Rodičovstvo po rozvode: Ako zvládnuť túto náročnú životnú etapu

Rozvod patrí k najstresujúcejším a najťažším udalostiam v živote človeka. Je to proces, ktorý sa začína oveľa skôr, než sa partneri reálne rozídu, a pre väčšinu z nás je sprevádzaný životnou krízou a citovým utrpením. Ide vlastne o mnohonásobnú stratu - prichádzame nielen o človeka po našom boku, ale aj o doterajšiu identitu, nádeje a sny do budúcnosti, a často aj o základný pocit istoty a stability.

Mnohí dospelí si od rozvodu sľubujú aj pozitívne zmeny, ako ukončenie vzájomného trápenia, pocit úľavy, oslobodenia a zvýšenie životnej spokojnosti. Proces vyrovnávania sa s rozchodom sa podobá procesu smútenia a má viacero štádií: šok, hnev, zmätok a prijatie. Výskumy ukazujú, že vo väčšine prípadov zotavenie prichádza nie skôr než o dva roky.

Pre deti, ktorých rodičia sa rozchádzajú, býva tento zážitok ešte omnoho bolestivejší, až traumatizujúci. Ideálne by bolo, ak by rodičia aj po rozvode tvorili tím, vzájomne sa podporovali a vo výchove detí dopĺňali. Oddeliť od seba rodičovskú a manželskú rolu ale býva nesmierne ťažké a mnoho ľudí v tom minimálne spočiatku zlyháva. A sú aj takí, ktorí si averziu voči druhému rodičovi so sebou nesú celé roky. Podľa výskumov až polovicu rozvedených manželstiev charakterizuje síce „pokoj zbraní“, avšak zároveň aj nefunkčnosť rodičovskej spolupráce. Dvadsať percent expartnerov nedokáže konflikty potlačiť vôbec a rozvod je pre nich iba predohra k nikdy nekončiacej bitve, v ktorej deti predstavujú len akýsi nedobrovoľných pešiakov, poslíčkov nenávisti, či nástroj moci a ovládania. Sú nútené zraňovať a samé sú fatálne zraňované. Len tridsať percent rodičov zvládne ťažkú výzvu v podobe oddelenia sa ako partnerov a zároveň zotrvania v spojení ako rodičia. Pre ich deti je omnoho jednoduchšie a prirodzenejšie prispôsobiť sa novému usporiadaniu v rodine, dostanú totiž ten najcennejší základ - nestratia ani jedného z rodičov a nie sú vystavené protichodným tlakom a požiadavkám.

Prežívanie detí počas rozvodu

To, ako dieťa situáciu vníma a aké pocity ju sprevádzajú, sa líši v závislosti od jeho veku, pohlavia, úrovne psychickej odolnosti a emocionálnej vyzretosti. Jeho spôsob zvládania takisto vo významnej miere odráža citovú stabilitu a osobnostnú vyrovnanosť rodiča/rodičov, celkovú atmosféru prostredia, v ktorom doteraz vyrastalo a intenzitu konfliktnosti partnerského vzťahu v predrozvodovom období.

Deti, ktoré často alebo dokonca vôbec nebývali svedkami sporov svojich rodičov a ich nešťastie a trápenia si neuvedomovali, zväčša zažívajú silný šok a náhlu stratu istôt, čo vedie k pocitu ohrozenia, sebaobviňovaniu a teda aj neobvyklým reakciám a správaniu. Všetko sú to však normálne reakcie na nepoznanú situáciu. Deti, ktoré už pred rozpadom vzťahu ich rodičov nasávali napätie, dráždivosť, depresívne ladenie, nevšímavosť a stratu spojenia s rodičom, sa len naďalej utvrdzujú v strate svojej sebahodnoty a pocite bezmocnosti. Vo všeobecnosti takmer žiadne dieťa nie je vývinovo prispôsobené na zvládnutie toho návalu nezrozumiteľných pocitov, ktoré rozchod rodičov a aj porozchodové fungovanie a komunikácia sprevádza. Stráca bezpečie, istoty, stabilitu, zázemie, piliere, o ktoré sa doteraz opieralo, pýta sa: „čo so mnou teraz bude?“ a odpovede nenachádza. Môže sa hanbiť, cítiť sa opustené, menejcenné. Hľadá príčiny a pravdepodobne si vytvára chybné závery. V danej chvíli si žiadne z nich nedokáže predstaviť, že by mohlo byť niekedy lepšie a život raz dostane nový zmysel.

Prečítajte si tiež: Rozvod a výživné: Striedavá starostlivosť

Dochádza k narušeniu jeho prežívania a uvedomovania si svojich potrieb, emočný život sa zastaví a čaká na pochopenie, spracovanie všetkých zážitkov, ktoré stále neprichádza. Mladšie deti ešte nedokážu chápať príčiny a následky diania v rodičovskom vzťahu, ich myslenie je egocentrické a sklon hľadať vinníka ich nasmeruje k samým sebe, svojmu neposlúchaniu, chybám, nedostatočnosti. Vo vypätých emočných situáciách môžeme u nich pozorovať regres - skĺznutie k formám správania detí nižšieho veku. Dieťa si pýta uistenie a dôkazy lásky upozorňovaním na seba, pričom spôsoby pútania pozornosti majú rozličný charakter.

U školopovinných detí zasa často vídame stratu koncentrácie, vnútornej motivácie, zníženie výkonu, zhoršenie vzťahu k rovesníkmi, úbytok záľub. Dospievajúci môžu dlhodobo stratiť svoje ideály o vzťahoch a hodnote rodiny. To všetko má výrazne negatívny dopad na kvalitu ich života v prítomnosti aj budúcnosti.

Reakcie detí v rôznych vekových obdobiach

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

• Predškolský vek: Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
• Mladší školský vek: Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.
• Starší školský vek: Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
• Dospievanie: V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.

Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Prečítajte si tiež: Pohovor s rodičom pri rozvode

Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

• Prvá fáza: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
• Druhá fáza: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
• Tretia fáza: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov.

Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Čo deti potrebujú?

• Sprievodcu: Predovšetkým sprievodcu týmto zložitým svetom emócií, zmätku, beznádeje, nerovnováhy. Oporu. Niekoho s nadhľadom, kto vnesie do ich života bezpečie, pochopenie, vrelosť, záujem, kto pomenuje, čo potrebujú, kto legitimizuje, čo prežívajú. Opakovane poskytuje to, čo si nevedia zadovážiť sami. Najvhodnejšou osobou je samotný rodič, ktorý tak zároveň pôsobí ako nasledovaniahodný vzor zvládania záťaže. V prípade, že sa rodičia od svojich emócií nedokážu oddeliť a na dieťa dostatočne napojiť, rolu sprievodcu často veľmi efektívne zaujíma odborník. Plakať, kričať, zúriť v týchto situáciách nie je hanbou. Takisto ani vyhľadať pomoc.
• Lásku, podporu, istotu: Lásku, podporu, istotu v podobe zachovania toľkých rutinných činností, na ktoré boli doteraz zvyknuté, koľko len bude možné.
• Uistenie: Uistenie, že za rozchod nie sú zodpovedné, nie je to ich chyba. Že sú a budú oboma rodičmi naďalej milované.
• Pochopenie, vypočutie, úprimnosť: Pochopenie, vypočutie, rozvážne odpovede na ich otázky. Úprimnosť. Zhovievavosť a rešpektovanie častejších zmien nálad, či netypických prejavov správania.
• Rozptýlenie: Rozptýlenie, akékoľvek.
• Kontakt s oboma rodičmi: Nestratiť intenzívny kontakt s rodičom, ktorý odchádza zo spoločnej domácnosti, ak bol doteraz silnou súčasťou ich identity.
• Rešpekt a úctu: Počúvať z úst jedného rodiča o tom druhom hovoriť s patričným rešpektom a úctou.
• Ochrana pred konfliktami: Nebyť vťahované do pokračujúcich konfliktov medzi rodičmi.
• Citlivé zotrvanie v nastavených pravidlách: Citlivé zotrvanie v nastavených pravidlách. Aj dôslednosť a znášanie následkov pri porušení dohôd je súčasťou bezpečia a istôt, ktoré deťom poskytujú potrebnú stabilitu.

Ako komunikovať s dieťaťom o rozvode?

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.

Prečítajte si tiež: Práva a povinnosti rodičov po rozvode

Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.

Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka.

Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Psychologické mechanizmy dieťaťa a ako s nimi pracovať

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú.

Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.

Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie.

V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.

Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

Smútok a depresia u detí po rozvode

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestivejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.

Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí.

Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa.

Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…

Právne aspekty rodičovstva po rozvode

Rozvod rodičov predstavuje záťažovú situáciu pre dieťa aj pre rodičov. V prípade rozvodu rodičov maloletého dieťaťa je súčasťou rozhodnutia o rozvode aj upravenie výkonu rodičovských práv a povinností po rozvode manželstva. Postavenie rodiča po rozvode manželstva upravuje Zákon o rodine. Najčastejšie je dieťa zverené do opatery matky, ale nie je to pravidlo. Druhý rodič má následne právo na pravidelný styk s dieťaťom za dohodnutých podmienok. Upraviť styk rodiča s dieťaťom je možné na základe dohody, prípadne rozhodnutím súdu. Samozrejme, ideál pre všetky zúčastnené strany, je dohoda oboch rodičov. Ak sa rodičia spoločne pred rozvodom dohodnú na spôsobe styku s dieťaťom, stačí s touto dohodou oboznámiť súd pred rozvodom manželstva.

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Každý rodič je povinný prispievať na dieťa aspoň tzv. minimálne výživné. Vyživovaciu povinnosť ukladá súd rodičovi, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti. Výšku výživného si môžu upraviť rodičia spoločnou dohodou alebo ju určí súd.

Hoci manželstvo zaniklo, rodičovské práva voči dieťaťu majú stále obaja rodičia. Rodič, ktorý má dieťa vo svojej starostlivosti, je povinný umožniť druhému rodičovi styk s dieťaťom v súdom nariadenom čase. Ak máte podozrenie, že druhý rodič porušuje svoje rodičovské povinnosti môžete to oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Na základe vášho upozornenia súd situáciu preverí a v prípade potreby uloží výchovné opatrenie, ktoré bude v záujme dieťaťa.

#

tags: #rodičovstvo #po #rozvode