Zmluvy o založení Európy: Cesta k integrácii a súčasná realita

Európa prešla zložitým vývojom, v ktorom sa striedali obdobia jednoty a rozdelenia. Od rozpadu Západorímskej ríše sa kontinent častejšie uberal cestou fragmentácie, no napriek tomu sa v priebehu dejín objavovali snahy o zjednotenie, ktoré položili základy pre súčasnú Európsku úniu.

Historické korene európskej integrácie

Z hľadiska vývoja integrácie bola Európa v určitých obdobiach v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, a dokonca i politickej oblasti viac homogénna, než napríklad v prvej polovici 20. storočia. Ríša Karola Veľkého (747-814) je často uvádzaná ako príklad ranej integrácie, v ktorej existovala značná jednota a unitárna správa. Karol Veľký býva označovaný ako „otec Európy". Po jeho smrti sa Franská ríša rozdelila (rok 843 vo Verdune).

V 16. storočí sa kresťanská Európa rozštiepila aj nábožensky, čo viedlo k ďalším politickým rozporom. Čiastočná jednota sa prejavila v kultúrnej oblasti, najmä v období humanizmu a renesancie, a neskôr v osvietenskom hnutí. V 18. storočí sa kultúrne a politické hranice Európy posunuli angažovaním Ruska a európskou koloniálnou expanziou.

V priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe vytváral medzištátny systém rovnováhy. Ak jeden štát v medzinárodných vzťahoch dominoval, ostatné štáty sa prirodzene spájali do rôznych aliancií. Európania si zvykali na myšlienku koalícií ako protipólu hegemonistických tendencií.

Francúzska revolúcia (1789 - 1799) priniesla nové princípy, ako ľudské práva a právo národov na sebaurčenie. Nástup Napoleona k moci znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami. Francúzska expanzia zjednodušila mapu Európy a zmodernizovala štruktúru európskych štátov. Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách priniesol Viedenský kongres (1814 - 1815), ktorý prijal princíp legitimizmu. Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Priemyselná revolúcia v 19. storočí umožnila zvýšenie výroby a prepravy tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení. V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy. Prvá svetová vojna (1914 - 1918) skomplikovala mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Vytvorená Spoločnosť národov v roku 1919, mala celosvetové zameranie, ale skôr išlo o európsku organizáciu.

Medzivojnové plány a druhá svetová vojna

Napriek negatívnemu ekonomickému vývoju dochádza k vytvoreniu prvých novodobých plánov európskej integrácie, konkrétneho politického alebo ekonomického zjednotenia. V roku 1923 sa objavil manifest s názvom Pan-Európa, ktorú vydal Richard Coudenhove-Kalergi. Spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni a presadzujú zjednotenie Európy. V roku 1927 sa jej čestným predsedom stal Aristide Briand, jedenásť násobný francúzsky premiér, ktorý oficiálne navrhol vytvorenie európskeho zoskupenia.

Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939 - 1945) bolo skutočnosťou, ktorá stála život viac než 60 miliónov ľudí. Na jej začiatku sa objavuje núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940, ako prejav spoločného vojenského úsilia, ktoré mohlo vyústiť do inštitucionalizovanej spolupráce a založenia únie dvoch štátov. Počas odbojového hnutia takmer v celej Európe vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy. K ich uskutočneniu došlo iba v jedinom prípade. Belgicko, Holandsko a Luxembursko uzatvorili 5. októbra 1944 colnú a hospodársku úniu - Benelux, ktorá sa mala zrealizovať hneď po oslobodení.

Povojnové snahy o integráciu

Po skončení druhej svetovej vojny myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie na úrovni vlád štátov. Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov.

Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Kľúčové zmluvy a inštitúcie

Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO).

V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu medzi svojimi členmi za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Hlavným prostriedkom napĺňania cieľom Rady Európy je uzatváranie medzinárodných zmlúv („európskych dohovorov") o rôznych otázkach spolupráce členských štátov.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele je zakladajúcou zmluvou Európskej únie. Zmluva vznika z iniciatívy francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana, ktorý predstavil myšlienku Európskeho spoločenstva 9. mája 1950. Členmi tohto spoločenstva boli Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko, takzvaná zakladajúca „Šestka“.

Rovnosť a základné práva v európskych zmluvách

Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Amsterdamská zmluva, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ZES) prijatá 2. októbra 1997, v článku 6, odsek 1 deklaruje, že “Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom.”

Lisabonskú zmluvu podpísalo 27 členských štátov Európskej únie 13. decembra 2007. Platnosť nadobudla 1. decembra 2009, keď ju ratifikovali všetky krajiny EÚ v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi. Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ. Okrem toho sa ňou uznávajú práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv a táto charta sa stáva právne záväznou. Článok 2 Lisabonskej zmluvy hovorí: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám."

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Európska investičná banka (EIB)

Európska investičná banka (EIB) je finančnou inštitúciou Európskej únie, ktorej členmi je v súčasnosti 27 krajín Európskej únie (EÚ). Predstavuje veľmi flexibilný a efektívny zdroj financovania projektov členských štátov EÚ a mimo územia EÚ. EIB je označovaná ako „EÚ banka“, pričom ale vykonáva operácie vo viac ako 150 krajinách. EIB pôsobí v SR od roku 1992. Vstupom SR do EÚ, 1. mája 2004, sa Slovenská republika stala akcionárom EIB.

Súčasný stav Európskej únie

Európska únia je dnes jedinečným hospodárskym a politickým partnerstvom 27 európskych krajín. Je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Právny poriadok vytvorený Európskou úniou je dnes už pevnou súčasťou našej politickej a spoločenskej reality. Významné zmeny týkajúce sa budúcnosti Európskej únie a jej inštitucionálneho usporiadania priniesla v roku 2009 tzv. Lisabonská zmluva. Reformnou Lisabonskou zmluvou sa Európska únia a Európske spoločenstvo spojili do jedinej Európskej únie. Zatiaľ posledným štátom, ktorý pristúpil k Európskej únii bolo Chorvátsko (1.júla 2013). Prvým štátom, ktorý Európsku úniu opustil je Veľká Británia (31. januára 2020).

tags: #popis #Zmluvy #o #založení #Európy