Právo na hospodársky a sociálny rozvoj: Definícia a kontext

Právo na hospodársky a sociálny rozvoj je komplexná oblasť, ktorá spája ľudské práva s ekonomickým a sociálnym pokrokom. Jeho definícia a implementácia sú predmetom rozsiahlych diskusií a interpretácií. Tento článok sa zameriava na objasnenie tohto práva v kontexte ľudských práv a medzinárodných dohovorov, s osobitným dôrazom na jeho zakotvenie a uplatňovanie v Slovenskej republike.

Ľudské a občianske práva ako základ

Ľudské práva sú neodňateľné práva, ktoré patria každému jednotlivcovi bez ohľadu na jeho pôvod, farbu pleti, etnickú príslušnosť, náboženstvo alebo miesto bydliska. Vychádzajú z princípu prirodzeného práva, čo znamená, že každý človek má nezrušiteľné práva už zo svojej podstaty. Úlohou štátu je tieto práva a slobody zakotviť v zákonoch ako občianske práva a zabezpečiť ich nerušené užívanie.

Na Slovensku sú občianske práva a slobody definované v Ústave SR (Druhá hlava). Dôležité je, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ľudských práv a slobôd. Medzníkom v ochrane týchto práv bola Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).

Organizácie ako Helsinské občianske zhromaždenie a Slovenská únia pre mier a ľudské práva aktívne sledujú dodržiavanie ľudských a občianskych práv v SR. Amnesty International má tiež na Slovensku svojich spolupracovníkov. Dôležitými dňami v histórii boja za ľudské práva v SR sú Deň zápasu za ľudské práva (25. marec) a Deň nespravodlivo stíhaných (13. apríl). 10. december je Medzinárodným dňom ľudských práv a slobôd, pripomienka prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948.

Historický vývoj ľudských a občianskych práv

Vývoj ľudských práv bol postupný a dlhodobý proces. V staroveku sa práva vzťahovali len na privilegované vrstvy spoločnosti, vylučujúc ženy, deti, otrokov a cudzincov. Milánsky edikt z roku 313 bol jedným z prvých dokumentov, ktorý upravoval slobodu vyznania v Rímskej ríši.

Prečítajte si tiež: Ochrana LGBT osôb na Slovensku

V stredoveku sa anglická šľachta snažila obmedziť moc monarchov, čo vyústilo do dokumentu Magna Charta Libertatum (1215). Rudolf II. Habsburský prijal v roku 1609 Majestát, ktorý uzákoňoval náboženskú slobodu, no jeho trvanie bolo krátke.

Prvá listina zabezpečujúca práva a slobody každého jednotlivca bola Habeas Corpus Amendment Act (1679), ktorá zaručovala ochranu pred svojvoľným uväznením. Bill of Rights (Listina práv) z roku 1689 bola zmluvou medzi parlamentom a panovníkom, ktorá potvrdzovala práva parlamentu.

Deklarácia nezávislosti Spojených štátov (1776) obsahovala princípy práva na sebaurčenie a demokratického štátneho zriadenia. Francúzska Deklarácia práv človeka a občana (1789) uznala prirodzené práva za občianske a sformulovala princípy slobody a rovnosti.

Sovietska Deklarácia práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu (1918) vyhlasovala odstránenie vykorisťovania, ale neobsahovala záruky na ochranu proti totalitnej moci.

Medzi ďalšie dôležité dokumenty patria anglická Magna Charta Libertatum (1215), uhorská Zlatá bula (1222) a anglická Listina práv (1689). Rozhodujúci význam pre zakotvenie ľudských práv mala Deklarácia práv človeka a občana (1789) a Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948).

Prečítajte si tiež: Starostlivosť lege artis: Vysvetlenie

Pre ochranu ľudských práv v Európe má zásadný význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950). V roku 1966 boli prijaté Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Z ďalších dokumentov možno spomenúť Európsku sociálnu chartu (1961), Dohovor o zrušení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1965) a Dohovor o právach dieťaťa (1980). Význam ľudských práv pre EÚ zdôraznilo prijatie Charty základných práv Európskej únie (2000).

Charakteristika ľudských práv

Ľudské práva možno charakterizovať nasledovne:

• Sú vlastné všetkým ľuďom.
• Sú založené na zásade rovnosti.
• Vyjadrujú základné životné potreby.
• Sú nevyhnutné pre rozvoj a dôstojnosť človeka.

Medzi základné ľudské práva a slobody patria:

• Právo na život.
• Osobná sloboda.
• Nedotknuteľnosť osoby a súkromia.
• Ľudská dôstojnosť.
• Osobná česť, dobrá povesť a meno.
• Listové tajomstvo.
• Sloboda pohybu a pobytu.
• Právo na vlastníctvo a dediť.
• Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania.
• Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby.

Prirodzené práva sú univerzálne a nemožno ich obmedzovať. Ak sa zasahuje do prirodzených práv človeka, zasahuje sa do jeho samotnej podstaty. Ľudské práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Členenie ľudských práv

Niektorí autori delia ľudské práva na:

Prečítajte si tiež: Sirotský dôchodok – vaše práva

• Prirodzené práva (nezávislé od štátnej moci).
• Občianske práva (poskytované štátom a uplatňované vo verejnom živote).

Iné členenie rozlišuje tri generácie ľudských práv:

• Prvá generácia: Občianske a politické práva.
• Druhá generácia: Sociálne, hospodárske a kultúrne práva (právo na prácu, spravodlivé pracovné podmienky, mzdu, dovolenku, štrajk, sociálne zabezpečenie, ochranu zdravia, vzdelanie, účasť na kultúrnom živote).
• Tretia generácia: Práva solidarity (právo na život v mieri, zdravé životné prostredie, práva menšín, právo národov na sebaurčenie, právo na rovnosť, právo na samostatný hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj).

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva: Podrobnejší pohľad

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva začali silno rezonovať po druhej svetovej vojne. Predstavujú práva druhej generácie a sú najkontroverznejšou skupinou z hľadiska ich právneho zakotvenia, vymedzenia a praktického uskutočňovania.

Formy právneho zakotvenia

Vytvorilo sa niekoľko foriem právneho zakotvenia tejto skupiny práv, napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948), Európska sociálna charta (1961) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966).

Ústavy štátov najčastejšie vyjadrujú zásady, princípy, deklarácie a ciele, ktorými sa štáty riadia pri zabezpečovaní a realizácii týchto práv. Tieto formulácie však často nemajú právny obsah. Iné ústavy poňímajú sociálne, hospodárske a kultúrne práva ako subjektívno-verejné práva, pri realizácii ktorých ako povinný subjekt vystupuje štát.

Niektoré štáty formulujú princípy sociálnej, hospodárskej a kultúrnej politiky v ústave a právne zakotvenie týchto práv upravujú v bežnom zákonodarstve. Poslednú formu zakotvenia predstavujú štáty anglo-americkej oblasti, kde sa táto skupina práv konštruuje cestou súdneho výkladu.

Pojmové vymedzenie

Pojem hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv je nejasný a sporný. V kontinentálnej Európe prevažná časť právnej teórie považuje tieto práva za práva subjektívne.

Ústavná pozícia na Slovensku

Ústavnú pozíciu sociálnych, hospodárskych a kultúrnych práv v podmienkach Slovenskej republiky možno charakterizovať nasledovne:

• Úzko súvisia so sociálnou funkciou štátu a napomáhajú zabezpečovať materiálny a duchovný rozvoj jednotlivca.
• Obsah týchto práv je v ústave upravený všeobecne a má v mnohých prípadoch programový ráz, predstavuje určitý smer politiky štátu.
• Na svoju realizáciu potrebujú práva tejto skupiny v prevažnej miere konkretizáciu inými zákonmi.
• Reálne uskutočňovanie väčšiny týchto práv si vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu (status positivus).
• Subjektom sociálnych, hospodárskych a kultúrnych práv sú v prevažnej miere fyzické osoby, v niektorých prípadoch to však môžu byť len občania.

Príklady hospodárskych a sociálnych práv v Ústave SR

Ústava SR obsahuje ustanovenia o:

• Slobodnej voľbe povolania a príprave naň, ako aj práve podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35).
• Práve na prácu a primeranom hmotnom zabezpečení občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať (čl. 35).
• Práve zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36).
• Práve slobodne sa združovať na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov (čl. 37).
• Nezávislosti odborových organizácií od štátu (čl. 37).
• Práve na štrajk (čl. 37).

Tieto práva sú formulované všeobecne a v mnohých prípadoch majú programový charakter. Deklarujú jednu zo základných úloh štátu, t.j. starať sa o vytvorenie sociálnych predpokladov uplatnenia individuálnej slobody. Nie je spravidla priamo z ústavy vyvoditeľný a ústava sama predpokladá, že musí byť doplnená podrobnejšími ustanoveniami zákona.

Týchto práv sa teda nemožno domáhať ex constitutione ale výlučne ex lege. To potvrdzuje aj článok 51 ústavy, v zmysle ktorého domáhať sa hospodárskych a sociálnych práv (s výnimkou práva odborového združovania a slobody vedeckého bádania) možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústava v čl. 35 ods. 3 deklaruje práv na prácu. Jeho obsahom však nie je povinnosť štátu každého občana zamestnať, ale v rámci hospodárskej politiky štátu má štát vyvíjať úsilie o vytvorenie prostredia pre vznik pracovných príležitostí.

V čl. 35 ods. Dopĺňa ústava ustanovením, podľa ktorého občanov, ktorí toto právo nemôžu bez svojej viny vykonávať, štát primerane hmotne zabezpečí ( §35 ods. 3). V tomto ustanovení možno vidieť prvky sociálneho štátu.

Ústava SR v čl. V čl. 37 ods. T.j. odborových organizácií. Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu, pričom je neprípustné obmedzovať ich počet resp. zvýhodňovať niektoré z nich. Pluralita a nezávislosť odborov zodpovedá i medzinárodnýcm záväzkom. K novým inštitútom v ústavnom systéme SR patrí právo na štrajk, ktoré ústava chápe ako jeden z prostriedkov každého (predovšetkým odborových organizácií) pri obhajovaní hospodárskych a sociálnych záujmov. Realizácia tohto práva bola upravená z. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, teda ešte pred ústavným vyjadrením tohto práva. Právo na štrajk ústava odníma sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníkom požiarnej ochrany. V zmysle č.

Mechanizmy ochrany ľudských práv

Systém ochrany ľudských práv sa realizuje v troch etapách:

1. Vo vyhláseniach (deklaráciách), ktoré ako rezolúcie prijali všetky zhromaždené členské štáty.
2. Vypracovaním medzinárodného dohovoru (paktu, konvencie) a jeho ratifikáciou zmluvnými štátmi.
3. Kontrolou, ktorou sa overuje, či jednotlivé členské štáty dodržiavajú konvencie o ochrane ľudských práv (implementácia) a v prípade potreby sa prijímajú donucovacie opatrenia.

Na globálnej úrovni sa o ochranu a podporu ľudských práv usiluje OSN. Na regionálnej úrovni európskeho systému vyvíja úsilie Rada Európy.

V Európskej únii garantuje Európsky súdny dvor ochranu základných ľudských práv a slobôd. KBSE/OBSE má špeciálnu inštitúciu - Úrad pre slobodné voľby (OFE).

Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných slobôd sa vytvorila celá ústava prostriedkov. Členíme ich na vnútroštátne a medzinárodné prostriedky:

• Vnútroštátne prostriedky - sú to kontrolné mechanizmy politickej moci, napr. nezávislé súdnictvo, výchova a vzdelanie v oblasti ľudských práv atď. Vo vyše päťdesiatich štátoch sveta pôsobí ako ochranca ľudských práv ombudsman.
• Medzinárodné prostriedky.

tags: #právo #na #hospodársky #a #sociálny #rozvoj