Splnomocnenie: Rozdiely, Druhy a Dôležité Aspekty

Splnomocnenie je právny inštitút, ktorý umožňuje jednej osobe (splnomocnencovi) konať v mene druhej osoby (splnomocniteľa). Používa sa v rôznych situáciách, od bežných úkonov až po zložité právne transakcie. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o splnomocnení, jeho druhoch, náležitostiach a rozdieloch oproti iným právnym inštitútom.

Čo je Splnomocnenie?

Splnomocnenie (alebo aj plnomocenstvo, plná moc) je oprávnenie, ktoré dáva jednej osobe (splnomocnencovi) právo konať v mene inej osoby (splnomocniteľa) v uvedenej záležitosti. Medzi plnou mocou a splnomocnením nie je žiadny rozdiel. Predstavte si situáciu, že idete na dovolenku práve vtedy, keď vám majú prísť namontovať klimatizáciu. Chcete poveriť napríklad suseda, aby záležitosť vyriešil za vás. Vy ste v tomto prípade splnomocniteľ. Susedovi dáte kľúče od bytu a udelíte mu písomné splnomocnenie na všetky právne úkony alebo presne určíte, aké úkony môže vykonávať (napríklad podpísanie protokolu o dodaní a namontovaní klimatizácie). Splnomocniteľ je ten, kto udeľuje plnomocenstvo. Splnomocnencom je osoba, ktorá plnomocenstvo prijíma.

Splnomocnenie sa na Slovensku chápe ako listina, ktorou sa preukazuje, že medzi zástupcom (splnomocnencom) a zastúpeným (splnomocniteľom) bola uzatvorená dohoda o zastúpení.

Druhy Splnomocnení

Existuje niekoľko druhov splnomocnení, ktoré sa líšia rozsahom právomocí a účelom použitia:

  1. Všeobecné (Generálne) Splnomocnenie: Toto splnomocnenie umožňuje splnomocnencovi konať v mene splnomocniteľa vo všetkých záležitostiach. Upozorňujeme, že štatutárny orgán právnickej osoby (napríklad konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným) nemôže dať všeobecné (generálne) splnomocnenie zástupcovi (splnomocnencovi) na zastupovanie právnickej osoby v plnom rozsahu. Udeľuje sa takzvaná generálna plná moc. Tá umožňuje zastúpenie v rôznych záležitostiach, ktoré sú však v generálnej plnej moci tiež obvykle uvedené príkladom. Generálne splnomocnenie je tak splnomocnením na všetky právne úkony. Hlavným rozdielom medzi obyčajnou plnou mocou a generálnou je skutočnosť, že generálna plná moc nie je obvykle obmedzená časovo a vzťahuje sa na všetky právne úkony súvisiace s danou záležitosťou či inštitúciou. V oboch prípadoch platí, že splnomocnenie musí byť notársky overené.

    Prečítajte si tiež: Vzor usmernenia na stiahnutie

  2. Konkrétne (Špeciálne) Splnomocnenie: Toto splnomocnenie oprávňuje splnomocnenca konať len v konkrétne určených záležitostiach. Zástupcu konať v rozsahu len jedného právneho úkonu, resp. právneho úkonu a vzťahuje sa na konkrétnu záležitosť (napr. pre advokáta na zápis do obchodného registra). A nejde o styk s úradmi (napr. v spoločnosti ABC, s. r. o. vykonanie registrácie pre DPH. neprítomnosť splnomocniteľa, práceneschopnosť a pod.). Generálneho splnomocnenia ju poveril na konkrétny právny úkon.

  3. Prokúra: Špecifický druh splnomocnenia upravený v Obchodnom zákonníku (§14 ObZ). Oproti plnej moci sa od prokúry líši aj v spôsobe odvolania. Strany splnomocniteľa musí byť splnomocnencovi iba oznámené.

Náležitosti Splnomocnenia

Splnomocnenie musí obsahovať určité náležitosti, aby bolo platné a účinné. Medzi základné náležitosti patria:

  1. Údaje o Splnomocniteľovi: Ak je splnomocniteľom fyzická osoba musí byť uvedené jej meno a priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia, trvalý pobyt, druh a číslo dokladu totožnosti. V prípade, že je splnomocniteľom právnická osoba treba uviesť jej obchodné meno, sídlo, IČO, názov registra, ktorý právnickú osobu zapísal vrátane čísla zápisu, a identifikačné údaje štatutárneho orgánu v rovnakom rozsahu ako pri fyzickej osobe.
  2. Údaje o Splnomocnencovi: Uvedené údaje týkajúce sa splnomocnenca musia byť rovnaké ako pri osobe splnomocniteľa, v závislosti od toho, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu.
  3. Rozsah Splnomocnenia: V splnomocnení je potrebné presne stanoviť, na aké úkony je splnomocnenec oprávnený. Úkony musia byť napísané zrozumiteľne a jasne. Musí byť zrejmé čo môže splnomocnenec konať v mene splnomocniteľa.
  4. Dátum Vystavenia: Je potrebné uviesť aj dátum, kedy bolo plnomocenstvo udelené. Je to najmä kvôli tomu, aby bolo zrejmé, od kedy je splnomocnenec oprávnený konať na základe daného plnomocenstva.
  5. Podpis Splnomocniteľa: Na koniec každého splnomocnenia je potrebné pripojiť podpis splnomocniteľa, ktorý svojim podpisom potvrdzuje, aby ho daná osoba v uvedenom zastupovala.

Hoci je splnomocnenie jednostranný právny úkon, v praxi sa často na záver splnomocnenia pripája okrem podpisu splnomocniteľa aj podpis splnomocnenca ktorý je vyjadrený frázou „splnomocnenie prijímam“. Táto náležitosť však nepatrí medzi povinné. Dátum vystavenia sa zvyčajne uvádza na konci tejto listiny.

Častou otázkou je to, či podpis na splnomocnení musí byť úradne overený (napr. u notára, na matrike a pod.). K overovaniu dochádza v dvoch prípadoch: ak overenie podpisu vyžaduje konkrétny zákon (napr. v prípade predaja nehnuteľnosti) ak overenie podpisu síce nevyžaduje zákon, ale ide o prevenciu, aby splnomocnenie nespochybňovali obchodní partneri. Napriek tomu, že úradné overenie splnomocnenia vo viacerých prípadoch nie je povinné, v praxi sa odporúča, nakoľko potvrdzuje jednoznačnosť a nespochybniteľnosť daného dokumentu. Ak sa podpis overuje v zahraničí je často potrebný úradný preklad overovacej doložky podpisu do slovenčiny.

Prečítajte si tiež: Postupy pri poverení počas PN

Splnomocnenie musí obsahovať: meno a priezvisko, adresu trvalého pobytu, rodné číslo, resp. dátum narodenia osoby, ktorá splnomocnenie udeľuje; meno a priezvisko, adresu trvalého pobytu, rodné číslo, resp. dátum narodenia splnomocnenej osoby; predmet a rozsah splnomocnenia - na aké úkony sa splnomocnenie vzťahuje; podpis splnomocniteľa, dátum a miesto vystaveného splnomocnenia; podpis splnomocnenca, dátum; overovacia doložka o overení pravosti podpisu splnomocniteľa (overenie podpisu v obci alebo u notára);

Zánik Splnomocnenia

Plnomocenstvo zaniká (§ 33b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník): vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené, ak ho splnomocniteľ odvolal, ak ho vypovedal splnomocnenec, ak splnomocnenec zomrie. Plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. Dokiaľ odvolanie plnomocenstva nie je splnomocnencovi známe, majú jeho právne úkony účinky, ako keby plnomocenstvo ešte trvalo. Ak splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach.

Podľa zákona sa splnomocniteľ nemôže platne vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Kým odvolanie plnomocenstva nie je splnomocnencovi známe, majú jeho právne úkony účinky, ako keby plnomocenstvo ešte trvalo.

Splnomocnenie a Zastupovanie v Pracovnoprávnych Vzťahoch

Podľa §9 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony v mene zamestnávateľa, ktorým je právnická osoba, štatutárny orgán, fyzická osoba koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony poverení zamestnanci. Podľa §9 ods. 2 Zákonníka práce môže zamestnávateľ písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene, pričom v písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia konať.

Doteraz prevládal všeobecný konsenzus, že zamestnávateľ sa môže nechať v pracovnoprávnych vzťahoch zastúpiť aj na základe splnomocnenia treťou osobou. Toto oprávnenie malo vyplývať zo subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy vyjadrenej v §1 ods. 4 Zákonníka práce.

Prečítajte si tiež: Postup pri vymáhaní poistnej udalosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky však 16. augusta 2012 vydal rozsudok sp. zn. 4 Cdo 4/2012, v ktorého odôvodnení konštatoval, že zamestnávateľ sa nemôže nechať v pracovnoprávnych vzťahoch zastúpiť treťou osobou, ktorá nie je zamestnancom konajúceho zamestnávateľa.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo 4/2012 zo dňa 16.8.2012 vyplýva nasledovné: Najvyšší súd uvádza právny záver, podľa ktorého predpokladom na to, aby konajúce osoby boli osobami oprávnenými podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni v mene zamestnávateľa, a to bez ohľadu na skutkové okolnosti daného prípadu, by bolo udelenie poverenia na právne úkony v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 Zákonníka práce. Konajúce osoby v danom prípade neboli osobami oprávnenými robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch za žalovaného ani na základe udeleného splnomocnenia ktoré predložili, pretože z obsahu spisu vyplynulo, že v čase udelenia tohto plnomocenstva neboli zamestnancami zamestnávateľa.

Najvyšší súd SR v odôvodnení predmetného rozhodnutia nerozlišuje medzi udelením poverenia zamestnancovi a udelením splnomocnenia z čoho možno vyvodiť, že pre prípad zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch tieto dva pojmy považuje za totožné a vzájomne zameniteľné, a teda poverenie zamestnanca podľa §9 Zákonníka práce považuje za jediný prípustný spôsob zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch.

§9 Zákonníka práce preto predstavuje ucelenú a úplnú úpravu zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch, t.j. zastúpenia zamestnávateľa pri individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch, medzi ktoré patrí aj konanie zamestnávateľa pri vzniku, zmene a zániku pracovného pomeru.

Predmetné ustanovenie Zákonníka práce neobmedzuje zastúpenie zamestnávateľa ako subjektu mimo rámca pracovnoprávnych vzťahov. Pri konaní zamestnávateľa, ktorý je zväčša obchodnou spoločnosťou, nič neobmedzuje tento subjekt splnomocniť tretie osoby podľa §31 Občianskeho zákonníka alebo udelením prokúry podľa §14 Obchodného zákonníka na konanie v mene zamestnávateľa ako podnikateľského subjektu, avšak mimo rámca pracovnoprávnych vzťahov.

Zmluvný systém v pracovnom práve je špecifický - uzatvorený, a skladá sa len z takých zmlúv a dohôd, upravených v pracovnoprávnych predpisoch, najmä v Zákonníku práce. Pracovné právo v ustanovení §18 na rozdiel od občianskoprávnej úpravy, diktuje uzavretosť typov pracovných zmlúv a dohôd. Z ust. §18 Zákonníka práce vyplýva, že zmluvy pre oblasť pracovného práva možno uzatvárať len podľa pracovnoprávnych predpisov, predstavuje preto numerus clausus zmluvných typov v pracovnom práve. To znamená, že dohoda alebo zmluva, ktorá nie je upravená v pracovnoprávnych predpisoch, nie je v pracovnom práve dovolená.

Vzhľadom na kogentnú povahu pracovnoprávnych predpisov sa princíp zmluvnej voľnosti v pracovnom práve neuplatní tam, kde Zákonník práce neumožňuje odchylnú úpravu.

Z uvedeného základného princípu pracovného práva - princípu uzavretosti zmluvných typov - jednoznačne vyplýva, že aj dohodu o plnomocenstve podľa §31 Občianskeho zákonníka pri aplikácii subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka, možno platne uzatvoriť len v prípadoch, kedy to Zákonník práce výslovne dovoľuje alebo predpokladá.

Ak ale Zákonník práce neumožňuje uzavretie dohody o plnomocenstve a teda udelenie plnomocenstva pre prípad vzniku, zmeny alebo zániku pracovnoprávneho vzťahu, udelenie takéhoto plnomocenstva nie je možné.

Akýkoľvek právny úkon urobený v mene zamestnávateľa, ktorý nie je za zamestnávateľa riadne podpísaný na to oprávnenou osobou, bude preto neplatný. Zamestnávatelia by preto mali na ust. §9 Zákonníka práce myslieť najmä pri ukončovaní pracovného pomeru so zamestnancom. Aj vo svetle vyššie uvedeného rozsudku NS SR č.k. 4Cdo 4/2012 podpísať v mene zamestnávateľa právnickej osoby skončenie pracovného pomeru môže len jej štatutárny orgán, poverený zamestnanec alebo iný zamestnanec, ktorému uvedené oprávnenie vyplýva z vnútorných organizačných predpisov (napr.

Poverenie vs. Splnomocnenie

V praxi je stále bežné, keď zamestnávatelia splnomocňujú svojich zamestnancov aj v tých prípadoch, v ktorých to nie je potrebné. V ďalšom texte poukážeme na základné rozdiely medzi poverením a plnomocenstvom a vysvetlíme, v akých situáciách postačuje poverenie zamestnanca, a kedy je už namieste zamestnanca splnomocniť. Zameriame sa pritom na zastupovanie najtypickejšieho zamestnávateľa - obchodnú spoločnosť.

Podľa Občianskeho zákonníka za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj jej zamestnanci, ak to je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. V prípade obchodnej spoločnosti, tzn. Podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka: „Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza“.

Prvou podmienkou zákonného splnomocnenia zamestnanca je poverenie určitou činnosťou. Zákon neupravuje formu poverenia a jeho náležitosti, v prípade zamestnanca poverenie vyplýva z druhu práce dojednanej v pracovnej zmluve, prípadne z ďalších dokumentov, napríklad z kompetenčného poriadku. Pri významnejších úkonoch, pri podpisoch zmlúv s veľkou hodnotou a pod., však bude vhodné, najmä pre väčšiu právnu istotu tretích osôb, poverenie zamestnanca preukázať a za tým účelom poverenie formalizovať. Najjednoduchším spôsobom je písomný dokument, v ktorom zamestnávateľ vyhlási, že zamestnanec bol poverený určitou činnosťou, jednoducho - vystaviť písomné poverenie.

Druhou podmienkou zákonného splnomocnenia zamestnanca je, že poverenie sa vzťahuje len na tie úkony, ktoré zamestnanec vykonáva v súvislosti s prevádzkovaním podniku. Zvyčajne väčšina úkonov, ktoré podnikateľ vykonáva sú tie, ktoré súvisia s prevádzkovaním podniku. Rozsah poverenia zamestnanca je limitovaný zákonom na úkony, ktoré sa bežne pri danej pozícii vykonávajú tzn. ktoré bežne pri výkone konkrétnej pozície vykonáva daný zamestnanec u konkrétneho zamestnávateľa. Ak totiž vedúca prevádzky jednej spoločnosti podpisuje zmluvy súvisiace so zabezpečením chodu spoločnosti samostatne, neznamená to automaticky, že táto činnosť sa bude považovať za obvyklú aj v prípade inej vedúcej prevádzky pracujúcej u iného zamestnávateľa.

V praxi však zamestnávateľ môže mať ojedinele potrebu, aby ho zamestnanec zastúpil aj pri iných, než obvyklých úkonoch. A to je opäť vhodný dôvod na vystavenie osobitného plnomocenstva, napríklad pre finančného riaditeľa, ktorý obvykle podpisuje zmluvy menšieho významu, na podpis úverovej zmluvy s vysokou hodnotou a so založením nehnuteľnosti. Pri vystavení plnomocenstva však treba brať do úvahy aj normy pracovného práva. Ak dojednaný druh práce považujeme za poverenie zamestnanca, tak potom akákoľvek iná práca, na ktorú zamestnanec nie je poverený, síce odôvodňuje vystavenie plnomocenstva, ale v mnohých prípadoch je to práca nad rámec dohodnutý v pracovnej zmluve a zamestnanec môže jej výkon, resp. udelenie plnomocenstva odmietnuť. Napríklad personálny riaditeľ odmietne plnomocenstvo na podpis úverovej zmluvy, lebo zmluvy takéhoto druhu nepodpisuje, nespadá to do jeho pracovnej náplne.

Podstatné na zákonnom splnomocnení zamestnanca je jeho existujúci pracovnoprávny vzťah k zamestnávateľovi. Zákonné splnomocnenie zamestnanca, jeho zmena a zánik sú prepojené s procesom vývoja pracovnoprávneho vzťahu. Ak sa zmení pracovná pozícia zamestnanca, automaticky môže dôjsť k zmene rozsahu poverenia a tým zákonného splnomocnenia. Ak zanikne pracovnoprávny vzťah, zanikne aj poverenie a tým zákonné splnomocnenie. Ak však zamestnávateľ vystaví zamestnancovi plnomocenstvo, vzniká tu nový vzťah - dohoda o zastupovaní, ktorej vznik a zánik sú nezávislé na pracovnoprávnom vzťahu. Na rozdiel od poverenia, plnomocenstvo môže zaniknúť len zákonnými spôsobmi, t.j. vykonaním úkonu, uplynutím času, vypovedaním, odvolaním alebo smrťou splnomocnenca - zamestnanca.

Rozdielne sú aj dôsledky prekročenia poverenia a plnomocenstva. V prípade, ak splnomocnenec prekročí svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, môže byť sám zaviazaný z tohto konania a tretia osoba, s ktorou sa konalo môže požadovať buď náhradu škody alebo splnenie záväzku. Ak je zamestnanec splnomocnený na tie úkony, na ktoré je oprávnený priamo zo zákona, vzniká tu konflikt. Tým, že oprávnenie zamestnanca vzniká priamo zo zákona máme za to, že nie je možné ho nahradiť plnomocenstvom. Preto v prípade konfliktu medzi zastúpením na základe plnomocenstva a zákonným zastúpením (tj. poverením) sa splnomocnenie bude aplikovať len v tých prípadoch, kedy sa nekryje so zákonným splnomocnením a prednostne sa konanie zamestnanca posúdi ako konanie osoby poverenej podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Splnomocniť zamestnanca na tie úkony, ktoré sú štandardne spojené s výkonom jeho pracovnej pozície je zbytočné a nesprávne. Aj z praktického pohľadu je zákonná úprava poverenia zamestnanca pružná, umožňuje zamestnávateľovi jednoducho reagovať na potrebné zmeny.

Okrem všeobecnej úpravy zákonného splnomocnenia zamestnanca, ktorá vyplýva z § 15 Obchodného zákonníka je však potrebné v určitých prípadoch aplikovať aj ustanovenia osobitných predpisov, napríklad Zákonníka práce pri zastupovaní zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch, kde sú podmienky zastupovania zamestnávateľa upravené inak.

Splnomocnenie a Zastupovanie pred Súdom

Ak sa ocitnete v situácií, že budete účastníkom súdneho konania, môžete sa dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolíte. Zákon v tomto prípade hovorí, že ak nejde o zastupovanie Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže alebo odborovou organizáciou, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu. Toto pravidlo však neplatí, ak ide o zastúpenie advokátom. Účastník sa teda môže nechať zastupovať aj viacerými zvolenými advokátmi.

Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zákon ďalej hovorí, že advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje. Advokát je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva.

Účastník sa môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek fyzickou osobou spôsobilou na právne úkony. Avšak pozor - tento zástupca môže konať jedine osobne. Súd rozhodne, že takéto zastúpenie nepripúšťa, ak zástupca zrejme nie je spôsobilý na riadne zastupovanie, alebo ak ako zástupca vystupuje v rôznych veciach opätovne.

Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo v sporoch z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek, šekov alebo iných cenných papierov v sporoch súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva v konaní s cudzím prvkom vo veciach podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a v konaní podľa Exekučného poriadku.

Elektronizácia Súdnictva a Trampoty s Plnomocenstvami

S príchodom elektronizácie súdnictva sa objavili nové výzvy a problémy týkajúce sa formálnych náležitostí plnomocenstiev. Jednou z diskutovaných otázok bola, či plnomocenstvo musí byť výslovne prijaté advokátom. Podľa niektorých názorov plnomocenstvo bez výslovného prijatia advokátom nie je dostatočné. Táto otázka bola v judikatúre vyriešená. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon neobsahuje explicitný prejav vôle advokáta o prijatí plnomocenstva, nepredstavuje prekážku na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej týmto advokátom (I. ÚS 117/2021; rovnako NSS SR, sp. zn. 4 Sžrk/7/2020). Osobitnou kategóriou je plnomocenstvo na podanie dovolanie, kde formálne nedostatky tiež v niektorých prípadoch viedli k odmietnutiu (NS SR, 4 Obdo 80/2018).

Od počiatku elektronizácie bola jedným z častých dôvodov odmietnutia podaní absencia zaručenej konverzie plnomocenstva. Tento problém sa osobitne prejavil v exekučnom konaní, konkrétne návrhoch na exekúciu.

V začiatkoch elektronizácie súdnictva dochádzalo k viacerým nepochopeniam a z toho vyplývajúcim chybám aj v súvislosti s elektronickým podpisovaním, teda autorizáciou podaní.

Veľké trampoty spôsobila otázka, či podanie musí byť elektronicky podpísané advokátom, alebo postačí podpis koncipientom, a to osobitne v konaniach s obligatórnym advokátskym zastúpením. Ústavný súd v tejto veci označil názory vyjadrené v judikátoch R 78/2018 aj R 49/2020 za ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu „by bolo príliš formalistické uzavrieť, že [ § 429 ods. 1 CSP] treba vykladať tak, že advokát je výlučná osoba oprávnená dovolanie spísať a nemôže to za neho urobiť jeho advokátsky koncipient. […] Koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.“

tags: #poverenie #plnomocenstvo #rozdiel

Ďalšie články