Premlčanie v Obchodnom zákonníku: Komplexný pohľad

Právny inštitút premlčania je významný nástroj, ktorý ovplyvňuje vymožiteľnosť práva po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Táto publikácia sa zameriava na právny inštitút premlčania, analyzuje právne rozdiely medzi Obchodným zákonníkom a Občianskym zákonníkom, obsahuje judikatúru SR a ČR, premlčanie je rozoberané aj medzi právnymi úpravami EÚ, obsahuje inštitút premlčania aj pre právnu úpravu ČR.

Úvod do problematiky premlčania

Premlčanie je márne uplynutie času, v ktorom bolo potrebné zo strany subjektu právneho vzťahu urobiť určitý úkon. Premlčanie možno charakterizovať ako kvalifikované uplynutie zákonom stanoveného času, premlčacej doby, ktorého následkom je nemožnosť veriteľa domáhať sa premlčaného práva súdnou cestou, pokiaľ dlžník vznesie tzv. námietku premlčania. Zmyslom inštitútu premlčania je posilnenie princípu právnej istoty v právnych vzťahov, keďže „motivuje“ veriteľov, aby k uplatneniu svojho práva pristúpili včas a s dostatočnou starostlivosťou. Právna úprava premlčania je osobitná pre obchodnoprávne vzťahy (v Obchodnom zákonníku) a pre občianskoprávne vzťahy (v Občianskom zákonníku). Vzhľadom na to, že v niektorých prípadoch sa aplikácia týchto právnych úprav môže prelínať, je posudzovaniu jednotlivých nárokov a otázke ich možného premlčania potrebné vždy venovať primeranú pozornosť.

Predmet a následky premlčania podľa Obchodného zákonníka

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby. Predmet premlčania definuje Obchodný zákonník v § 387 ods. 1. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka sa právo premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Ak dlžník splnil svoj záväzok po uplynutí premlčacej doby nie je oprávnený požadovať vrátenie toho, čo plnil, aj keď nevedel v čase plnenia, že premlčacia doba už uplynula (§ 389 Obchodného zákonníka). Podľa ustanovenia § 390 Obchodného zákonníka, ak sa premlčí právo uskutočniť právny úkon, účinky tohto právneho úkonu nenastanú voči osobe, ktorá namietne premlčanie.

Plynutie premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch

Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy sa mohlo právo uplatniť na súde, ak Obchodný zákonník neustanovuje niečo iné (§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava (§ 393 Obchodného zákonníka). Pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť, ak Obchodný zákonník neustanovuje niečo iné (§ 391 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti) (§ 392 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pri právach z vád vecí plynie premlčacia doba odo dňa ich odovzdania oprávnenému alebo osoby ním určenej alebo odo dňa, keď bola porušená povinnosť vec prevziať (§ 393 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil (§ 394 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo (§ 394 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pri práve na náhradu škody začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným (§ 394 ods. 3 Obchodného zákonníka). Pri práve požadovať vydanie uloženej alebo skladovanej veci a vydanie predmetov podľa zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt začína premlčacia doba plynúť odo dňa zániku zmluvy o uložení veci, zmluvy o skladovaní alebo zmluvy o uložení cenných papierov alebo iných hodnôt. Tým nie je dotknuté právo požadovať vydanie veci na základe vlastníckeho práva (§ 395 Obchodného zákonníka). Pri práve na peňažné prostriedky uložené na bežnom alebo vkladovom účte plynie premlčacia doba odo dňa zániku zmluvy o vedení týchto účtov (§ 396 Obchodného zákonníka).

Dĺžka premlčacej doby a jej predĺženie

Dĺžka premlčacej doby je upravená buď všeobecne (§ 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky) a osobitne (podľa ustanovenia § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti a podľa ustanovenia § 399 Obchodného zákonníka práva vzniknuté za škody vzniknuté na dopravných veciach a z oneskoreného doručenia zásielky voči zasielateľovi a voči dopravcovi sa premlčujú uplynutím 1 roka).

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na premlčanie v trestnom práve

Výnimku z dĺžky premlčacej doby predstavuje ustanovenie § 401 Obchodného zákonníka strana, voči ktorej sa právo premlčuje môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane, celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Obchodný zákonník v § 402 až 406 upravuje spočívanie a pretrhnutie premlčacej doby. Ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti (§ 407 ods. 1 Obchodného zákonníka). Treba však uviesť, že premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. To znamená, že ak dlžník uzná svoj záväzok a nová štvorročná premlčacia doba by spolu v súčte s predchádzajúcou premlčacou dobou predstavovala dobu dlhšiu ako 10 rokov, platí fikcia § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia

Koncom minulého roka sa začala na stránkach časopisu Českej advokátskej komory Bulletin advokácie diskusia k problematike premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Diskusiu inicioval K. Marek svojím príspevkom Poznámka k premlčaniu bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, v ktorom reagoval na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý judikoval nasledovne: „…. pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku.“ Autor článku s takýmto riešením nesúhlasí a vyslovil názor, že pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch treba aplikovať úpravu § 107 ods. 1 a2 Občianskeho zákonníka (OZ). Dôvodí tým, že § 397 Obchodného zákonníka ustanovuje štvorročnú dĺžku premlčacej doby, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník nemá osobitné ustanovenie o dĺžke premlčacej doby pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, je podľa autora potrebné sústrediť pozornosť na text ustanovenia, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak. V rámci tejto diskusie následne v najmä priebehu rokov 2006 a 2007 odznelo tak v českej ako aj slovenskej právnickej obci viacero príspevkov zaoberajúcich sa touto problematikou. Napriek tomu, že výsledkom uvedenej právnickej diskusie na stránkach odborných časopisov nebolo dosiahnutie spoločného konsenzu v otázke, či posudzovať premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch podľa Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) alebo Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), začal v rozhodovacej praxi najmä Najvyššieho súdu Českej republiky prevládať príklon k aplikácií ObZ.

Táto argumentácia prevzali, resp. Snáď v dôsledku uvedenej zjednocujúcej súdnej praxe (tak v Českej ako aj Slovenskej republike) diskusia na uvedenú tému utíchla. V zmysle § 107 ods. V zmysle § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V zmysle § 107 ods. ObZ však inštitút bezdôvodného obohatenia výslovne vôbec neupravuje a to ani čiastkovo, t.j. Na akých argumentoch je teda postavený súčasný prevládajúci právny názor, v zmysle ktorého je nevyhnutné premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch posudzovať výlučne podľa ObZ, a to podľa všeobecných ustanovení jeho tretej časti, upravujúcich premlčanie? To znamená, v uvedenom rozhodnutí, v ktorom bolo predmetom posúdenia premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (ako jednej zo štyroch skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia uvedenej v § 451 ods. 2 OZ) sa NS ČR zaoberal otázkou, či má záväzkový vzťah vzniknutý z bezdôvodného obohatenia obchodnú povahu.

„Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne. Stanovuje, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 107 Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym, ktoré upravuje premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia - bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy. Na základe uvedeného pre stanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka použiť.“. Následne vychádzal z neho Najvyšší súd SR aj vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi, viď napríklad rozsudok sp. zn. 5 Obo 86/2005, zo dňa 06.10.2005. Voči tomuto rozsudku NS SR bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý však v náleze II. v obchodnoprávnych vzťahoch prioritne (pozor, nie výlučne) riadiť. Pokiaľ totiž ObZ v § 261 ods. 1 jednoznačne stanovuje, že tretia časť ObZ upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, a zároveň § 489 OZ stanovuje, že záväzky (resp. V rámci vyššie uvedených súdnych rozhodnutí bol v každom citovanom prípade aplikovaný bezvýhradne ObZ s odvolaním sa na komplexnú úpravu premlčania v tomto právnom predpise obsiahnutú. To znamená, za daného právneho stavu je zrejmé, že pokiaľ ObZ nestanovuje v súvislosti s bezdôvodným obohatením niečo iné, v zmysle tohto ustanovenia plynie premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci obchodnoprávnych vzťahov odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Už (resp. práve) od uvedeného momentu totiž je možné domáhať sa súdnou cestou (t.j.

Za danej situácie je teda zrejmé, že sa pri riešení otázky, od kedy plynie premlčacia doba, nepoužije ustanovenie § 107 ods. 1 OZ v tej časti, ktorá hovorí o plynutí premlčacej doby až odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie jednak že prišlo k obohateniu a zároveň kto sa na jeho úkor obohatil. Vo vzťahu k § 391 ObZ (pre bezdôvodné obohatenie) je stanovená špeciálna úprava pre deň, od kedy plynie premlčacia doba, v § 394 ods. 1 a 2 ObZ. Tieto ustanovenia však sú podľa môjho názoru - za predpokladu, že zastávame právny názor o prednostnej aplikácií ObZ pred ustanoveniami OZ - nadbytočné a to z nasledovných dôvodov. Uvedené ustanovenia totiž vyjadrujú vo svojej podstate to isté, čo všeobecné ustanovenie § 391 ObZ. Napríklad, pokiaľ § 394 ods. 2 ObZ stanovuje, že premlčacia doba na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo, znamená to vo svojej podstate tú istú skutočnosť, ako keď § 391 ObZ hovorí, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď som mohol svoje právo uplatniť na súde. Nie je totiž reálne možné uplatňovať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (v zmysle § 391 ObZ) v prípade, pokiaľ k jeho plneniu, t.j. vzniku, ešte nedošlo. Rovnaká je situácia pri § 394 ods. 1 ObZ, ktorý stanovuje, že pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil. Ani tu totiž nie je možné uplatňovať si právo na vrátenie plnenia poskytnutého na základe platnej zmluvy skôr, ako je od takej zmluvy platne odstúpené. a v § 394 ods. Stanovuje teda zákon pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako na jednotlivé, t.j. konkrétne, právo (použijúc terminológiu uvedenú v § 397 ObZ), inak? Áno, ale len v prípade, ak týmto zákonom môže byť OZ. Už vyššie spomenutý Karel Marek vo svojich príspevkoch vyslovil právny názor, že s ohľadom na skutočnosť, že zákonodarca nepoužil slová „tento zákon“, ako napríklad vo vyššie citovanom § 391 ObZ, ale len „zákon“, je možné (a teda i nevyhnutné) v prípade, ak ObZ neupravuje premlčaciu dobu pre (jednotlivé) právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aplikovať na tieto účely § 1 ods.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

V zmysle § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Vyššie citované súdne rozhodnutia sa pritom rozdielnou terminológiou napríklad v ustanoveniach § 391 ObZ a § 397 ObZ (slová „zákon“ a „tento zákon“) vôbec nezaoberali. Vystačili si len s argumentáciou o komplexnej úprave premlčania v ObZ bez toho, aby onú komplexnosť uvedených ustanovení bližšie analyzovali. Aj celkový kontext ObZ pritom podľa môjho názoru oprávnene dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že je možné ale aj potrebné aplikovať v tomto prípade OZ. Napríklad v zmysle § 264 ods. 1 ObZ pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Považujem za absurdné, aby ObZ dovoľoval prihliadnuť na také obchodné zvyklosti, ktoré by síce neboli v rozpore s ObZ, ale boli by v rozpore s iným právnym predpisom. Pokiaľ teda Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozsudku uviedol, že „premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne“ a ďalej uviedol, že „keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. „Aplikáciu Občianskeho zákonníka v uvedenom prípade nemožno oprieť o § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože tam absentuje ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka.

Ako totiž vyplýva z vyššie uvedeného, podľa ObZ je možné (potrebné) riešiť len otázku, od ktorého dňa plynie premlčacia doba. Lepšie povedané, v zmysle § 391 ObZ tento právny predpis nepripúšťa pre stanovenie dňa, od ktorého plynie premlčacia doba, aplikáciu iného právneho predpisu. 397 ObZ v súlade s § 1 ods. Tento právny názor je podľa môjho názoru o to dôvodnejší, že ObZ v § 397 výslovne uvádza pojem jednotlivé právo (čo odôvodňuje predpoklad, že je potrebné sa zaoberať tým, aká premlčacia doba je stanovená pre to-ktoré právo, v tomto prípade pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia), zatiaľ čo napríklad všeobecná premlčacia doba stanovená v § 101 OZ výslovne terminologicky „jednotlivé právo“ do popredia nestavia (uvádza len „ak v ďalších ustanoveniach nie je uvedené inak“). Pokiaľ by teda zákonodarca mal jednoznačný záujem vylúčiť aplikáciu iného právneho predpisu pri posudzovaní dĺžky premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch, mohol použiť v ObZ obdobný spôsob vyjadrenia všeobecnej premlčacej doby ako v OZ, alebo použiť rovnaký spôsob vylučujúci aplikáciu iného právneho predpisu ako v § 391 ObZ (t.j. V poslednej časti tohto príspe.

Preklúzia: Zánik práva neuplatnením v stanovenej lehote

Od premlčania je potrebné odlišovať tzv. preklúziu, t. j. zánik práva v dôsledku jeho neuplatnenia v zákonom stanovenom čase. K preklúzii dochádza výlučne v prípadoch stanovených zákonom (napríklad záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy). Na zánik práva súd prihliada aj bez návrhu, teda z úradnej povinnosti. Ak by dlžník splnil veriteľovi prekludovaný dlh, na strane veriteľa by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie, ktorého vydanie by dlžník mohol požadovať.

Aplikácia občianskoprávnej premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch B2C

Slovenská súdna prax sa k otázke aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodno-právnych vzťahoch B2C postavila kladne (i keď nie bez výnimky). Trojročná premlčacia doba bola napríklad aplikovaná v spore zo zmluvy o úvere, ktorá bola posúdená ako spotrebiteľská, pretože bola uzatvorená medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Úverová zmluva spĺňala i charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred jej uzavretím. Ako spotrebiteľská zmluva bola v súdnej praxi vyhodnotená aj zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, a to opäť s odkazom na skutočnosť, že išlo o typickú formulárovú zmluvu, v ktorej na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ. Súd výslovne uviedol, že aj napriek skutočnosti, že posudzovaná zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere má charakter obchodno-právny, keďže ide o zmluvu uvedenú v ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, teda tzv. „absolútny obchod“, súčasne však ide aj o zmluvu majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Normy obchodného práva sú pre právne vzťahy vyplývajúce z takýchto zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú právnej úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov. Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter (nepriamo) odobril aj Ústavný súd SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery.

Aj napriek množstvu rozhodnutí priznávajúcich spotrebiteľovi pri nárokoch z absolútnych obchodno-právnych zmlúv benefícium kratšej premlčacej doby sa však v súdnej praxi vyskytli aj v nedávnej dobe prípady, keď súd v spotrebiteľskej zmluve o revolvingovom úvere a o vydaní a používaní kreditnej karty aplikoval obchodno‑právnu premlčaciu dobu v dĺžke štyroch rokov. Pre úplnosť je potrebné dodať, že i v tomto prípade bolo rozhodnuté na prospech spotrebiteľa, súd však v závere odôvodnenia rozhodnutia rozhodnutia výslovne uvádza, že pre posúdenie dĺžky premlčacej doby použil ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je zaujímavé porovnanie s českou súdnou praxou, ktorá sa s analogickou právnou úpravou vysporiadala tak, že aj na absolútne obchodné záväzkové vzťahy majúce spotrebiteľský charakter aplikuje štvorročnú premlčaciu dobu, pretože právna úprava chrániaca spotrebiteľa podľa judikatúry vyšších súdov neodôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Úprava premlčania zároveň nie je úpravou, ktorá má smerovať k ochrane spotrebiteľa, pretože odlišná dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých ani jeden nesmeruje k ochrane spotrebiteľa. V súvislosti so spoplatnením vedenia účtu majiteľa cenných papierov Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Pre rekapituláciu je nevyhnutné podotknúť, že právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov Centrálnym depozitárom a povinnosť majiteľa účtu cenných papierov uhradiť za uvedenú službu odplatu, má povahu zmluvného vzťahu. Poplatok je najčastejšie vymáhaný v prípadoch, kedy bol tento obligačný vzťah založený ešte na základe zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch medzi Strediskom cenných papierov a majiteľmi cenných papierov nadobudnutých v priebehu tzv. kupónovej privatizácie. V dobe účinnosti uvedeného zákona nebola pre vznik uvedeného právneho vzťahu potrebná písomná zmluva, mnohí majitelia cenných papierov teda až do doby vymáhania odplaty za vedenie účtu o existencii právneho vzťahu vôbec nevedeli. Podľa ustanovenia § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. sa právny vzťah spravoval okrem zákona o cenných papieroch Obchodným zákonníkom; prechodné ustanovenie § 161 nového zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch podriadilo správu právneho vzťahu (s výnimkou jeho vzniku a nárokov, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti) pod novú úpravu; táto však konkrétne ustanovenia upravujúce základné náležitosti zmluvy o vedení účtu majiteľa cenných papierov neobsahuje. j. Z vyššie uvedeného je zjavné, že (bez ohľadu na dobu svojho vzniku) niesol predmetný záväzkový vzťah pri jeho uzatváraní s nepodnikateľským subjektom znaky tzv. spotrebiteľskej zmluvy.

Premlčanie v novom Občianskom zákonníku

V novom Občianskom zákonníku, ktorý je v legislatívnom procese a v súčasnosti prebieha vyhodnotenie pripomienok k nemu, sa navrhuje právnu úpravu premlčania výrazne zjednodušiť tým, že by malo dôjsť k zjednoteniu režimu občianskoprávneho a obchodnoprávneho premlčania vrátane premlčacích lehôt.

Predmet premlčania budú nároky

Premlčaniu budú podliehať len majetkové nároky a nároky, o ktorých to ustanoví zákon, teda nie subjektívne práva ako také. Z pojmového hľadiska je subjektívne právo širším pojmom, ktorý zahŕňa aj majetkové nároky (tie sú teda akousi podkategóriou subjektívnych práv). Subjektívnym právom je napríklad právo na vzdelanie, vlastnícke právo, ale taktiež aj právo na majetkový nárok. Po novom teda nebude podliehať premlčaniu právo, ktoré nebude mať podobu nároku (napr. právo realizovať určitý právny úkon - právo odstúpiť od zmluvy). Premlčaniu tak budú podliehať len nároky. Nový Občiansky zákonník považuje nárok za právo domáhať sa plnenia zo záväzku, t. j. právo jednej určitej osoby požadovať od druhej určitej osoby, aby niečo konala alebo opomenula (nekonala). Záväzok je charakterizovaný ako akýkoľvek súkromnoprávny vzťah, z ktorého má veriteľ právo požadovať od dlžníka, aby niečo plnil, a dlžník má povinnosť to splniť. Napríklad premlčaniu bude podliehať majetkový nárok - právo na náhradu škody, právo na vydanie veci, právo na plnenie z kúpnej zmluvy (ak si kupujúci kúpil pozemok, má právo na to, aby mu ho predávajúci odovzdal). Nárok sa premlčí uplynutím premlčacej lehoty. Z hľadiska terminológie sa pojem premlčacia doba mení za pojem premlčacia lehota.

Všeobecná premlčacia lehota bude trojročná

Pre občianskoprávne i obchodnoprávne vzťahy sa navrhuje jednotná trojročná všeobecná premlčacia lehota. Táto vychádza z dnešnej úpravy Občianskeho zákonníka, t. j. bola uprednostnená pred štvorročnou premlčacou dobou upravenou v Obchodnom zákonníku, najmä z dôvodu rýchlosti súčasného života, ktorý vyžaduje, aby boli práva uplatňované čo najskôr. Táto dĺžka premlčacej lehoty (3 roky) sa však bude uplatňovať len vtedy, ak pre konkrétny nárok nebude ustanovená alebo dohodnutá iná dĺžka.

#

tags: #premlcanie #obchodný #zákonník