Premlčanie Náhrady Škody Podľa Zákona Č. 514/2003 Z.z.

Úvod

Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu prešla viacerými zmenami. Pôvodne bola upravená v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Aktuálne je na Slovensku účinný zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento článok sa zameriava na problematiku premlčania náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., s dôrazom na objektívnu premlčaciu dobu a jej sporné aspekty.

Vývoj Právnej Úpravy Zodpovednosti Štátu za Škodu

Zákon Č. 58/1969 Zb.

Pôvodný zákon č. 58/1969 Zb. bol účinný na území Československej socialistickej republiky od 1. júla 1969. Po rozdelení Československa stratil účinnosť na území Českej republiky dňom 15. mája 1998 a na území Slovenskej republiky dňom 30. júna 2004.

Zákon Č. 82/1998 Sb. (Česká Republika)

V Českej republike bol prijatý zákon č. 82/1998 Sb., ktorý nadobudol účinnosť dňom 15. mája 1998.

Zákon Č. 514/2003 Z.z. (Slovenská Republika)

Na území Slovenskej republiky je od 1. júla 2004 účinný zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Premlčacia Doba Podľa Zákona Č. 58/1969 Zb.

V zákone č. 58/1969 Zb. bola premlčacia doba upravená v § 22.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Subjektívna Premlčacia Doba (§ 22 Ods. 1)

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. "Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia." Lehota upravená v § 22 ods. 1 je lehotou subjektívnou, ktorá začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvie o tom, že došlo ku škode a kto za škodu zodpovedá. Táto vedomosť zahŕňa aj potrebu dozvedieť sa o výške škody.

Objektívna Premlčacia Doba (§ 22 Ods. 2)

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. "Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví."

Vzťah Subjektívnej a Objektívnej Premlčacej Doby

Pre objasnenie rozdielu medzi lehotou objektívnou a subjektívnou je potrebné poukázať na ich vzájomný vzťah. Ak uplynie subjektívna premlčacia doba, aj keď ešte neuplynula premlčacia doba objektívna a vznesie sa námietka uplynutia subjektívne premlčacej doby, právo priznať nemožno. Zároveň platí, že subjektívna premlčacia lehota môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorá je upravená v § 22 ods. 2 zákona a subjektívna premlčacia doba lehotu objektívnu nemôže nikdy prekročiť.

V praxi to znamená, že ak začne objektívna premlčacia doba plynúť napr. dňa 1.1.2002, uplynie dňa 1.1.2012. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť napr. dňa 1.1.2011 (až v ten deň som sa ako poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá) a za normálnych okolností by uplynula dňa 1.1.2014. Keďže však subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže prekročiť objektívnu premlčaciu dobu, znamená to, že subjektívna premlčacia doba „skončí“ zároveň s uplynutím premlčacej doby objektívnej, t.j. dňa 1.1.2012, aj keď by podľa výslovného znenia zákonného ustanovenia o subjektívnej lehote túto dobu prekročila. V tomto prípade bude teda subjektívna premlčacia doba kratšia ako tri roky, aj keď zákon ju ustanovuje ako lehotu trojročnú, pretože objektívna premlčacia doba uplatnenie takéhoto nepriaznivého následku vo vzťahu k lehote subjektívnej umožňuje.

Premlčacia Doba Podľa Zákona Č. 514/2003 Z.z.

Subjektívna Premlčacia Doba (§ 19 Ods. 1)

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, „Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.“

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Objektívna Premlčacia Doba (§ 19 Ods. 2)

Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., „Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.“.

Zhoda So Zákonom Č. 58/1969 Zb.

Keď porovnáme znenie pôvodného právneho predpisu (zák. č. 58/1969 Zb.) zistíme, že v otázke plynutia lehôt nový zákon prakticky prevzal pôvodné znenie a k výraznejšej zmene nedošlo. Ustanovenie § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. sa v otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby zhoduje s ustanovením § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. lehota začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Dĺžka lehoty je takisto zhodná a to v trvaní tri roky. Aj ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe nenesie rozdiely, pretože ako podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., tak aj podľa § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. je lehota desaťročná a začína plynúť dňom doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia.

Problematickosť Určenia Začiatku Plynutia Objektívnej Premlčacej Doby

Pre vysvetlenie problematickosti určenia času plynutia objektívnej premlčacej doby je vhodné si načrtnúť konkrétny prípad náhrady škody, ku ktorému v praxi často dochádza. Typickým prípadom takéhoto nezákonného rozhodnutia je napr. uznesenie, ktorým je obvinenému vznesené obvinenie, pričom však v trestnom konaní je neskôr trestné stíhanie voči nemu zastavené, alebo je spod obžaloby súdom oslobodený. Zrušením nezákonného rozhodnutia sa v tomto prípade nerozumie len výslovné zrušenie konkrétneho uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj iné rozhodnutia, ktorých následkom je zánik účinkov tohto uznesenia. Za zrušenie takéhoto rozhodnutia sa v zmysle judikatúry potom považuje nielen neskoršie zastavenie trestného stíhania, ale aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby.

V súvislosti s takýmto nezákonne vedeným trestným konaním môže obvinený (poškodený) po skončení tohto konania uplatniť voči štátu ako nárok na náhradu škody napr. trovy (odmenu a náhradu nákladov) svojho advokáta, ktorý ho v trestnom konaní obhajoval a ktoré trovy mu obvinený (poškodený) aj zaplatil. Tým dôjde k náhrade vynaložených prostriedkov poškodeným na svoju obhajobu, keďže poškodený si oprávnene pribral na svoje zastupovanie advokáta, aby hájil jeho práva a štát viedol voči poškodenému trestné stíhanie neoprávnene (čo sa konštatuje zastavením trestného stíhania, či oslobodením poškodeného spod obžaloby).

Nielen trestné konania, ale aj iné súdne konania, najmä ak ide o zložité skutkové, či právne veci, môžu trvať dlhšiu dobu a to aj dobu presahujúcu 10 rokov. Ak teda dôjde k vydaniu (neskoršie nezákonného) rozhodnutia napr. dňa 1.1.2002 vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (obvinenému, ktorý bude neskôr pri uplatnení škody voči štátu poškodeným), začala už týmto dňom podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. (a súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) plynúť desaťročná premlčacia doba, v ktorej je potrebné uplatniť nárok na náhradu škody.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

Trestné konanie však skončí až dňa 1.1.2014 (t.j. po viac ako desiatich rokoch) oslobodením obvineného (obžalovaného) spod obžaloby. Po skončení trestného konania, napr. dňa 1.3.2014, zaplatí obvinený (ktorý sa tým stáva voči štátu poškodeným) svojmu obhajcovi (advokátovi), ktorého si zvolil na obhajobu v trestnom konaní trovy právneho zastúpenia (odmenu advokáta a náhradu jeho nákladov).

Ak vychádzame z doslovného znenia ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (a rovnako § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) zistíme, že uvedené ustanovenie vôbec nepočíta pri určení začiatku plynutia tejto lehoty s tým, či škoda poškodenému v rámci plynutia tejto lehoty už vznikla, alebo nie. V prípade, ktorý som popísal vyššie, by to znamenalo, že k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a teda k premlčaniu nároku na náhradu škody by došlo skôr, ako vznikla škoda (dňom zaplatenia trov konania advokátovi) a dokonca aj skôr, ako bude zrušené nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe). Pri racionálnej úvahe sa nejaví byť logické a zároveň ani spravodlivé, aby sa nárok na náhradu škody premlčal v objektívnej premlčacej lehote skôr, ako vznikne samotná škoda. Takýmto spôsobom dôjde k absolútnemu znemožneniu uplatnenia práva na náhradu škody voči štátu.

Spôsoby Riešenia Spornej Situácie V Prospech Poškodeného

Spôsoby riešenia tejto spornej situácie v prospech poškodeného sú dva.

Ochrana Cez Dobré Mravy (§ 3 Ods. 1 Občianskeho Zákonníka)

Prvý spôsob spočíva v uplatnení ochrany poškodeného cez dobré mravy. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“ Voči takejto námietke premlčania uplatnenej zo strany štátu je možné sa v súdnom konaní brániť požiadavkou, aby súd pri rozhodovaní prihliadol na dobré mravy (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a aby výkon práva uplatniť premlčaciu námietku účastníkovi sporu (v tomto prípade štátu zastúpenému príslušným orgánom) nepriznal.

Iný Výklad Ustanovenia o Objektívnej Premlčacej Dobe

Druhý spôsob spočíva v inom výklade ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., a teda aj súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o objektívnej premlčacej dobe.

Judikatúra

Najvyšší Súd Českej Republiky

V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2014/2013 zo dňa 18.3.2014, súd nepriznal právo namietnuť v takomto prípade premlčanie, pretože: „Skončila-li objektivní promlčecí doba dříve, než poškozený zjistil, že mu vznikla škoda v důsledku nezákonného rozhodnutí , bylo by odepření práva na náhradu škody v důsledku uplatnění námitky promlčení popřením základních mravních hodnot, k nimž se žalovaná (Česká republika) po roce 1989 přihlásila a porušením principů právního státu.“

V odôvodnení Najvyšší súd ČR podrobnejšie objasnil dôvody rozhodnutia takto: „Nicméně je nezpochybnitelné, že v daném případě uplynula objektivní promlčecí doba ve smyslu § 22 odst. 2 zákona č. 58/1969 Sb., neboť rozhodnutí pozemkového úřadu o schválení dohody o vydání pozemku bylo vydáno dne 17. 11. 1992 a nabylo právní moci dne 7. 12. 1992. Nejpozději k tomuto datu muselo být toto rozhodnutí osobě poškozené (právnímu předchůdci žalobkyně) doručeno. Objektivní promlčecí doba ve smyslu výše citovaného ustanovení, která plyne bez ohledu na plynutí subjektivní promlčecí doby, by tak uplynula nejpozději dne 7. 12. 2002. Nejvyšší soud opakovaně dovodil, že dobrým mravům zásadně neodporuje, namítá-li někdo promlčení práva uplatňovaného vůči němu, neboť institut promlčení přispívající k jistotě v právních vztazích je institutem zákonným, a tedy použitelným ve vztahu k jakémukoliv právu, které se podle zákona promlčuje. Uplatnění promlčecí námitky by se příčilo dobrým mravům jen v těch výjimečných případech, kdy by bylo výrazem zneužití tohoto práva na úkor účastníka, který marné uplynutí promlčecí doby nezavinil, a vůči němuž by za takové situace zánik nároku na plnění v důsledku uplynutí promlčecí doby byl nepřiměřeně tvrdým postihem ve srovnání s rozsahem a charakterem jím uplatňovaného práva a s důvody, pro které své právo včas neuplatnil (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 22. 8. 2002, sp. zn. 25 Cdo 1839/2000, uveřejněný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 59/2004, a též v časopise Právní rozhledy č. 12/2002; a dále rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 5. 12. 2002, sp. zn. 21 Cdo 486/2002; ze dne 28. 11. 2001, sp. zn. 25 Cdo 2905/99; ze dne 30. 5. 2001, sp. zn. 33 Cdo 1864/2000; ze dne 21. 4. 1999, sp. zn. 25 Cdo 484/99; ze dne 28. 6. 2000, sp. zn. V souzeném případě jsou takové výjimečné okolnosti dány. Objektivní promlčecí doba skončila dříve, než žalobkyni počala běžet subjektivní promlčecí doba, jinými slovy řečeno, dříve, než vůbec měla možnost shledat, že došlo k vydání nezákonného rozhodnutí a že v jeho důsledku vznikla škoda. Nadto žalovaná prostřednictvím svých orgánů a institucí způsobila, že rozhodnutí, na základě něhož měl být dotčený pozemek vydán právnímu předchůdci žalobkyně, nemělo žádné účinky. Takto vzniklou situaci nemohla žalobkyně, ani její právní předchůdce žádným legálním způsobem zvrátit (viz výše). Mimo to je třeba zdůraznit, že žalovaná přijala zákon č. 229/1991 Sb., na jehož základě mělo dojít k vydání pozemku právnímu předchůdci žalobkyně (či v případě jeho nevydání poskytnutí příslušné náhrady) za účelem zmírnění některých majetkových křivd, k nimž došlo vůči vlastníkům zemědělského a lesního majetku v období let 1948 až 1989 (viz preambule k zákonu č. 229/1991 Sb.). Zproštění se odpovědnosti za dodržení této povinnosti v důsledku vlastního neřádného postupu či nesprávného rozhodnutí a v návaznosti na to uplatnění námitky promlčení by bylo popřením nejen základních mravních hodnot, k nimž se žalovaná (Česká republika) po roce 1989 přihlásila (viz např. preambule k Ústavě České republiky), ale i porušením principů materiálního právního státu, na nichž spočívá náš právní řád.“

Najvyšší Súd Slovenskej Republiky

Na Slovensku možno poukázať na uznesenie 1 MCdo 7/2014 zo dňa 27.1.2016, ktoré tiež rieši otázku odopretia práva vzniesť námietku premlčania v konaní o náhradu škody voči štátu vzniknutej v dôsledku trestného konania vedeného proti poškodenému. V uvedenom konaní odoprel uplatniť námietku premlčania účastníkovi konania cez korektív (rozumej: „opravný, nápravný prostriedok“) dobrých mravov súd prvého stupňa, ktoré rozhodnutie odvolací súd potvrdil. Najvyšší súd SR v prípade tohto rozhodnutia však mimoriadne dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu len odmietol, čo znamená, že sám po stránke hmotného práva v Občianskom zákonníku (kde sú obsiahnuté ustanovenia o dobrých mravoch) neskúmal otázku oprávnenosti uplatnenia korektívu dobrých mravov. Preto je toto rozhodnutie obmedzene použiteľné, keďže ide len o posudzovanie uvedenej otázky (dobrých mravov vo vzťahu k námietke premlčania) krajským súdom. Použité argumenty sú však akceptovateľné a logické.

Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II dňa 28. októbra 2011 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu, a to 4 193,25 € z dôvodu trov obhajoby v trestnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. V rozhodnutí súd uviedol tieto dôvody: „Okresný súd Košice II (ďalej len ‚súd prvého stupňa‘) rozsudkom z 24. októbra 2012 č. k. 36 C 132/2011-79 s ohľadom na dodržanie zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania rozhodol o základe uplatneného nároku tak, že základ nároku žalobkyne je opodstatnený. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobkyňa sa v konaní domáhala voči štátu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci [§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len ‚zákon č. 514/2003 Z.z.‘)]. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že voči žalobkyni bolo ‚dlhodobo‘ vedené trestné konanie, pričom ako sa neskôr ukázalo, tak bola nevinná, pretože bola spod obžaloby oslobodená. Za nezákonné označil uznesenie o začatí trestného stíhania a v odôvodnení skonštatoval, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia bolo žalobkyni oznámené 24. mája 2000 a k právoplatnému oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa došlo 27. mája 2009 na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 2006 pod sp. zn. 1 T 29/00 a ďalej, že žalobkyňa v uvedenom konaní za účelom zabezpečenia ochrany svojich práv nechala sa zastúpiť advokátom, ktorému zaplatila 29. októbra 2010 za svoje zastupovanie 4 193,25 €. Dospel k názoru, že nárok žalobkyne je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., lebo prevažná časť konania bola vedená a konanie bolo skončené za účinnosti tohto zákona a základ nároku je daný (§ 6 zákona č. 514/2003 Z.z.). V tejto súvislosti poukázal na § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a skutočnosť, že platný Trestný zákon a ani Trestný poriadok nerieši nároky obvineného, resp. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej len ‚odvolací súd‘) rozsudkom z 30. januára 2014 sp. zn. 3 Co 58/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že sú dané dôvody pre potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa aj keď súd aplikoval nesprávny právny predpis, pretože jeho závery vyjadrené v odôvodnení rozsudku sú použiteľné aj v prípade aplikácie ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Za nedôvodnú označil odvolaciu námietku žalovanej, podľa ktorej uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu s odkazom na stabilnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 70/1994) a neskôr podporenú súčasnou judikatúrou vo vzťahu k zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (napr. uznesenie sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009) dospel k právnemu záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby je treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie nemalo byť proti nemu začaté; nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok. Námietku premlčania nároku vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že trestné konanie trvalo viac ako deväť rokov, žalobkyni za danej situácie zostal na uplatnenie jej nároku v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby necelý rok. Dĺžku trvania trestného stíhania, ktoré žalobkyňa nedokázala ovplyvniť, posúdil ako situáciu výnimočnú a dospel k záveru, že ak žalobkyňa v zásade nezavinila márne uplynutie premlčacej doby a zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby, uplatnenie námietky by bolo pre ňu neprimerane tvrdým postihom. Vznesenie námietky premlčania podľa odvolacieho súdu treba preto považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a preto tu je dôvod na námietku premlčania neprihliadnuť.“

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že proti námietke premlčania vznesenej zo strany štátu pri uplatňovaní nároku na náhradu škody sa možno úspešne brániť aj v prípade, ak uplynula objektívna desaťročná premlčacia doba, avšak počiatok plynutia tejto premlčacej doby nebol stanovený na základe toho, že škoda aj vznikla, ale len formálne od doručenia nezákonného rozhodnutia.

Nevýhody Ochrany Cez Dobré Mravy

Nevýhodou horeuvedeného riešenia poskytnutí ochrany cez inštitút dobrých mravov je, že ho nemožno použiť plošne, na všetky rovnaké, či podobné prípady náhrady škody, ale obrana vo forme použitia dobrých mravov proti námietke premlčania sa bude posudzovať konajúcim súdom vždy len v konkrétnej veci a v prebiehajúcom konaní. Súd potom vždy každú takúto vec individuálne posúdi a rozhodne, či uplatnená námietka premlčania je dôvodná a akceptuje ju, alebo prihliadne na to, že uplatnenie námietky premlčania voči nároku na náhradu škody je v rozpore s dobrými mravmi a uplatňovaný nárok na náhradu škody (pri splnení všetkých podmienok na náhradu škody) prizná.

tags: #premlčanie #náhrady #škody #zákon #514/2003