Právny význam pojmu pokus o zmier: Definícia a kontext

Prístup k spravodlivosti je základným právom. Rastúci objem súdnych žalôb, predlžovanie súdneho konania a zložitosť legislatívy sťažujú prístup k spravodlivosti. Mediácia je organickou súčasťou politiky zameranej na zlepšenie prístupu k spravodlivosti.

Úvod do mediácie a jej právneho rámca

Mediácia je definovaná ako mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu. Rámcovým predpisom upravujúcim výkon mediácie v Slovenskej republike je Zákon č. 420/2004 Z.z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2004. Tento zákon sa vzťahuje na spory, ktoré vznikajú z občianskoprávnych, rodinnoprávnych, obchodných záväzkových a pracovnoprávnych vzťahov.

Vývoj právnej úpravy mediácie

Slovenská republika prijala zákon o mediácii ako rámcový právny predpis upravujúci mediáciu ako dobrovoľný mimosúdny spôsob riešenia sporov. Prijatím zákona o mediácii Slovenská republika výrazne predbehla iné európske štáty. V iných európskych štátoch sa zmienka o mediácii dodnes nachádza len vo všeobecných právnych predpisoch resp. úprava rámcového predpisu o mediácii je stále v štádiu tvorby a schvaľovania návrhov právnych úprav.

Novela zákona o mediácii, prijatá pod č. 141/2010 Z.z., s účinnosťou od 1. januára 2011, zaviedla v § 10a povinnosť ďalšieho vzdelávania mediátorov, ktoré má podľa aktuálneho znenia zákona zabezpečovať Ministerstvo spravodlivosti SR organizovaním odborných seminárov.

Rozlišovanie mediácie v civilných a trestných veciach

Od mediácie vykonávanej v civilných veciach podľa zákona o mediácii, je potrebné odlíšiť mediáciu vykonávanú v rámci trestného konania. Použitie mediácie v trestných veciach spadá pod režim zákona č. 550/2003 Z.z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

Princípy mediácie

Jedným zo základných atribútov mediácie je dobrovoľnosť. Súčasný právny poriadok Slovenskej republiky (SR) neumožňuje, aby mediácia bola povinnou obligatórnou predsúdnou resp. súdnou fázou aspoň u niektorých druhov súdnych sporov.

Dobrovoľnosť a trendy v európskom právnom priestore

Názory na možnosť zavedenia mediácie ako určitého povinného predstupňa súdneho konania či medzistupňa súdneho konania sú v podmienkach Slovenskej republiky rôzne. Stále častejšie sa ozývajú hlasy prikláňajúce sa k zavedeniu obligatórnej mediácie, napr. v prípade rozvodov manželstiev s maloletými deťmi, resp. u drobných sporov.

Možnosť zavedenia povinnosti absolvovať mediáciu či už pred súdnym konaním alebo počas neho nevylučuje ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach č. 2008/52/ES. V európskom právnom priestore je vo vzťahu k dobrovoľnosti absolvovania mediácie badateľný určitý posun od možnosti využitia mediácie ako mimosúdneho spôsobu riešenia sporov k nabádaniu na jeho použitie resp. až k zákonom stanovenej alebo sudcom uloženej povinnosti použiť najprv mimosúdne riešenie sporu.

Novela Občianskeho súdneho poriadku a jej vplyv

V súlade s týmto trendom, bude s účinnosťou od 1.1.2012, novelizované ustanovenie § 99 ods.1 zákona č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok (OSP). Kým podľa terajšieho znenia 99 ods. 1 OSP, môže súd odporučiť účastníkom, aby sa pokúsili o zmier mediáciou, s účinnosťou od 1. januára 2011, v zmysle zákona č. 388/2011, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, môže súd, ak to umožňujú okolnosti prejednávanej veci, pred prvým pojednávaním a počas konania vyzvať, aby sa o zmier pokúsili mediáciou a zúčastnili sa na informatívnom stretnutí u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

Podľa ustanovenia § 99 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1.1.2011, ak ide o dohodu o mediácii, rozhodne súd prednostne o tom, či dohodu o mediácii ako súdny zmier schvaľuje. Ak OSP stanovuje lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť o návrhu účastníka vo veci samej, rozhodne súd o tom, či dohodu o mediácii ako súdny zmier v tejto veci schvaľuje najneskôr v tejto lehote. Očakáva sa, že uvedená novelizácia OSP vo výraznej miere napomôže k prehĺbeniu spolupráce súdov s mediátormi. To prispeje k širšiemu uplatňovaniu inštitútu mediácie ako mimosúdneho spôsobu riešenia sporov ako aj k odbremeneniu súdov.

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?

Slobodná voľba mediátora

Princíp dobrovoľnosti sa odzrkadľuje aj v práve slobodnej voľby mediátora, ktorá nie je ničím limitovaná resp. určená. Pri výbere mediátora je teda dôležitá len vôľa strán a vôľa mediátora. Strany majú možnosť dohodnúť sa na osobe mediátora, prípadne si zvoliť aj viacerých mediátorov, pričom zvoleného mediátora môžu odvolať, a to najmä vtedy, ak majú pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Nielen strany, ale aj samotný mediátor je oprávnený resp. v prípade svojich pochybností o svojej nezaujatosti aj povinný odmietnuť výkon mediácie.

Úloha mediátora

Dôležitým subjektom vrámci mediácie vykonávanej podľa zákona o mediácii je mediátor, ktorý ako kvalifikovaný odborník na právo, komunikáciu a riešenie sporov je stranám nápomocný pri riešení ich sporu.

Jedinečná pozícia mediátora

Pozícia mediátora vrámci mediačného procesu je jedinečná. V žiadnom inom konaní, či už ide o konanie súdne alebo konanie pred rozhodcami, nemá autorita, ktorá o spore rozhoduje de iure a ani de facto možnosť so stranami viesť rozhovor. Práve rozhovor, najmä pokiaľ je vedený správne, je kľúčom k dosiahnutiu dohody, t.j. obojstranne uspokojivého výsledku. Úlohou mediátora nie je teda len vypočuť si strany. Dobrý mediátor má byť schopný prekvalifikovať sťažnosti strán na požiadavky a v spleti emócii sprevádzajúcich väčšinu sporov nájsť jadro problému - sporu.

Kvalifikačné požiadavky na mediátora

Mediátorom môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácia dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzvarie dohodu o začatí mediácie. Register mediátorov vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré zároveň vedie aj register mediačných centier a register mediačných vzdelávacích inštitúcií. Základné požiadavky na výkon činnosti mediátora sa premietli do zákonných požiadaviek pre zápis osoby mediátora do registra mediátorov, ktoré sú upravené v § 8 ods. 2 zákona.

S prihliadnutím na skutočnosť, že pri výkone činnosti mediátora ako kvalifikovaného odborníka na komunikáciu a riešenie konfliktných stavov sú mimoriadne dôležité osobnostné predpoklady mediátora ako aj jeho komunikačné zručnosti, nie je zákonnou požiadavkou pre výkon činnosti mediátora právnické vzdelanie. Každý mediátor však musí absolvovať vzdelávací proces, ktorý je zameraný na oblasť interpersonálnej komunikácie, teórie konfliktov a psychologické aspekty riešenia konfliktov, ako aj na oblasť pravidiel správania sa mediátora. V prípade neprávnických profesií je odborná príprava mediátora navyše zameraná aj na výučbu o základoch právneho poriadku a poznatkov týkajúcich sa získania základnej orientácie v právnych predpisoch v oblastiach spadajúcich pod možnosť riešenia mediáciou. Odborná príprava mediátora sa končí odbornou skúškou, ktorou sa posudzujú odborné vedomosti a zručnosti mediátora.

Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr

Ďalšie vzdelávanie mediátorov

Novela zákona o mediácii zaviedla povinnosť ďalšieho vzdelávania mediátorov, ktoré má zabezpečovať Ministerstvo spravodlivosti SR organizovaním odborných seminárov. Mediátor má povinnosť zúčastniť sa aspoň dvoch odborných seminárov počas piatich rokov, inak môže ministerstvo nariadiť jeho preskúšanie.

Podnikanie a odmena mediátora

Výkon činnosti mediátora je podnikaním, ktoré nespadá pod pôsobnosť zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Mediátora možno považovať za podnikateľa, ktorý podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov.

Nárok na odmenu

Mediátor má nárok na odmenu za výkon mediácie. Odmena mediátora sa určuje na základe dohody medzi mediátorom a osobami zúčastnenými na mediácii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak bol mediátor určený Centrom právnej pomoci podľa osobitného predpisu, patrí mu odmena podľa tohto zákona.

Mediácia ako forma právnej pomoci

Mediácia je zaradená medzi formy právnej pomoci, ktorú osobám v materiálnej núdzi bezplatne zabezpečuje štát prostredníctvom mediátorov registrovaných v registri mediátorov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR. Popri advokátoch určených Centrom právnej pomoci na zastupovanie osoby v materiálnej núdzi, ktorej bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, môže byť v prípade sporu vhodného na mediáciu zo strany Centra právnej pomoci so súhlasom strán sporu a mediátora, určený na riešenie sporu mediátor.

V nadväznosti na zákon č. 332/2011 Z.z. bola prijatá Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR o odmene mediátora za výkon mediácie v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ktorá rovnako nadobúda účinnosť dňa 1. januára 2012.

Status mediátora ako podnikateľa

Ustálenie statusu mediátora ako podnikateľa, v čase prijatia zákona o mediácii, je pochopiteľné a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že v profesii mediátora ako určitého stavovského povolania v čase prijímania zákona o mediácii absentovala historická skúsenosť, ako napr. v prípade advokátov či notárov. Sedemročné skúsenosti s uplatňovaním mediácie na Slovensku však dokazujú, že záujem o výkon činnosti mediátora ako aj záujem o služby mediátora stále narastajú, na základe čoho sa mediácia už v blízkej budúcnosti môže stať účinným pomocníkom súdov.

Povinnosti mediátora

Zákon o mediácii upravuje povinnosti mediátora vo vzťahu k výkonu mediácie ako aj osobám zúčastneným na mediácii, pričom dôraz kladie na nezávislosť a nestrannosť mediátora, ako aj kvalifikovaný a odborný postup pri výkone jeho činnosti. Mediátor je povinný vykonávať svoju činnosť nezávisle, nestranne, dôsledne, s náležitou odbornou starostlivosťou, poučiť osoby zúčastnené na mediácii, o ich právach, ktoré môžu byť mediáciou dotknuté a bez zbytočného odkladu informovať osoby zúčastnené na mediácii o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť z výkonu mediácie vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k osobám zúčastneným na mediácii možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Zodpovednosť mediátora za škodu

Ak mediátor poruší tieto povinnosti resp. iné povinnosti stanovené zákonom, zodpovedá účastníkom mediácie za škodu, ktorú spôsobil pri výkone svojej činnosti a to podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 415 až 450 Občianskeho zákonníka). Súčasná právna úprava nevyžaduje povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú mediátorom pri výkone jeho činnosti, čo však nevylučuje možnosť jeho dobrovoľného komerčného poistenia.

Dôvernosť a neformálnosť mediácie

Nezávislosť a nestrannosť mediátora tak predstavujú ďalšie základné atribúty, na ktorých je mediácia ako alternatívna forma riešenia sporov budovaná. Sú garanciou toho, že mediátor je schopný nazerať na prebiehajúci spor, ako aj na pozície, stanoviská a záujmy strán vecne a z nadhľadu. Značnou výhodou mediácie je aj jej dôvernosť a neformálnosť. Na rozdiel od súdneho konania je mediácia neverejná, preto okrem mediátora a strán sa na nej môžu zúčastniť len osoby, s ktorými súhlasia samotné strany a mediátor. Zmluvné strany využívajú mediáciu aj vzhľadom na neformálnosť tohto druhu konania, kde môžu použiť i informácie, ktoré by v súdnom konaní nepoužili. Výnimku z povinnosti mlčanlivosti mediátora zakotvuje ustanovenie § 6 zákona pre prípad, ak sa podľa § 4 ods.

Dohoda o riešení sporu mediáciou

Na riešení prípadných sporov vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu mediáciou sa strany môžu dohodnúť už pri vzniku ich zmluvného vzťahu a to uzatvorením tzv. dohody o riešení sporu mediáciou resp. zakomponovaním tzv. mediačnej doložky do uzatváranej zmluvy. Obsahom dohody o riešení sporu mediáciou, je dohoda strán o tom, akým spôsobom budú riešiť svoje budúce alebo súčasné spory. Ustanovenie ďalej vyžaduje, aby bola dohoda písomná, aby sa tak zamedzilo pochybnostiam, či strany majú alebo nemajú povinnosť pokúsiť sa riešenie sporu mediáciou.

Alternatívne riešenia sporov a pokus o zmier

Ak to povaha veci pripúšťa, možno navrhnúť na ktoromkoľvek súde, ktorý by bol vecne príslušný na rozhodovanie veci, aby vykonal pokus o zmier (zmierovacie konanie), a ak došlo k jeho uzavretiu, aby rozhodol aj o jeho schválení.

Rozhodcovské konanie a jeho arbitrabilita

Na inštitút rozhodcovského konania je možné pozerať sa z dvoch filozofických perspektív. Po prvé, z etatistickej perspektívy možno tento inštitút vnímať ako veľkodušné vzdanie sa časti suverenity zo strany štátu v prospech súkromných osôb. Z liberálneho pohľadu možno naopak zdôrazniť zmluvnú autonómiu súkromných subjektov, pričom ak neexistuje verejný záujem, ktorý by im mal brániť v tom slobodne si zvoliť arbitra svojho súkromného sporu, nemal by štát toto ich právo obmedzovať. Pre arbitrážnu prax a právnu istotu subjektov na trhu je kľúčové, aby vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov, bolo jednoznačné. A práve táto jednoznačnosť je ohrozená súčasným trendom v rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktoré odmietajú arbitrabilitu sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávnych úkonov.

Zmierovacie konanie a jeho význam

Podľa § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ZRK) možno v rozhodcovskom konaní "rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom." Citované ustanovenie odkazuje na § 99 OSP o súdnom zmieri, ktoré vychádza z nejasného kritéria "ak to povaha veci pripúšťa".

Argumenty v prospech arbitrability sporov

Napriek tomu, že hranice arbitrability zjavne nie sú expressis verbis jednoznačne upravené, existuje viacero argumentov v prospech arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávneho úkonu:

1. Dispozícia platnosťou alebo neplatnosťou úkonu: Strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie.
2. Prepojenie žaloby na plnenie a žaloby o určenie: Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia.
3. Účel rozhodcovského konania: Neexistuje verejný záujem, ktorý by v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.

Dohoda o vine a treste

Spolupracujúci obvinený a kajúcnik

Konanie o dohode o vine a treste postupne otriasa piliermi nášho trestného konania. Nie je jasné, či toto konanie bude v tak výraznej miere nahrádzať inštitút spolupracujúceho obvineného. Je potrebné sa zamyslieť, aký trest dostane „kajúcnik“ oproti „kajúcnikovi“ neprimeraný trest za jeden, resp. za množstvo trestných vecí. Na základe čoho si bude prokurátor vyberať, koho „stvoriť“ tzv. „kajúcnika“?

Medzinárodná právna pomoc v trestných veciach

Úprava medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach vychádza z medzinárodných zmlúv. Tieto zmluvy plnia vo vzťahu k nim aj funkciu vykonávacích ustanovení.

Princípy medzinárodnej spolupráce

Medzinárodná justičná spolupráca je založená na princípe vzájomnosti. Niektoré inštitúty si vyžadujú existenciu zmluvy.

#

tags: #právny #význam #pojmu #pokus #o #zmier