Premlčanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia od štátu: Komplexný prehľad

Úvod

V situáciách, keď je občan právoplatne zbavený obžaloby v trestnom konaní, vzniká otázka nároku na náhradu trov obhajoby od štátu. Táto oblasť práva je komplexná a zahŕňa rôzne aspekty, od praktického postupu pri uplatňovaní nároku až po premlčacie doby a potenciálne riziká. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený prehľad o tejto problematike, s dôrazom na relevantné právne predpisy a judikatúru.

Nárok na náhradu trov obhajoby podľa Trestného poriadku

Podľa slovenského práva, konkrétne podľa § 557 a nasl. Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.), má občan, ktorý bol právoplatne oslobodený spod obžaloby v trestnom konaní, nárok na náhradu trov obhajoby. To zahŕňa aj vrátenie peňazí, ktoré občan vynaložil na právne služby advokáta. Trestný poriadok uvádza, že ak bol obvinený oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu trov trestného konania, ktoré účelne vynaložil na svoju obhajobu.

Praktický postup pri uplatňovaní nároku

Pre uplatnenie nároku na náhradu trov obhajoby je potrebné dodržať nasledovný postup:

1. Žiadosť o náhradu trov obhajoby: Je potrebné písomne požiadať súd, ktorý vo veci rozhodol právoplatne, o náhradu trov obhajoby. Napríklad, ak vo veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne, je potrebné podať žiadosť na tento súd.
2. Lehota na podanie žiadosti: Žiadosť je potrebné podať do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol občan oslobodený spod obžaloby.
3. Prílohy k žiadosti: K žiadosti je potrebné priložiť všetky doklady o zaplatení právnych služieb, ako sú faktúry alebo potvrdenia o platbe, aby sa preukázala výška vynaložených nákladov.
4. Rozhodnutie súdu: Súd následne rozhodne o priznaní náhrady trov obhajoby. Ak mal občan advokáta, súd prizná náhradu podľa vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (vyhláška č. 655/2004 Z. z.), a to v primeranej výške podľa úkonov, ktoré advokát vykonal.

Riziká a alternatívy

Pri uplatňovaní nároku na náhradu trov obhajoby je potrebné zvážiť nasledovné riziká a alternatívy:

• Zánik nároku: Ak občan nepodá žiadosť v lehote 3 rokov, nárok zaniká.
• Nepriznanie všetkých nákladov: Súd môže priznať len účelne vynaložené náklady, nie všetko, čo občan zaplatil, ak by to bolo neprimerané.
• Sťažnosť proti rozhodnutiu: Ak občan nie je spokojný s rozhodnutím o výške náhrady, môže podať sťažnosť proti uzneseniu súdu.

Premlčacia doba nároku na náhradu trov konania

Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. To znamená, že premlčacia doba na vymáhanie súdom priznaného nároku na náhradu trov konania je 10 rokov.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Avšak, ak v tejto desaťročnej lehote neboli vykonané žiadne úkony smerujúce k vymáhaniu pohľadávky (napr. exekúcia, upomienka), pohľadávka sa premlčí.

Náhrada trov konania v trestnom konaní a právo na súdnu ochranu

V prekladanom článku autor pracuje s hypotézou, v zmysle ktorej právna úprava trov konania podľa Trestného poriadku porušuje právo obvinených na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“) a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.

Trestný poriadok v šiestej časti neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného a jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku.[1] Uvedená právna norma však neuvádza kedy, ako a kým majú byť takto účelne vynaložené náklady obvinenému nahradené. Taktiež je otázne, prečo tento nárok obvinenému nevznikne, ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby v zmysle § 285 písm. g) Trestného poriadku[2], keďže takýmto spôsobom je možné nárok obvineného na náhradu nákladov spojených s obstaraním dôkazov jednoducho zmariť (napr. prokurátor ustúpi od zjavne nedôvodnej obžaloby, pretože inak by súdne konanie skončilo podľa § 285 písm.

Takto opísaný právny stav de lege lata považujem za odporujúci právu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. „Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

Pre objektivitu je potrebné uviesť, že citované judikáty sa týkajú civilných konaní. Napriek uvedenému sa právoplatne oslobodená osoba náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, ktoré sa zásadne pohybujú v tisícoch eur, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Aby sa zadosťučinilo uvedenému zákonu, pred podaním žaloby musí žalobca požiadať príslušný štátny orgán v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 a nasl. Zákona č. 514/2003. Tento proces, ktorý musí obligatórne predchádzať podaniu žaloby na súd, trvá spravidla niekoľko mesiacov. Takýto postup umožňuje medzera v zákone č. 514/2003, nakoľko jeho ustanovenia neupravujú nárok na náhradu škody v prípade právoplatného oslobodenia spod obžaloby. Výnimkou je § 8 zákona č.

Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu titulom nezákonného rozhodnutia je totiž zrušenie takéhoto rozhodnutia pre nezákonnosť. S uvedenou zákonnou medzerou sa preto musela vysporiadať súdna prax. Väčšinová judikatúra zastáva názor, v zmysle ktorého je zásadne vždy daný nárok žalobcu na náhradu škody z titulu trestného stíhania, pokiaľ toto trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením. Uvedené poznatky zhrnul Ústavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13. 12. 2016 [8] (ods.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

…Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

„Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. Možno polemizovať nad tým, že nie každý prípad neodsúdenia obvineného predstavuje nezákonné trestné stíhanie (úvahy uvádzam nižšie). Nemožno však aplikovať vyššie uvedené závery v prípade zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, alebo v prípade § 285 písm.

Napriek prezentovanej ustálenej judikatúre orgány konajúce v mene štátu v súdnych konaniach o náhradu škody popierajú uplatnené nároky z titulu vzniknutých trov obhajoby, v dôsledku čoho musí žalobca na úhradu týchto nákladov čakať v priemere niekoľko rokov. Tu sa dostávame k ďalšiemu aspektu práva na súdnu ochranu, keďže táto má byť rýchla a účinná. Keďže žalobca sa musí náhrady trov obhajoby domáhať v samostatnom civilnom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno v otázke ich vynaloženia. Trovy v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj ako „vyhláška o odmenách advokátov“) nestačí preto len vyčísliť, ale žalobca musí preukázať ich reálnu úhradu.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nepovažujem súčasnú právnu úpravu náhrady trov trestného konania za korešpondujúcu s účinnou realizáciou práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nepovažujem za správne, aby obvinenému vznikol nárok na náhradu trov obhajoby pre akýkoľvek dôvod obligatórneho zastavenia trestného stíhania. Pokiaľ má platiť predpoklad, v zmysle ktorého náhrada trov patrí obvinenému, ktorému sa nepodarilo preukázať vinu, a teda vyhral spor so štátom, nemôže takýto nárok vzniknúť v prípade zastavenia trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru podľa 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. V tomto prípade obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a neboli odôvodnené pochybnosti o tom, že toto vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a určito.

Diskutabilné je priznanie trov v prípade obligatórneho zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť obvineného v čase skutku alebo preto, že mladistvý obvinený v čase skutku mladší ako 15 rokov nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. V oboch prípadoch obvinený spáchal čin inak trestný, avšak existuje okolnosť, ktorá vylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti. OČTK preto nemali vznášať obvinenie uvedenej osobe, nakoľko nespáchala trestný čin, a teda neboli splnené podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v týchto prípadoch by mal byť obvinenému priznaný nárok na náhradu trov obhajoby. Obdobné závery platia aj v prípade oslobodenia spod obžaloby v zmysle § 285 písm.

Ako rozporuplné sa javí posudzovanie nároku na náhradu trov v prípade zastavenia trestného stíhania pre neprípustnosť podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom odseku však možno vztiahnuť na eventuality uvedené v § 9 ods. 1 písm. a), b), c) g) Trestného poriadku (premlčanie, procesná exempcia, nedostatok veku, medzinárodná zmluva). V prípade premlčania trestného stíhania OČTK nemali pre premlčaný skutok vôbec vznášať obvinenie, resp. tým, že riadne nepokračovali v trestnom stíhaní, zapríčinili jeho zastavenie. V prípade procesnej exempcie, nedostatku veku a existencie medzinárodnej zmluvy spôsobujúcej neprípustnosť trestného stíhania, neboli splnené podmienky na vznesenie obvinenia podľa § 206 ods.

V prípade úmrtia (§ 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku) neexistuje právoplatný výrok odsudzujúceho rozsudku, ani iné obdobné rozhodnutie, a preto by zastavenie trestného stíhania z tohto dôvodu nemalo vylučovať nárok na náhradu trov obhajoby. V opačnom prípade by dochádzalo k bezdôvodnému ukráteniu dedičov obvineného v dôsledku zmenšenia dedičskej podstaty o trovy vynaložené v trestnom konaní. Absencia súhlasu poškodeného (§ 9 ods. 1 písm. Neprípustnosť v prípade prekážky rei iudicatae (§ 9 ods. 1 písm. Posledný dôvod obligatórneho zastavenia je uvedený v § 215 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Pri zmene zákona je potrebné vychádzať z toho, že úmyslom zákonodarcu bolo určité konanie vyňať z katalógu trestných činov, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby bolo postihované trestnoprávnou represiou. Iná situácia nastáva pri účinnej ľútosti, keďže z povahy samotného inštitútu je zrejmé, že k spáchaniu trestného činu došlo. Obdobná argumentácia platí aj pre oslobodenie spod obžaloby v zmysle § 285 písm.

V prípade existencie pochybností či by malo byť vo vyššie uvedených prípadoch obvinenému priznané právo na náhradu trov obhajoby, považujem za ústavne konformné nárok priznať, pričom vychádzam z nasledovnej úvahy: Ak je právo na náhradu trov konania súčasťou práva na spravodlivý proces a dôvody pre nepriznanie trov predstavujú výnimku z tohto práva, je potrebné takéto výnimky stanoviť len v nevyhnutnej miere tak, aby nedošlo k porušeniu čl. 13 ods.

Okrem vyššie uvedených prípadov je potrebné upraviť aj situáciu, keď si obvinený zaviní trestné stíhanie (napr. ako zadržaný podozrivý sa prizná k spáchaniu trestného činu, aby kryl jemu blízku osobu a neskôr v konaní vyjde najavo nepravdivosť tohto priznania). Analyzovaná problematika sa však návrhom vyššie uvedeného ustanovenia nevyčerpáva. Prvou alternatívou riešenia načrtnutého problému je nepriznať v takomto prípade obvinenému žiadny nárok na náhradu trov obhajoby, keďže mu bolo preukázané spáchanie aspoň jedného trestného činu. Pokiaľ ide o stanovenie miery úspechu obvineného, ako racionálne sa javí stanoviť pomer medzi skutkami, pre ktoré bol obvinený oslobodený spod obžaloby a pre ktoré bol uznaný vinným. § 553 ods. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne postúpené podľa § 214, § 241 ods. 1 písm. b), § 244 ods. 1 písm. b) alebo § 280 ods. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1, § 241 ods. 1 písm. c), alebo § 244 ods. 1 písm. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 281 ods.

§ 553 ods. 8 Trestného poriadku: Trovy obvineného patria obvinenému v pomernej časti v prípade, ak bol obvinený stíhaný pre viac trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, ak nebolo trestné stíhanie obvineného za aspoň jeden z týchto skutkov právoplatne skončené niektorým zo spôsobov podľa odseku 7. § 553 ods. 9: Nárok na náhradu trov obvineného obvinenému nepatrí, ak si trestné stíhanie zavinil sám. § 553 ods. § 553 ods. § 554 ods. § 554 ods. § 554 ods. 14 Trestného poriadku: O návrhu oprávnenej osoby na náhradu trov obvineného rozhodne do 30 dní od jeho podania orgán činný v trestnom konaní alebo súd , pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo. V prípade, ak sa trestné stíhanie viedlo pre viaceré skutky, rozhodne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo pre posledný z týchto skutkov. § 554 ods.

Pokiaľ ide o vyššie navrhovanú úpravu pomerného nároku obvineného na náhradu trov obhajoby, podľa uvedeného vzorca možno uviesť zjednodušený praktický príklad: Na obvineného bola podaná obžaloba pre tri trestné činy spáchané tromi samostatnými skutkami. Obvinený je právoplatne odsúdený pre skutok kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zloč…

tags: #premlcanie #nároku #na #náhradu #trov #právneho