
Od nepamäti sa traduje, že svoje dejiny si musí každý chrániť a ctiť ako jednu z najcennejších vecí, ktorú máme. Veď len poznaním svojej histórie sme schopní pochopiť súčasný stav. Poznanie toho prečo je toto inak nás obohacuje a učí ďalej pokračovať v začatom diele a pritom sa vyvarovať alebo lepšie povedané neopakovať chyby, ktorých sa dopustili naši predkovia pri hľadaní svojej postati a svojej identity.
Táto kronika bola napísaná preto, že história našej obce je veľmi bohatá a v nejednom prípade aj jedinečná. Je len na škodu veci, že sa o nej nepíše skoro v žiadnej historickej knihe, ktoré boli napísané o Slovensku ba ani v knihách písaných o Malohonte či Gemeri. Pri svojich hľadaniach histórie divadla som sa nemohol oprieť o žiadne údaje z archívu Matice slovenskej a ani z archívu Gemerského múzea v Rimavskej Sobote. To len dokumentuje, že naša obec bola akosi na okraji záujmu vedeckého a kultúrneho bádania.
Takže, sme sa dostali k tomu prečo vlastne táto kronika vznikla. Veľa už bolo povedané v úvode. Teraz by som sa však chcel bližšie zaoberať situáciou ako táto kronika vznikla a čo tomu predchádzalo. Bola to bola snaha dopátrať sa nejakých faktov, ktoré by priblížili činnosť našich predkov v oblasti kultúrnych tradícií, zvykov, činností. Keďže záznamov z dávnejších čias existuje veľmi málo bola to veľmi zložitá úloha. Dokonca aj veľa záznamov po tomto období sa mi podarilo získať len z ústneho podania pamätníkov. Ďalším dôvodom napísania tejto kroniky bolo, že divadelný súbor HAD, ktorý bol v našej obci založený v roku 1985, má svoju kroniku (len jednoduché záznamy o vystúpeniach a hercoch), ale chýbala tu nejaká kontinuita s minulosťou. Chýbalo tu nejaké zázemie z ktorého by sme mohli čerpať poznatky do svojej ďalšej činnosti a v neposlednom rade tu bola snaha dopátrať sa začiatkov divadelnej činnosti v našej obci (čo sa podarilo len čiastočne z horeuvedených dôvodov). Je mi jasné, že takáto kronika sa mala spísať už dávnejšie, ale ako sa hovorí radšej neskoro ako nikdy. Touto kronikou nech je aspoň sčasti splatená podlžnosť voči tým, ktorí svojou obetavosťou, talentom, vôľou niečo dokázať a v neposlednom rade aj svojou vytrvalosťou a odvahou šírili kultúru v našej obci a mnohých prípadoch šírili dobré meno obce aj v širokom okolí.
Aj preto som veľkú časť údajov čerpal zo spomienok žijúcich pamätníkov za čo im veľmi ďakujem a skláňam sa pred ich schopnosťou aj po toľkých rokoch si spomenúť na to čo robili a ako to robili. Zároveň im chcem poďakovať za ochotu tieto svoje spomienky a zážitky aj odovzdať ostatným. Bez ich pomoci by asi táto kronika nevznikla a ak by aj vznikla určite by nebola taká rozsiahla a presná.
Aj preto treba každú akciu, ktorá sa stane v našej obci zaznamenať aby naši potomkovia nemali také problémy s hľadaním údajov o svojej histórii aké máme teraz my . som vyzvať všetkých , ktorí chcú pomôcť dobrej veci, aby zozbierali nejaké údaje ( ak ich samozrejme majú ) a prišli s nimi za kronikárom. Stračí aj nepatrný fakt ľútosť vyjadriť o strate kroník, ktoré boli napísané, ale žiaľ už z nich asi nebudeme môcť nikdy histórie nám môže pomôcť utužiť si svoje sebavedomie. Ďalej by som chcel vyzvať našich občanov k podporovaný. Lebo ako sa hovorí, zostanú po nás len skutky . A ak tie skutky budú zanedbateľné ľudia v širokom okolí o nás nebudú nič vedeť. Ba môže sa stať ( čo saj mne osobne stalo), že nebudú vedieť, že nejaká obec s názvom Hrnčiarska Ves existuje. A iste mi dáte za pravdu, že najlepšie sa pred verejnosťou prezentuje s tým čo dokonale ovládam. Viem , že aj v našej obci je veľké množstvo talentov (v tej ktorej oblasti). Len odvaha chýba a to je škoda. Najlepším miestom na divadlo.
Prečítajte si tiež: Podmienky príkaznej zmluvy pre dôchodcov
Skôr než začnem písať o histórii divadla v našej obci dovolil by som si napísať stručný prehľad histórie obce, bez ktorého by nebolo možné vysvetliť určité súvislosti. Verím, že to nebude na škodu veci a ak by to tak vyznelo vopred sa ospravedlňujem. Ja som však cítil potrebu koncipovať túto kroniku spôsobom, ktorý by čo najviac priblížil dejiny nielen divadla ale celej obce. Pretože, hovoriť o dejinách divadla bez dejín prostredia, kde sa tieto dejiny odohrávali by znamenalo to isté ako jablko bez jablone. Jablko síce jestvuje aj keď je odtrhnuté, ale bez jablone by nikdy nevyrástlo, teda by neexistovalo. Takisto by neexistovalo bez priaznivých podmienok a bez ľudí, ktorí ho vytvárali a tvorili tak jeho dejiny.
Netreba zabúdať ešte na jednu podstatnú vec. Aj táto kronika bude úplne zbytočná, ak sa nemá zachovať pre budúce generácie, ktoré budú z nej čerpať poznatky. Tým chcem povedať, že aj túto kroniku (takisto ako všetky ostatné) treba dobre uschovať v archíve a chrániť pred nežiadúcimi vplyvmi aby ju nestihol podobný osud ako predchádzajúce kroniky. Verím, že sa tak nestane a moja práca nevyjde nazmar. Ale dosť bolo tohto úvodu poďme pekne po poriadku ako to bolo a čo sa dialo v našej obci od začiatku až do dnešných čias.
Táto kronika je však venovaná divadlu a tak mi záverom dovoľte vyzvať všetkých , ktorí ešte nenabrali odvahu aby to skúsili, tých ktorí už hrávali aby v tom pokračovali a tých ktorí hrávajú aby šírili dobré meno nielen divadla, ale celej obce. História divadla siaha ( podľa spomienok pamätníkov ) aj pred toto obdobie, ale keďže sa nenašli hodnoverné dôkazy musíme ( s ťažkým srdcom ) začať písať históriu až od roku 1925.
Zo školskej kroniky obce Veľká Suchá z roku 1924 sa dozvedáme, že v tomto období nacvičoval divadlá učiteľ Ján Štrbák. Zo spomienok ľudí , ktorí ho poznali vyplýva, že to bol veľmi aktívny človek. Veď okrem divadla viedol aj spevokol, futbal a požiarny zbor. Je len na škodu , že po roku 1945 musel z funkcie učiteľa v našej obci odísť. ( bol aktívnym členom HSĽS) a tým sa prerušila aj práca v oblasti kultúry. K jeho odchodu prispela aj konfrontácia medzi ním a ľuďmi , ktorí sa chceli dostať na jeho miesto vedúceho spevokolu. Ten bol v tej dobe totiž už nielen na vysokej umeleckej úrovni ale aj finančne veľmi bohatý. Tak sa stalo, že v roku 1938 spevokol zanikol a všetku dokumentáciu preniesol učiteľ Štrbák svojmu priateľovi do Kokavy nad Rimavicou ( tam je tradícia zachovaná až do dnes).
Teraz vypíšem heslovité názvy divadelných predstavení . Škol. Škol. rok. Škol. rok. Škol. rok. Škol rok. Škol. Škol. rok. Škol. rok. Okrem týchto boli nacvičené aj školské predstavenia Snehulienka a O dvanástich mesiačikoch. Keďže ale nemáme bližšie údaje o rokoch nezaradil som ich do niektorého školského roku aby som zbytočne neskresľoval skutočnosti. Z toho výpočtu vyplýva , že hlavnou základňou divadla bola škola. S touto hrou sa zúčastnili aj okresnej prehliadky v Rimavskej Sobote, kde obsadili 2.miesto.
Prečítajte si tiež: Príkazná zmluva: Čo by mali dôchodcovia vedieť
Okrem divadelnej činnosti tu vyvíjal aj vyššie spomenutý spevokol. Mal 70 aktívnych členov ale členmi boli vlastne všetci občania, ktorí prispievali na jeho činnosť do pokladne. Spevokol mal dve zložky : 70 - člennú skupinu starších a 40 - člennú skupinu mladších. V roku 1935 naštudoval spolu s okolitými obcami spevohru Kristus víťazí . V roku 1938 bolo nacvičené predstavenie Pieseň okolo sveta, ktoré znamenalo špičku súboru. Malo obrovský úspech všade kde sa predstavili. Bolo naštudované v 13 rečiach a suverénne zvíťazilo na prehliadkach v Rimavskej Sobote, Lučenci a aj v Rožňave. Vyhlásil, že sa náš spevokol zúčastní prehliadky a zvíťazí preplatí všetky náklady na dopravu a aj na pobyt. Po skončení prehliadky nášmu spevokolu zagratuloval a sľub splnil.
História divadla v tejto obci sa bohužiaľ nezachovala v žiadnej kronike a preto som musel vychádzať len z rozprávania žijúcich pamätníkov z toho ktorého obdobia. Pred rokom 125 nacvičoval divadlo učiteľ Vojtech Buzágh . Zo spomienok však nie je jasné v ktorom období presne to bolo preto tieto údaje uvádzam len ako údaj bez dôkazu i keď nemám najmenší dôvod pochybovať o tom , že to tak bolo. V rokoch 1925-35 nacvičoval divadlo učiteľ Pavol Scholz, ktorý učil na evanjelickej ľudovej škole. Ako prvé nacvičoval v roku 1925 predstavenie Oklamaní jarmočníci. V roku 1935 nacvičili sami herci Pani učiteľka, ktorú napísal jeden katolícky farár (podľa J.Handza ako výsmech českých školských inšpektorov).Táto hra mala veľký úspech aj napriek nevôli vrchnosti. V tomto období sa nacvičovali dve hry ročne a síce na Veľkú noc a Vianoce . Z odboru školstva bolo nariadené povinné nacvičovať divadlo v rámci školy . Tiež bolo vtedy zvykom vyberať hru tak aby si zahrali všetci herci. V roku 1931 nastupuje za učiteľa obecnej ľudovej školy Július Deraj, ktorý nacvičil v tomto období viacero hier a však zachovali sa nám len spomienky na detské predstavenie Soľ nad zlato, ktorú učiteľ Deraj rozšíril o ďalšie obrazy (napr. kráľovstvo Snehovej kráľovnej ) čím dosiahol , že rozprávka nadobudla širší rozmer nehovoriac o scéne, ktorá bola nádherná.
Po nedobrovoľnom ukončení činnosti v oblasti divadla učiteľa Škrabáka (ktorý sa stal roku 1942 riaditeľom školy a ktorý bol veľmi aktívny v tomto období v HSĽS ) úroveň kultúry v obci veľmi poklesla. Máme zaznamenané len dva prípady nacvičenia divadla čo je príliš veľký pokles oproti predchádzajúcemu obdobiu. Platí to o čom som sa zmienil, že zlé jednanie o v tom ktorom období sa prejaví neskoršie a doplatia veľakrát na to nevinní (v tomto prípade my , pokračovatelia tradícií divadla v našej obci a tiež všetci občania ). S učiteľom Škrabákom totiž skončilo svoju činnosť aj veľa jeho hercov a tým sa vlastne činnosť skoro úplne zastavila. Jedinými kultúrnymi akciami ostali koncoročné vystúpenia školskej mládeže a občas nejaké divadelné predstavenie. V roku 1942 nacvičili notár Emil Šajnoha divadelnú hru Dorota. V roku 1943 nacvičil administrátor Hruboš (v tom čase bol katolícky farár A.Lipták na vojenčine) divadelnú hru Chlapci na stráží v ktorej hrali aj niektorí ochotníci z obce Pondelok. Žiaľ nevieme mená účinkujúcich ba ani krstné meno samotného režiséra. Toto sú vlastne všetky predstavenia o ktorých viem.
Činnosť v obci bola podstatne bohatšia než v obci Veľká Suchá. Je to spôsobené aj tým, že pokračuje vo svojej činnosti učiteľ obecnej školy Július Deraj. S menom tohto režiséra sú spojené veľké úspechy v oblasti divadelnej, ale aj učiteľskej. Z jeho rúk vychádzali žiaci na vysokej intelektuálnej úrovni a tým, že v nich pestoval potrebu venovať sa aj divadlu pripravil ich dostatočne pre život a pre situácie s ktorými sa v ňom stretnú. To, že v divadle hráme neznamená pre nás len predvedenie svojho talentu. Je to niečo oveľa viac. Nevedome získame schopnosť prekonávať strach, nebáť sa hovoriť otvorene pred ľuďmi o veciach, ktoré by sme inak nikdy nevyslovili. Toto je podľa mňa hlavná náplň divadla, ale celej činnosti v oblasti v oblasti kultúry. Podľa tohto a aj ďalších faktov vlastne činnosť divadla neprestala ani v ťažkých vojnových časoch čo možno pripísať hlavne túžbe našich ochotníkov, ale v nejednom prípade aj ich odvahe a nejakému vnútornému “chceniu“ dokázať , aj vo chvíľach neprajúcich kultúre (keď zbrane rinčia , múzy mlčia), že záleží len na tom či človek chce niečo dokázať. Ak sa nevzdá svojho cieľa aj to dokáže. Na to je mnoho príkladov a jedným z nich je aj táto kronika .
Toto obdobie posledného štádia samostatných obcí sa vyznačujú rôznymi zmenami či už politickými alebo aj spoločenskými. Dotklo sa to samozrejme aj oboch našich obcí z ktorých sa pomaly ale intenzívnejšie stavala jedna obec. Keďže už v roku 1942 boli zlúčené školy a v roku 1945 nadobudla škola socialistický charakter aj divadelná činnosť po tomto období sa pomaly uberala cestou spoločných predstavení pre obe obce. Takisto sa začali niektorí herci z jednej či druhej obce zapájať do spoločnej činnosti a hlavne v oblasti školských predstavení to už boli vlastne spoločné vystúpenia detí z oboch obcí. Tým sa v žiakoch pestoval vzájomný vzťah k spoločnej práci čo sa odrazilo na neskoršej divadelnej činnosti v obci.
Prečítajte si tiež: Odvody pri zamestnávaní dôchodcov
Žiaľ musíme konštatovať, že toto obdobie bolo jedno z najhorších čo sa týka divadelnej činnosti. V období skoro dvadsiatich rokov bolo nacvičených len päť hier. Je možné ba viac než možné, že ich bolo nacvičených viac, ale keďže sa nám nezachovali údaje musíme uvádzať len fakty, ktoré sú zdokumentované. Tento stav bol buď dôsledok pretrvávajúcej krízy po odchode učiteľa Jána Škrabáka, alebo pomalého prechodu talentovaných hercov k iným činnostiam. Ďaľšou možnosťou je neexistencia tvorivej osobnosti, ktorá by dokázala podchytiť mládež a viesť ju k uplatneniu svojich schopností. Podľa výpočtu hercov, ktorí hrávali divadlo možno usúdiť, že záujem bol a teda sa dala na čom stavať ďalšia história divadla v obci. V období rokov 1946 - 56 prevzal iniciatívu rímsko - katolícký farár Anton Lipták. V roku 1956 sa formuje mladý divadelný súbor pod vedením Pavla Tímara, ktorý tu pôsobil ako učiteľ v rokoch …