Postpenitenciárna starostlivosť: Cesta späť do spoločnosti

Úvod do problematiky trestnej činnosti a resocializácie

Páchanie trestnej činnosti v rôznych podobách a formách je staré ako ľudstvo samotné. Problém kriminality je javom spoločenským a sprevádza spoločnosť v celom historickom vývoji. V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej úroveň vývoja, existujú jedinci, ktorí porušujú jej pravidlá a normy, ktoré sú zakotvené v zákonoch. Tieto porušenia sa označujú ako trestné činy, ktoré predstavujú hrozbu pre spoločnosť a sú definované v trestnom zákone. Každá spoločnosť si v záujme svojej ochrany vytvára systém, zameraný na predchádzanie vzniku týchto nebezpečných javov. Aby bol čin považovaný za trestný, musia byť splnené dve základné podmienky: nebezpečnosť činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka).

Čin, ktorý je nebezpečný pre spoločnosť, ale nespĺňa definíciu trestného činu, nie je považovaný za trestný čin. Podobne, čin, ktorý spĺňa formálne znaky trestného činu, ale nedosahuje potrebnú úroveň nebezpečnosti pre spoločnosť, nie je trestným činom. Takéto činy sa klasifikujú ako priestupky, za ktoré možno uložiť sankcie, ale nie odňatie slobody.

Spoločnosť sa bráni proti trestným činom rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie sa využíva forma, ktorá na jednej strane izoluje páchateľov trestných činov a na druhej strane sa snaží o ich prevýchovu a harmonizáciu s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Táto forma je výkon trestu odňatia slobody. Jeden z najzávažnejších prostriedkov v systéme trestného postihu je trest odňatia slobody, t.j. izolácia jednotlivcov od spoločnosti a prevýchova v ústavných podmienkach. Nová filozofia výkonu trestu, jeho humanizácia, vychádza z nových prístupov spoločnosti k životu a jeho rozvoju. Tento prístup sa prejavuje v novom pohľade na výkon trestu a jeho realizáciu v prevýchove odsúdeného. Tak, ako je ľahko priepustná bariéra do kriminálneho prostredia, o to ťažší je návrat odsúdených z priepasti do civilného života. Našim dôležitým poslaním preto zostáva podať pomocnú ruku tým, ktorí podstupujú veľmi ťažkú a tŕnistú cestu späť k spoločnosti.

Penitenciárna starostlivosť: Náprava počas výkonu trestu

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody zamerané na ich resocializáciu. Tá znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Definovanie penitenciárnej starostlivosti nájdeme v zákone č. 475/2005 Z. z., ktorý upravuje aj ďalšie podmienky výkonu trestu odňatia slobody a zaobchádzania s odsúdenými. Neodmysliteľnou súčasťou života odsúdených v ústave na výkon odňatia slobody je režim, tzv. ústavný poriadok, s ktorým sa musia odsúdení čo najskôr po nástupe trestu oboznámiť a riadiť sa ním. Ciele zaobchádzania s odsúdenými vychádzajú z odporúčaní, ktoré sú zakotvené v Minimálnych štandardných pravidlách zaobchádzania s väznenými osobami, ako aj z Európskych väzenských pravidiel. Obsah, ciele a metódy penitenciárneho zaobchádzania majú konkrétny charakter a zásady. Hlavnými zamestnancami, členmi väzenského personálu sú: referent režimu, pedagóg, psychológ, sociálny pracovník.

Funkcie penitenciárnej starostlivosti

Výkon trestu odňatia slobody má niekoľko základných funkcií. Raszková a Hoferková (2013) uvádzajú sedem základných funkcií: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Diferenciácia odsúdených a program zaobchádzania

Dôležitá je vhodná diferenciácia odsúdených, a to ako v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu, ich rizikovosti a miery nebezpečenstva pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), tak aj v rámci diferenciácie vnútornej (umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení). Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného s ohľadom na perspektívu jeho nápravy. Ľ. Gargalovič (2003) uvádza, že vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Program zaobchádzania sa zaoberá všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod. Pri stanovení cieľov programu zaobchádzania sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom, ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Tento cieľ sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení. Pri dodržaní takéhoto postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti.

Penitenciárna starostlivosť predstavuje sociálnu starostlivosť, vzdelávanie, zamestnávanie, návštevy, korešpondenčné činnosti, reedukačné činnosti, psychologické a psychiatrické intervencie, terapeutické činnosti, duchovné naplnenie, aktívne trávenie voľného času akultúrno-osvetové činnosti. Na zistenie potrieb odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody absolvuje odsúdený psychologické vyšetrenie osobnosti, podľa ktorého sa vyhotovuje program zaobchádzania. Po zaradení odsúdeného do skupiny a po jeho adaptačnom procese vypracuje sociálny pracovník spolu so psychológom plán výchovného pôsobenia (program zaobchádzania). Je základným prostriedkom na realizáciu individuálnej starostlivosti a výchovnej práce s odsúdením. Obsahuje všestrannú starostlivosť vo všetkých oblastiach života odsúdeného, napr. výchovné a vzdelávacie aktivity, pracovné zaradenie, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, kontakty s primárnym prostredím, návštevy, korešpondencia, vzťahy a väzby k rodine. Pri vytváraní cieľov programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, možnosti zapojenia do individuálnych alebo skupinových aktivít, ako aj na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom a bezpečnostné predpisy. Program obsahuje možnosti zaradenia do tréningového alebo terapeutického skupinového procesu, na ktorom sa dohodnú pedagóg, psychológ a sociálny pracovník.

Recidíva trestnej činnosti: Realita a príčiny

Realitou je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ako uviedol jeden zamestnanec ústavu na výkon trestu odňatia slobody, s ktorým sme v roku 2005 realizovali rozhovor v rámci jedného výskumu, „ústavy sa hlavne snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel“. Nie vždy je to však len zlyhaním páchateľa, ale často môže byť recidíva, ako aj uvedieme, zapríčinená aj zlyhaním spoločnosti, ktorá len v malej miere vytvára vhodné podmienky pre návrat odsúdeného po výkone trestu do života na slobode.

Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Endogénne príčiny recidívy

Medzi endogénne príčiny recidívy môžeme zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. A. Zradulová (2002) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a reintegrácia

• Mentálne nedostatočný typ: jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: páchateľ je v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
• Socializovaný typ: trestný čin spácha len výnimočne, často z nedbanlivosti.
• Neurotický typ: veľkú úlohu hrá frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
• Psychopatický typ: abnormálne indivíduum, člení sa na podskupiny ako afektívny, hypertímny, paranoidný, hysterický, schizoidný, anetický a nezdržanlivý psychopat.

Až na socializovaný typ, je možné vidieť prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne príčiny recidívy

Na druhej strane stoja exogénne príčiny recidívy. Medzi ne patrí zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodina, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom.

Zamestnanosť ako kľúčový faktor

Jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. L. Vaska (2014) uvádza, že medzi negatíva nezamestnanosti patrí „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“

Odsúdený má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa človek znova ocitá pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.

V roku 2013 bol realizovaný výskum, kde boli realizované rozhovory s odsúdenými po výkone trestu odňatia slobody. Zistilo sa, že práve ich nízka kvalifikácia, ale najmä skutočnosť, že boli odsúdení, sa podpísala pod ich neschopnosť zamestnať sa. Otázka pre odbornú verejnosť by teda mala znieť, akým spôsobom si majú bývalí odsúdení zabezpečiť svoje živobytie bez páchania trestnej činnosti, keď sú kvôli faktu predošlého odsúdenia de facto nezamestnateľní?

Prečítajte si tiež: Význam penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Riešenie je možné vidieť v liberalizácii požiadaviek zo strany zamestnávateľov na svojich potenciálnych zamestnancov, pričom by nebol podstatný len fakt odsúdenia, ale podstatný by bol konkrétny trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného po výkone trestu bariéry. Nezamestnanosť totiž často vedie k chudobe a chudoba zas tvorí potencionalitu kriminálneho správania.

Rodina a jej podpora

Podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. L. Suchá (2012) uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Okolie a sociálne vylúčenie

Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma.

Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Formy postpenitenciárnej starostlivosti

Medzi formy postpenitenciárnej starostlivosti patria:

• Sociálna kuratela
• Probačná a mediačná služba
• Projekt ŠNN a integrácia penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti
• Sociálna opora

Sociálna kuratela

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurately. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3)

Podobne vymedzuje sociálnu kuratelu aj L. Lešková (2012), podľa ktorej je úlohou kurátora pôsobenie zacielené na riešenie vzniknutých problémov, ak aj spoločne s klientom hľadať adekvátne riešenia na neutralizáciu alebo aj úplné odstránenie problémov, ak požiada o pomoc pri riešení nepriaznivej životnej situácie.

Práca sociálneho kurátora s osobou po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou, mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie.

Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročí žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby.

Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma.

Probačná a mediačná služba

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009), táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad…)

Projekt ŠNN a integrácia penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Cieľom projektu ŠNN je v rámci znižovania vplyvu rizikových faktorov sociálneho vylúčenia postupný ústup od preferovania neefektívnej koncepcie oddeleného odstraňovania rizikových faktorov sociálneho vylúčenia v rámci penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti na integrovanejší systém. Dnešnou realitou je, že resocializácia po prepustení z výkonu trestu zlyháva z pohľadu zainteresovaných subjektov na schopnosti vybudovať si vzťah s klientom, ktorý by viedol k cielenej práci pri riešení sociálnych problémov.

Prvé dni po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sú z pohľadu napĺňania základných životných potrieb (ubytovanie, strava, základná osobná hygiena) mimoriadne kritické. Je preto potrebné, aby prepustená osoba resp. Mapa aktualizovaná v určitých periódach bude slúžiť ako jednoduchý informačný zdroj pre sociálnych pracovníkov ústavov na výkon trestu odňatia slobody (pracujúcich s odsúdenými pred ich prepustením), prepúšťaných odsúdených a ich najbližších. Mapa bude obsahovať len informácie o poskytovateľoch sociálnych služieb krízovej intervencie zabezpeču… Postpenitenciárna starostlivosť je pre Vás dôležitým pojmom, ak máte záujem, alebo ste s nami v jednaní o našej podpore a súčinnosti, vo vzťahu k žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu. Pojem postpenitenciárna starostlivosť nadväzuje v procese podmienečného prepustenia plynule na pojem penitenciárna starostlivosť. Byť práve prepusteným človekom na slobode neznamená len prvotnú radosť z voľnosti pohybu. Podmienečné prepustenie je ako skúšobné obdobie, v rámci ktorého máte dokázať, kto ste a kým sa chcete stať. Práca na vhodnom správaní sa a na lepšom spôsobe života je nikdy nekončiacim procesom pre každého z nás. No pre niektorých je tento proces oveľa náročnejší, ako sa na prvý pohľad môže zdať. My vieme jednu zásadnú vec, a tou je, že Vaše šance na dobrý a spokojný život s nami niekoľkonásobne stúpajú. Preto, ak ste sa rozhodli požiadať o podmienečné prepustenie a ste presvedčený o tom, že chcete svoju šancu na nový štart, oslovte nás.

Sociálna opora

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci, ktorá sa vyznačuje skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí a zasahuje celkovú psychickú pohodu a zdravie.

Hobbs (2000) definuje sociálnu oporu ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou s cieľom vyriešiť problémy. Vanková (2020) rozlišuje štyri základné druhy sociálnej opory:

• Emocionálna opora: Poskytuje prežívanie spolupatričnosti, uvoľnenia a istoty.
• Informačná opora: Poskytuje rady, usmernenia a informácie.
• Hodnotiaca opora: Umožňuje zhodnotenie komunikácie a poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie.
• Inštrumentálna opora: Poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci.

Inštrumentálna opora je žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu. Odborní pracovníci sa snažia zabezpečiť kontinuálnu pomoc s využitím štátneho alebo neštátneho sektora. Táto pomoc by mala obsahovať všetky zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám uľahčilo zvládanie náročných situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti.

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní záťažových situácií, ale podieľa sa aj na vytváraní nových resocializačných návykov. Sociálna opora uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia.

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom patrí rodina a blízke osoby, k formálnym zdrojom patrí väzenský personál a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia.

Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev, korešpondencie a telefonovania. U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi, bola zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia.

La Vigne et al. (2005) upozorňujú, že zážitok z návštevy a jej následné výsledky sú ovplyvnené vzájomnou kvalitou vzťahov medzi návštevníkmi a väznenými osobami.

Marešová (2013) uvádza, že prijímanie sociálnej opory je lepšie u ľudí s vyšším socioekonomickým statusom. Valentovičová (2019) na základe realizovaného výskumu uvádza, že najviac využívanou formou udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím sa deje prostredníctvom korešpondencie.

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na základe vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách, na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov.

Kerley a Copes (2009) uvádzajú, že väzneným osobám účastným na duchovných aktivitách spojených s praktikovaním viery sa dostáva sociálnej opory zo strany ostatných angažovaných jedincov. Významnú úlohu zohráva aj poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce.

Intervencie interných a externých formálnych zdrojov sociálnej opory môžu byť smerované na oblasť rozvoja vlastných kompetencií, pracovných kompetencií a osvojenie nových zručností. Tréningy a nácviky kognitívnych a rozhodovacích schopností sa môžu zameriavať na riešenie špecifických potrieb väznených osôb.

Sociálna opora pomáha tlmiť sociálne problémy, ktorými väznené osoby čelia v súvislosti s uväznením. Implementácia zaobchádzania v zmysle poznania jednotlivých väznených osôb a identifikovania prípadných rizík, ktoré sa u nich môžu vyskytovať, uľahčuje vzájomné interakcie medzi personálom a väznenými osobami.

Nadviazanie kontaktu s väznenými osobami krátko po dodaní do väzenského ústavu slúži okrem poskytnutia informácií o právach a povinnostiach, o možnostiach udržiavania kontaktu a k získaniu anamnestických údajov od väznených osôb i k uľahčeniu nadviazania zmysluplných sociálnych interakcií.

Sociálna opora a sociálna intervencia sú adekvátne metodické prístupy, ktoré vedú k opätovnému získavaniu určitej kontroly klienta nad situáciou, v ktorej sa práve nachádza. Sociálna opora má v podmienkach väzenských ústavov uplatnenie naprieč jednotlivými fázami umiestnenia osoby vo väzenskom ústave.

Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti. Na rozdiel od negatívne (antisociálne) nastavených oporných mechanizmov, ktoré zahŕňajú väzenský sociálny systém a jeho negativistický kódex väzňov (prisonizácia), prostredníctvom ktorého môže prichádzať k šíreniu pro-kriminálneho správania vo väzenskom ústave a neskôr aj v spoločnosti, čo môže sťažovať aj samotný návrat do občianskej spoločnosti.

Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami.

Odporúčania pre zlepšenie penitenciárnej starostlivosti

• Umiestňovať klientov do väzenských ústavov čo najbližšie k miestu ich bydliska, pokiaľ to umožňujú kapacitné a bezpečnostné podmienky.
• Vytvorenie technických podmienok udržiavania kontaktu s blízkymi osobami prostredníctvom videonávštev.
• Podporovať (resp. vytvárať podmienky) pre plynulý prechod poskytovania sociálnej opory z podmienok väzenského ústavu do civilného prostredia.
• Pokiaľ sa jedná o inštitucionalizovaný subjekt (resp. pre intervencie spojené s poskytovaním sociálnej opory väzneným osobám (či už z radov väzenského personálu alebo externého subjektu) by malo existovať dostatočné personálne zázemie.
• Poskytovanie intervencií sociálnej opory nie je univerzálne a je potrebné ich diferencovať pre každého jednotlivca alebo skupinu väznených osôb za účelom dosiahnutia maximálnej účinnosti.

tags: #postpenitenciarna #starostlivost #a #jej #formy