Námietka premlčania v adhéznom konaní: Podmienky a dobré mravy

Cieľom tohto príspevku je analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže nastať pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, konkrétne vznesenie námietky premlčania zo strany obžalovaného. Osobitný dôraz kladieme na súlad vznesenej námietky s dobrými mravmi, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava.

Adhézne konanie: Spojenie verejného a súkromného práva

Adhézne konanie spája dva kvázi protichodné druhy konaní v jedno. V trestnom konaní sa primárne riešia otázky verejnoprávneho charakteru, a to otázka (ne)viny zo spáchania trestného činu a jeho právny následok v podobe trestu či ochranného opatrenia. Hoci procesné právo všeobecne (teda aj civilné) býva doktrinálne subsumované pod oblasť verejného práva, kľúčová je povaha hmotnoprávnej otázky, ktorá je v tom-ktorom procese (trestnom, civilnom, správnom) riešená.

To, čo adhézne konanie spája, je riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Požiadavka existencie príčinnej súvislosti s trestným činom vyplýva nielen z jej explicitného vyjadrenia v § 46 ods. Trestného poriadku (ďalej aj "TP"), ale je tiež vyvoditeľná z obžalovacej zásady (§ 2 ods. 15 TP, resp. § 278 ods. 1 TP). Súd, ktorý o nároku na náhradu škody poškodeného rozhoduje, je viazaný a môže rozhodovať iba o skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, podľa ktorej je skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin.

Postavenie poškodeného v adhéznom konaní

Cieľom adhézneho konania je zlepšiť postavenie poškodeného, ktorému v dôsledku trestného činu vznikla majetková či nemajetková ujma. Poškodený sa v adhéznom konaní dostáva v zásade do pozície, v akej by bol v prípade civilného sporu o náhradu škody. Civilné sporové konanie je však postavené na diametrálne odlišných zásadách než trestné konanie, preto poškodeného v adhéznom konaní nezaťažuje napríklad povinnosť tvrdenia či dôkazné bremeno (článok 8 základných princípov Civilného sporového poriadku).

Najväčší rozdiel sa prejavuje v procese zisťovania skutkového stavu veci, kde je civilné sporové konanie založené na prejednacej zásade, podľa ktorej súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z toho, čo mu strany sporu predložia. V prípade, ak žalovaný (škodca) uzná nárok žalobcu (poškodeného), súd vydá rozsudok pre uznanie nároku (§ 282 CSP) bez toho, aby sa procesným nárokom žalobcu ďalej zaoberal.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

V trestnom konaní, založenom na vyhľadávacej zásade, je pri uznaní nároku poškodeného situácia odlišná. Súd môže aj napriek tomu vykonať ďalšie dokazovanie o výške škody, najmä ak o nej existuje dôvodná pochybnosť, prípadne je to potrebné pre právne posúdenie skutku (§ 261 ods. 2 TP). Poškodenému sa adhéznym konaním výrazne uľahčuje prístup k spravodlivému a hlavne rýchlejšiemu súdnemu procesu, keďže už v trestnom konaní môže získať rozhodnutie o náhrade škody s účinkom exekučného titulu, a to bez toho, aby sa po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku musel so svojím nárokom osobitne obrátiť na civilný súd.

Civilné (sporové) konanie, ako aj adhézne konanie sa začína na návrh poškodeného. V adhéznom konaní preto neplatí zásada oficiality, v zmysle ktorej súd koná z úradnej povinnosti. Poškodený si svoj nárok na náhradu škody musí uplatniť riadne, t. j. z akých dôvodov a v akej výške si škodu uplatňuje, a taktiež včas - najneskôr do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania. To má za následok spočívanie premlčacej lehoty, avšak iba za predpokladu, ak poškodený v adhéznom konaní riadne pokračuje. To v konkrétnosti môže znamenať napríklad to, že sa po uplatnení nároku nevzdá svojich procesných práv v zmysle § 46 ods. 7 TP.

Riadne uplatnenie nároku a jeho adresnosť

V súvislosti so včasným uplatnením nároku Trestný poriadok nikde neustanovuje, kedy najskôr môže poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť. Vychádzajúc z toho, že uplatnenie nároku má rovnaké účinky ako žaloba v civilnom spore, v ktorej poškodený v postavení žalobcu musí jednoznačne definovať toho, voči komu žaloba smeruje (žalovaný), obdobne tomu bude aj v trestnom konaní. V prvom rade musí byť presne identifikovaný subjekt, voči ktorému návrh smeruje.

Definovanie tohto subjektu nie je vzhľadom na povahu trestného konania v "právomoci" poškodeného - oznamovateľa, ale orgánu činného v trestnom konaní. Trestné stíhanie voči konkrétnej osobe nezačína automaticky podaním trestného oznámenia (na rozdiel od civilného konania, ktoré začína doručením žaloby súdu, a v ktorom žalovaného určuje výlučne žalobca), ale až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré je oprávnený vydať iba policajt alebo prokurátor. O tom, kto bude v trestnom konaní obvinený, teda rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, nie poškodený - oznamovateľ.

Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t. j. vo fáze predprípravného konania) nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého. Zaviazanie obžalovaného na náhradu škody poškodenému napriek tomu, že nárok neuplatnil riadne, zakladá dôvod na zrušenie výroku o náhrade škody v odvolacom konaní [§ 321 ods. 1 písm. e) TP].

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Aplikácia hmotného práva a prostriedky obrany obvineného

Pri rozhodovaní o nároku poškodeného sa súd v adhéznom konaní nachádza v obdobnom postavení ako súd v civilnom spore. Súd je povinný aplikovať celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd, a výrok o náhrade škody formulovať tak, aby mohol byť vykonateľný, teda naplňujúci atribút exekučného titulu. Pre inštitút náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je príznačné okrem iného aj to, že ide o majetkové práva, ktoré sú v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ) premlčateľné.

Aj keď sa trestné konanie vedie pre skutok, ktorý má byť trestným činom, pri riadnom a včasnom uplatnení nároku na náhradu škody niet z hľadiska aplikácie hmotného práva prakticky rozdielu medzi adhéznym a civilným konaním. Obvinený, ktorý má mať postavenie škodcu, preto v adhéznom konaní môže využiť všetky prostriedky obrany, ktoré by mohol použiť v civilnom spore. Môže sa napríklad brániť tým, že predloží dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok s poškodeným podľa § 581 ods. 3 OZ, prípadne preukáže, že škodu poškodenému uhradil.

Námietka premlčania v adhéznom konaní

Obvinenému žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať. Adhézne konanie sa z hľadiska právneho posúdenia nijak neodlišuje od civilného konania, v ktorom sa otázka premlčania skúma v zásade iba na námietku žalovaného. Zásada oficiality sa navyše v trestnom konaní aplikuje iba na otázky, ktoré majú verejnoprávny charakter.

Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní. Keďže súčasný akuzačný typ trestného konania nie je na rozdiel od feudálnej inkvizície sústredený v rukách jedného subjektu, t. j. súdu, vzniká v tejto súvislosti otázka, voči akému subjektu trestného konania musí obvinený vzniesť námietku premlčania.

Pred odpoveďou na položenú otázku len v krátkosti pripomíname, že čo do formy môže obvinený vzniesť námietku premlčania tak písomne, ako aj ústne. Pri riešení otázky, akému subjektu trestného konania námietku adresovať, je potrebné vychádzať z dikcie § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa premlčuje právo, a to tým, že ho veriteľ nevykoná v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

Hoci uvedené ustanovenie naráža na civilný spor, po hmotnoprávnej stránke sa adhézne a civilné konanie neodlišujú. Aby námietka vyvolala kvalifikovaný účinok, musí sa uplatniť voči tomu subjektu, ktorý je o subjektívnom majetkovom práve oprávnený meritórne rozhodnúť. V trestnom konaní je to v zmysle § 46 ods. 3 a § 287 TP výlučne súd. Navyše, námietka je procesným inštitútom, ktorého aplikácia je ad litteram viazaná na súdne konanie. Bude preto bez právneho významu, ak obvinený napríklad listom zaslaným poškodenému deklaruje premlčanie jeho práva, ak súčasne premlčanie nenamietne aj v konaní pred súdom. Eventuálne vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky v prípravnom konaní nemôže byť spôsobilé vyvolať právny následok v podobe zániku nároku poškodeného.

Špecifický charakter námietky premlčania v adhéznom konaní a dobré mravy

Námietka premlčania vznesená v adhéznom konaní má v porovnaní s civilným konaním (kde nepôjde o škodu spôsobenú trestným činom) špecifický charakter. Táto špecifickosť vychádza z charakteru konania, ktorým obžalovaný spôsobil škodu. Tak v civilnom, ako aj v adhéznom konaní je škoda spôsobená protiprávnym konaním. Avšak v civilnom konaní nie je škodcove konanie v zásade kvalifikované súčasne aj ako trestný čin. Z pohľadu deliktného práva predstavuje trestný čin tú najzvážanejšiu formu protispoločenského konania. Naproti tomu súkromnoprávny delikt je na samom spodku závažnosti právnych deliktov.

Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym. Nakoniec sám zákonodarca amorálnosť trestného činu výslovne pretavil do legislatívnej podoby, kedy v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona (TZ) trest, ako právny následok trestného činu, vyjadruje tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

V súvislosti s námietkou premlčania naberá amorálnosť protiprávneho konania škodcu osobitný význam. Námietka premlčania totižto nie je len procesným prostriedkom obrany škodcu, ale má v podobe oslabenia subjektívneho práva za následok vznik naturálnej obligácie. Pre námietku premlčania preto platí to, čo pre každý právny úkon z hľadiska zachovania jeho platnosti podľa § 39 OZ. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom.

Súd musí v zmysle § 3 ods. 1 OZ dbať na to, aby nedochádzalo k zneužívaniu práva na úkor druhého účastníka občianskoprávneho vzťahu, a preto nie každá opodstatnená námietka premlčania vznesená obvineným je v súlade s dobrými mravmi. Legálna definícia dobrých mravov z pochopiteľných dôvodov v právnom poriadku absentuje.

Doktrína je v otázke námietky premlčania vznesenej v adhéznom konaní skúpa na slovo. Podľa uvedeného názoru je pre neuznanie námietky rozhodujúcim kritériom intenzita zásahu, t. j. rozsah trestného činu, resp. charakter a výška škody. Nemôže však ísť o jediné a rozhodujúce kritérium. Navyše, je tak abstraktného charakteru, že by to v konkrétnostiach mohlo viesť k výkladu ad absurdum, napríklad z pohľadu náhrady nemajetkovej ujmy by to mohlo automaticky diskvalifikovať skutky, pri ktorých došlo "iba" k poškodeniu zdravia, v porovnaní so skutkami, pri ktorých došlo k usmrteniu, keďže spôsobenie smrti je intenzívnejším zásahom než spôsobenie škody na zdraví.

Dôležitým kritériom je tiež zavinenie škodcu, keďže vôľa niekomu uškodiť je čo do amorálnosti samotného skutku ďaleko za nedbanlivostným skutkom, pri ktorom takáto vôľa absentuje. Úmysel uškodiť určitej osobe je pritom potrebné nachádzať nie len v samom trestnom čine, ale aj po jeho spáchaní, resp. pri vznesenej námietke premlčania, keďže znakom zjavného zneužitia práva je tiež vôľa poškodiť druhú stranu.

Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi významným spôsobom prispela aj rozhodovacia prax Ústavného súdu ČR.

Z uvedených judikatórnych záverov možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky pre neuznanie námietky premlčania v adhéznom konaní:

1. intenzita zásahu - charakter a rozsah škody,
2. úmysel škodcu,
3. zištný motív,
4. zánik nároku poškodeného by bol v konkrétnom prípade neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s intenzitou zásahu,
5. zavinenie poškodeného - prečo svoje právo neuplatnil včas.

V súvislosti s podmienkou zavinenia poškodeného je ideálnym príkladom skutok, ktorým na poškodenom došlo k spáchaniu niektorého z trestných činov proti tzv. sexuálnej slobode (napr. znásilnenie). Sexuálna kriminalita je však práve jedna z tých, pre ktoré je charakteristická vysoká miera latencie. Ide o také okolnosti, ktoré majú svoju príčinu v samotnom konaní páchateľa a v žiadnom prípade nemožno klásť poškodenej - obeti za vinu, že sa obrátila na orgány štátu až po tom, čo v sebe našla vnútornú silu po tak traumatizujúcom zážitku. Priznanie účinkov premlčania by v takom prípade bolo navyše aj extrémne tvrdým a nespravodlivým postihom pre poškodenú, a v neposlednom rade by to vrhalo zlé svetlo na justíciu a prehlbovalo v očiach spoločnosti nedôveru k nej.

Dôvody, ktoré obete sexuálnych deliktov vedú k pasivite po skutku, reflektoval aj sám zákonodarca v hmotnoprávnej úprave premlčania trestného stíhania v zmysle § 87 TZ. Podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia Trestného zákona pri takýchto invazívnych zásahoch do telesnej a duševnej integrity nemôže dôjsť k premlčaniu skôr ako po uplynutí pätnástich rokov odo dňa, kedy obeť dovŕšila 18. rok života.

Všeobecne tak možno konštatovať, že vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní môže nasvedčovať tomu, že pôjde zo strany obžalovaného o výkon práva odporujúci dobrým mravom.

Čas vznesenia námietky premlčania a súhlas obžalovaného

Obžalovaný môže vzniesť námietku premlčania aj po skončení dokazovania (na rozdiel od civilného procesu), napríklad v odvolaní, keďže trestné konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou (§ 311 ods. 4 TP). Vzniesť námietku premlčania v rámci odvolania môže aj osoba oprávnená podať odvolanie v prospech obžalovaného, napríklad jeho manželka. Hoci námietka premlčania je úkon, ktorý patrí dlžníkovi (obžalovanému), obžalovaný s takýmto odvolaním musí prejaviť svoj súhlas, čím sa táto kvázi vada konvaliduje.

Skúmanie premlčacej lehoty a druhy ujmy

Skôr než súd pristúpi k skúmaniu súladu uplatneného práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi, musí mať vyriešenú otázku uplynutia premlčacej lehoty. Premlčacie lehoty, ako aj počiatky ich plynutia značne závisia od druhu ujmy, ktorú poškodený trestným činom utrpel.

Pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ (napr. za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) plynie premlčacia doba v zmysle § 106 OZ v subjektívnej dvojročnej lehote odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Objektívna trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (t. j. deň po skutku). Škoda na zdraví (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, účelné náklady spojené s liečením), ktorá síce taktiež spadá do kategórie nemajetkovej ujmy, má iný, osobitný režim premlčania, upravený v § 106 OZ, podľa ktorého sa právo premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote.

Pri majetkovej škode v pravom zmysle slova dochádza ku kumulácii subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej (pri úmysle) premlčacej lehoty, ktorá plynie odo dňa skutku.

Premlčanie a zánik pohľadávok

Pohľadávka predstavuje oprávnenie jedného z účastníkov právneho vzťahu - veriteľa, ktorý môže od druhého účastníka právneho vzťahu - dlžníka požadovať plnenie (napr. zaplatenie peňažnej sumy) vzniknuté z určitého právneho dôvodu - záväzku (napr. z kúpnej zmluvy). Pri premlčaní pohľadávok je potrebné odlišovať dve časové roviny plynutia premlčacej doby.

Ak má veriteľ voči dlžníkovi pohľadávku (napr. z nezaplatenej faktúry), uplatní si takýto nárok voči dlžníkovi na súde žalobou. V rámci občianskoprávnych vzťahov (právnych vzťahov založených podľa Občianskeho zákonníka) je všeobecná premlčacia doba tri roky (dĺžka premlčacej doby nie je vždy trojročná, preto je potrebné určovať ju v závislosti od konkrétneho právneho vzťahu).

Ak veriteľ nepodal žalobu na súde včas - v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, dlžník môže v súdnom konaní vzniesť námietku premlčania a súd veriteľovi právo z pohľadávky neprizná. V takomto prípade sa teda pohľadávka uplynutím premlčacej doby stala právne nevymáhateľnou (súd veriteľovi právo nepriznal) avšak nezanikla. Znamená to teda, že dlžník môže svoj dlh voči veriteľovi aj naďalej dobrovoľne splniť. Zároveň je potrebné zdôrazniť nevyhnutnosť vznesenia námietky premlčania v súdnom konaní, pretože nie je povinnosťou súdu skúmať uplynutie premlčacej doby, ale právom dlžníka, aby premlčanie pohľadávky v prípade uplynutia premlčacej doby namietal.

Ak by však nastala situácia, že by veriteľ po podaní žaloby na súde ako žalobca preukázal svoje tvrdenia pred súdom a dlžník ako žalovaný nevzniesol námietku premlčania, prípadne aj vzniesol námietku premlčania, no premlčacia doba ešte neuplynula, súd by veriteľovi právo z pohľadávky priznal. Tu sa dostávame k druhej časovej rovine, kedy by právoplatnosťou takéhoto súdneho rozhodnutia začala plynúť nová - desaťročná premlčacia doba, v rámci ktorej by si veriteľ právo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím mohol uplatniť v exekučnom konaní.

tags: #premlčanie #v #sudnom #konani #podmienky