Viedenský Dohovor o Kúpnych Zmluvách: Premlčanie a Aplikácia

Medzi najvýznamnejšie súkromnoprávne prostriedky záväzkového práva v medzinárodnom obchode patrí zmluva o medzinárodnej kúpe tovaru. Jej právna úprava je kodifikovaná v Dohovore OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (CISG). Dohovor prijalo doteraz 83 štátov a vďaka tomu ho možno zaradiť medzi jeden z najvýznamnejších celosvetovo prijatých právnych aktov v oblasti medzinárodného obchodu. Federálne ministerstvo zahraničných vecí oznamuje, že 11. apríla bol vo Viedni dojednaný Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru. Československá Federatívna Republika Dohovor podpísala v New Yorku 1. marca 1990.

Dohovor nadobudol platnosť na základe svojho článku 99 ods. 1 dňom 1. januára 1988 a pre Československú Federatívnu Republiku, v zmysle článku 99 ods. 2, dňom 1. apríla 1991. Súčasne sa vyhlasuje český preklad Dohovoru.

Výklad Dohovoru

Ak chceme správne interpretovať ustanovenia Dohovoru, musíme sa riadiť výkladovými pravidlami, ktoré Dohovor obsahuje v čl. 7 ods. 1, ako aj v samotnej preambule. Tie hovoria, že pri interpretácii Dohovoru sa má prihliadnuť na jeho medzinárodnú povahu, potrebu jednotného výkladu a zachovanie dobromyseľnosti v medzinárodnom obchode. Ako sa uvádza mnohokrát v texte „s prihliadnutím na medzinárodnú povahu“ znamená, že aj keď sa dohovor stane súčasťou národného právneho poriadku, stále je to medzinárodný dohovor, čo treba pri interpretácii vždy vziať do úvahy.

Rozsah Aplikácie Dohovoru

Dohovor sa aplikuje na medzinárodné kúpne zmluvy. Definíciu pojmu medzinárodná kúpna zmluva v Dohovore nenájdeme, avšak implicitne ju možno vyvodiť z článkov 30 a 53 Dohovoru, do úvahy treba vziať aj čl. 2 Dohovoru. Najvýraznejšou odlišnosťou a zároveň nevyhnutnou podmienkou aplikácie Dohovoru je skutočnosť, že Dohovor sa vzťahuje na také zmluvy o kúpe tovaru, ktoré uzavreli zmluvné strany s miestom podnikania v rôznych štátoch.

Priama Aplikácia (Čl. 1 ods. 1 písm. a)

Priama aplikácia vyplýva z čl. 1 ods. 1 písm. a) Dohovoru a stáva sa prevažujúcim spôsobom použitia Dohovoru. Podľa neho sa Dohovor aplikuje v prípade, ak „strany majú miesta podnikania v rôznych štátoch, a ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi.“ Medzinárodný prvok, napr. sídlo alebo miesto podnikania, musí byť v zmluve resp. pred jej uzavretím jasne definovaný. Ak táto skutočnosť nevyplýva z dokumentov alebo zo správania zmluvných strán, nemožno v konkrétnych prípadoch Dohovor použiť. Ak je uvedené splnené, Dohovor sa použije bez ohľadu na normy medzinárodného práva súkromného, priamo. Pri rozhodovaní, či sa v danom prípade bude Dohovor aplikovať, sa na štátnu príslušnosť zmluvných strán neprihliada. To znamená, že ak má zmluvná strana štátnu príslušnosť štátu, ktorý nie je Dohovorom viazaný, ale svoje sídlo alebo miesto podnikania má v zmluvnom štáte Dohovoru, je naplnená podmienka pre aplikáciu Dohovoru podľa čl.1. V prospech priamej aplikácie môžeme považovať možnosť zmluvných strán urobiť výhradu k článku 1 ods. 1 písm. b), ktorú im Dohovor poskytuje.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Miestom podnikania sa zaoberá aj judikát Oberlandesgericht Köln, v ktorom „nemecký kupujúci a predávajúci uzavreli zmluvu o predaji lístkov pre futbalové majstrovstvá v roku 1990 v Ríme. Lístky sa mali predávať v Ríme. Súd v prípade tohto sporu konštatoval, že dohovor nemal byť aplikovaný …

Nepriama Aplikácia (Čl. 1 ods. 1 písm. b)

Nepriama aplikácia, obsiahnutá v článku 1 ods. 1 písm. b), odkazuje na kolízne normy medzinárodného práva súkromného. Možno ju použiť v prípade, ak nie všetky zmluvné strany majú sídlo či miesto podnikania v zmluvných štátoch Dohovoru. Rozhodné právo v takejto situácii určíme pomocou kolíznej úpravy. Ak kolízne normy medzinárodného práva súkromného určia za rozhodný právny poriadok vnútroštátne právo zmluvného štátu Dohovoru, tento je možné aplikovať. Uvedeným okamihom sa pre ne stáva Dohovor záväzným. Vzhľadom k tomu, že pri nepriamej aplikácii Dohovoru dochádza k ovplyvňovaniu zo strany národného práva, tvorcovia Dohovoru sa rozhodli začleniť do jeho textu tento článok, ktorý zmluvným stranám umožňuje urobiť k nemu výhradu.

Môže nastať situácia, kedy napriek tomu, že strany budú mať miesto podnikania v rôznych zmluvných štátoch Dohovoru a pôjde o medzinárodnú kúpu tovaru, Dohovor sa na daný vzťah nepoužije aj keď by sa použiť mal. Dohovor v čl. 1 ods. 2 totiž zabezpečuje ochranu tej strany, ktorá nemala možnosť zoznámiť sa s rozhodnými okolnosťami nie svojou vinou. Ide o prípady, keď prvok medzinárodnosti nevyplýva priamo zo zmluvy, z rokovania strán ani z informácií, ktoré boli strane poskytnuté do momentu uzavretia zmluvy a strana bola po celý čas v domnienke, že ide o vnútroštátny obchod. Aká právna úprava by sa použila v iných situáciách, ktoré prichádzajú do úvahy určia normy medzinárodného práva súkromného, resp.

Výhrady k Dohovoru

Použitie Dohovoru môžu zmluvné strany ovplyvniť učinením výhrad na jednej strane, na strane druhej svojou vlastnou vôľou prejavenou pri konkrétnej kúpnej zmluve. Dohovor umožňuje uskutočniť k vybraným ustanoveniam alebo častiam osobitnú deklaráciu - výhradu. Dohovor v IV. časti jasne ustanovuje, ktoré výhrady štáty môžu urobiť a ktoré nie sú prípustné (ide o čl. 92-96).

Zmluvné štáty môžu podľa čl. 92 uskutočniť výhradu k II. alebo III. časti Dohovoru. Ak ju uskutočnia, nebudú vymenovanými časťami viazané. Ďalej môžu vylúčiť už spomenutý čl. 1 ods. 1 písm. b); učiniť výhradu podľa čl.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Slovenská republika aplikuje Dohovor priamo, bez sprostredkovaného spôsobu pomocou kolíznych noriem. Učinila totiž výhradu podľa čl. 95, to znamená že Slovenská republika aplikuje čl. 1 ods. 1 písm. a) bez prihliadnutia na písm. b). V prípade ak by Dohovor nebolo možné aplikovať podľa čl. 1 ods. 1 písm. a), je potrebné postupovať podľa noriem zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, aby sme mohli určiť rozhodné právo na posúdenie právneho vzťahu. V prípade, ak by sa rozhodným právnym poriadkom stal právny poriadok štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, tento aplikovať nemožno, vzhľadom na výhradu, ktorú Slovenská republika k čl.

Výhrada podľa čl. 92 je najrozsiahlejšou výhradou, ktorú možno v rámci Dohovoru urobiť. Jej využitie umožňuje zmluvným stranám vylúčiť celú II. alebo III. časť Dohovoru. Pri výhrade voči II. časti Dohovoru sa táto nahradí ad hoc právnou úpravou, najčastejšie národným právom, ktoré upravuje problematiku medzinárodných kúpnych zmlúv. Uvedenú výhradu učinilo Dánsko, Fínsko, Nórsko, Švédsko a Island.

Výhrada podľa čl. 92 spôsobuje, že menované štáty sa nepovažujú za zmluvné strany Dohovoru podľa čl. 1 v otázkach súvisiacich s kontraktačným procesom medzinárodnej kúpnej zmluvy v rozsahu, v ktorom tieto štáty realizujú svoje kúpno-predajné transakcie.

Príklady Aplikácie Výhrad

Situácia 1: Jedna zmluvná strana je škandinávskym štátom a druhá zmluvná strana nie je zmluvnou stranou Dohovoru. Výhrada podľa čl. 92 deroguje čl.1 ods. 1 písm. a), čo spôsobí že Dohovor na konkrétny prípad (ale stále v časti kontraktačného procesu) nemožno aplikovať, keďže nie sú naplnené podmienky, ktoré sám Dohovor pre svoju aplikáciu vyžaduje. Na daný prípad by sme aplikovali vnútroštátne normy, a v prípade ich absencie pre oblasť kontraktačného procesu by prichádzali do úvahy i normy MPS.

Druhou situáciou, ktorá môže v načrtnutom prípade nastať je použitie aplikačného pravidla podľa čl.1 ods. 1 písm. b) Dohovoru (menované štáty k nemu výhradu neučinili) tzn. prostredníctvom noriem medzinárodného práva súkromného. Môže tu nastať zaujímavá situácia, kedy aj napriek výhrade urobenej podľa čl. 92 možno Dohovor na konkrétny prípad aplikovať ak kolízna norma medzinárodného práva súkromného odkáže na právny poriadok štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru. Výsledkom by bolo, že na daný prípad by sa II.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

Situácia 2: V prípade, ak by zmluvný štát uskutočnil výhradu nie len k čl. 92 ale i k čl. 95, II. resp. III. časť Dohovoru by sa na daný zmluvný vzťah neaplikovala.

Výhrada podľa čl. 95, čiže odmietnutie druhého pravidla o aplikácii Dohovoru prostredníctvom odkazu noriem medzinárodného práva súkromného, ktoré je zakotvené v čl.1 ods. 1 písm. b) bola uskutočnená viacerými štátmi, vrátane Slovenskej republiky. Okrem nás výhradu uskutočnili Spojené štáty, Česká republika, Singapur, Čína, Arménsko, Svätý Vincent a Grenadíny.

Dispozitívnosť Dohovoru a Autonómia Vôle Strán

Dohovor má prevažne dispozitívnu povahu. Výnimkou je čl. 12, ktorý je kogentného charakteru. čl. 12 vylučuje použitie ustanovení čl. 11, čl. 29 a II. časti Dohovoru o neformálnosti kúpnych zmlúv pri prejavoch vôle zmluvných strán v prípade štátov, ktoré k týmto ustanoveniam podľa čl. 96 vyjadrili výhradu. Ide o štáty, ktoré vo svojich právnych predpisoch vyžadujú, aby sa medzinárodná kúpna zmluva uzavrela alebo preukazovala písomne. Ďalej treba upozorniť na čl. 6, ktorý určuje rozsah autonómie vôle strán. Umožňuje stranám úplne vylúčiť použitie Dohovoru ako celku, jednotlivých ustanovení a častí Dohovoru alebo meniť jeho účinky okrem spomenutého čl. 12. Ustanovenie čl. 6 je však obmedzené čl. 4 písm. a), čo spôsobuje značné oslabenie postavenia Dohovoru.

V prípade výslovnej dohody zmluvných strán aplikovať na predmetnú zmluvu Dohovor, tento sa stane právnym základom pre režim kúpnej zmluvy. Ak by nastala situácia, že zmluvné strany by si pre neupravenú oblasť nezvolili rozhodný právny poriadok, aplikoval by sa čl. 7 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého by sa strany spravovali podľa všeobecných zásad, na ktorých dohovor spočíva a v prípade ak takéto nie sú, použili by sa ustanovenia rozhodného právneho poriadku určeného podľa noriem medzinárodného práva súkromného.

Dohovor síce umožňuje štátom vylúčiť jeho aplikáciu, avšak nijakým spôsobom neupravuje postup, akým toto môžu zmluvné strany urobiť. Analogicky by sme mohli uplatniť v danom prípade postup ako pri voľbe práva podľa medzinárodného práva súkromného. Dohovor pre dohodu o vylúčení neustanovuje obligatórne písomnú formu. Je však v záujme zmluvných strán učiniť tak, aj keď by tento postup nemusel byť pre zmluvu bežným.

Spôsob akým je možné Dohovor použiť, je ideálnym pomerom právnej istoty a pružnosti. Povinná aplikácia Dohovoru a súčasná možnosť jeho vylúčenia poskytuje tak požadovanú mieru právnej istoty ako aj možnosť dispozície ustanoveniami Dohovoru podľa potrieb konkrétnej situácie.

Podporné Použitie Neštátnej Právnej Úpravy

Vzhľadom k tomu, že Dohovor, nie je komplexnou právnou úpravou problematiky medzinárodnej kúpnej zmluvy, poskytuje zaujímavý priestor pre podporné použitie prostriedkov neštátnej právnej úpravy. Dokonca to i sám Dohovor vo svojom čl. 9 predpokladá. Napriek tomu, že sa v tomto článku spomínajú len medzinárodné obchodné zvyklosti a vlastná prax strán, povaha Dohovoru umožňuje podporne použiť aj iné prostriedky vytvorené praxou, na akademickej pôde či iných fórach napr. Zásady UNIDROIT, PECL či prostriedky na úrovni EÚ.

Premlčanie

Premlčanie je právny inštitút, ktorý upravuje časový úsek, po ktorého uplynutí sa právo nemôže úspešne domáhať na súde. V kontexte Viedenského dohovoru o kúpnych zmluvách (CISG) je dôležité poznať, ako tento dohovor ovplyvňuje premlčacie lehoty pre nároky vyplývajúce z kúpnych zmlúv.

Viedenský dohovor sám o sebe neobsahuje ustanovenia o premlčaní. Táto problematika je ponechaná na vnútroštátne právne predpisy jednotlivých štátov. To znamená, že premlčacie lehoty pre nároky z kúpnych zmlúv, na ktoré sa vzťahuje CISG, sa riadia právom štátu, ktorý je rozhodný podľa kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného.

Zánik Práva

Dohovor sa zaoberá aj zánikom práva. Bez ohľadu na ustanovenia článku 39 ods. 1 a článku 43 ods. 1, kupujúci stráca právo opierať sa o nedostatok zhody tovaru alebo o nároky tretej osoby vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva, ak nepreukáže, že mal rozumnú výhovorku, prečo nesplnil svoje povinnosti v tejto lehote.

Povinnosti Strán

Dohovor upravuje aj povinnosti strán. Ak predávajúci požiada kupujúceho, aby mu oznámil, či prijíma plnenie, a kupujúci tak neučiní v primeranej lehote, predávajúci nie je povinný poskytnúť plnenie v lehote, ktorú určil vo svojej žiadosti.

Dodatočná Lehota

Predávajúci môže požadovať od kupujúceho, aby oznámil, či prijme plnenie. Kupujúci môže určiť dodatočnú lehotu. Kupujúci nemôže počas lehoty určenej kupujúcim podľa článku 47 ods. 1 alebo predávajúcim podľa článku 63 ods. 1 uplatniť prostriedok nápravy pre porušenie zmluvy, okrem toho, že predávajúci oznámi kupujúcemu, že neposkytne plnenie v lehote.

Právo Kupujúceho na Opravu

Kupujúci má právo požadovať od predávajúceho, aby opravil vady tovaru alebo dodal náhradný tovar. Predávajúci je povinný zabezpečiť, aby bol tovar bez vád.

Uskladnenie Tovaru

Ak kupujúci mešká s prevzatím tovaru alebo s platením kúpnej ceny, predávajúci musí urobiť opatrenia na zachovanie tovaru. Predávajúci má právo nakladať s tovarom.

Zastavenie Plnenia

Strana, ktorá je povinná dodať plnenie, môže zastaviť plnenie, ak je zrejmé, že druhá strana nesplní podstatnú časť svojich záväzkov v dôsledku závažných nedostatkov v jej schopnosti plniť alebo jej úvernosti alebo jej konania pri príprave plnenia alebo pri plnení zmluvy.

Dôsledky Zrušenia Zmluvy

Zrušením zmluvy sa uvoľňujú obe strany od ich povinností vyplývajúcich zo zmluvy, s výnimkou vzniknutého nároku na náhradu škody. Strana, ktorá splnila zmluvu úplne alebo čiastočne, môže požadovať späť od druhej strany to, čo podľa zmluvy dodala alebo zaplatila.

Zachovanie Tovaru

Strana, ktorá je povinná urobiť opatrenia na zachovanie tovaru, môže tovar uskladniť v sklade tretej osoby na náklady druhej strany.

Predaj Tovaru

Strana, ktorá má povinnosť zachovať tovar, musí urobiť primerané opatrenia na jeho predaj.

tags: #premlčanie #Viedenský #dohovor #kúpna #zmluva