Premlčanie Pokračovacieho Trestného Činu: Podmienky a Dôsledky

Tento článok sa zaoberá problematikou premlčania pokračovacieho trestného činu, jeho podmienkami a dôsledkami v kontexte slovenského trestného práva. Analyzujeme relevantné ustanovenia Trestného zákona, judikatúru Najvyššieho súdu SR a iné právne zdroje, aby sme poskytli komplexný pohľad na túto komplexnú oblasť.

Úvod do Trestného Činu Podvodu

Trestný čin podvodu je definovaný v § 221 zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) ako úmyselné konanie, ktorým páchateľ obohatí seba alebo iného na úkor cudzieho majetku tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu. Za takéto konanie hrozí páchateľovi trest odňatia slobody až na dva roky. Podvod sa radí do kategórie prečinov, pretože základná trestná sadzba za jeho spáchanie neprekračuje hranicu piatich rokov. Uvedenie poškodeného do omylu je jedným zo základných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Práve v dôsledku uvedenia niekoho do omylu, či využitie niečieho omylu je možné od niekoho vylákať finančné prostriedky, či na jeho úkor obohatiť seba, alebo iného.

Definícia Omylu a Miera Opatrnosti

Definíciu omylu ustálil Najvyšší súd SR, ktorý konštatoval, že omyl je rozpor predstavy so skutočnosťou, pričom v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú "kvalitu" (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za "uvádzanie do omylu" v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Rovnako je potrebné brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť.

Ďalším veľmi podstatným pojmom pri trestnom čine podvodu je práve pojem miera opatrnosti. Len samotné klamstvo, či nepravdivá skutočnosť nie je sama o sebe uvedením do omylu. Každá osoba je iná, a každý vníma tvrdenia a konania iných osôb, na základe svojich životných skúseností a vedomostí, inak. Lož, ktorá môže uviesť do omylu jednu osobu, nemusí do omylu uviesť osobu inú. Preto je vždy nevyhnutné každé podozrenie z tohto trestného činu posudzovať osobitne a nepaušalizovať ho na všetky prípady. Podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie upravuje tzv. všeobecnú prevenčnú povinnosť každej osoby, teda aj poškodeného. Každá osoba si musí počínať tak, aby nedošlo na škode na majetku. S tým súvisí práve aj obvyklá miera opatrnosti. Obvyklá miera opatrnosti spočíva v tom, že poškodený by mal v určitých prípadoch už na prvý pohľad rozpoznať, že sa jedná o nepravdivé skutočnosti.

Spôsobenie Škody a Obohatenie

Spôsobenie škody na majetku je ďalším nevyhnutným predpokladom na spáchanie trestného činu podvodu. Objektom proti ktorému smeruje protiprávne konanie páchateľa je cudzí majetok, pričom druh a forma vlastníctva nie sú v tomto prípade dôležité. Dôležitým pre posúdenie toho či majetok je alebo nie je cudzí je fakt či patrí, resp. patrí páchateľovi výlučne. Ak teda majetok nepatrí páchateľovi,resp. mu nepatrí výlučne jedná sa o majetok cudzí. Pod majetkom možno zase rozumieť veci, pohľadávky a iné majetkové práva. Čo sa týka škody, škodou sa vo všeobecnosti rozumie nejaká ujma ktorá má majetkovú povahu, Škodu definuje § 124 TZ ako ujmu na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Na spáchanie trestného činu podvodu je potrebné aj tzv obohatenie sa na úkor iného. Obohatením podľa ustanovenia § 221 je rozmnoženie majetku páchateľa, ktoré môže nastať dvomi spôsobmi. Buď páchateľ tým že podviedol poškodeného zväčšil svoj majetok, alebo nevynaložil náklady, ktoré bol povinný vynaložiť. Pri podvode je teda významné úmyselné podvodné konanie, ktoré má iného uviesť do omylu.

Judikatúra Najvyššieho Súdu SR

Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3 Tdo 15/2014 zo dňa 03.12.2014 potvrdzuje už vyššie spomenuté, že objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok. Dodáva, že omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde oň vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej okolnosti žiadnu predstavu, alebo sa domnieva, že sa nemá čoho obávať. Omyl sa môže týkať i skutočností, ktoré majú len nastať, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v dobe, keď dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o klamstvo alebo aj o nepravdivú informáciu. Podstatné skutočnosti zamlčí páchateľ, ktorý neuvedie pri svojom podvodnom konaní akékoľvek skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce alebo zásadné pre rozhodnutie podvádzanej osoby, pričom pokiaľ by tieto skutočnosti boli druhej strane známe, k plneniu z jej strany by nedošlo. K dokonaniu trestného činu podvodu dochádza obohatením páchateľa trestného činu alebo inej osoby.

Trestné Sadzby

Trestná sadzba za spáchanie trestného činu podvodu sa líši v závislosti od okolností za ktorých bol trestný čin spáchaný, najmä od výšky spôsobenej škody. Tú pre potreby trestného práva upravuje § 125 TZ. Pri malej škode, ktorá predstavuje škoda prevyšujúca sumu 266,- €, je trestná sadzba až dva roky. Pri škode väčšej, čo je desaťnásobok škody malej (t.j. 2.666,- €) je trestná sadzba jeden až päť rokov, pričom v tomto prípade stačí konanie z nedbanlivosti. Ak páchateľ spôsobí tzv. značnú škodu, čo je stonásobok škody malej (t.j.26.600,- €) alebo ak spácha trestný čin z osobitného motívu alebo závažnejším spôsobom konania hrozí mu trest odňatia slobody na tri až desať rokov, pričom v týchto troch prípadoch už nepôjde o prečin ale o zločin. Napokon ak vznikne spáchaním trestného činu podvodu škoda veľkého rozsahu, čo je päťstonásobok škody malej (t.j.133.000,- €) alebo ak spácha trestný čin podvodu ako člen nebezpečného zoskupenia alebo za krízovej situácie môže byť odsúdený až na desať až pätnásť rokov.

Podvod pri Zmluve o Pôžičke a v Reštauráciách

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. V praxi sa veritelia v prípade nevrátenia dlhu zo strany dlžníka, obracajú so žiadosťou o pomoc na orgány činné v trestnom a konaní. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť veľmi dôležitú skutočnosť, a síce to, že trestné právo má povahu tzv. ultima ratio, čiže nejakej poslednej možnosti. Inak povedané, ak je možné sa svojho práva domôcť prostriedkami občianskeho, či obchodného práva, potom je veriteľ povinný využiť najskôr tieto prostriedky. Trestného činu podvodu sa pri zmluve o pôžičke možno dopustiť len ak páchateľ už v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke vedel, že peniaze nevráti. K tomu ustálená judikatúra uvádza, že na naplnenie znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, sa zo subjektívnej stránky vyžaduje, aby páchateľ už v čase pôžičky konal v úmysle vypožičané peniaze nevrátiť vôbec, alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote, prípadne konal s vedomím, že peniaze nebude môcť v dohodnutej lehote vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu. Nestačí teda len skutočnosť, že páchateľ nevrátil požičané peňažné prostriedky v dohodnutej lehote.

Trestný čin podvodu by mohol byť spáchaný aj v prípade návštevy reštaurácie, či iného podobného podniku, v ktorom by po využití služieb, či konzumácii jedla a nápojov zákazník nezaplatil. Aj tu by však bolo potrebné veľmi dôkladne skúmať, či zákazník takéto zariadenie navštívil už z úmyslom, že nezaplatí, resp. s vedomím, že nebude mať na zaplatenie, alebo či túto skutočnosť (že nemá dostatok peňazí na zaplatenie) zistil až na mieste. V prvom prípade by sa jednalo o podvod, s čím súhlasí aj Okresný súd Bratislava I, podľa ktorého: "Objednaný tovar v podniku je zákazníkovi poskytnutý zamestnancom podniku dobrovoľne, pričom zamestnanec podniku koná v omyle ohľadne zaplatenia ceny zo strany zákazníka. Prevzatie objednaného tovaru v podniku zákazníkom (páchateľom) na základe jeho dobrovoľného poskytnutia nemôže napĺňať obsah pojmu „zmocnenie“ v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže. Povaha služieb poskytovaných v obdobných podnikoch (pohostinské prevádzky a im obdobné prevádzky) je logicky založená na tom, že zamestnanec podniku po objednaní služby a tovaru zákazníkom vychádza z predpokladu, že za tento tovar a službu je zákazník schopný zaplatiť a že z jeho strany aj k zaplateniu príslušnej ceny dôjde. Ak tomu tak nie je, ide o uvedenie do omylu v tejto otázke, a to bez ohľadu na to, či sa zákazník výslovne k otázke zaplatenia ceny vyjadrí, alebo nie". Na druhej strane, ak by zákazník náhle zistil, že nemá na zaplatenie a z podniku by odišiel, nejednalo by sa o podvod, pretože objektívna stránka trestného činu podvodu spočíva v úmyselnom konaní a vzhľadom na to, že úmysel by absentoval, nebol by naplnený jeden zo znakov trestného činu podvodu a k jeho spáchaniu by logicky dôjsť nemohlo.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Stáčanie Kilometrov a Úverový Podvod

V súčasnosti sa často hovorí o stáčaní kilometrov na vozidlách, či o potrebe zavedenia špeciálneho trestného činu, ktorý by pokrýval práve manipuláciu s počítadlom prejdenej vzdialenosti. Podľa účinnej právnej úpravy však stáčanie kilometrov môže naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Preukázaná manipulácia s tachometrom motorového vozidla pri jeho predaji predstavuje naplnenie znaku uvedenie do omylu predpokladaného pri trestnom čine podvodu, pretože počet najazdených kilometrov je pri predaji motorového vozidla jednou z podstatných skutočností určujúcich výšku jeho predajnej ceny. Cenu a atraktívnosť ojazdeného motorového vozidla určuje predovšetkým jeho technický stav, rok výroby a intenzita s akou bolo používané predchádzajúcim majiteľom.

Úverový podvod je špecifickým druhom podvodu. Podľa § 222 Trestného zákona, kto vyláka od iného úver alebo zabezpečenie úveru tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru, a tak mu spôsobí malú škodu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Objektom je tu teda podobne ako je tomu pri klasickom podvode cudzí majetok. Rozdiel však spočíva v tom, že ide o majetok z ktorého sa poskytuje úver alebo záruka na úver. Úver vzniká na základe zmluvy o úvere, upravenej v Obchodnom zákonníku. Podľa § 497 ObchZ. sa zmluvou o úvere veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Čo sa týka záruky úveru ako objektu trestného činu, ide v podstate o ručenie v zmysle z. 513/1991 (Obchodný zákonník), kde § 303 uvádza, že kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom, pričom ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Na to aby konanie páchateľa bolo trestným je potrebné aby poškodeného uviedol do omylu v súvislosti s podmienkami na poskytnutie úveru.

Výška trestu odňatia slobody sa posudzuje obdobne ako pri trestnom čine podvodu (§ 221), a teda pri spôsobení malej škody je to trest odňatia slobody jeden až päť rokov. Pri spôsobení väčšej škody, alebo konania z osobitného motívu, alebo závažnejším spôsobom konania je trestná sadzba tri až desať rokov. Pri spôsobení značnej škody trest päť až dvanásť rokov. Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spôsobí škodu veľkého rozsahu, alebo ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo za krízovej situácie. Špecifickým je odsek 2 § 222 TZ, podľa ktorého odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak ako zamestnanec, člen, štatutárny orgán, zástupca alebo iná osoba oprávnená konať za toho, kto úver poskytuje, umožní získať úver tomu, o kom vie, že nespĺňa podmienky určené na jeho poskytnutie.

Premlčanie Trestného Stíhania: Všeobecné Princípy

Premlčanie trestného stíhania je jedným z inštitútov zániku trestnosti. Zánik trestnosti podľa osobitného predpisu (napr. § 72a TZ a nasled. zákona č. 190/2003 Z.z. V prípade, že tieto inštitúty nastanú, zaniká trestnoprávny vzťah medzi páchateľom na jednej strane a štátom na strane druhej. Hmotno-právna kategória premlčania je typicky upravená v právnych predpisoch, z ktorých vychádza trestné právo hmotné. Napríklad v Českej republike zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákonník upravuje premlčanie v § 34. V rámci nemeckej právnej úpravy je problematika premlčania upravená v § 76 a nasled. Nemeckého Trestného zákona (StGB). Medzi krajiny, ktoré majú premlčanie trestného stíhania zaradené do právnych predpisov hmotnoprávnej povahy sa jednoznačne zaraďuje aj Slovenská republika, ktorá premlčanie upravuje v § 87 a nasl. zákona č. 300/2005 Z. z. Odborná literatúra zaraďuje premlčanie trestného stíhania medzi hmotnoprávne inštitúty. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že premlčanie je upravené v § 87 a nasl. Trestného zákona.

Dôležitou zásadou je aj zásada in dubio pro reo, ktorá by mala mať (okrem svojho procesného významu) aj svoj interpretačný charakter. Určuje nám, že v prípade ak sú pochybnosti v rámci aplikácie výkladu, má sa použiť výklad pre páchateľa najpriaznivejší. Táto zásada má aplikáciu aj v rámci trestného práva hmotného a je odvodená zo zásady zákonnosti (Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege ). V rámci zásady je obzvlášť dôležitá podzásada nullum crimen sine lege certa. V tomto atribúte je vyjadrená požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti právnej normy. Je dôležité, aby každý občan Slovenskej republiky mohol zhodnotiť a posúdiť všetky trestnoprávne následky svojho vlastného konania. V prípade, ak táto určitosť nie je celkom zrejmá, je nutné právnu úpravu vykladať v prospech páchateľa trestného činu.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

Prerušenie a Plynutie Premlčacej Doby

Trest­ný zá­kon účin­ný od 1.1.2006 up­ra­vu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 Tr. zák., pri­čom ob­dob­ne ako Trest­ný zá­kon účin­ný do 31.12.2005 sta­no­vu­je dve pod­mien­ky, kto­rých napl­ne­nie po­čas ply­nu­tia zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­by spô­so­bu­je jej pre­ru­še­nie a tým aj jej predĺže­nie, na­koľ­ko pre­ru­še­ním preml­ča­nia za­čí­na ce­lá no­vá preml­ča­cia do­ba ply­núť zno­va (§ 87 ods.4 Tr. zák.). Uve­de­né us­ta­no­ve­nie vy­chá­dza z to­ho, že pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je sí­ce in­šti­tút hmot­no-práv­nej po­va­hy, av­šak je pod­mie­ne­ný pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Pr­vým úko­nom, kto­rý spô­so­bu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, je pre­to vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be pod­ľa § 206 ods.1 Tr. por. Trest­ný zá­kon sí­ce pou­ží­va spo­je­nie „vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho preml­ča­nie ide“, avšak tú­to di­kciu zá­ko­na je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa mu­sí tý­kať to­ho is­té­ho skut­ku o akom je nás­led­ne me­ri­tór­ne roz­ho­do­va­né. Pod­stat­ným pre pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by tres­tné­ho stí­ha­nia je vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre kon­krét­ny sku­tok a nie pre kon­krét­ny trest­ný čin mož­no te­da vy­vo­diť z to­ho, že Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je zme­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a pre­to ne­mož­no vi­dieť len v zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie pre­káž­ku pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

Ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák. tak tým­to pro­ces­ným úko­nom doš­lo k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (oh­ľad­ne skut­ku vy­me­dze­nom v uz­ne­se­ní) a ak v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia prí­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie nap­rík­lad na pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods.1 Tr. zák. je ta­ká­to zme­na, z hľa­dis­ka pre­ru­še­nia preml­ča­cej do­by, bez­výz­nam­ná, na­koľ­ko k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by už doš­lo pred­chá­dza­jú­ci­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi, kto­ré sa tý­ka­li pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák..

Ak však pôj­de o si­tuáciu, keď súd dos­pe­je k zá­ve­ru, že ža­le­va­ný sku­tok je tres­tným či­nom s mier­nej­šou tres­tnou sadz­bou v po­rov­na­ní s tres­tným či­nom, pre kto­rý bo­lo za­ča­té a do­po­siaľ ve­de­né tres­tné stí­ha­nie (t. j. nej­de o zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne spô­so­bu­jú­ce zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii, ale ide o zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii vy­ko­na­né na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia), pri­čom tá­to zme­na sa pre­miet­ne aj do inej, krat­šej preml­ča­cej do­by či­nu, po­tom sa mu­sí za­obe­rať aj otáz­kou preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo vzťa­hu k tej­to mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku. Je te­da po­vin­ný po­sú­diť aj okol­nosť, či bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie eš­te v tej­to krat­šej do­be (ju­di­ka­tú­ra NS ČR R 6/2007).

Prob­lé­mo­vým sa mô­že ja­viť sta­no­ve­nie oka­mi­hu, ke­dy pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do­chá­dza k pre­ru­še­niu preml­ča­nia, te­da či úči­nok pre­ru­še­nia preml­ča­nia nas­tá­va už dňom vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom ale­bo pro­ku­rá­to­rom, prí­pad­ne či ten­to úči­nok nas­tá­va až dňom do­ru­če­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­vi­ne­né­mu. Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. vý­slov­ne sta­no­vu­je, že preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pre­ru­šu­je vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, čím sa má zjav­ne na mys­li vy­da­nie (vy­ho­to­ve­nie) uz­ne­se­nia or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní bez oh­ľa­du na to ke­dy bu­de ozná­me­né ob­vi­ne­né­mu.

Sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­má od­klad­ný úči­nok a pre­to je ta­ké­to uz­ne­se­nie vy­ko­na­teľ­né (§ 184 ods.2 Tr. por.) dňom je­ho vy­da­nia a úči­nok pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia nas­ta­ne aj na­priek to­mu, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je eš­te prá­vop­lat­né. V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né do­dať, že účin­ky vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sú len „pred­bež­né“, na­koľ­ko pred­pok­la­dom ich ďal­šie­ho tr­va­nia je to, aby uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zos­ta­lo aj na­ďa­lej v plat­nos­ti. Ak op­ráv­ne­ný or­gán, buď na pod­kla­de sťaž­nos­ti ale­bo pos­tu­pom pod­ľa § 230 ods.2 písm. e) Tr. por. (prí­pad­ne ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por. a nas­le­du­jú­ce), zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pôj­de, z hľa­dis­ka pro­ces­no-práv­ne­ho, už o neexis­tu­jú­ce uz­ne­se­nie, kto­ré na­ďa­lej ne­mô­že mať a ani ne­má žiad­ne práv­ne účin­ky. V ta­kom­to prí­pa­de bu­de pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že preml­ča­cia le­ho­ta ply­nu­la bez pre­ru­še­nia, ako­by k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nik­dy ne­bo­lo doš­lo.

Na­priek uve­de­né­mu mô­žu nas­tať si­tuácie, keď vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nes­pô­so­bí pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (prí­pad­ne keď preml­ča­cia do­ba za­čne v pod­sta­te ply­núť až ozná­me­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia). Ide o si­tuácie, keď je vzne­se­né ob­vi­ne­nie bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu (za­čia­tok ply­nu­tia preml­ča­cej do­by a vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tu v pod­sta­te sply­nú do jed­né­ho oka­mihu), prí­pad­ne ide o pok­ra­čo­va­nie v tres­tnej čin­nos­ti a trest­ný čin eš­te ne­bol do­kon­če­ný. Pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by to­tiž mô­že zá­sad­ne nas­tať len vte­dy, ak preml­ča­cia do­ba za­ča­la aj sku­toč­ne ply­núť. V tom­to sme­re tre­ba pri­po­me­núť, že Trest­ný zá­kon sí­ce vô­bec nes­ta­no­vu­je oka­mih, od kto­ré­ho za­čí­na ply­núť preml­ča­cia do­ba (je chy­bou, že zá­ko­no­dar­ca opo­me­nul v no­vom Tres­tnom zá­ko­ne up­ra­viť ta­kú pod­stat­nú otáz­ku), avšak súd­na prax a práv­na ve­da vy­chá­dza­jú z ná­zo­ru, že preml­ča­cia do­ba za­čí­na ply­núť od spá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da od oka­mihu, ke­dy bol trest­ný čin do­ko­na­ný, res­pek­tí­ve v prí­pa­de pok­ra­ču­jú­cich, tr­va­jú­cich a hro­mad­ných tres­tných či­nov, od oka­mihu, ke­dy bo­la tres­tná čin­nosť do­kon­če­ná.

tags: #premlcanie #pokracovacieho #trestneho #cinu #podmienky