Čo znamená považovať nárok za irelevantný

Článok sa zaoberá problematikou posudzovania nárokov v rôznych kontextoch, pričom zdôrazňuje dôležitosť relevantnosti a správneho právneho posúdenia. Analyzuje sa, kedy je možné nárok považovať za irelevantný a aké dôsledky to má pre procesné a hmotnoprávne postavenie strán.

Dovolenka po neplatnom skončení pracovného pomeru

Súdny dvor EÚ rozhodol, že prepustení zamestnanci, ktorých pracovný pomer skončil neplatne, majú nárok na dovolenku aj za obdobie, ktoré nemohli odpracovať. Dôvodom na priznanie nároku na dovolenku zamestnancovi bolo, že pracovník v skutočnosti nevykonával prácu z dôvodu na strane zamestnávateľa. Súdny dvor EÚ rozhodol, že výklad českých a slovenských súdov je v rozpore s právom EÚ. Podľa neho by sa obdobie, počas ktorého je pracovný pomer skončený neplatne, malo považovať za odpracovaný čas na účely nároku na dovolenku. Pracovnoprávne spory na Slovensku a v Českej republike môžu často trvať niekoľko rokov, počas ktorých môže zamestnancovi vzniknúť pomerne vysoký nárok na dovolenku. To by mohlo mať vplyv najmä na rokovania o dohode o urovnaní po spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý zamestnávateľ prehrá.

Náležitosti odvolania

V ust. § 205 sú vymenované náležitosti, ktoré musí obsahovať každé odvolanie bez ohľadu na to, v akej forme je urobené. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti predpísané pre každý procesnoprávny úkon adresovaný súdu, ktoré sú vymenované v § 42 ods. 3, a okrem nich ešte osobitné náležitosti, ktoré sú typické len pre odvolanie.

• Označenie súdu: Odvolanie sa má adresovať prvostupňovému súdu, ktorý vydal napádané rozhodnutie (§ 204 ods. 1). Zákon však pripúšťa možnosť adresovať odvolanie aj priamo nadriadenému odvolaciemu súdu (§ 218 ods. 2).
• Kto ho podáva: Fyzická osoba, treba uviesť meno, priezvisko, bydlisko a štátne občianstvo. Môže sa uviesť aj dátum narodenia alebo telefonický kontakt.
• Označenie veci: Všeobecná náležitosť z § 42 ods. 3 - označenie veci, ktorej sa urobený úkon týka, je bližšie konkretizovaná osobitnou náležitosťou z § 205 - uvedenie, proti ktorému rozhodnutiu odvolanie smeruje.
• Rozsah napadnutia: V prípade, že rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov, je potrebné presne vymedziť aj to, ktorý výrok, resp. ktoré výroky sa odvolaním napádajú.
• Nesprávnosť rozhodnutia: Uvedenie dôvodov, v čom sa vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu.
• Čoho sa odvolateľ domáha: Osobitná náležitosť je totožná so všeobecnou náležitosťou z § 42 ods. 3, podľa ktorej treba uviesť, čo účastník sleduje.
• Podpis: Vyžaduje sa vlastnoručný podpis odvolateľa, prípadne jeho zástupcu, alebo zaručený elektronický podpis podľa osobitného zákona.
• Dátum: Uvedenie dátumu v odvolaní je pre posúdenie včasnosti jeho podania právne irelevantné.

Pri absencii niektorej z predpísaných náležitostí je úlohou súdu prvého stupňa vyzvať odvolateľa, aby neúplné odvolanie doplnil (§ 209 ods. 1). Ak odvolateľ nepredloží odvolanie s potrebným počtom rovnopisov alebo príloh, súd prvého stupňa vyhotoví potrebné kópie na jeho trovy, pričom odvolateľa na doplnenie kópií vôbec nevyzve (§ 42 ods.

Odvolanie je konštruované ako neúplné odvolanie, preto dôvody, pre ktoré je možné odvolanie podať, sú v zákone vymedzené taxatívne. Napriek obmedzeniu sú tieto dôvody konštruované tak, že je možné nimi rozhodnutie napádať zo stránky skutkovej aj právnej a môže sa poukazovať na porušenie tak hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej normy.

Prečítajte si tiež: Všetko o peňažných príspevkoch pre ŤZP

Dôvody neúplného odvolania

• Nebola splnená niektorá z podmienok konania, ktoré sú inak vypočítané v § 221 ods. 1 písm.
• Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; nové skutočnosti a nové dôkazy sú však dôvodom odvolania len v prípadoch taxatívne vymenovaných v § 205a ods.
• Rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Pod týmto dôvodom odvolania treba rozumieť iba situáciu, keď súd rozhodol, hoci bola daná právomoc iného orgánu.
• Ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, t. j. nemal spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností.
• Účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený. Tento dôvod obsahuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, nestačí, ak je splnená len jedna z nich.
• V tej istej veci bolo už skôr právoplatne rozhodnuté (prekážka rei iudicatae, pozri § 159 ods. 3) alebo v tej istej veci bolo už skôr začaté konanie (prekážka litispendencie, pozri § 82 ods. 1 a § 83).
• Nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný.
• Súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Trovy konania v civilnom sporovom poriadku

Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania. Podľa § 137 ods. V CSP tak už nenájdeme demonštratívnym výpočtom uvedené výdavky, ktoré zákonodarca považuje za trovy konania. Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne. Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania, považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr.

V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím. Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ.

Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka. Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods.

O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje VSÚ samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods.

Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Ako negatívum rozhodovania o výške náhrady trov konania vnímame tú skutočnosť, že rozhodovanie nie je ohraničené žiadnym časovým rámcom.

Prečítajte si tiež: Príjem a invalidný dôchodok: Čo potrebujete vedieť

Súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne). Podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže VSÚ v uznesení okrem konkrétnej výšky náhrady trov konania, rozhodnúť napr. Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby.

V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.

Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu. Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila.

Ustanovenie § 257 CSP považujeme rovnako ako Veľký komentár za výnimku z pravidla, keď normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Máme za to, že ustanovenie § 257 CSP by nemalo byť bez ďalšieho aplikované na nami uvedenú situáciu späťvzatia žaloby.

Diskriminácia a rekondičné pobyty

Žalobkyňa sa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju žalovaný znevýhodnil v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie prác.

Prečítajte si tiež: Príjem zo starobného dôchodku

Podľa § 11 ods. 1 zákona o BOZP „Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP „Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov.

Keďže prerušenie bolo viac týždňov (25 týždňov v tomto prípade) ako ustanovuje § 11 ods. 11 zákona o BOZP (t. j. 8 a viac týždňov), zamestnávateľ s odvolaním na daný zákon usudzoval, že nepretržité trvanie pracovného pomeru najmenej štyri roky sa po skončení materskej dovolenky má počítať odznova, keďže došlo k dlhšiemu prerušeniu, ako ustanovuje zákon. Okresný súd Bratislava III žalobu zamietol.

Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu.

Okresný súd ustálil, že z týchto podmienok vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný, a teda reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Pojem nepretržitý výkon práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nemožno vykladať v kontexte s pojmom výkon práce podľa § 141 ods. 1 a § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Vyložil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia matiek; naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006 Z. z.

Okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že rekondičný pobyt je kompenzáciou skutočného výkonu práce, skutočného pôsobenia škodlivého faktora na zdravie zamestnanca pri práci, mal by byť naviazaný na skutočný, reálny výkon práce, t. j. Okresný súd porovnáva tento pojem s pojmom výkon práce podľa § 144a Zákonníka práce, kde sa započítavajú aj iné skutočnosti ako len samotný výkon práce (napr.

Zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca; túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nemožno stotožniť s pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.

Zamestnávateľ mal teda kolektívnu zmluvu s mäkšími podmienkami, keďže zákonnú úpravu považoval za príliš tvrdú, pretože je viazaná na nepretržité trvanie výkonu práce, t. j. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke sporného výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uviedol, že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou.

Ďalej súd (NS SR v zhrnutí záverov z konania pred KS) uviedol: Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov počas najmenej piatich rokov. Z uvedeného nepochybne vyplynulo, že akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je „nepretržitým vykonávaním práce“ v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z.

KS sa domnieva, že je jedno, aké prerušenie nastalo, na rozdiel od Zákonníka práce, tento zákon neustanovuje dôvody prerušenia, ktoré by sa započítavali ako výkon práce. V danej súvislosti odvolací súd uzavrel, že výklad zákona učinený súdom prvej inštancie nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom č. 365/2004 Z.

K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, čo možno považovať za nepriamu diskrimináciu a jasne ozrejmil podmienky, za akých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň konštatoval, že zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.

Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zároveň riadne zdôvodnil, prečo považoval za preukázané, že žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Aj s poukazom na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin Weber von Hartz z 13. 05. 1986), na ktoré poukazovala žalobkyňa, zdôraznil, že účel, ktorému slúži rekondičný pobyt, t. j.

Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať rekondičný pobyt, nemalo ani podľa odvolacieho súdu nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. V nadväznosti na uvedené pripomenul znenie čl. 6 Zákonníka práce a zdôraznil, že právne predpisy upravujúce ochranu žien v tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že hoci žalobkyňa na tieto skutočnosti poukázala, v kontexte prejednávanej veci akoby v ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť, paradoxne videla svoju pomyselnú nevýhodu. V nadväznosti na to, zároveň poukázala na to, že je potrebné prijať „vhodné opatrenia“ na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Žalobkyňa sa tak podľa odvolacieho súdu mylne domnieva, že týmito „vhodnými opatreniami“ je zabezpečenie rekondičného pobytu, a to vzhľadom na jeho účel. Ochrana tehotných žien a matiek po pôrode je zabezpečená osobitnými ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobkyňa tak práve tým, že nemohla vykonávať prácu riadiacej leteckej prevádzky po 34.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd v závere rozhodnutia zdôraznil, že ak žalobkyňa žalobu založila na dôvodoch, že v dôsledku jej chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod) nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce, v čom mala spočívať jej diskriminácia v práve na ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci oproti jej mužským kolegom, dopustila sa celkom chybnej argumentácie porušujúcej zásady logického dôkazu, ktorej nebolo možné priznať právne relevantné opodstatnenie.

KS teda zastával názor, že v dôsledku jej chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod) nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce. Zamestnankyňa nemôže byť diskriminovaná preto, že nevykonávala prácu, keďže jej ju zákon zakazoval z dôvodu ochrany jej stavu (tehotenstva, materstva) - pozitívna diskriminácia (afirmatívna akcia).

Dovolateľka (zamestnankyňa) súdu položila viaceré otázky a aj ich zdôvodnenie. Odvolací súd sa k otázke výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce” vyjadril v bode 45., žalobkyňa s takýmto výkladom odvolacieho súdu nesúhlasí, pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) zo 16. októbra 2018 sp. zn. III. ÚS 388/2018, podľa ktorého „zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, pričom osobitné, špecifické situácie môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať len formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky.“

Uviedla, že súdy pri výklade ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. zohľadnili iba doslovné znenie, ktorého striktný výklad má protiústavné dôsledky pre špecifické prípady žien na materskej dovolenke, ktorým zákon na jednej strane garantuje ochranu ich zdravia a biologického stavu v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, avšak súčasne im tiež garantuje ochranu pred diskrimináciou, priamou alebo nepriamou, pre tento chránený dôvod.

Podľa žalobkyne bol nesprávny aj výklad odvolacieho súdu, podľa ktorého „akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za výkon práce podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je nepretržitým vykonávaním práce v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z., a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce došlo…”. Následkom takéhoto výkladu je to, že sa doba 5 rokov nepretržitého vykonávania práce, ako podmienka pre nárok na prvý rekondičný pobyt, počíta vždy od začiatku, a to bez ohľadu na to, aký čas prácu zaradenú do tretej kategórie ženy nepretržite vykonávali pred nástupom na materskú dovolenku alebo bez ohľadu na počet takýchto prerušení nepretržitého vykonávania práce z dôvodu opakovaného tehotenstva.

Pri aplikácii takéhoto výkladu súdu by mohlo v praxi dochádzať aj k situáciám, že žena, ktorá by porodila viac detí a fakticky odpracuje vo vybranom povolaní aj desiatky rokov, aj napriek odpracovaným rokom vo vybranom povolaní vôbec nesplní podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to len z dôvodu opakovaného prerušenia nepretržitého vykonávania práce pre opakované tehotenstvo a s tým súvisiace čerpanie materskej dovolenky v zákonom minimálnej výmere podľa § 168 ods. 4 Zákonníka práce.

Podľa názoru žalobkyne je na jej prípad možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci C-136/95 - Thibault, kde Súdny dvor Európskej únie vyslovil záver, že ide o diskrimináciu, ak žena z dôvodu materskej dovolenky trvajúcej viac ako šesť mesiacov nedostala zvýšenie mzdy ako jej kolegovia, pretože v prípade žalobkyne sa jedná o uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia, pri prístupe k právu na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, v súvislosti s nárokom na poskytnutie prvého rekondičného pobytu.

K jednotlivým dovolacím námietkam žalovaný zdôraznil, že základnou otázkou v prejednávanej veci bol výklad pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. ako určujúcemu kritériu pre priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt; už súd prvej inštancie správne uviedol, že je potrebné vychádzať z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., ktorým je zakotvenie zásad všeobecnej prevencie, základných podmien.

tags: #čo #znamená #považovať #nárok #za #irelevantný