Partikulárna Medzinárodná Zmluva: Definícia a Kontext v Katolíckej Cirkvi

Úvod

Článok sa zaoberá definíciou a kontextom partikulárnej medzinárodnej zmluvy, pričom sa zameriava na jej význam v Katolíckej cirkvi. Skúma, ako sa táto koncepcia prelína s ekleziologickými otázkami, ekumenickým dialógom a pastoračnou starostlivosťou o migrantov.

Ekleziologický pohľad na partikulárne cirkvi

K základným bodom kresťanstva patrí tvrdenie, že Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ ľudí a zároveň jeho Cirkev nie je len akousi organizáciou, ktorá sa združuje okolo jeho učenia, ale je organizmom, ktorý je nazývaný Kristovým tajomným telom. Správne začlenenie do tohto Kristovho tela umožňuje kresťanovi byť Kristovi k dispozícii a žiť jeho život. Dôležitým znakom tohto tela je nevyhnutný fakt, že jeho hlavou je samotný Kristus (Kol 1,18). Mať účasť na Kristovom živote je možné len vtedy, ak Kristus ten život riadi. Toto spoločenstvo veriacich tvoriace Kristovo tajomné telo Písmo nazýva Cirkvou (porov. Kol 1,18). Naštepenie na Krista krstom je teda to isté, ako vstúpiť do Cirkvi. Človek môže byť spasený len vtedy, ak vstúpi do Cirkvi.

Pravdivá Kristom založená Cirkev, ktorú Kristus ustanovil s tým účelom, aby šírila jeho učenie a fungovala ako ním vedený organizmus (porov. 1Kor 12,12-13.27; Kol 1,18), nevyhnutne musí byť vyzbrojená nejakým prvkom, ktorý garantuje neporušenosť Kristovej náuky vo všetkých dobách a tak môže veriacich viesť správnou cestou do Božieho kráľovstva. Toto sú základné body katolíckej ekleziológie, ktoré vyjadrujú identitu Kristovej Cirkvi, jej úlohu pri sprostredkovaní spásy človeku, ako aj nezastupiteľnú úlohu rímskeho biskupa v rámci Cirkvi.

Ak by sme chápali Pravoslávnu a Katolícku cirkev ako partikulárne sesterské cirkvi opäť tvrdenie o sesterských cirkvách ako absolútne rovnocenných je zavádzajúci. Pravoslávna strana totiž vníma partikulárnu Pravoslávnu cirkev ako tú ktorá je legitímne nepodriadená rímskemu biskupovi, pričom Katolícka je tá, ktorá legitímne podriadená rímskemu biskupovi je. Obe tak tvoria súčasť jednej svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi. No podľa učenia Katolíckej cirkvi jedna svätá katolícka apoštolská Cirkev je celá zverená pod správu rímskeho biskupa,[11] a pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger, prefekt kongregácie pre náuku viery v L´Osservatore Romano z 28. októbra 2000 zdôraznil, že katolícka Cirkev nie je sestrou, ale matkou všetkých miestnych cirkví.[12] Takto možno označiť všetky partikulárne cirkvi za sestry, keďže ich spoločnou matkou je jedna svätá katolícka a apoštolská Cirkev, no keďže táto matka všetkých sesterských cirkví je celá zverená pod správu pápežovi, sesterské cirkvi, ktoré tento primát pápeža nerešpektujú, nemôžu byť v legitímnom stave.

Úsilie o jednotu kresťanov a ekumenický dialóg

Úsilie o jednotu kresťanov je nepochybne v súlade s Božou vôľou i so správnym chápaním ekleziológie. Boh totiž chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu (porov. 1Tim 2,4) a ako bolo vyššie uvedené, spása sa deje prostredníctvom živého začlenenia do Kristovho tajomného tela, ktorým je Bohom ustanovená katolícka Cirkev zverená do správy Petrovi a jeho nástupcom, aby ju v pravde viedli do Božieho kráľovstva. Azda najvýraznejšou aktivitou pápeža Františka v oblasti ekumenického dialógu s Pravoslávnou cirkvou bolo jeho stretnutie s moskovským patriarchom Kirillom vo februári 2016. Z tohto stretnutia vzišla spoločná deklarácia podpísaná v Havane.[5]

Prečítajte si tiež: Budúcnosť medzinárodnej zdravotníckej spolupráce

Unionizmus a jeho kontroverzné vnímanie

V deklarácii v 25. článku sa doslova uvádza: „Dnes je jasné, že metóda „unionizmu“ minulosti, chápaná ako spojenie jednej komunity s ďalšou jej oddelením od svojej cirkvi, nie je spôsobom, čo dovolí obnoviť zjednotenie. Napriek tomu ekleziálne komunity, ktoré vzišli z týchto historických okolností, majú právo na existenciu a na to, aby podnikli všetko, čo je potrebné pre naplnenie duchovných potrieb ich veriacich, usilujúc sa súčasne žiť v pokoji so svojimi blížnymi.“[6] Z tohto vyjadrenia možno jasne vidieť, že deklarácia vníma historický vznik východných katolíckych cirkví ako nesprávny spôsob zjednotenia kresťanov.

Balamandský dokument označuje túto rovnocennosť oboch cirkví tvrdením, že Pravoslávna a Katolícka cirkev sú cirkvi - sestry. Takéto chápanie je však neprijateľné preto, že Kristus založil len jednu a nie dve cirkvi. Ak by sme chápali Pravoslávnu a Katolícku cirkev ako partikulárne sesterské cirkvi opäť tvrdenie o sesterských cirkvách ako absolútne rovnocenných je zavádzajúci. Pravoslávna strana totiž vníma partikulárnu Pravoslávnu cirkev ako tú ktorá je legitímne nepodriadená rímskemu biskupovi, pričom Katolícka je tá, ktorá legitímne podriadená rímskemu biskupovi je.

Balamandský dokument však ďalej stavia na tomto falošnom predpoklade, a preto dochádza k záveru, že robiť katolícke misie medzi pravoslávnymi kresťanmi je absolútne neprípustné, keďže to vedie k odtrhovaniu kresťanov od ich pravoslávnych spoločenstiev a začleňovaniu pod jurisdikciu pápeža. Práve to je podstatou unionizmu, ktorý je Balamandským dokumentom odmietnutý a vrátiac sa k deklarácii pápeža Františka z Kuby, možno vidieť, že odmietnutím unionizmu sa hlási práve k tvrdeniam Balamandského dokumentu, ktorý stojí na falošných vieroučných základoch.

Migrácia a pastoračná starostlivosť

Dnešné migrácie predstavujú najrozsiahlejší pohyb osôb všetkých čias. Dokument sa najskôr krátko venuje niektorým príčinám dnešných migrácií (jav globalizácie, demografické zmeny prebiehajúce predovšetkým v dávno industrializovaných krajinách, zväčšovanie priepasti medzi severnou a južnou pologuľou, šírenie sa konfliktov a občianskych vojen) a následne zdôrazňuje veľké ťažkosti, ktoré vo všeobecnosti emigrácia spôsobuje jednotlivcom, no zvlášť ženám, deťom i celým rodinám.

Výzvy a príležitosti spojené s migráciou

Migrácie však podporujú aj vzájomné poznanie a sú príležitosťou na dialóg a vytváranie spoločenstva, či dokonca integráciu na rôznych úrovniach, ako to príznačne vyjadruje pápež Ján Pavol II. v Posolstve na Svetový deň pokoja 2001: „Mnohé civilizácie sa rozvinuli a zbohatli práve vďaka imigrácii. Súčasné migračné hnutie nás stavia pred zaiste nie ľahkú výzvu, a to pretože súvisí s ekonomickou, sociálnou, politickou, zdravotnou, kultúrnou a bezpečnostnou sférou. Ide o výzvu, ktorú musia prijať všetci kresťania a na ktorú nestačí odpovedať dobrou vôľou, alebo osobnou charizmou niektorých.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné jednotky

Pastoračné a právne zaradenie pracovníkov

Dokument ďalej spresňuje a opätovne zdôrazňuje pastoračné a právne zaradenie pastoračných pracovníkov - osobitne kaplánov či misionárov a ich národných koordinátorov, diecéznych či eparchiálnych kňazov, rehoľných pátrov i frátrov, rehoľníčok, laikov, laických združení a cirkevných hnutí. Integrácia pastoračných štruktúr (existujúcich, tvorených i plánovaných) a zaradenie migrantov do riadnej cirkevnej pastorácie - s plným rešpektom voči ich legitímnej odlišnosti a ich duchovnému a kultúrnemu dedičstvu, aj s ohľadom na utváranie jednej opravdivo katolíckej Cirkvi - je ďalšou dôležitou pastoračnou charakteristikou, ktorú dokument predkladá a navrhuje partikulárnym cirkvám.

Etické aspekty migrácie

Migrácia však súčasne vyvoláva vážnu etickú otázku, týkajúcu sa hľadania nového medzinárodného ekonomického poriadku, zaisťujúceho spravodlivejšie a rovnejšie rozdelenie pozemských dobier, čo by nemálo prispelo k zmierneniu a zredukovaniu prílevov veľkého množstva populácie v núdzi. Aktuálne migrácie navyše stavajú kresťanov pred nové úlohy z hľadiska evanjelizácie a solidarity a vyzývajú ich k prehĺbeniu tých hodnôt, ktoré majú s ostatnými náboženskými alebo svetskými skupinami spoločné a ktoré sú absolútne nevyhnutné pre zaistenie harmonického spolužitia.

Vnútorná migrácia

V poslednej dobe tiež v mnohých krajinách - predovšetkým v Afrike a Latinskej Amerike - značne vzrástla vnútorná migrácia, či už dobrovoľná, ako je migrácia z vidieka do veľkých miest, alebo nútená, ako v prípade utečencov unikajúcich pred terorizmom, násilím či obchodom s narkotikami. Súčasná situácia v tejto oblasti si preto zo strany pastoračných pracovníkov, ako aj hostiteľských spoločenstiev - jedným slovom zo strany Cirkvi - vyžaduje ohľaduplnú pozornosť voči migrujúcim osobám a ich potrebe solidarity a bratstva.

Kánonické právo a jeho aplikácia

Všeobecné normy

Kánon č. 9 hovorí o retroaktivite a iretroaktivite. Prijatý zákon sa nemôže vydať so spätnou účinnosťou (musia sa menovite spomenúť minulé veci). V cirkevnom práve sa občianstvo nadobúda od krstu. Krst znamená nadobudnutie občianstva v cirkvi + práva a povinnosti.

Osoby v cirkevnom práve

18 rok života znamená, že osoba je plnoletá. Menej ako 18 - osoba je maloletá. Do 7 roku života- dieťa- nie je zodpovedné samo za seba, predpokladá sa, že nepoužíva rozum. Kánon 99 hovorí, že tomu, komu trvalo chýba užívanie rozumu sa pripodobňuje deťom.

Prečítajte si tiež: Definícia medzinárodnej zdravotnej starostlivosti

Obyvateľ, prisťahovalec, cudzinec a potulný

1. Obyvateľ- invola. V cirkevnom práve je tá, kde má trvalé bydlisko(farské). Trvalé bydlisko sa získava s úmyslom zostať tam natrvalo alebo sa nachádza na území farnosti viac ako 5 rokov.
2. Prisťahovalec- advena. Je tam, kde má prechodné bydlisko. Ak má úmysel zostať na území aspoň 3 mesiace alebo ak sa pobyt na tom území natiahol na 3 mesiace
3. Cudzinec- peregrinus. Nadobúda sa mimo trvalého aj prechodného bydliska
4. Potulný- vagus. Nemá ani trvalé bydlisko ani prechodné bydlisko

Kánon 107 hovorí, že každý veriaci dostane svojho farára na území trvalého alebo prechodného bydliska.

Pokrvnosť a švagrovstvo

Kánon 108 hovorí o pokrvnosti. Vzťah na základe krvi. Počíta sa na línie a stupne. Vzniká na základe heterosexuálneho vzťahu muža a ženy. Švagrovstvo je rodinné príbuzenstvo. Vzniká z platného manželstva. Existuje medzi mužom a pokrvnými ženy a medzi ženou a pokrvnými muža.

Právnické osoby

Právnické osoby sú súhrn osôb a vecí alebo len spoločenstvo osôb. Takisto majú práva a povinnosti. Aby sa v cirkvi mohlo hovoriť o právnických osobách, musia byť najmenej traja. Fundácia je zoskupenie len vecí. V cirkvi právnická osoba je farnosť.

Riadiaca moc

Riadiaca moc je moc jurisdikcie. Je rezervovaná istej skupine- klerici( tí, čo prijali sviatosť kňažstva. Môže byť ním iba muž, ktorí prijal prvý stupeň kňažstva- diakonát). Kánon 129 hovorí, že s riadiacou mocou môžu spolupracovať aj laici.

Cirkevný súd

Cirkevný súd má 3 sudcovia- hlavný, vyšetrovací, prísediaci- môžu to byť aj laici.

Ordinár

Ordinár je pápež, diecézny biskup a všetci tí, ktorí stoja na čele nejakej partikulárnej cirkvi.

Veriaci

Veriaci je ten, ktorý je pokrstený. Spoločenstvo pokrstených je cirkev. Pápež hovorí, že medzi pokrstenými je cirkev katolícka(všeob.). Každý má právo na dobrú mienku- bonna fama.

Povinnosti a práva laikov

Rodičia podľa cirkevného práva majú povinnosť postarať sa o kresťanskú výchovu. Všetci laici majú právo vzdelávať sa v posvätných vedách. Laici majú právo poskytovať rady klerikom. Laici v cirkvi majú robiť služby- čítať v kostole(lektor); rozdávať prijímanie; viesť aj motlidby v kostole; na misiách udeľovať krst.

Povinnosti klerikov

Keď sa niekto chce stať klerikom musí vstúpiť do seminára- vychováva klerikov. Semináre rozdeľujeme na malé a veľké. Do veľkého seminára môže vstúpiť muž, ktorý má 18 rokov. Malý seminár- stredoškolský internát- v Taliansku. Na čele seminára stojí rektor. Majú povinnosť rezidovať- musia sa zdržiavať na mieste, kde sú. Majú právo na dovolenku. Majú nosiť cirkevný oblek. Zakazuje sa im podnikanie ak mu nato nedá výnimku biskup. Zakazuje sa im účasť v politických stranách. Pápež zakazuje klerikom vykonávať občiansku moc. Majú sa vyhýbať vojenskej službe.

V latinskej cirkvi môžu byť aj ženatí diagoni- dosiahli vek aspoň 40 rokov, prijali len prvý stupeň kňažstva- diagonát a odsúhlasila im to manželka, museli mať sobáš pred uzavretí diagonátu. Ženatí diagonáti môžu podnikať, vykonávať občiansku moc a byť v politických stranách.

Pápež

Pápež má najvyššiu moc cirkvi. Voľba pápeža musí byť na základe zákona zvolený za pápež, slobodné prijatie voľby a musí byť vysvätený za biskupa. Voľbu pápeža majú na starosti kardináli. Niektorí kardináli stoja na čele úradov- pomáhajú pápežovi. Kardináli stoja na čele úradov a sú biskupmi. Ak pápež zomrie, dekan zvolá všetkých kardinálov do Ríma(do 15 dní od smrti). Pápež môže sám skončiť alebo ak má psychickú chorobu. Jeho právomoci mu dáva pápež.

Pomocný biskup

Pomocný biskup nemá právo nástupníctva. Jeho úlohou je pomáhať biskupovi v riadení a zastupovať keď treba.

Konferencia biskupov

Konferencia biskupov má svojho hovorcu. Kánon 447 hovorí, že je to stála inštitúcia. Je to zhromaždenie všetkých biskupov nejakej krajiny, štátu alebo územia. Je ustanovená na pastoračné účely. Ustanovovať, upravovanie alebo zrušenie môže len pápež. Rozhodujúci hlas majú len diecézny biskupi. Každá konferencia má svoj štatút. Zasadnutie konferencie má byť aspoň raz do roka.

Diecézna kúria

Diecézna kúria je súhrn osôb, inštitúcií, úradov, ktorý pomáhajú diecéznemu biskupovi v riadení svojej diecézy. Na čele diecéznej kúrie je diecézny biskup. Jeho zastupuje vo výkonnej moci generálny vikár. Generálny vikár môže byť jednoduchý kňaz, ale aj pomocný biskup. Diecézny biskup si môže spraviť biskupského vikára, ktorý má na starosť len časť exekutívy(výkonnej moci) napr.: pre ekonómiu.

Farnosť

Farnosť je spoločnosť veriacich natrvalo ustanovené o ktoré sa stará kňaz titul farár. Jedine diecézny biskup má právo zriaďovať alebo rušiť farnosti a vymenovávať farárov. Diecézny biskup nesmie rušiť alebo zriaďovať farnosti skôr ako si vypočuje mienku kňazskej rady. Farárom môže byť ten muž, ktorý prijal sviatosť kňažstva(2. stupeň). Farár musí spĺňať tieto podmienky: duchovné kvality, dobré mravy, starostlivosť o duše, intelektuálne vlastnosti. Farár sa vymenováva na neobmedzený čas. Môže existovať aj správca farnosti- administrátor- na určitý čas.

Funkcie farára

Funkcie farára sú vyslovovať krst, mal by vyslovovať birmovanie- ak mu to biskup dovolí, vyslohovať viatiku a zaopatrovať umierajúcich, sobášiť, pochovávať, na najväčšie sviatky by mal on slúžiť omšu a viesť farské knihy- matriky, účtovníctvo. Dohliada nato biskup.

Katolícke školy

Katolícke školy/ cirkevné školy(štát) sa zameriavajú nielen na učiteľov, ale aj na rodičov. Kánon 500 hovorí, že cirkev má právo viesť a zakladať školy akéhokoľvek druhu, odboru a stupňa. Kánon 803 definuje aká je to katolícká škola- iba tá škola, ktorú písomným dokumentom uznáva cirkevná autorita. Učenie sa má opierať o katolícku náuku. Učitelia musia mať bezúhonnosř života a správnou náukou. Katolícke školy zakladá vacsinou diecéza(diecézny biskup). Vizitácia znamená navševovať a kontrolovať. Katolícke školy sú základne a stredné. Katolícke univerzity zakladá konferencia biskupov. Cirkevná univerzita zakladá svatý otec/pápežu.

O posväcovacej úlohe

O krste sa musí napísať záznam- farnosť- krstné matriky. S krstom musí súhlasiť aspoň 1 rodič. Musí byť opodstatnená nádej, že dieťa bude vychovávané v katolíckej viere. V nebezpečenstve smrti sa môže pokrstiť aj proti volí rodičov. Krstní rodičia majú pomáhať pri katolíckej výchove. Vek krstných rodičov musí byť 16 rokov, musia byť katolík, mať 3 sviatosti (krst, prijímanie, birmovka). Nesmie byť potrestaný žiadnym cirkevným trestom. Nie je otec alebo matka dieťaťa. Musí mať úmysel túto funkciu plniť. Rodičia a krstní rodičia majú duchovné príbuzenstvo, kmotrovci.

Birmovka

Birmovka je sv. dospelosti, vysluhuje len biskup, s jeho povolením aj kňaz. Na V hneď po krste, na Z od 13rokov. Je to sv., ktorá dáva dary ducha svätého. Prijímateľ musí byť pokrstený, pri eucharitii, vek, ktorý stanoví biskup. Birmov. otec (matka)- tak ako aj krstní rodičia.

Prvé sväté prijímanie

Prvé sv. PRÍJMANIE-(eucharistia)- vysluhovateľ je kňaz (sv. omša). Rozdávateľ je kňaz, diakoniný veriaci (muž, žena, ktorí majú na to povolenie biskupa). Frekvencia je cez všedné dni 1x (max 2x)nedele a sviatok 2x (max 3x). Milodar: má právo prijať, ak má viac omší má právo ponechať si len 1, ostatné vrátiť. Prijímateľ nesmie byť v stave ťažkého hriechu. Uchovávanie sv. oltárnej je v svätostánku, bezpečné miesto. Zo závažného dôvodu môže farár premiestniť na iné bezpečné miesto.

Spoveď

Spoveď je pokánie. Sú 2 spôsoby odpustenia hriechov: -sv. pokánia : individuálna spoveď, rozhrešenie (osobná)hromadná, spoločná (výnimočne, v prípade nebezpečenstva). Prebieha v spovedelnici, povinní spovedať sa len z ťažkých hriechov, ľahké sa automaticky odpúšťajú. Dokonalá ľútosť: keď nebezpečenstvo pominie hriechy treba zopakovať pri najbližšej individuálnej spovedi. Kňaz potrebuje povolenie od biskupa- spodná fakulta. Platná spoveď: vyznať ťažké hriechy, ľútosť a napravenie krívd, škody a viac nehrešiť.

Pomazanie chorých

Pomazanie chorých je vo vážnom nebezpečenstve smrti, ak vyzdravie môže prijať aj 2. x, prijať aj z dôvodu vysokého veku. Prináša odpustenie všetkých hriechov, pred smrťou.

Kňazstvo

Kňazstvo znamená odpúšťanie hriechov a slávenie omše. Má 3 stupne: diakon, kňaz, biskup. Môže prijať iba pokrstený muž a ženatý muž s dovolením pápeža.

tags: #partikulárna #medzinárodná #zmluva #definícia