
K podnikaniu neodmysliteľne patrí aj riziko neúspechu, ktoré môže vyústiť až do úplného ekonomického úpadku - bankrotu. V podnikateľskom prostredí sa občas stáva, že odberateľ, ktorému bola vystavená faktúra, sa dostane do finančných problémov a faktúru nezaplatí. V takýchto situáciách, keď sa podnik dostane do konkurzu, je dôležité poznať pravidlá a postupy uplatňovania daňových pohľadávok. Tento článok sa zameriava na daňové pohľadávky, ich definície, uplatňovanie v konkurznom konaní a podmienky, ktoré je potrebné splniť.
V čase od 1. októbra 1991 do 31. decembra 2005 upravoval problematiku bankrotu zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), ktorý bol s účinnosťou od 1. 1. 2006 zrušený a nahradený zákonom č. 7/2005 Z. z. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSD“) reagoval na špecifiká konkurzného konania až v roku 2000, kedy bol s účinnosťou od 1. augusta 2000 doplnený o novú ôsmu časť - osobitné ustanovenia pre konkurzné konanie a vyrovnacie konanie. K podstatným zmenám ôsmej časti zákona o správe daní za účelom jeho zosúladenia so ZoKR došlo až zákonom č. 215/2007 Z. z., ktorý je účinný od 1. septembra 2007.
Základnú definíciu daňovej pohľadávky na účely konkurzu alebo reštrukturalizácie obsahuje § 95 ods. (1) Na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane.
V zákone o správe daní je daňová pohľadávka definovaná pre päť rôznych účelov. Prvú definíciu daňovej pohľadávky zaviedla novela ZSD účinná od 1. septembra 1999 (zákon č. 219/1999 Z. z.) jej začlenením do základných pojmov v § 1a pod písm. e), kde je definovaná ako „pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane“. Ide teda o daň priznanú daňovým subjektom alebo vyrubenú správcom dane, ale ešte nesplatnú, u ktorej ešte plynie lehota na jej zaplatenie. Postupne pribúdali ďalšie definície daňových pohľadávok - na účely odpísania podľa § 65a, na účely započítania podľa § 63a, na účely postúpenia podľa § 65b a tiež na účely konkurzu a reštrukturalizácie podľa § 95 ZSD. Pokiaľ správca dane bude vykonávať úkony podľa niektorého z uvedených ustanovení, v prvom rade si musí vyšpecifikovať „daňovú pohľadávku“.
Z formulácie „nezaplatená suma dane“ vyplýva, že musí ísť o daň, ktorú daňový subjekt nezaplatil. Pojem „daň“ je definovaný v § 1a písm. a) ZSD. Podľa tejto definície sú daňou dane a poplatky podľa jednotlivých daňových zákonov (napr. daň z príjmu, daň z motorových vozidiel, daň z pridanej hodnoty, poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady atď.) a tiež aj sankčný úrok, úrok aj pokuty. Tieto dane spravuje správca dane, ktorým je podľa § 1a písm. b) ZSD daňový úrad, colný úrad alebo obec. Daňou nie sú náklady daňového konania, exekučné náklady, hotové výdavky ani náklady na zriadenie záložného práva. Definícia dane nezahŕňa ani preddavky na daň, ktoré sú podľa § 66 ods. 1 ZSD povinnou platbou na daň, ktorú je daňovník povinný platiť v priebehu zdaňovacieho obdobia, ak skutočná výška dane za toto obdobie nie je ešte známa.
Prečítajte si tiež: Ako prihlásiť podmienenú pohľadávku do konkurzu?
Pojem „daňová povinnosť“ zákon o správe daní nedefinuje, len ustanovenie § 56 odseku 1 ZSD všeobecne určuje, že „daňová povinnosť vzniká okamihom, kedynastali skutočnosti, ktoré ju zakladajú“, a to buď podľa zákona o správe daní, alebo podľa osobitných predpisov. Pod osobitnými predpismi treba rozumieť zákony, ktoré upravujú jednotlivé druhy daní. Z nich len zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty definuje v § 19 daňovú povinnosť. Ostatné daňové zákony určujú predmet konkrétnej dane a podmienky, na základe ktorých daňová povinnosť vzniká, zaniká, kedy je splnená atď.
Pod pojem „daň“ v zmysle definície v § 1a písm. a) ZSD patrí aj sankčný úrok, úrok a pokuty (ďalej len „sankcia“). Napriek tomu je na účely konkurzu a reštrukturalizácie daňová pohľadávka vyplývajúca z nezaplatenej sankcie definovaná osobitne v poslednej vete § 95 ods. 1 ZSD. Sankcie sa za daňovú pohľadávku považujú len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.
Každý veriteľ, ktorý má záujem, aby jeho pohľadávka bola v konkurze alebo v reštrukturalizácii uspokojená, si musí pohľadávku v tomto konaní uplatniť spôsobom, ktorý stanovuje zákon. Toto sa v plnej miere vzťahuje aj na správcu dane, ktorý v konaní podľa ZoKR uplatňuje tzv. daňové pohľadávky. Správca dane, ktorým je daňový úrad, môže v zmysle oprávnenia vyplývajúceho z § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti vymedzenej v § 1 citovaného zákona, pričom za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec. Medzi činnosti, ktoré vykonáva správca dane, patrí podľa § 95 ods. 8 ZSD aj uplatňovanie daňových pohľadávok v konkurze alebo v reštrukturalizácii. Zákon o správe daní v ust. § 95 ods. 9 jednoznačne určuje, že v konkurze a v reštrukturalizácii vystupuje v mene správcu dane poverený zamestnanec správcu dane, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva. To znamená, že v týchto konaniach môžu konať za správcu dane len uvedené osoby, a to na základe poverenia vydaného správcom dane.
Pokiaľ ide o prihlasovanie daňových pohľadávok, v konkurze alebo v reštrukturalizáciisa postupuje podľa osobitného predpisu, a to podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na ktorý ZSD odkazuje v § 95 ods. 8 a 9. Zároveň stanovuje, že v reštrukturalizačnom konaní možno postupovať len v súlade s osobitnými predpismi vzťahujúcimi sa na štátnu pomoc (napr. zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov alebo nariadenie Komisie ES č. 1998/2006 z 15.
Slovenské daňové právo poskytuje mechanizmus, ako si dodávateľ v tejto situácii môže nárokovať vrátenie odvedenej DPH. Tento proces vyžaduje splnenie určitých podmienok, pričom základnou podmienkou je, aby nezaplatená pohľadávka naplnila definíciu „nevymožiteľnej pohľadávky“ v zmysle ustanovenia §25a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Možnosť vrátenia odvedenej DPH z neuhradenej faktúry považujeme za prínosný a relatívne jednoduchý mechanizmus, ktorý pomáha zmierniť finančné straty podnikateľov v prípade platobnej neschopnosti ich odberateľa.
Prečítajte si tiež: Zabezpečenie pohľadávky v nižšej sume
Od 1.1.2015 je možné zahrnúť odpis pohľadávky v menovitej hodnote vrátane príslušenstva voči dlžníkovi v konkurze (§ 19 ods. 2 písm. h/ bod 2 zákona o dani z príjmov) do daňových výdavkov len v prípade, ak bola pohľadávka vrátane príslušenstva zahrnutá do zdaniteľných príjmov. Ak výsledkom právoplatného uznesenia súdu je, že konkurzné konanie skončilo zrušením konkurzu po splnení konečného rozvrhového výťažku a pohľadávka daňového subjektu nebola uhradená vôbec, alebo bola z nej uhradená iba časť, daňovník celú hodnotu pohľadávky alebo jej neuhradenú časť odpíše, čo bude zároveň daňovo uznaným nákladom podľa § 19 ods.2 písm. h) bod 2 zákona o dani z príjmov. Podmienkou však je, že daňovník mal svoju pohľadávku riadne prihlásenú do konkurzného konania. Ak veriteľ nesplní podmienky pre daňový odpis pohľadávky podľa §19 ods.2 písm. h) zákona o dani z príjmov z dôvodu, že pohľadávku neprihlásil počas obdobia konkurzu (pohľadávku možno prihlasovať počas celého obdobia trvania konkurzu), môže postupovať pri jej zahrnutí do daňových výdavkov podľa §19 ods.2 písm. r) zákona o dani z príjmov do výšky OP, ktorá by bola uznaná za daňový výdavok v momente jej odpisu podľa §20 ods.14 zákona o dani z príjmov, ktorým je moment vyhlásenia konkurzu.
Prečítajte si tiež: Dlžník a postúpenie pohľadávky
tags: #pohľadávka #daňový #úrad #konkurz #podmienky