Pramen rieky Hron a katastrálna mapa: Komplexný pohľad na Žarnovicu a okolie

Úvod

Rieka Hron, významná slovenská rieka, zohráva kľúčovú úlohu v krajine, ktorou preteká. Tento článok sa zameriava na prameň rieky Hron, katastrálnu mapu oblasti a špecificky na oblasť Žarnovice a jej okolia, pričom zohľadňuje historické, geografické a geomorfologické aspekty. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, od prameňa rieky až po osídlenie a využitie územia.

Rieka Hron a jej prameň

Rieka Hron preteká Horehronským podolím a oddeľuje severnú a južnú časť územia. Najnižšia nadmorská výška v katastrálnom území je 550 m, v mieste, kde Hron opúšťa katastrálne územie. Obec Pohorelá sa nachádza v okrese Brezno, v horehronskom podolí, na úpätí Nízkych Tatier. V blízkosti obce z jej južnej časti preteká rieka Hron. Tok Hrona tvorí stredovú os územia obce v smere východ-západ. Údoliami tiež tečú viaceré menšie potoky, ktoré sa vlievajú do rieky Hron.

Katastrálna mapa a územné členenie Žarnovice

Mesto Žarnovica leží v kotline troch pohorí - Štiavnické vrchy, Pohronský Inovec a Vtáčnik. Cez kataster tohto mesta preteká rieka Hron, do ktorej sa z jednej strany vlieva Kľakovský potok a z druhej strany Hodrušský potok. Územie mesta Žarnovica je územný celok, ktorý tvorí katastrálne územie mesta:

• Žarnovica 874 001
• Žarnovická Huta 874 019
• Revištské Podzámčie 852 091

Celková výmera územia mesta je 30 398 850 m2 a nadmorská výška je 252 m. Historicky k Žarnovici patria aj časti: Revištské Podzámčie, Žarnovická Huta, Lukavica.

Žarnovická Huta: Historický pohľad

V roku 1739 banskobystrická kráľovská komora na hranici žarnovického a horno-hámorského chotára otvorila 12 hutníckych pecí na spracovanie rúd striebra a olova. Huty pracovali do roku 1873, kedy boli pre neprosperitu zatvorené. Obec sa pripojila k Žarnovici ako jej časť. Sv. Florián je patrónom obyvateľov Kostolíka v obci.

Prečítajte si tiež: Úľava od bolesti v Dudinciach

Revištské Podzámčie: Osídlenie a vývoj

Ak zohľadňujeme skutočnosť, že kedysi človek postupoval z juhu na sever, po pravom brehu Hrona, prišiel pešo, alebo koňom pod strmú skalu brala, kde sa Hron povyše dnešnej obce pod hradom priamo dotýka. To bola práve priechodne neprekonateľná prírodná prekážka. Tu sa potom človek usídlil pri vtoku potoka do Hrona. Miesto svojou polohou malo takto dôležitý význam na ceste Pohroním. Osídlenie v tejto kamennej kotline so strmými úbočiami bolo ale zriedkavé, pretože pri domoch nebolo zvyšnej pôdy ani záhradky. Ľudia sa živili lovom, chovom dobytka, služobníctvom a obrábali pôdu popri Hrone. Mimo úzkej doliny nebola panstvom výstavba povolená, preto prichádza k ďalšiemu osídľovaniu popri druhom potoku a vzniká druhá časť obce - Dolné Podzámčie. Pôda bola získaná klčovaním lesa. Takto bola v 15. a 16 storočí celá lesná "terasa nad rybníkom kultivovaná na pasienky a ornú pôdu. I napriek vzrastu obce sa hospodársko-politickým strediskom stala pre svoju priaznivú polohu Žarnovica ako mestečko a miesto mýta, remesiel, cechov, mlynov, pekární, pivovaru, trhov, jarmokov, kostola, školy a neskoršie aj notariátu. Od roku 1896 má obec železničnú stanicu vo Bzenici (predtým v Hronskej Dúbrave) a poštu v Žarnovici (predtým v Banskej Štiavnici). Veriaci si v roku 1895 vybudovali kaplnku P. Márii Lurdskej a vytvorili peňažný fond. Kúpili aj zástavu. Socialistické premeny postihli obec najcitlivejšie v odlive mladých ľudí najmä do Žarnovice. Ide obzvlášť o časť lazov. Dnes sú mnohé domy prázdne, iné slúžia ako chalupy, ďalšie sa rozpadávajú.

Hrad Revište

Hrad bol strediskom veľkého feudálneho panstva. O jeho postavení v 13. storočí niet istých dokumentov. Istotu máme až od roku 1331. Meno má podľa potoka Revištka, ktorý pod ním tečie. Za stáročia menil vlastníkov i vzhľad. Bol postavený v neskorogotickom slohu, hradby však boli renesančné. Mal štyri veže a bol pokrytý šindľami. Na druhom nádvorí bola studňa. Hradná kaplnka slúžila panstvu pre rodinné a náboženské účely. Viackrát bol vyrabovaný Turkami a naposledy Tokolyho povstalcami, v čase protihabsburských povstaní nemeckými cisárskymi žoldniermi vypálený. Napokon v roku 1792 vyhorel po zásahu bleskom.

Rybník Revište

Revištský rybník patrí k najstarším a najväčším na Slovensku. Jeho výmera je 22 hektárov. Pôvodne to bola bezodtoková oblasť, ktorú v 16. storočí Dóciovci menili na rybník. V 17. storočí ho panstvo vysadilo dubmi. Dnešnú podobu získal rybník úpravou v 30. rokoch 20. storočia a stal sa samostatnou rybnou jednotkou. Mal aj dva menšie rybníky pre postupný chovný rast rýb. Hlavným chovateľským druhom sú kapre všetkých troch druhov. Ročný výlov predstavuje vyše 10 000 kg rýb. Okrem rýb je hniezdiskom, trvalým i prechodným rôzneho druhu vtáctva i labutí. Je súčasťou chráneného územia.

Lukavica: História a súčasnosť

Osada vznikla postupne pravdepodobne ako osada hodrušských baníkov. Samostatnou nikdy nebola a aj cirkevne patrila k Žarnovici, s ktorou bola spojená kompou. V druhej polovici 19. storočia tu bol postavený lanový most, ktorý v roku 1907 Hron odniesol. Navrátilo sa ku kompe, ktorú neskôr vystriedala lavica. Školská budova v Lukavici je z roku 1912 a kostolík z roku 1950.

Geomorfologické charakteristiky Bacúcha a okolia

Obec Bacúch leží v severnej časti Banskobystrického kraja, v okrese Brezno. Nadmorská výška obce je v 590-630 m. Územie obce patrí do geomorfologického celku Horehronské podolie (oddiel Heľpianske podolie). Katastrálne územie severne od obce sa rozprestiera v geomorfologickom celku Nízke Tatry (podcelok Kráľovohoľské Tatry, oddiel Priehyba). Južná časť katastrálneho územia patrí do geomorfologického celku Veporských vrchov (oddiel Fabova hoľa). Katastrálne územie obce Bacúch na východe susedí s katastrálnym územím Polomky, na juhu s Pohronskou Polhorou a Michalovou, na západe s Beňušom a Braväcovom, na severozápade a severe s Jarabou a Vyšnou Bocou. Katastrálne územie obce má pretiahnutý severo-južný smer. Najsevernejším bodom je Jánov grúň (1393 m n. m.) v Nízkych Tatrách, najjužnejšiu časť tvorí územie medzi vrchmi Blato (1195 m n. m.) a Lešník (1312 m n. m.) vo Veporských vrchoch. V severo-južnom smere dosahuje katastrálne územie dĺžku 14 km. Najzápadnejší bod územia sa nachádza 1 km juhozápadne od sedla Za Lenivou, na kóte 1434 m n. m. v Nízkych Tatrách Najvýchodnejší bod leží vo Veporských vrchoch, juhovýchodne od Magury, na kóte 1136 m n. m. O severojužnom smere katastrálneho územia svedčí i fakt, že maximálna šírka územia v smere západ-východ je len 5 km (približne medzi vrchmi Michalová-Magurka v južnej časti územia) a minimálna šírka v tomto smere je len 1,5 km (v obci). Najvyššia nadmorská výška je v severnej časti územia (vrch Končisté, 1474 m n. m.), v Nízkych Tatrách. Východná administratívna hranica katastrálneho územia vedie z Jánovho grúňa (1393 m n. m.) po chrbátnici k Bacúšskemu potoku. Nad obcou sa hranica stáča na juhovýchod a vedie východne od obce. Pretína hlavnú cestu, železničnú trať, rieku Hron a smeruje na juh na vrch Brestovec (943 m n. m.). Odtiaľ sa hranica stáča na juhovýchod, na vrch Magura (1101 m n. m.). Východná hranica končí asi 1 km východne od Lešníka (1312 m n. m.). Ďalej hranica smeruje na západ až severozápad a vedie cez Lešník, Blato (1195 m n. m.) na Michalovú (1149 m n. m.).

Prečítajte si tiež: Štátna podpora pre seniorov na kúpeľné pobyty

Bacúšsky Tajch a prameň Boženy Němcovej

Bacúch je známy aj vďaka technickej pamiatke Bacúšsky Tajch a prameňu Boženy Němcovej, ako aj rímskokatolíckemu kostolu sv. Jozefa.

Baníctvo v okolí Bacúcha

Bocká dolina vyniká predovšetkým zlatom, kým dolina Svätojánska a Demänovská železom. V jednotlivých častiach doliny nachádzame haldy železnej rudy, ktorá tam zostala pre zlé dopravné možnosti, alebo sú tam haldy hlušiny (odpadu) vyvezenej z dnes už zasypaných štôlní. Medzi typy železnej rudy patrí:

• „alpské železo“ - siderit.
• „kremenné železo“ - prevažuje v ňom hematit s limonitom, obsiahnutý je i kremeň.
• „krveľové železo“ - hematit.

Nad Nižnou Bocou pod Špíglovým boli teda bane s obsahom vyše 36 % železa (siderit). Had Vyšnou Bocou pod Fišiarkou (1480 m) sú staré bane známe pod menami „Helena“, ‚Fišerka“ a „Štefan“. Popri oboch potokoch spájajúcich sa do Bocianky nachádzame zasypané štôlne prezradené len haldami. Nachodia sa v Starobockej doline, pri pravom prameni Bocianky je ich tiež niekoľko, napríklad pod Janovým grúňom (1393 m) a pod Končitým (1475 m). Tu Rimamuráňsko - Šalgotarjánska spoločnosť otvorila 80 metrov dlhú štôlňu východným smerom, ale údajne nebola spokojná s kvalitou rudy a práce zastavila. Známe sú aj bane v Malužinskej doline (patrili princom Albrechtovi a Fridrichovi). Roku 1863 ich navštívil chýrny geológ HAUER, podľa ktorého obsahujú 33% železa. Bane sa nachodili hlavne v Hodruši, kde vznikla aj osada, ktorá zanikla asi pred sto, možno aj pred viac rokmi. Ruda z týchto baní sa totiž vyvážala do Hrádockej huty (maše), ktorá prestala pracovať po vybudovaní Železnice počas hospodárskej krízy v rokoch 1873 - 1875.

Siderit

Siderit má názov odvodený z gréckeho slova sideros = železo. Vlastnosti: v závislosti od teploty vzniku sa vyskytuje vo veľkom počte tvarov. Vzniká vždy bez prístupu vzdušného kyslíka. Výskyt: Zriedkavo v pegmatitových žilách, hojnejší je iba v kryolitovom pegmatite v Ivigtute v Grónsku. Skoro školským príkladom sú sideritové žily v rudnej oblasti Siegerland v Rýnskom bridličnatom pohorí, s mocnosťou až 30 metrov. Ďalšie lokality: Erzberg v Štajersku, Hüttenberg v Korutánsku, Iberg v Harzi; Bilbao v Španielsku, Slovenské rudohorie, južný Ural. Pekné kryštály pochádzajú z Neudorfu v nemeckom Harzi a Cornvvallu v Anglicku. Hľuznaté sedimenty sú známe z Walesu a Vestfálska, z lokality Schmiedenfeld v Durínsku (SRN) a Lothringen vo Francúzsku. Ako produkt zvetrávania vzniká siderit aj v oxidačnej zóne rôznych oxidov mangánu.

Hematit

Hematit predstavuje hojne rozšírenú bohatú železnú rudu sedimentárneho pôvodu, obyčajne tvoriacu hrubé polohy. Býva aj hydrotermálny a pneumatolytický v žilách a metasomatický vo vápencoch.

Prečítajte si tiež: Klub dôchodcov Prameň - prehľad aktivít

História baníctva v Bacúchu

Kráľ Ladislav IV udeľuje županovi Bogomírovi právo ryžovania zlata na Boci, ktorý pri hľadaní zlata prechádza na južné svahy Nízkych Tatier, kde zakladá banícku osadu Wazych (Bacúch). Baníci v okolí Bacúcha dolujú zlato, striebro a meď. V XV storočí sa pôvodná osada rozrástla na obec okolo železnorudných baní a hút. V čase panovania kráľa Gejzu II prichádzajú nemeckí saskí osadníci. Neskoršie prichádzajú z Tirolských oblastí vo väčšom počte baníci, ktorých prilákalo baníctvo v Banskej Štiavnici, kde sa dolujú drahé kovy - zlato, striebro, meď. Uhorským kráľom pribúda do pokladnice striebro z hlbinnej ťažby, ktorú zaviedli v Banskej Štiavnici nemeckí hostia. Vzhľadom na turecké vpády do mesta boli zničené výsadné listiny, je predpoklad, že Banská Štiavnica sa stala banským mestom v r.1238. Rozvoj baníctva úspešne pokračoval v ťažbe v Kremnici, meď sa ťaží v Španej doline, na Starých horách a v okolí Banskej Bystrice. Pri ťažbe striebra v okolí Banskej Bystrice sa narazilo na bohaté ložiská medenej rudy. Výdatné ložiská sa našli aj v Španej doline, ktorá ťažbou predbehla aj Banskú Bystricu. Baníctvo a hutníctvo naďalej podporovali panovníci aj osídľovaním ďalších baníkov z Tirolska, ktorým poskytovali rôzne výhody a práva. Po tatárskych vpádoch v r.1241 upadlo aj baníctvo. Kráľ Belo IV povolal ďalších baníkov so Saska, Meissenu, Durínska, ktorých osadil v okolí Banskej Bystrice. V r.1255 povýšil mesto Banská Bystrica na kráľovské banské mesto. Banícka a hutnícka činnosť sa rozširovala smerom na Liptov cez Lypču - Partizánska Ľupča. V listine privilégií z r.1230 kráľ Štefan V. dáva hosťom zo Saska povolenie hľadať a kutať v doline Boca a jej okolí, zároveň aj povolenie na klčovanie lesa. Baníci, ktorí majú skúsenosti dôkladne dolujú nájdené zlato, striebro a meď, až po ďumbiersku časť chotára. Odtiaľ prechádzajú do dolín v okolí Jarabej a Bystrej. Bocianske bane sa v historických dokumentoch vyskytujú v r. 1276, kde ich dostal ako léno služobník kráľa Belu IV. Comes - župan Bogomír, ktorého základom dôchodkov bolo baníctvo. Na jeho žiadosť kráľ Ladislav IV. nariadil výsadnou listinou právo ryžovania zlata v oblasti potokov Bacúšsky a Maková. Keď z Bockej strany prešli baníci na južnú stranu Nízkych Tatier, zišli do úžľabiny na Hutkách, kde pravdepodobne založili osadu Wazych (Bacúch) v r.1274, ako to uvádza historik Kechelman v Das alter und die Schicksale des ungerichen Bergbaues. Saskí a tirolskí baníci sa pričlenili ku Slovanom, spoločne objavujú aj rudy iných kovov. Na Bacúchu zostali zachované priezviská - Gruber, Schvantner, Nickel a iné. Koncom XIV. storočia baníctvo upadá. Kráľ Žigmund(1393 - 1437) v roku 1405 komorskému grófovi vydal príkaz, aby sa bane obnovili. Bývalé bane boli už vyťažené a niektoré bane zaplavila voda Baníctvo ožíva po roku 1475. Ťažiar z Krakova Ján Thurzo v okolí Banskej Bystrice vykúpil viaceré dlhmi zaťažené bane, od kráľa Vladislava dostal do prenájmu najväčšie banské zariadenia. Ťažba začína prekvitať. Ako sme už spomenuli, medzi najstaršie banské lokality na území Brezna boli Bacúch a Beňuš kde sa dolovalo zlato, striebro, meď. V XV. a XVI. storočí od Bacúcha smerom na východ územie, ktoré je majetkom Muránskeho panstva až po Telgárt osídlili valasi a baníctvo v tej dobe začína znovu stagnovať. Zachovalé dokumenty sú dôkazom, že boli pokusy o obnovu baníctva. V zázname z r.1784 sa uvádza, že ruda na Hutkách nad Bacúchom obsahuje 4 - 12 % medi. Prevoz vyťaženej rudy na spracovanie do Starých hôr len zvyšoval náklady. Ťažiarstvo v r.1787 dá sa povedať zaniká. V roku 1811 sa štát pokúsil o ťažbu, kde za 3 roky sa vyťažilo iba 32 centov rudy, preto v roku 1814 štát ťažbu tu zastavuje. Ťaží sa iba v okolí Jarabej - Mlynná dolina, Kumštová, Malý Gápeľ Ťažba v náročnom horskom teréne bola veľmi namáhavá (nadmorská výška, počasie, ťažká dostupnosť ku cestám) Ťažilo sa všetko - zlato, striebro, meď a železná ruda. V priebehu XVII a XIX storočia sa na území Horehronia baníci venujú ťažbe železnej rudy. Vzhľadom na to, že je tu ešte dostatok dreva na výstuže baní, palivo, spracovanie rúd sa prevádza v blízkosti baní.

Fytogeografické členenie a vegetácia

Katastrálne územie Bacúcha môžeme na základe fytogeografického členenia začleniť do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale). Územie ležiace na sever od Hrona patrí do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) a do okresu Nízke Tatry. Územie ležiace na juh od Hrona zaraďujeme do obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) a do okresu Slovenské rudohorie. Plesníkovo fytogeografické členenie vychádza zo základného priestorového usporiadania potenciálnej prirodzenej vegetácie s dôrazom na lesnú vegetáciu. Pri regionalizácii bolo zohľadňované priame pôsobenie klímy a jej zmeny v postglaciáli, nadmorská výška, orografické pomery (najmä postavenie vysokých chrbtov a dolín). Na základe Plesníkovho fytogeografického členenia môžeme územie začleniť do dvoch vegetačných jednotiek. Najsevernejšia časť katastra vo vrcholovej časti Nízkych Tatier patrí do ihličnatej zóny, ihličnatého okresu nízkotatranského a do podokresu kráľovohoľského ihličnatého. Druhá vegetačná jednotka - buková zóna, začína v južnej nižšie položenej časti úboče Nízkych Tatier a vypĺňa celú centrálnu a južnú časť katastra. Celá buková zóna spadá do podzóny kryštalicko - druhohornej oblasti bukovej zóny a člení sa na tri okresy. Svahy Nízkych Tatier patria do nízkotatranského bukového okresu a podokresu prašivsko - kráľovohoľského bukového. Horehronské podolie zaberá okres horehronské podolie a Veporské vrchy okres veporské vrchy.

Zvyky a obyčaje v Bacúchu

Zvyky a obyčaje v priebehu roka boli veľmi pestré a spájali sa s cirkevnými sviatkami. Tieto zvyky sa udržali zhruba do druhej svetovej vojny, kedy začali postupne zanikať. Len málo sa ich zachovalo dodnes. Sv. Jozef je patrón nášho kostola, a preto so zvykmi začneme od neho. Na Jozefa sa dopoludnia slúžila svätá omša. Prichádzali na ňu pútnici pešo s procesiou z Beňuša, Polomky, Heľpy a Pohorelej. Od kostolných schodov nadol stáli, alebo sedeli žobráci. Za kostolnou bránou boli postavené krámiky, kde sa dali kúpiť rôzne upomienkové predmety. Krámari zo svojho tovaru nechávali niečo i v dome u „Dvorana“, ktorý stojí blízko kostola a tu si v priebehu roka mohli ženy kupovať aj na splátky. Bacúšania svojich známych zo susedných dedín volali do svojich domovov na pohostenie. Počasie v tento deň, ktorý bol už predzvesťou jari bývalo rôzne. Obdobie od Vianoc do popolcovej stredy sa nazýva fašiangy. Vyvrcholením bola trojdňová fašiangová veselica. V utorok o polnoci sa pochovala basa, nasledovala popolcová streda a potom štyridsaťdňový pôst. Pretože muzika hrala tri dni, nemohla hrať jedna kapela, preto sa cigánska kapela striedala s bacúšskou. Matky, ktoré mali odrastené dcéry, smažili doma pampúšiky. Tie spolu s peniazmi (desať korún) nosili chlapcom na muziku, aby im dievka v kúte nestála. Po domoch ženy pili „na ľan“ a ťahali sa navzájom za vlasy, aby ľan narástol veľký. Keď už bolo teplejšie počasie, ženy si sukne z modrotlače po bokoch poupínali do pása, aby im bolo vidieť štikeraj, a tak sa prechádzali po dedine. Na fašiangy mládenci od dievok dostali pierka z umelých kvetov, alebo pierka z káčerov. Aby si získali čím viac tanečníkov, tancovali národné tance. Víťazom bol ten mládenec, ktorý pri tancovačke najvyššie vyskočil. Obdobie od popolcovej stredy do slávenia Veľkonočného tajomstva sa nazýva obdobím pôstu. Každú pôstnu nedeľu po litániách sa veriaci chodili modliť ku krížom. Ako vychádzali z kostola, hneď pri kostolných dverách začali spievať. „Ach poďte kresťania pozdraviť kríž svätý….“. Na konci Kostolnej ulice sa rozdelili, horniaci šli ku svojim krížom nahor a dolniaci nadol. Nedeľa pred smrtnou nedeľou sa volala šúľková nedeľa, lebo sa na obed varili šúľky. Varili preto, aby na obilí narástli veľké klasy. O vtáčku, vtáčku, čo včas ráno vstávaš? Či ťa zima trápi? Trápi ma trápi, poslala ma moja pani, žeby ste jej dali kúsok múky, jedno vajce, za lyžicu masla, že by sa jej rana do rána zrástla. Chodením so stromčekom oznamovali príchod jari. Ľudia im za spievanie dali vajce, trocha múky a podobne. Niektorá z mamičiek z toho dievčatám uvarila jedlo. Podľa starej liturgie sa piata pôstna nedeľa nazývala „smrtnou nedeľou“. V minulosti sa aj u nás chodilo na smrtnú nedeľu s morenou, ale priebeh tejto hry nebol nikde zaznamenaný a v obci sa na ňu už nepamätá nikto. V túto nedeľu po litániách sa chodilo modliť ku krížu v cintoríne. Kvetná nedeľa je podľa novej liturgie nedeľa utrpenia pána. Na kvetnú nedeľu sa pri bohoslužbách posviacajú ratolesti. U nás sa volajú „púzelky“ - výhonky listnatých kríkov. Mládenci donesú za náruč „púzelkov“.

Ostrá Lúka: Charakteristika obce

Ostrá Lúka patrí k menším obciam Zvolenského okresu. Leží na náhornej planine neďaleko rieky Hron v Slovenskom stredohorí, na hranici Štiavnických vrchov a Pliešovskej kotliny, vo výške 440 m nad morom. Do obce je možné dostať sa z cesty I. triedy smer Zvolen - Bratislava. Prejdením železničného priecestia, cez most ponad rieku Hron sa dostanete na kľukatú cestu s veľkým prevýšením a ostrými zákrutami. Pred vstupom do obce sa otvára nádherný pohľad na Štátnu prírodnú rezerváciu Boky, Žiarsku dolinu, Zvolenskú kotlinu, Kremnické vrchy, Nízke Tatry a Poľanu. Pri vstupe do obce sa po pravej strane naskytne pohľad na pás Štiavnického pohoria. Cesta cez obec sa za obcou Breziny napája na cestu I. triedy Zvolen - Krupina. Veľká časť chotára, hlavne orná pôda a lúky sú na rovine, pasienky a lesy sú väčšinou v kopcovitom teréne. V poľnohospodárskom lesnom pôdnom fonde prevláda hnedozem. Mierne členitý terén prechádza na severovýchode do výrazne členitého. Tvoria ho andezity a čadiče. Katastrálne územie má rozlohou 2027 ha, výmera lesných pozemkov je 1140 ha, poľnohospodárskych pozemkov 820 ha a vodných plôch 1,4 ha. Najvyšší vrch Vápená je vo výške 680 m nad morom. V katastri obce sa nachádzajú dva výdatné pramene pitnej vody. Prameň „Strmina” má rovnakú teplotu vody v každom ročnom období. V minulosti bol využívaný na pranie. V lesnom údolí vodného toku Suchý potok - západne od obce sa nachádza prameň „Červený kameň”, ktorý má výnimočnú kvalitu. Voda z tohto prameňa neobsahuje žiadne ťažké kovy, toxické prvky ani patogénne baktérie. Má výhodný pomer Mg a Ca (1:1). Zanedbateľným obsahom sodíka a draslíka je vhodná pre ľudí s chorobami obličiek, srdca a s vysokým krvným tlakom. Vynikajúce zloženie zodpovedá požiadavkám kojeneckej vody a nemá na Slovensku konkurenciu. Pramenitá voda vyviera z hĺbky 300 m a preteká cez zlaté a strieborné rudy štiavnických hôr. Klíma je mierne teplá až teplá, mierne vlhká. Priemerné ročné zrážky sú 600-700 mm, priemerná ročná teplota 6-8,5° C. Vegetačné obdobie trvá 165-180 dní, snehová prikrývka 40-60 dní.

Pohorelá: Poloha a charakteristika

Obec Pohorelá sa nachádza v okrese Brezno, v horehronskom podolí, na úpätí Nízkych Tatier pod vrchom Orlová hoľa (1840m.n.m.). V blízkosti obce z jej južnej časti preteká rieka Hron. Tok Hrona tvorí stredovú os územia obce v smere východ-západ. Údoliami tiež tečú viaceré menšie potoky, ktoré sa vlievajú do rieky Hron. Zastavaným územím obce v smere sever-juh preteká potok „Pohorelka“ a jeden jeho prítok „Kompanica“. Od okresného mesta Brezno je vzdialená 32 km, v nadmorskej výške 740 metrov. Rozlohou 46.939.967 m2 je katastrálne územie obce Pohorelá deviatym najväčším územím okresu Brezno. Územie Obce Pohorelá tvorí jedno katastrálne územie KÚ číslo 847798. Hraničí s katastrálnymi územiami štyroch obcí: na východe s obcou Šumiac na východe a juhu s obcou Vaľkovňa na západe s obcou Heľpa na severe s obcou Liptovská Teplička Územie Obce Pohorelá sa člení na dve časti obce: 1. Pohorelá GPS:48.866052, 20.017213 2. Pohorelská Maša GPS:48.845602, 20.033918 (Miestna časť Pohorelská Maša nemá vlastné katastrálne územie.)

tags: #pramen #rieky #hron #kataster #mapa