Povinnosť súdu a absolútna neplatnosť zmluvy

Zmluvy majú byť dodržiavané. Jedna zo základných prirodzenoprávnych zásad hovorí o tom, že zmluvy majú byť dodržiavané, a pretože ide o už tradičný prvok rímskoprávnej normatívnej kultúry, je logické, že táto zásada je všeobecne známa predovšetkým v latinčine -- pacta sunt servanda. V praxi však nie vždy všetko prebieha hladko, a preto existujú inštitúty, ktoré riešia situácie, keď zmluva nemôže byť dodržaná, alebo nikdy nemala byť platná. Jedným z takýchto inštitútov je aj absolútna neplatnosť zmluvy.

Právny úkon a jeho náležitosti

Legálnu definíciu právneho úkonu zakotvuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to v § 34, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Z definície právneho úkonu vyplýva to, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo (zjednodušene -- o objektívnom práve hovoríme, pokiaľ máme na mysli právne predpisy a subjektívne právo máme na mysli vtedy, ak ide o oprávnenie určitej osoby, správať sa spôsobom, ktorý je súladný s objektívnym právom) spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné. Jednostrannými právnymi úkonmi sú napr. závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub, t. j. také právne úkony, ktoré sú prejavom vôle jedného subjektu. Predpokladom platnosti právneho úkonu je to, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Citované ustanovenie stanovuje základné náležitosti právnych úkonov, pričom pokiaľ právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou. Nejde o právny úkon napr. vtedy ak ide o prejav vôle v rámci divadelnej hry, ďalej ak bude absentovať zložka slobody, pretože strana napr. učiní právny prejav vôle pod vplyvom bezprávnej (t. j. protiprávnej) hrozby. Takisto nepôjde o právny úkon ak nebude zrejmé, čoho sa týka, avšak len prípadné chyby v písaní a počítaní ešte nezakladajú neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ je jeho význam nepochybný (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Absolútna neplatnosť právneho úkonu

Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. V znení dikcie § 38 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Najčastejšie pôjde o osoby, ktoré boli právoplatným súdnym rozhodnutím pozbavené spôsobilosti na právne úkony, alebo bola rozhodnutím súdu ich spôsobilosť obmedzená (v tomto prípade pôjde o tie právne úkony, ktoré by "zasiahli do obmedzenia"). Je teda celkom pochopiteľné, že 10 ročné dieťa nemôže podpísať kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá dom, avšak na druhej strane môže uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudne čokoládu (ale zároveň s maloletým kupujúcim nesmie vstúpiť do zmluvného vzťahu predávajúci, ak by išlo napr. o predaj alkoholu, hoci v rovnakej cene ako čokoláda). Neplatným je aj právny úkon uskutočnený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

V praxi sa veľmi často vyskytuje absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré možno subsumovať pod § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo zákon obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Podľa ustálenej súdnej praxe zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom nemá zamýšľané následky aj napriek tomu, ak ju zmluvné strany uzavreli v dobrej viere a bez ohľadu na to, ktorá zmluvná strana neplatnosť zapríčinila. Prípadný rozpor so zákonom alebo obchádzanie zákona sa dá pomerne ľahko kvalifikovať, avšak to či sa právny úkon prieči dobrým mravom je pochopiteľne zložitejšie odhadnúť. Náš právny poriadok neobsahuje katalóg dobrých mravov, preto je potrebné vychádzať z judikatúry, ktorá sa však môže meniť. Z hľadiska formy, musí právny úkon spĺňať požiadavky kladené zákonom alebo dohodou zmluvných strán, inak je neplatný. V prípade rozporu právneho úkonu s dohodou strán sa však ide o relatívnu neplatnosť.

Prečítajte si tiež: Informovanie zamestnávateľa o ZŤP

Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu (napr. zmluvy alebo výpovede) je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. Ak ide napríklad o zmluvu, absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje. Treba však rozlišovať medzi absolútne neplatným právnym úkonom a relatívne neplatným právnym úkonom. Absolútne neplatný právny úkon (napr. zmluva) nemá od začiatku žiadne právne následky, hľadí sa naň akoby neexistoval. Absolútne neplatný právny úkon nemožno dodatočne schváliť a ani odstrániť vadu, ktorá spôsobuje neplatnosť (napríklad dodatkom k zmluve). Ak dôjde k plneniu na základe neplatného právneho úkonu, má druhá strana právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. „Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 96/1995 z 1. júla 1998 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 47/1998).

Rozdiel medzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou

Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc. To znamená, že napr. ak absolútnu neplatnosť zmluvy vysloví súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku.

Na rozdiel od absolútnej neplatnosti, relatívne neplatné právne úkony spôsobujú právne následky len vtedy, keď sa dotknutá osoba neplatnosti nedovolá. Relatívne neplatnými právnymi úkonmi sú len úkony taxatívne vymenované v § 40a OZ. Právne úkony postihnuté relatívnou neplatnosťou spôsobujú právne následky, pokiaľ sa osoba dotknutá ich neplatnosťou úspešne nedovolá ich neplatnosti. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej povinnosti, ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba. Relatívna neplatnosť pôsobí až od momentu, kedy sa jej osoba dotknutá neplatnosťou úspešne dovolá. Osoba dotknutá relatívnou neplatnosťou sa môže dovolať neplatnosti právneho úkonu mimosúdnou aj súdnou cestou. V prípade mimosúdneho dovolania neplatnosti všetky dotknuté zmluvné strany akceptujú dôvody relatívnej neplatnosti.

Povinnosť súdu pri absolútnej neplatnosti

Treba zdôrazniť, že nie v každom prípade je zrejmé, že ide o neplatný právny úkon a aj názory právnikov sa môžu rôzniť. Príkladom môže byť zmluvne zakotvená vysoká zmluvná pokuta, pričom rôzne súdy môžu posudzovať skutkovo podobné prípady rozdielne. Zjednocujúci vplyv, predovšetkým v rovine sily právnej argumentácie, má v takýchto prípadoch predovšetkým judikatúra Najvyššieho súdu SR (hoci rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je všeobecne záväzné, t. j. vzťahuje sa len na konkrétny príklad, naznačuje ako by mohol rozhodovať Najvyšší súd aj o inej skutkovo podobnej kauze napr. v odvolacom, resp. dovolacom konaní). V súdnom konaní je bežne absolútna neplatnosť zmluvy uplatnená na základe žaloby na plnenie, a to vznesením námietky neplatnosti takejto zmluvy žalovaným, pretože záujem na posúdení takejto zmluvy ako absolútne neplatnej bude mať pochopiteľne žalovaná zmluvná strana.

Určovacie žaloby

Osobitným prípadom sú tzv. určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri týchto žalobách žalobca nežiada plnenie, ale určenie, na základe ktorého nastanú isté právne dôsledky. Za určitých okolností sa môže určovacou žalobou domáhať vyslovenia neplatnosti zmluvy aj osoba odlišná od zmluvných strán, avšak takáto tretia osoba musí osvedčiť naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou predmetnej zmluvy priaznivo ovplyvnené.

Prečítajte si tiež: Rozvod a výživné: Striedavá starostlivosť

Zaujímavá situácia môže nastať ak je podaná žaloba na plnenie zo zmluvy a žalovaný podá žalobu o určenie neplatnosti tej istej zmluvy, z ktorej sa má plniť, a to na miestne príslušný súd žalovaného (ktorý je súčasne žalobcom zo žaloby na plnenie), pričom následne požiada súd, na ktorom sa koná vo veci žaloby na plnenie, aby prerušil konanie až do rozhodnutia súdu konajúceho vo veci žaloby o určenie neplatnosti zmluvy. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR žaloba na plnenie zakladá prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu. Prekážka litispendencie je procesnoprávnym účinkom začatia súdneho konania, ktorý bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. To znamená, že s prípadnou neplatnosťou zmluvy sa má vysporiadať súd v už prebiehajúcom súdnom konaní na plnenie.

#

Prečítajte si tiež: Podmienky a postupy: Oznamovanie dôchodku zo zahraničia

tags: #povinnost #sudu #absolutna #neplatnost #zmluvy