostlivosť, ktorá svojím rozsahom a intenzitou značne prevyšuje bežnú starostlivosť (potreba opatrovania v noci, rehabilitácia, stravovanie, zvýšený dohľad).

• Mimoriadna starostlivosť: Osobitne náročná a intenzívnejšia starostlivosť, vyžadujúca si opatrovanie aj v noci.

Ťažko zdravotne postihnuté dieťa si vyžaduje individuálnu starostlivosť, ktorá svojím rozsahom a intenzitou značne prevyšuje bežnú starostlivosť. Patria sem potreby ako opatrovanie v noci, rehabilitácia, stravovanie a zvýšený dohľad. Mimoriadna starostlivosť je osobitne náročná a intenzívnejšia, najmä v noci.

Ťažko zdravotne postihnutý občan

Ťažko zdravotne postihnutý občan: Stav musí byť medicínsky vymedzený diagnózou, postihnutie musí byť viac ako 50% a trvať najmenej rok. Posudzuje sa posudkovou komisiou raz ročne. Ťažké zdravotné postihnutie musí byť medicínsky vymedzené diagnózou a musí byť viac ako 50%.

Posudzovanie ťažkého zdravotného postihnutia

Posudzovanie ťažkého zdravotného postihnutia do rôznych kategórii.

Prečítajte si tiež: Závažné telesné postihnutie: komplexný prehľad

• Porucha: Strata alebo abnormalita v štruktúre alebo funkcii, anatomickej alebo psychickej.
• Obmedzenie: Ujma alebo nedostatočná schopnosť spôsobená poruchou, ktorá znemožňuje vykonávať bežné činnosti.
• Znevýhodnenie (handicap): Ak má obmedzenie dopad na život človeka v spoločenskom ponímaní alebo mu bráni vykonávať niektoré činnosti. Hlavným zdrojom znevýhodnenia je nerovnosť príležitostí v komunite, rodine a zamestnaní (bariérové vstupy, byrokracia).
• Kompenzácia: Poskytuje sa v systéme sociálneho zabezpečenia a zdravotného poistenia.

Porucha: Strata alebo abnormalita v štruktúre alebo funkcii, anatomickej alebo psychickej. Obmedzenie: Ujma alebo nedostatočná schopnosť spôsobená poruchou, ktorá obmedzuje vykonávanie bežných činností. Znevýhodnenie (handicap): Ak má obmedzenie dopad na život človeka v spoločenskom ponímaní, alebo mu bráni vykonávať niektoré činnosti. Hlavným zdrojom znevýhodnenia je nerovnosť príležitostí v komunite, v rodine, v zamestnaní, bariérové vstupy a byrokracia.

Sociálna diagnostika

Sociálna diagnostika je proces analýzy a hľadania problémov klienta. Zahŕňa zámerný sociálny rozhovor, anamnézu (rodinnú, pracovnú, osobnú), a následné určenie sociálnych rolí, v ktorých klient zlyhal. Dôležité je poznať vývojový proces klienta a rozlíšiť, či ide o sociálny problém alebo prechodný stav (sociálnu situáciu). V záverečnej fáze sa realizuje sociálna terapia.

Sociálna diagnostika je proces analýzy a hľadania problémov klienta. Zahŕňa zámerný sociálny rozhovor, v ktorom sa robí anamnéza (rodinná, pracovná, osobná). Z anamnézy sa vytvára predstava o situácii klienta a kladú sa otázky, prečo a ako problém vznikol. Určujú sa sociálne role, v ktorých klient zlyhal (napr. ako manžel, otec, zamestnanec). Dôležité je poznať vývojový proces klienta a zistiť, či ide o sociálny problém alebo prechodný stav (sociálnu situáciu), ktorý sa dá vyriešiť jednorazovo. Na záver sa realizuje sociálna terapia.

Efektívna komunikácia a plán sociálnej terapie

Efektívna komunikácia s inštitúciami a znalosť sociálnych zákonov sú kľúčové. Etika sociálnej práce sa prejavuje vo vzťahu k druhým ľuďom a zahŕňa profesionalitu v práci. Etický kódex sociálneho pracovníka definuje normy správania vo vzťahu ku klientovi, k sebe a k práci. Dôležitá je efektívna komunikácia s inštitúciami a znalosť sociálnych zákonov. Plán sociálnej terapie musí zohľadňovať schopnosti a predpoklady klienta, ako aj možnosti inštitúcií.

Etika sociálnej práce

Etika sociálnej práce sa prejavuje v správaní sa k druhým, v profesionalite a v dodržiavaní etického kódexu sociálneho pracovníka. Ten zahŕňa vzťah ku klientovi, k sebe a k práci.

Prečítajte si tiež: Telesné postihnutie a odškodnenie: Právna analýza

• Washingtonský etický kódex

  • Nezávislosť: Motivácia klienta, aby sa spoliehal na seba a dôveroval svojim schopnostiam.
  • Oslobodenie od represie a podradných životných podmienok: Hájenie solidarity a rovnoprávnosti medzi ľuďmi.
  • Protidiskriminačný prístup.
  • Demokracia a ľudské práva: Podľa Charty ľudských práv OSN.
  • Spoluúčasť klientov: Na základe ich aktívnej účasti.
  • Ochrana integrity klientov: Dodržiavanie profesionálneho prístupu, zachovanie tajomstva a diskrétnosť.
  • Sebaurčenie: Na úrovni minimálneho nátlaku, bez vnucovania vlastných myšlienok a ideí.
  • Odpor k násiliu.
  • Osobná zodpovednosť: Zváženie rizík, nadmerná pomoc môže ublížiť.

Transformácia sociálnej sféry

Transformácia sociálnej sféry zahŕňa stimuláciu a sankcie, koncepčnosť vývoja spoločnosti a logiku motivácie. Štatút sociálneho pracovníka je vymedzený v zákone. Scenár sociálnej reformy zahŕňa privatizáciu a pluralizáciu.

Sociálny systém vyžaduje usporiadanie vecných, inštitucionálnych a legislatívnych postupov. Transformácia sociálnej sféry zahŕňa stimulácie a sankcie, koncepčnosť vývoja spoločnosti a logiku motivácie. Štatút sociálneho pracovníka je vymedzený v zákone (v penitenciárnej a postpenitenciálnej starostlivosti). Scenár sociálnej reformy zahŕňa privatizáciu a pluralizáciu.

Sociálny systém vyžaduje usporiadanie vecných, inštitucionálnych a legislatívnych postupov.

Kvalita života

Kvalita života je regulatívny pojem, ktorý zdôvodňuje sociálne normy. Subjektívne prežívanie kvality života je rovnako dôležité ako objektívne faktory. Kvalita života je regulatívny pojem, ktorý zdôvodňuje sociálne normy. Je to subjektívne prežívanie kvality života a objektívne podmienky.

Kvalitu života podmieňuje:

• Životné prostredie.
• Činnosť a činorodosť človeka.
• Kvalita ľudských vzťahov.
• Rozdelenie kompetencií a nasmerovanie vývoja života.
• Rešpektovanie dôstojnosti človeka.
• Vzájomné prispievanie k realizácii vyšších hodnôt.

Pohľad Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO)

Kvalita života je dojem jednotlivcov alebo skupín, že sa im vychádza v ústrety. Je to súhrn objektívnych a subjektívnych činností a vnemov v sociálnom priestore, spokojnosť s dosahovaním cieľov a vzájomné pôsobenie životných podmienok (bio-psycho-sociálne faktory). Inštitucionalizácia a formy starostlivosti. Podľa SZO je kvalita života dojem jednotlivcov alebo skupín, že sa im vychádza v ústrety ich potrebám. Je to súhrn objektívnych a subjektívnych činností a vnemov v jeho sociálnom priestore, spokojnosť človeka s dosahovaním cieľov, vzájomné pôsobenie životných podmienok - bio-psycho-sociálne faktory. Pozoruje sa kvôli efektívnosti zásahov do života človeka.

Dimenzie kvality života podľa Křivohlavého

Podľa Křivohlavého je kvalita života obohatená o duchovnú zložku, oblasť telesnej pohody a príznakov, oblasť psychickej pohody (úzkosť, radosť, šťastie, pohoda-nepohoda), oblasť sociálnej pohody (interakcia s okolím, vzťahy, práca, spokojnosť, sexuálny záujem, osamelosť, financie) a spirituálnu oblasť (zmysel choroby, zmysel života, nádej, neistota, religiozita).

Inštitucionalizácia a formy starostlivosti

Systém inštitucionalizácie zahŕňa ústavnú starostlivosť štátu o zdravotne postihnutých občanov.

Formy starostlivosti podľa znevýhodnenia

• Krátkodobé postihnutie: Nemocničná starostlivosť.
• Dlhodobý handicap: Rehabilitačný model starostlivosti (kúpeľné liečby, sanatória).
• Trvalý handicap: Opakovaná starostlivosť a umiestnenie do ústavu.

Umiestnenie do ústavu môže byť dobrovoľné alebo nedobrovoľné (súdny príkaz, nákazlivá choroba, recidivisti, ťažkí psychiatrickí pacienti).

Funkcie ústavnej starostlivosti

• Podpora a starostlivosť: Uspokojenie základných životných potrieb klienta, vzdelanie, sociálna opora (domovy dôchodcov, domovy pre zdravotne ťažko postihnutých, detské domovy).
• Liečba, výchova a resocializácia: Otázne, nakoľko tieto zariadenia riešia problém klienta.
• Obmedzenie, izolácia, represia: Väznice, utečenecké tábory, psychiatrické liečebne, ktoré by mali ochrániť spoločnosť od kriminality.
• Ústavy s rekreačnou funkciou: Ozdravovne, sanatória, kúpele, rekondičné strediská.

Patologické javy v liečebnej ústavnej starostlivosti

• Citová deprivácia.
• Ponorková choroba (personál aj klienti nemajú súkromie).
• Šikanovanie klientov, skrytá agresia.
• Syndróm vyhorenia (časté v školstve, zdravotníctve, sociálnej práci).

Hospicová starostlivosť

Hospicová starostlivosť uspokojuje individuálne potreby v závere života, zomierania (súkromie, zdravotné potreby, lekárska starostlivosť, duchovná starostlivosť, návštevy najbližšej rodiny). Klient musí mať potvrdené, že už umiera a nereaguje na kauzálnu liečbu (6 mesiacov pred smrťou). Preferuje sa domáce prostredie pred nemocničným.

Dobrovoľníctvo

Dobrovoľníctvo má korene v kresťanstve. Všeobecná deklarácia o dobrovoľníctve bola prijatá v Paríži v roku 1990 a je založená na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. Je to spôsob podpory aktívnej občianskej participácie a záujmu o rozvoj komunity, zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje solidaritu, má formu skupinovej aktivity, ktorá je väčšinou vykonávaná v rámci nejakej organizácie. Prispieva k životaschopnosti ekonomického života a k tvorbe nových pracovných miest.

Základné princípy dobrovoľníctva

• Rešpektovanie práv bez ohľadu na rasu…
• Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.
• Podieľa sa na odkrývaní potrieb komunity.
• Snaha o zapojenie komunity do vlastných problémov (pomoc človeka človeku).

Prostredníctvom dobrovoľníckej práce rastie osobnosť, zručnosti, vedomosti, rozvoj osobnostných potenciálov, viera vo vlastné schopnosti a tvorivosť. Stimuluje sa spoločenská zodpovednosť. Dobrovoľníkom sa môže poskytnúť protihodnota, ale nie finančná.

Nábor dobrovoľníkov

• Určenie cieľovej skupiny obyvateľstva, formy a metódy náboru.
• Realizácia náboru (stretnutia, plagáty).
• Zaradenie dobrovoľníkov (podľa inklinácie), zaškolenie a začlenenie do procesu, dôležitá spätná väzba dobrovoľníka.

Typy dobrovoľníkov

• Pracujú v organizácii a nevyžadujú peniaze.
• Odborníci, ktorí poskytujú špecifické služby a sú ohodnotení symbolicky (lekár, právnik, psychológ).
• Členovia správnych rád organizácií, ktorí nie sú honorovaní.

Najčastejšie formy pomoci v dobrovoľníctve

• Pomoc ľuďom v núdzi.
• Pomoc nemocniciam a sociálnym zariadeniam (divadielko na onkológii).
• Podpora školstvu a vzdelávaniu.
• Pomoc obciam a sídliskám.
• Ochrana životného prostredia.
• Pomoc krajinám postihnutým katastrofou.
• Podpora športovej a rekreačnej činnosti.
• Podpora kultúry a rekreačných činností.

Hodnota jednej dobrovoľníckej hodiny je hodnota jednej odpracovanej hodiny v minimálnej mzde. Dobrovoľník nie je evidovaný, neplatí členské, môže sa podieľať na aktivitách, nemusí niečo vyrábať a tvoriť, nemá výhody vyplývajúce z členstva, pracuje len keď sa mu chce, nie je prísne eticky viazaný poslaním, nie je sankcionovaný, nesmie byť volený do žiadnych oficiálnych funkcií, pristupuje do práce v neziskovej organizácii po pracovnom čase.

Osobná asistencia

Potreba osobnej asistencie vznikla v USA po vojne vo Vietname. Hnutie Independend Living (IL) založil študent so zdravotným postihnutím Ed Roberts. Európa sa inšpirovala viac západom ako východom. V Európe vzniklo hnutie ENIL (European Network on Independent Living).

Hlavné zásady hnutia IL

• Nezávislý spôsob života (zameriava sa na akceptáciu vady u občanov s postihnutím, zvyšovanie sebadôvery, aktivácia a snaha za vlastné uplatnenie).
• Ľudia musia mať zabezpečené základné potreby.
• Deti s postihnutím by mali byť vedené k samostatnosti od útleho veku.
• Ľudia so ZP majú mať rovnaké príležitosti.
• Osoby so ZP sa musia aktívne podieľať na plánovaní a boji za svoje práva.
• Na určovaní vlastných životných potrieb.
• Je zásadne proti systémom ústavných inštitúcií.

Osobná asistencia

Každý zdravotne ťažko postihnutý občan by mal mať osobného asistenta, ktorý mu pomôže realizovať tie aktivity, ktoré on sám nemôže vykonávať, umožňuje mu nezávislý život a uspokojovanie jeho potrieb. Osobný asistent nemusí byť špecificky vyškolený, ale zodpovedný a skúsený, môže sa doškoliť v niektorých úkonoch, individuálne pre klienta.

Oblasti pôsobenia osobného asistenta

Nákupy, kozmetika, kaderník. Osobný asistent je rukami a nohami klienta.

4 D osobnej asistencie

• Delimitácia: Nie je pracovne limitovaný časom.
• Deprofesionalizácia: Nemusí to byť profesionál, môže to byť aj žena z domácnosti.
• Demedikalizácia: Nie je to chorý človek a ak potrebuje ošetrenie, poprosí asistenta, aby išli za lekárom.
• Dezinštitucionalizácia: Možnosť žiť vo svojom vlastnom byte, organizovať si svoj život sám.

Význam rehabilitácie

• Prevencia invalidity a jej dôsledkov.
• Krátkodobá rehabilitácia.
• Dlhodobá rehabilitácia (trvalé poškodenie, spojené s trvalým poškodením kvality života, prebieha počas celého života od narodenia).
• Úroveň pracovnej, pedagogickej a sociálnej rehabilitácie sa rieši v školských, spoločenských a kultúrnych zariadeniach.

Členenie ucelenej (komprehenzívnej/komplexnej) rehabilitácie

• Rehabilitácia liečebná.
• Rehabilitácia pracovná.
• Rehabilitácia sociálna.
• Rehabilitácia pedagogická.

Liečebná rehabilitácia

Fyziatria, parafín, arteterapia, canisterapia, dietoterapia, liečebná telesná výchova aj ergoterapia (liečba prácou, hraničný nástroj aj v pracovnej aj v liečebnej rehabilitácii).

Sociálna rehabilitácia

Vychádza z poznatkov z novunavrátenia sociálnej spôsobilosti a kompetencií. Jana Levická z Trnavy a Jesenský z Karlovky ju podrobne rozpracovali.

Základné smery sociálnej rehabilitácie

• Orientácia na potreby klienta.
• Orientácia na klienta ako na individualitu (psychické potreby).
• Orientovanie sa na zachovanie suverenity a podporovanie klienta jeho suverenity, jeho rast, sebarealizácia.
• Orientácia na image klienta (šaty robia človeka - staráme sa o jeho vizáž ale aj správanie).

Pracovná rehabilitácia

Najdôležitejšie je prekonávanie ergodefektivity (nemá pracovné návyky).

Príčiny ergodefektivity

• Nie je ochotný akceptovať svoju vadu a zmenenú pracovnú schopnosť.
• Nie je schopný rekvalifikácie.
• Ak pracovné ašpirácie výrazne predbiehajú možnosti a podmienky klienta a nemá podmienky aj keby chcel.

Snažíme sa o znovu navrátenie do pracovného procesu pri pracovnej rehabilitácii.

Pedagogická rehabilitácia

Zameriava sa na všetky vekové skupiny. Špeciálny pedagóg je zároveň aj špeciálny pracovník.

Všeobecné programy rehabilitácie

• Program akceptácie vady, asertivity a prevencie handicapov (zameriava sa predovšetkým na pochopenie zmenenej kvality života, zvnútornenie sa, zameranie sa na zmenené životné možnosti, ktoré sú aktuálne).
• Program vyladenia partnerského a rodinného života (týka sa ľudí zo zdravotným postihnutím. Edukácia ľudí, ktorí stratili možnosť prirodzenou cestou založiť rodinu, akým spôsobom nadviazať vzťahy a plnohodnotný rodinný život).

Etika sociálnej práce a morálna zodpovednosť

Etika je súhrn pravidiel o spoločenskom správaní, ktoré sa týkajú vonkajšieho prejavu a vzťahu k ľuďom. Je to analýza všeobecných zákonov vývoja morálnych a mravných vzťahov a predstáv. Sociálna práca je odborná disciplína, ktorá sa na profesionálnom základe stará o človeka. Profesionalita odlišuje sociálnu prácu od charity. Etika sociálnej práce je etika profesionálnej práce.

Prejavy etiky

• Každodenný, úctivý vzťah k ľuďom.
• Pokrytectvo.
• Usporiadaný ceremoniál.

Etický kódex sociálneho pracovníka zahŕňa systematicky usporiadaný súbor noriem, zbierku predpís.

Stratégia dlhodobej starostlivosti v Slovenskej republike

Vláda Slovenskej republiky schválila uznesením č. 546 z 29. septembra 2021 Stratégiu dlhodobej starostlivosti v Slovenskej republike. Tento krok vychádza z Programového vyhlásenia vlády na roky 2020 - 2024, ktoré deklaruje zámer riešiť sociálno-zdravotnú starostlivosť. Stratégia si kladie za cieľ navrhnúť konkrétne riešenia, ktoré budú následne implementované do legislatívy, aby sa vytvoril efektívny a funkčný systém. Je vypracovaná v súlade s Plánom obnovy a odolnosti Slovenskej republiky a priamo naň nadväzuje. Všetky jej časti sú zamerané na zlepšenie kvality života osôb odkázaných na dlhodobú sociálno-zdravotnú starostlivosť, a to aj prostredníctvom zatraktívnenia a posilnenia formálnej i neformálnej sociálnej a zdravotnej starostlivosti.

tags: #ozdravovne #pre #telesne #postihnutých #Slovensko