
V záväzkovoprávnych vzťahoch je základným princípom, že dlh zaniká jeho riadnym a včasným splnením. Zvyčajne si strany dohodnú aj splatnosť dlhu, teda termín, do ktorého má dlžník dlh splniť. Avšak, nie vždy je tomu tak. V niektorých prípadoch splatnosť neurčuje ani dohoda strán, ani právny predpis či rozhodnutie. Pre takéto situácie Občiansky zákonník zakotvil špeciálne ustanovenie.
Ak čas splnenia dlhu nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 OZ). To znamená, že ak si strany nedohodnú splatnosť, veriteľ môže kedykoľvek vyzvať dlžníka na vrátenie dlhu a dlžník je povinný tak urobiť najneskôr nasledujúci deň po tejto výzve. Zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu výzvy.
V súvislosti s takýmto spôsobom určenia splatnosti je dôležité si uvedomiť plynutie premlčacej doby, ktorá je v tomto prípade všeobecná, teda trojročná. Všeobecne prevláda právny názor, vychádzajúci z judikátu R 28/1984, podľa ktorého premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k vzniku dlhu.
Jediným odklonom od tohto konštantného právneho názoru doktríny a súdnej praxe bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa 31.07.2008. Podľa tohto rozhodnutia premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako veriteľ vyzve dlžníka na plnenie. Inými slovami, prvým dňom premlčacej lehoty v prípade, ak nie je dohodnutá splatnosť dlhu, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom veriteľ vyzve dlžníka na plnenie.
Toto odchýlenie bolo ale kritizované tak občianskoprávnou teóriou, ako aj inými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí sp. zn. 17 Co 534/2013 zo dňa 16.10.2013 uviedol, že ojedinelý opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre zaváranie
Rovnaký názor ako Krajský súd v Banskej Bystrici má aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v konaní sp. zn.
Uvedené právne závery platia nielen v prípade, ak nebola splatnosť dlhu vôbec dojednaná, ale aj v prípade, ak bola dojednaná tak, že sa ponecháva na vôli veriteľa. K tomuto názoru dospela aj česká judikatúra - judikát R 104/2011 (Rozsudek NS z 28. 1. 2011, sp. zn.
Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, kde sa ručiteľ zaviaže veriteľovi, že uhradí dlh, ak ho dlžník nesplní. Ručenie ako zabezpečovací inštitút sa však už v praxi bánk vyskytuje zriedkavejšie ako v minulosti.
Podľa ustanovenia § 546 ObčZ berie na seba ručiteľ voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný § 548 ods. 1 ObčZ.
Povinnosť ručiteľa má akcesorickú povahu, čo znamená, že ručiteľ môže namietať napríklad premlčanie pohľadávky alebo zánik povinnosti plniť (§ 548 ods. 2 ObčZ).
Prečítajte si tiež: Podmienky zamestnávania ZŤP na Slovensku
Na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá v zásade žiadny vplyv smrť dlžníka. Uvedený záver je v judikatúre súdov nemenný a bol vyslovený už v rozhodnutí R 62/1973.
Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale (prípadne) aj voči ďalším osobám, ktoré túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. V občianskoprávnych vzťahoch je situácia obdobná, ustanovenie § 550 ObčZ ustanovuje, že ručiteľovi, ktorý splnil dlh, vzniká právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.
Podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas.
Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť musí spĺňať nasledovné náležitosti:
Vo všeobecnosti je v obchodnom práve daná štvorročná premlčacia doba. Pokiaľ zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka obsahuje právo jednej zmluvnej strany na plnenie záväzku, plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).
Prečítajte si tiež: Doplnenie dennej dávky počas PN: Všetko, čo potrebujete vedieť
V prípade premlčania je dôležité uvedomiť si, že premlčaním nezanikne právo na plnenie povinnosti druhej strany, právo sa len „oslabí“. Teda súd nemôže premlčané právo priznať alebo uznať, ak povinná osoba namietne jeho premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
Podľa ust. § 563 OZ: „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal."
Judikatúra sa prevažne prikláňa k názoru, že začiatok plynutia premlčacej doby pri nedohodnutom čase plnenia začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu. Najvyšší súd SR sa v jednom zo svojich rozhodnutí odchýlil od vyššie uvedeného právneho názoru, pričom začiatok plynutia premlčacej doby nenaviazal na deň nasledujúci po vzniku dlhu, ale na deň nasledujúci po výzve veriteľa na plnenie.
tags: #plnenie #záväzku #na #výzvu #premlčanie