Právny úkon a jeho posudzovanie podľa obsahu

Právne úkony sú základným kameňom právnych vzťahov, a preto je mimoriadne dôležité, aby boli správne interpretované a posudzované. Súdy pri hodnotení právnych úkonov by sa nemali zameriavať len na formalistické hľadisko, ale mali by skúmať skutočnú vôľu subjektov práva a kontext, v ktorom bol právny úkon urobený.

Právny úkon ako prejav vôle

V súlade s ustanovením § 34 Občianskeho zákonníka sa za právny úkon považuje prejav vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zmluvu je potrebné vždy posudzovať podľa obsahu a nie podľa toho, ako je tento právny úkon zmluvnými stranami označený.

Formalizmus vs. Skutočná vôľa

Súdy často pristupujú k hodnoteniu právnych úkonov formalisticky, teda v štýle "bol - bol", a málokedy dospejú do prieskumu, za akých podmienok "bol" realizovaný. Sudca by mal vedieť nazrieť za roh a hľadať skutočnú podstatu hmotnoprávneho vzťahu. Prelamovať existenciu právneho úkonu je však potrebné veľmi striedmo a na argumentačne podrobnom bazálnom základe, pretože bez toho by z tohto postupu mohol vzniknúť skutočne nebezpečný nástroj.

Dôležitým je nález Ústavného súdu, sp. zn. III ÚS 120/2020, ktorý prelomil formálnu platnosť právneho úkonu na podklade skúmania skutočnej vôle subjektov práva. Podľa tohto nálezu skutočnosť, že sťažovatelia zmluvu a dodatok k nej riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že ju uzavreli slobodne, vážne, a nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok, samozrejme, nevypovedá nič o zameraní vôle sťažovateľov (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže sťažovatelia existenciu vôle spochybňovali.

Dôkazné bremeno a trestné konanie

Rovnako zaujímavým je tento nález z dôvodu, že má širokospektrálne právne následky v procesnom práve, nakoľko sa vyjadril k miere unesenia dôkazného bremena pri odkaze účastníka konania na trestné konanie voči (pre spor) relevantnej osobe. Ústavný súd podotýka, že ak sporové strany prednesú tvrdenia o trestnom stíhaní tretích osôb, povinnosť preukázať svoje tvrdenia splnia v miere zodpovedajúcej rozsahu im dovoleného prístupu k takýmto informáciám, a zároveň sa tieto informácie ukážu byť pre civilné konanie relevantné (napríklad pre vyhodnotenie vierohodnosti svedka či iných výpovedí), je povinnosťou všeobecných súdov ich zabezpečiť a riadne zohľadniť. Pokiaľ ide o hodnotenie vierohodnosti svedka zo strany krajského súdu, podľa ktorého tá "nemôže byť spochybnená samotnou skutočnosťou jeho trestného stíhania v iných veciach nesúvisiacich s týmto sporom" - ústavný súd toto hodnotenie považuje za úplne nedostatočné. V očiach sťažovateľov môže byť toto hodnotenie vnímané dokonca ako výsmech spravodlivosti.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

Kontext a správanie subjektu práva

Každý právny úkon je potrebné posudzovať v kontexte okolností, za ktorých sa udial - a teda s prihliadnutím na správanie sa konajúceho subjektu, nielen pri relevantnom právnom úkone. Je dôležité zhodnotiť aj to, ako sa mimo skúmaného právneho úkonu subjekt práva správal.

Vnútorná výhrada

Vyššie citovaný nález nadviazal na judikatúru NSSR formulujúcu pravidlá tzv. "vnútornej výhrady" pri právnom úkone. Ak prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria okrem iných simulované úkony ako aj úkony urobené s takzvanou vnútornou výhradou. Simulovaný právny úkon je predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s takzvanou vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou) na rozdiel od simulovaného úkonu pri ktorom ten kto ho urobil, právny úkon len predstieral, skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 27. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 113 /2008).

Interpretácia prejavu vôle

Pri výklade právneho úkonu za použitia interpretačných pravidiel v zmysle 35 ods. 2 OZ nie je možné už urobený právny úkon doplňovať meniť či nahradzovať iným pretože základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu pritom sa obvykle obsah právneho úkonu zisťuje zo slovného vyjadrenia vo všeobecnej rovine sa môže stať že slovné znenie nie je vždy jednoznačným vodítkom k u zisteniu skutočného obsahu prejavu vôle a preto je treba brať na zreteľ I ostatné okolnosti za ktorých bol prejav vôle urobený čo znamená Potrebu vzatia do úvahy i textový rámec teda kontext celkového konania strán (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 13. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 1005/07).

Vzájomné vzťahy účastníkov ktoré spolu s celá jednoznačne súvisia a podmieňujú sa je treba vnímať v celom ich kontexte a takto ich posudzovať významné z tohto pohľadu nie je nominálne označenie jednotlivých zmluvu a ich formálna oddelenosť, ale taktiež sa majú tieto úkony posudzovať podľa vôle toho kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (USČR, nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2017 sp.zn. I.ÚS 34 / 17).

Pri výklade právneho úkonu je je možné v zmysle vôle toho, kto úkon urobil, usudzovať taktiež s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1580/2006).

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?

Ochrana adresáta právneho úkonu

Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä podľa obsahu vôle toho kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 1. júla 2006, sp.zn. 2 Cdo 281/ 2005).

Náležitosť určitosti a zrozumiteľnosti

Aby bola zmluva ako právny úkon platná, musí byť okrem iných náležitostí určitá a zrozumiteľná. Túto náležitosť stanovuje § 37 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Podľa § 37 ods. 1 OZ, „Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.“

V tomto ustanovení však nie je možné nájsť výklad pojmu „určitý“ a „zrozumiteľný“ právny úkon. K tomuto výkladu slúži výklad daný teóriou a súdnou praxou. Dobrý základ pre pochopenie týchto pojmov ponúka česká súdna prax.

V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 2638/99 zo dňa 30.11.2000 možno nájsť snahu o definovanie týchto pojmov: „Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 OZ právny úkon musí byť vykonaný slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Uvedená definícia náležitostí prejavu vôle vyžaduje, aby uskutočnený právny úkon bol formulovaný spôsobom umožňujúcim druhému účastníkovi zoznámiť sa s ním a vnímať jeho zdelenie v pre neho pochopiteľnej forme (požiadavka zrozumiteľnosti), a aby aspoň jeho výkladom podľa § 35 OZ bolo zistiteľné, aký obsah ním mal byť vyjadrený a čo je konkrétne predmetom dojednania (požiadavka určitosti).“

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 1527/99 zo dňa 22.6.2000: „Podľa § 37 OZ je neplatný právny úkon, ktorý nebol vykonaný určite a zrozumiteľne. Týmto ustanovením sa sankcia neplatnosti právneho úkonu viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, pokiaľ je neistý jeho obsah, to značí - okrem prípadov, keď úplne chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť, a je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol - vadným slovným alebo iným sprostredkovaním - jasného vyjadrenia svojej vôle. Záver o neurčitosti či nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 OZ). V zmysle § 35 ods. 2 OZ, je potrebné právne úkony vyjadrené slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa toho, kto právny úkon vykonal, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.“

Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr

V týchto rozhodnutiach súdy objasňujú svoj názor na výklad pojmu neurčitý úkon tak, že ide o prípady, keď úplne chýba určitá vôľa, ako aj v prípade, keď nie je obsah prejavenej vôle účastníka jednoznačný, a výklad pojmu nezrozumiteľný úkon ako taký stav, ak z dôvodu vadného sprostredkovania svojej vôle (napr. sprostredkovaním tejto vôle v texte písomnej zmluvy) je jeho vôľa nejasná. Podobné závery možno nájsť aj novšom judikáte toho istého súdu.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 879/2014 zo dňa 2.6.2014, „Neplatný právny úkon je ten, ktorý nebol vykonaný určite a zrozumiteľne. Sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je neistý jeho obsah, to značí - okrem prípadov, keď úplne chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť, a je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol - vadným slovným alebo iným sprostredkovaním - jasného vyjadrenia svojej vôle. Záver o neurčitosti či nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť.“

Ako sa uvádza v naposledy citovanom judikáte, právny úkon nebude neurčitý alebo nezrozumiteľný automaticky, ale len v prípade, ak sa súd pokúsi o jeho výklad a napriek výkladu úkonu nebude súd schopný jeho neurčitosť či nezrozumiteľnosť prekonať.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 257/97: „2. Právny úkon je neurčitý (§ 37 ods. 2 OZ) vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nie je možné preklenúť ani výkladom (§ 35 ods. 2 OZ).“

Z tohto vyplýva, že súd nemôže rezignovať na výklad právneho úkonu, t.j. stroho skonštatovať jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť, ale musí zisťovať obsah úkonu a pokúsiť sa cestou výkladu odstrániť túto jeho neurčitosť či nezrozumiteľnosť. Súd napr. podľa judikatúry musí prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, zisťovať vôľu strán v dobe uzavretia zmluvy a pri tom môže prihliadnuť aj na následné správanie strán.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 3100/2007 zo dňa 25.11.2009, „Právny úkon je neurčitý vtedy, ak je vyjadrenie prejavu síce zrozumiteľné, ale jeho obsah je neurčitý (má vecné nedostatky). Len právne úkony, ktoré nie je možné vyložiť podľa stanovených interpretačných pravidiel sú pre nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť neplatné. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu je možné vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu); interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ však nemôže nahrádzať či meniť už vykonané prejavy vôle (použitie výkladových pravidiel smeruje vždy len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník vykonal, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vykonaný).“

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 938/2004 zo dňa 27.4.2006 súd musí pritom prihliadať aj na následné správanie strán „1. Následné správanie účastníka právneho úkonu je relevantné pri výklade prejavu vôle.“

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.2.2013, „Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický Je preto potrebné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu. Ústavný súd zdôrazňuje, že v súkromnoprávnej sfére je potrebné určitosť právneho úkonu posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa obidvoch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy. V tejto súvislosti Ústavný súd pripomína, že v súkromnom práve sa aplikuje zásada pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať) - a to aj v prípadoch, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Zmluvná strana si musí byť vedomá svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch a nemôže zmluvy uzatvárať a neskôr namietať ich neplatnosť podľa svojej vlastnej vôle. V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je potrebné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť šetrená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené.“

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005, „Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy, pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

Znamená to, že úkon bude pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť neplatný len vtedy, ak sa súdu napriek riadne vykonanému výkladu (gramatickému, logickému, systematickému či teleologickému) ustanovení zmluvy bez toho, aby obsah zmluvy nahrádzal, napriek posúdeniu správania zmluvných strán (vrátane správania následného, nielen pri uzavretí zmluvy), prihliadnutí na zásadu, že zmluvy sa majú dodržiavať a pri uprednostnení platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou, naďalej nepodarí odstrániť jej neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť. Len takto podrobne súdom posúdený úkon bude možno považovať podľa § 37 ods.

Príklad z praxe

Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že v podiele 9/20 je spoluvlastníkom stavby rodinného domu. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že v katastri nehnuteľností je vedený ako spoluvlastník rodinného domu v podiele 11/20 a žalovaný v podiele 9/20; v skutočnosti ale žalobcovi patrí aj podiel, spoluvlastníkom ktorého je podľa údajov katastra nehnuteľností žalovaný. Žalobca totiž s právnou predchodkyňou žalovaného uzavrel 19. mája 1994 dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, predmetom ktorej boli podľa vôle jej účastníkov nielen pozemky, ale tiež rodinný dom. V článku I. dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva boli uvedené všetky nehnuteľnosti, ktorých sa týkala (pozemky a rodinný dom), avšak len v dôsledku chyby pri písomnom vyhotovovaní dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zostalo v jej ďalšom texte neuvedené, kto nadobúda spoluvlastnícky podiel 9/20 rodinného domu. Po uzavretí dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bol žalobca zapísaný ako výlučný vlastník rodinného domu a až po zásahu právnej predchodkyne žalovaného bola, podľa názoru žalobcu nesprávne, vykonaná oprava zápisu a zapísané podielové spoluvlastníctvo žalobcu len v podiele 11/20 a právnej predchodkyne žalovaného v podiele 9/20 (tento podiel previedla na žalovaného darovacou zmluvou z 3. septembra 2004). Okresný súd Prešov určil, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 9/20 rodinného domu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Výkladom obsahu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dospel k záveru, že skutočnou vôľou účastníkov tohoto právneho úkonu bolo zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo aj k rodinnému domu, a to tak, že predmetný podiel patrí žalobcovi.

Špecifické situácie

Počítačové programy a omyl pri uzatváraní zmlúv

V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 39/2024-76 sa ústavný súd zaoberal otázkou uvedenia do omylu pri uzatváraní SLA (service-level agreement), teda zmluvy o technickej podpore a licenčnej zmluvy na užívanie počítačového programu.

Objednávateľ tvrdil, že ho autor/zhotoviteľ uviedol do omylu pri uzatváraní oboch zmlúv, pretože po uzavretí oboch zmlúv (SLA a licenčnej), ktoré boli zároveň vzájomne podmienené, zistil, že dodaný softvér nezodpovedá tomu, čo mu bolo prezentované pred uzavretím oboch zmlúv. Objednávateľ zároveň uhradil vystavené faktúry a následne sa domáhal určenia neplatnosti oboch zmlúv z dôvodu uvedenia do omylu.

Súd prvej inštancie žalobu zamietol, odvolací súd rozsudok potvrdil a najvyšší odmietol dovolanie. Súdy mali za to, že objednávateľ ako podnikateľ je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, počítačový program si mal možnosť pred jeho použitím prezrieť a vyskúšať. Taktiež sťažovateľ počas platnosti zmluvy mal možnosť počítačový program bez obmedzení používať a spolupracovať so žalovaným na jeho úpravách. Z dotknutých zmlúv zároveň podľa krajského súdu sťažovateľ musel mať vedomosť o tom, že dodaný počítačový program sa bude následne upravovať podľa jeho požiadaviek po jeho dodaní v zmysle zmluvy o technickej podpore.

Všeobecnú súdy prípad uzavreli tak, že objednávateľ sa nemohol dostať do omylu zo strany autora počítačového programu a sťažovateľ mal ísť režimom uplatňovania vád a nie neplatnosti.

Ústavný súd však uviedol, že predpokladom právneho posúdenia neplatnosti dotknutých zmlúv s prihliadnutím na námietku sťažovateľa predloženú v konaní (týkajúcim sa uvedenia do omylu ohľadom funkcionality počítačového programu, konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi) bolo predovšetkým objasnenie, resp. ustálenie podstatných náležitostí týchto zmlúv, medzi ktoré nepochybne patrí dohodnutý predmet plnenia.

Právny záver o dohodnutom predmete plnenia by mal byť aj v tomto prípade ustálený s prihliadnutím na príslušné výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k výkladu právneho úkonu poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/73/2021 z 31. októbra 2022, v ktorom tento súd poskytol usmernenie k aplikácii § 266 Obchodného zákonníka, ktoré obsahuje výkladové pravidlá pre výklad právnych úkonov. Najskôr tak musí byť v zmysle § 266 Obchodného zákonníka zistený úmysel toho, kto konal, a pokiaľ ho nemožno zistiť alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, treba vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal, a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia hľadiska subjektívneho (úmysel konajúcich) prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však z hľadiska subjektívneho, ako aj objektívneho musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následné správanie strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa.

Určenie predmetu zmluvy sa podľa ústavného súdu môže javiť ako jednoduchá úloha, avšak vtomto prípade iba pri povrchnom nazeraní na vec. Samotný predmet dotknutých zmlúv si vyžaduje hlbšie zaoberanie sa problematikou IT práva.

Odborná literatúra definuje počítačový program v právnom slova zmysle tak, že zahrňuje tiež prípravné a koncepčné materiály, ktoré vedú k jeho vytvoreniu, najmä analýzy, návrhy architektúry alebo designu softwaru či funkčnej špecifikácie (pozri Softwarové smlouvy, 1. vydanie, 2021 s.).

Pre lepšie pochopenie predmetu zmluvy ústavný súd odkazuje na odbornú literatúru ‒ Softwarové smlouvy, 1. vydání, 2021, s. 185 - 229, bod 691, v ktorej sa uvádza: „Často se v praxi setkáváme s případy, kdy jedna strana od druhé software jednoduše kupuje, jako by se jednalo o běžnou věc, kterou je možné koupit v obchodě. I když žijeme v technologicky vyvinuté společnosti a software se stal skutečně běžnou věcí, bez které se neobejdeme, nejedná se o obyčejnou věc. Nelze na něj nahlížet ani jako na věc, kterou lze koupit v obchodě. Pokud se bavíme o softwaru, který má být na základě určité objednávky vyvinut pro kupujícího, jedná se o věc, která zatím jako celek neexistuje. O to důležitejší je pak pochopit, jak povaha softwaru ovlivňuje způsob, jakým jej objednatel skutečně získá.“

,,Lze tedy shrnout, že sepsáním smlouvy o dílo či smlouvy licenční obě smluvní strany „deklarují“ stav mysli programátora, resp. akceptování pohledu programátora ohledně převážné dokončenosti díla. Smlouva může následně oboustranně konvalidovat, pouze prokáže-li se ohledně dokončenosti díla“ (Právní rozhledy marec 6/2012, s. 215, Počítačový program na objednávku, režimy „prevodu“ softwarových práv, JUDr. Ing. Vladimír Koranda, Ph.D., Praha).

Sťažovateľ v dovolacej argumentácii poukazoval na predmet dotknutých zmlúv, resp. na stav dokončenosti počítačového …

tags: #právny #úkon #je #potrebné #posudzovať #podľa