Duchovné Apoštolské Príspevky

Každý človek podvedome hľadá Boha a snaží sa Ho spoznať, pretože má v sebe prirodzenú túžbu po Bohu. Náboženstvo potom predstavuje vzťah človeka k Bohu. Človek je schopný poznať Boha aj prostredníctvom rozumu, vnímajúc stvorenstvo okolo seba. Božie zjavenie je spôsob, akým Boh hovorí o Sebe ľuďom, predstavuje sa im a darúva svetu. Vrcholom tohto zjavenia je Ježiš Kristus, stelesnené Božie slovo. Cirkev má za úlohu ohlasovať Božie zjavenie, pretože to prikázal sám Ježiš. Kristovo učenie je známe ako Evanjelium. Viera je odpoveď človeka Bohu. Veriť znamená povedať Bohu áno, súhlasiť s Jeho slovom a žiť podľa neho. Uveriť srdcom znamená nielen poznať Božie pravdy, ale mať v nich aj zaľúbenie.

Boh je tajomstvo, no zároveň je len jeden. Je duchovnou bytosťou s hlavnými vlastnosťami ako samobytnosť, transcendentnosť, večnosť, svätosť, všemohúcnosť, vševedúcnosť a všadeprítomnosť. Boh je náš Otec, Dobrý, Milosrdný, Spravodlivý a Starostlivý.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky, i na veky vekov. Boh je všemohúci Otec, Pán a Stvoriteľ sveta viditeľného i neviditeľného, neba i zeme. Človek je dielo Božej lásky, stvorený na Boží obraz, s telom a dušou, je osobou. Ježiš Kristus je druhá božská osoba, jednorodený Boží Syn, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil. Stal sa človekom pri zvestovaní Panne Márii, ktorá ho počala z Ducha Svätého. Vtelenie je tajomstvo spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jednej osobe Slova.

Tajomstvá Kristovho života

Medzi tajomstvá Kristovho života patrí vtelenie, narodenie, umučenie, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Najvýznamnejšia udalosť je zmŕtvychvstanie. Historickosť Krista dosvedčujú evanjelia a súveké dejepisné pramene. Ježišov život možno rozdeliť na skrytý v Nazarete, posvätený poslušnosťou Márii a Jozefovi, modlitbou a prácou, a verejný, kedy chodil po krajine, učil o Božom kráľovstve a robil zázraky. Na smrť ukrižovaním ho odsúdil Pilát na naliehanie predstavených Izraela. Bol pochovaný, ale jeho telo neuzrelo porušenie. Svojou dušou spojenou s jeho božskou osobou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. Je Veľkňazom novej a večnej zmluvy, lebo raz navždy obetoval seba samého na kríži, a tak uzavrel zmluvu medzi nami a Bohom, ktorej obsahom sú neodvolateľné prisľúbenia. Jeho smrť je obetou za naše hriechy, víťazstvom dobra nad zlom, života nad smrťou, lásky nad hriechom. Nanebovstúpenie je návrat Pána Ježiša s osláveným telom k Otcovi. Sedí po pravici Otca - má plnú účasť na Otcovej sláve. Na záver dejín spásy v čase uskutoční svoj slávny druhý príchod, keď príde ako sudca živých i mŕtvych. Veríme, že Kristus je stále s nami, lebo nám to prisľúbil. Duch Svätý je tretia božská osoba, pravý Boh, rovný Otcovi a Synovi. Zostúpil na Turíce, aby ustavične rozsieval Božiu lásku v srdciach ľudí a uskutočňoval dielo posvätenia.

Cirkev a jej poslanie

Cirkev založil Ježiš tak, že ju najskôr pripravoval, ustanovil sv. Petra za jej hlavu, na kríži sa zrodila z jeho otvoreného boku a na Turíce sa zjavila. Je zároveň viditeľná i duchovná, pretože je vytvorená z dvoch prvkov: božského a ľudského. Je na tomto svete sviatosťou spásy, znakom a nástrojom spoločenstva s Bohom a spoločenstva medzi ľuďmi. Poslaním Cirkvi je sprostredkovať ľuďom spásu a privádzať ich do neba. Cirkev nikdy nezanikne, lebo ju vedie Duch Boží. Je jedna, lebo ju založil iba jedinú, v ktorej Duch Svätý zjednocuje. Ekumenické hnutie predstavuje úsilie o zjednotenie všetkých kresťanov v Kristovej Cirkvi.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Veriaci sa delia na hierarchiu, laikov a zasvätený život. Cirkev pozostáva z pokrstených ľudí, ktorí v nej majú rôznu úlohu a službu. Biskupstvo je partikulárna miestna cirkev s biskupom na čele. Farnosť je časť biskupstva, ktorú spravuje farár. Farnosť vytvárajú kresťanské rodiny a iné malé spoločenstvá, ako aj jednotlivý veriaci. Farnosť má kresťan považovať za svoju duchovnú rodinu. Hlavné životné prejavy farnosti sú najmä: liturgický život, sviatostný život veriacich, modlitba, apoštolát-evanjelizácia, katechéza, charita.

Kresťanstvo priniesli našim predkom solúnski bratia, svätí Cyril a Metod. Prvými misionármi boli franskí kňazi. Prvý kostol na Slovensku bol Pribinov kostol v Nitre 833. Vieru našim predkom na Veľkej Morave priniesli Cyril a Metod. Našim predkom priniesli nielen Evanjelium, ale aj písmo zvané Hlaholika. Do staroslovienčiny preložili Sväté Písmo a bohoslužobné knihy. Svätý Metod zostavil aj prvý cirkevnoprávny kódex. Považujeme ich za zakladateľov našej kultúry. Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, slávime 15. septembra. Slávnosť sv. Cyrila a Metoda 5. júla.

Spoločenstvo svätých a večný život

Spoločenstvo svätých je spolužitie všetkých bratov a sestier veľkej Božej rodiny - svätých v nebi, duší v očistci a nás, čo ešte putujeme na zemi. Spočíva v láske a výmene duchovných dobier. Svätých v nebi uctievame, nasledujeme ich príklad a utiekame sa k ním s prosbami o orodovanie. Dušiam v očistci pomáhame modlitbami, dobrými skutkami a najmä sv. omšami. Smrť je oddelenie duše od tela ako trest za dedičný hriech. Naša pripravenosť na smrť spočíva v čistom svedomí a spojení s Kristom. Vzkriesenie je opätovné spojenie tela a duše k novému životu Božou mocou. Duša človeka sa po smrti dostaví pred Ježiša - Sudcu na osobitný súd, kde sa rozhoduje o jej večnom živote.

Veríme v svätú Cirkev katolícku.

Proroctvo Daniela a večné kráľovstvo

Medzi kráľmi na Východe najmohutnejším bol Nabuchodonozor, ktorého ríša sa rozprestierala po celom vtedy známom svete, jemu boli podrobené všetky národy zeme, poddaných mal nespočetne. Tento mocný, veľký pán v jednu noc rozmýšľal o budúcom osude svojej ohromnej ríše, premýšľal až napokon zaspal. Zrazu sa strhol zo spánku, nahnevane vyskočil s lôžka, rýchlym krokom sem a tam pobehuje, rozmýšľa, úzkostlivo dumá, lež nijako sa nevie rozpamätať na svoj sen, no a veď sa mu predsa niečo snilo, naisto vie, že sa mu čosi mimoriadne strašné snilo, ale čo to bolo, nijako mu to na um prísť. Hneď dal zavolať svojich učencov, celkom bez seba im predniesol svoju vôľu, aby mu povedali, čo sa mu snívalo. Kým sa mudrci medzi sebou radili, náhodou sa tam zjavil prorok Daniel, ktorý po krátkej úvahe vyriekol, že on vyloží kráľov sen. Nato mudrci s radosťou uviedli Daniela pred kráľa a Daniel takto vyložil sen kráľa Nabuchodonozora:

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

„Ty, kráľu, si rozmýšľal o budúcom osude tvojej krajiny, čo sa s ňou stane, keď zomrieš. V tom si zaspal. Vo sne pred tebou stála obrovská socha, bola taká vysoká ako vrch. Socha mala hlavu zo samého zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho, kríže a okolo obličiek z medi, listvy zo železa, nohy však z hliny. Tak dlho si si obzeral tú sochu, až sa jeden kameň z vrchu odvalil, skotúľal sa k hlineným nohám sochy, tie sa polámali, celá socha sa zvalila, na drobné kúsky sa rozbila, na prach sa rozmrvila a vietor ju hneď rozniesol, aby ani stopy po nej neostalo.“

„To je ono, toto sa mi snívalo, - zvolal vystrašený kráľ, zaiste si ty človek od Boha poslaný, ty mi budeš vedieť i vyložiť, čo ten sen znamená?“

„I to ti poviem s pomocou Božou, kráľu: Zlatá hlava sochy predstavuje tvoju ríšu. Keď ty zomrieš, tvoja krajina sa zmenší, to znamenajú strieborné prsia a ramená na soche. A opäť menšia krajina bude, krajina z medi, i túto spustoší štvrtá, totiž železná krajina, kým na ňu jeden kameň nespadne a hlinené nohy železnej krajiny nerozmrví na prach a vtedy Boh z Nebies vzbudí jedno kráľovstvo, ktoré sa viac nerozpadne, lež potrvá naveky.“

V deň turíčny sa splnila táto predpoveď proroka Daniela. Na Turíce založil Boh Duch Svätý toto kráľovstvo, totižto Cirkev svätú všeobecnú; apoštol Peter bol tou skalou, ktorá sa privodila pád železnej Rímskej ríše a rozdrvila hlinené nohy pohanstva. Cisár Nero dal síce sv. Petra na kríž pribiť, pohania sa domnievali, že kresťanskej Cirkvi je už koniec, ale vtedy sa Linus stal správcom Cirkvi; zabili i tohoto. Nasledoval Klement. Jedného za druhým zavraždili 29 pápežov, lež všetko márne. Cisársky trón padol, ríša Rímska zahynula, lež rímsko-katolícka Cirkev stojí po dnes a stáť bude naveky.

O tomto večnom kráľovstve Boha Ducha Svätého, o našej slávnej matke Cirkvi vám chcem teraz podať spasiteľné poučenie. Ľudské pokolenie štyritisíc rokov túžilo po Vykupiteľovi sveta. Konečne, po štyritisícročnom čakaní, narodil sa Ježiš, prisľúbený Mesiáš. Svätý Ján, evanjelista, s radosťou o Ňom píše, že sme Ho videli, sme Ho počuli, rukami sme sa Ho dotýkali a slasťou oplývajúc spočívali sme na Jeho srdci. A vskutku, človekom učinený Boh tak vďačný, tak milý, tak láskavý bol k ľuďom, že na svoje lono posadil a objímal malé deti; spolu jedával a priatelil sa s kajúcimi hriešnikmi; k Nemu sa utiekali chudobní a ubiedení, zároveň i zámožní a zdraví. Nuž a či táto blaženosť len tridsaťtri rokov, ba vlastne len tri roky mala trvať? Po Nanebovstúpení Pána sa malo už pominúť toto sväté spojenie medzi človekom a Bohom? Nie! Hlbokou božskou láskou Ježiša okúzlení takto zvoláme s učeníkmi idúcimi do mestečka Emauzy: „Zostaň s nami, Pane, naveky, neodlúčme sa nikdy!“ Hľa, sotvaže vyslovili moje ústa horiacu túžbu nášho srdca, ešte som neotvoril evanjelium, aby som kolenačky prečítal poslednú večeru, už viete, že myslím na Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Vstúp do ktoréhokoľvek katolíckeho kostola, pred oltárom ti horiace večné svetlo šepce: „Tu je pod spôsobom chleba prítomný tvoj Spasiteľ, tvoj Boh: Ježiš Kristus.“ Pravda, mohli by ste, kresťanskí veriaci, povedať: „Prítomný je náš dobrotivý Boh v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, lenže nehovorí, nepočujete Jeho slová plné útechy ako naimská vdova, ktorej syna z mŕtvych vzkriesil; nepočujete Jeho odpúšťajúce slová ako Maria Magdaléna, Jeho sladkú reč ako zhromaždený zástup na vrchu ôsmich blahoslavenstiev, dobre, nepočujete; nuž teda odkiaľ viete pravdu ako apoštoli, ktorých po tri roky učil. Či vás, ako blúdiace ovce bez pastiera nechá? Ó, nie, drahí moji, Spasiteľ Ježiš nezabudol na vás, svojich neskorších učeníkov. Preto založil svoje pozemské kráľovstvo, totižto Cirkev svätú, aby všetkých ľudí žijúcich až do skončenia sveta k večnému spaseniu priviedol.“ Čo je Cirkev? Všetci na zemi žijúci katolíci pospolu. Teda Cirkev je nie z kameňov postavený dom, lež spoločnosť ľudí, takých ľudí, ktorí tú istú vieru vyznávajú, tie isté Sviatosti užívajú a pod jednu hlavu, pod rímskeho pápeža patria. V Cirkvi svätej apoštolovia sú učiteľmi, veriaci však učeníkmi.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

V evanjeliu sv. Lukáša čítame, že Ježiš zhromažďoval veriacich, spomedzi veriacich vyvolil dvanástich, ktorých menoval apoštolmi: Petra a jeho brata Ondreja, Jakuba a jeho brata Jána, Filipa a Bartolomeja, Matúša a Tomáša, Jakuba a Šimona, Júdu Tadeáša a Judáša, ktorý ho zradil (porov. Lk 6,13). Týmto rozkázal, aby šli do celého sveta a kázali, ohlasovali to, čo počuli od neho. Ktorí uveria, aby tých pokrstili, Sviatosti im udelili a spravovali ich. Apoštoli sa podľa tohoto rozkazu rozišli po celom svete a rozširovali pravú vieru. V deň Turíc sa chytili svojej práce, hneď ako prijali Ducha Svätého, v spoločnosti sv. Petra apoštola vyšli na námestie Jeruzalema, Peter začal kázať, na jeho prvú kázeň tritisíc, na druhú kázeň päťtisíc sa dalo pokrstiť a hneď v tú samú turíčnu nedeľu vznikla prvá kresťanská náboženská obec. Apoštoli všade zakladali takéto náboženské obce. Spomedzi obrátencov lepších, nábožnejších a starších mužov vysvätili za biskupov. Tieto jednotlivé menšie náboženské obce, ako dietky jednej matky, spolu tvorili veľkú rodinu, svetovú obec náboženskú pod vedením sv. Petra, ktorú my voláme Cirkvou.

Ako v Noemovom korábe boli zastúpené všetky druhy zvierat, tak v Cirkvi sú spojení synovia rozličných národov, Kristus utvoril loď Cirkvi, sv. Peter je jej kormidelníkom, ostatní apoštoli sú jeho druhmi, ľudia sú cestovateľmi, jej kríž je stožiarom, a vetrom, ktorý ju do kráľovstva nebeského vedie, je Duch Svätý. Takúto všeobecnú, na celom svete sa rozprestierajúcu Cirkev Ježiš Kristus len jedinkú jednu založil, toto je naša Cirkev katolícka. „Verím v svätú Cirkev katolícku.“

Prvý parník postavili Angličania začiatkom devätnásteho storočia. Keď prvý parník doplával ku Kórejskému polostrovu, tamojší obyvatelia sa hromadne tlačili na brehu, aby mohli obdivovať toho morského obra, ihneď si zaumienili, že i oni postavia takúto loď. Preto preskúmali tento anglický parník, zmerali jeho kolesá, videli ohromný jeho komín, že sa z neho dymí. O rok s veľkou šikovnosťou zhotovili i oni takúto loď. Keď loď slávnostne odovzdávali, všetci sa zhromaždili, i kráľ vstúpil na loď a dal znamenie, aby sa loď pohla. Vybraní silní junáci zapreli sa do kolies, na ohnisku podpálili veľkú hromadu uhlia, len sa tak dymilo z komína, avšak loď sa predsa nechcela pohnúť. Len vtedy zbadali, že v tej anglickej lodi je akýsi stroj a ten im chýba, preto sa loď nehýbe. Práve tak sa má vec i s kacírskymi náboženstvami. I tieto svoje zhromaždenie cirkvou nazývajú, svojich arcipastierov biskupmi, svoje kostoly vystroja vežami a zvonmi, lež chýba im sila vyvolávajúca pohyb - pôsobenie Boha Ducha Svätého, ich pastieri nemajú apoštolskú moc, nemajú božské splnomocnenie. Toto sa len v katolíckej Cirkvi nachádza. Pravú Kristovu Cirkev spravujú apoštoli. Ó, aká je to sláva pre nás, že my sme údmi tej Cirkvi, ktorej predstavení obdržali svoju moc od apoštolov!

Istý mladík predal všetok svoj majetok, vystúpil na loď, aby sa preplavil do Ameriky šťastie hľadať. Počas plavby sa strhla búrka, loď sa potopila, celý mladíkov majetok zahynul v mori, on sám ledva zachránil svoj život. Dostal sa do Ameriky, lež bez peňazí sa túlal po tom novom svete. Ako sa tak potĺka, zrazu počuje hlas zvona, ide za tým hlasom, príde do kostola, práve na sv. omšu zvonili. Vošiel i on, utiahol sa do jedného kúta. Onedlho pristúpil k oltáru kňaz, ozýva sa Glória in excelsis Deo, Dominus vobiscum a mladík sa tak cítil, akoby sa v kostolíku svojho rodiska modlil, začali mu padať slzy od radosti i povzdychol si: „Majetok svoj som stratil, poklady som nenašiel, ale našiel som moju Cirkev svätú.“

Ako ten mladík, ja nehodný v prach zeme padám a vďaky vzdávam Bohu, že som sa v tej Cirkvi zrodil, ktorej údov božská viera, nádej a láska spája v jednu velebnú veľkú rodinu v náručí Cirkvi svätej katolíckej.

Kristus žije a je našou nádejou

Kristus žije. On je naša nádej a najkrajšia mladosť tohto sveta. Všetko, čoho sa dotkne, sa stáva mladým; stáva sa novým, napĺňa sa životom. Je v tebe, je s tebou a nikdy neodchádza. Ty sa síce môžeš vzdialiť, no vedľa teba je Vzkriesený, ktorý ťa volá a čaká na teba, aby si začal odznova. Všetkým mladým kresťanom s láskou píšem túto apoštolskú exhortáciu, teda list. Chcem sa v ňom odvolať na niektoré body, o ktorých nás presviedča naša viera a zároveň nás povzbudzuje rásť vo svätosti a v angažovanosti za svoje povolanie. No keďže ide o míľnik na cesty synody, obraciam sa zároveň na celý Boží ľud, na pastierov a veriacich, aby tak uvažovanie o mladých a v prospech mladých bolo výzvou a povzbudením pre nás všetkých. Inšpiroval som sa bohatstvom úvah a dialógov vlaňajšej synody. Nebudem môcť zhrnúť všetky príspevky, ktoré si môžete prečítať v záverečnom dokumente, ale pri písaní tohto listu som sa usiloval zachytiť návrhy, ktoré sa mi zdali významnejšie. Takto bude moje slovo obohatené o tisícky hlasov veriacich celého sveta, ktorí poslali na synodu svoje názory.

V časoch, keď sa s mladými príliš nepočítalo, niektoré texty poukazujú na to, že Boh sa pozerá inými očami. Napríklad vieme, že Jozef bol v rodine jeden z najmladších (porov. Gn 37, 2 - 3). Napriek tomu mu Boh v sne oznámil veľké veci a svojich bratov prevýšil dôležitými úlohami, keď mal sedemnásť rokov (porov. U Gedeona spoznávame úprimnosť mladých, ktorí nemajú vo zvyku zjemňovať skutočnosť. Keď mu anjel povedal, že Pán je s ním, odpovedal: „Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo?“ (Sdc 6, 13). Samuel bol neistý mladík, ale Pán s ním viedol rozhovor. Vďaka rade jedného dospelého otvoril si srdce na počúvanie Božieho volania: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 9. 10). Preto bol veľkým prorokom, ktorý zasiahol v dôležitých okamihoch svojej vlasti. Aj kráľ Šaul bol mladý, keď ho Pán povolal, aby plnil svoje poslanie (porov. Kráľa Dávida vybrali ešte ako chlapca. Keď prorok Samuel hľadal budúceho kráľa Izraela, istý človek mu ako kandidátov predstavil svojich starších a skúsenejších synov. Prorok však povedal, že vyvolený je mladý Dávid, ktorý pásol ovce (porov. 1 Sam 16, 6 - 13), pretože „človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (v. 7). Keď mal Šalamún nastúpiť namiesto otca, cítil sa stratený a povedal Bohu: „Ale ja som malý chlapec, neviem, čo si počať“ (1 Kr 3, 7). No smelosť mladosti ho podnietila vyprosiť si od Boha múdrosť a venoval sa svojmu poslaniu. Niečo podobné sa stalo prorokovi Jeremiášovi, ktorý bol povolaný prebudiť svoj ľud, keď bol ešte veľmi mladý. V bázni povedal: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som“ (Jer 1, 6), ale Pán ho žiadal, aby tak nehovoril (porov. Jer 1, 7), a dodal: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ (Jer 1, 8). Jedno hebrejské dievčatko, ktoré slúžilo u cudzieho vojenského veliteľa Námana, sa s vierou pričinilo o jeho uzdravenie z choroby (porov. 2 Kr 5, 2 - 6). Mladá Rút bola príkladom veľkodušnosti v tom, že zostala so svojou svokrou, ktorá upadla do nemilosti (porov. Rút 1, 1 - 18), a prejavila aj odvahu napredovať v živote (porov. Jedno z Ježišových podobenstiev (porov. Lk 15, 11 - 32) hovorí o tom, že „mladší“ syn chcel odísť z otcovského domu do ďalekej krajiny (porov. v. 12 - 13). Jeho sny o nezávislosti sa však zmenili na zhýralosť a neviazanosť (porov. v. 13), pričom zakúsil tvrdosť osamelosti a chudoby (porov. v. 14 - 16). No bol schopný zamyslieť sa a začať znova (porov. v. 17 - 19), preto sa rozhodol, že vstane (porov. v. 20). Pre srdce mladého človeka je typické, že je ochotný zmeniť sa, je schopný vstať a nechať sa poučiť od života. Ako nesprevádzať syna, ktorý sa podujal na niečo také? Starší brat mal však už staré srdce, nechal sa zaujať lakomstvom, egoizmom a závisťou (porov. v. 28 - 30).

Večne mladý Ježiš nám chce darovať srdce, ktoré bude stále mladé. Božie slovo od nás žiada: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom“ (1 Kor 5, 7). Zároveň nás pozýva vyzliecť si „starého človeka“, aby sme si obliekli „nového“ (porov. Kol 3, 9. 10). A keď vysvetľuje, čo znamená obliecť si mladosť, „ktorá sa obnovuje“ (v. 10), hovorí, že to znamená mať „hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“. „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému“ (Kol 3, 12 - 13). Znamená to, že pravá mladosť spočíva v tom, že máme srdce schopné milovať. A naopak, starnutie duše je všetko, čo nás oddeľuje od druhých. Všimnime si, že Ježišovi sa nepáčilo, keď dospelí pozerali na najmladších s pohŕdaním alebo ich despoticky držali vo svojich službách. Naopak, požadoval: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší“ (Lk 22, 26). Božie slovo hovorí, že s mladými treba zaobchádzať „ako s bratmi“ (1 Tim 5, 1), a rodičom odporúča: „Nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli“ (Kol 3, 21). Mladý človek nemôže byť malomyseľný, jeho charakteristikou je, že sníva o veľkých veciach, hľadá široké obzory, odváži sa na viac, má chuť dobyť svet, vie prijať náročné návrhy a chce vydať zo seba čo najviac, aby vybudoval niečo lepšie. No zároveň sa mladým odporúča: „Podriaďujte sa starším“ (1 Pt 5, 5). Biblia nás stále povzbudzuje, aby sme mali veľkú úctu voči starým, pretože majú dedičstvo skúsenosti, zažili úspechy aj zlyhania, radosti a veľké bolesti života, nádeje a sklamania, a v tichu srdca si uchovávajú mnohé príbehy, ktoré nám môžu pomôcť nepomýliť sa a nenechať sa oklamať falošnými preludmi. Slovo múdreho starca pozýva rešpektovať isté hranice a dokázať sa v správnej chvíli ovládať: „Povzbudzuj mladíkov, aby boli triezvi“ (Tít 2, 6). Nie je dobré upadnúť do kultu mladosti alebo do mladíckeho postoja pohŕdania ostatnými pre ich roky alebo preto, že patria do inej generácie. Ježiš hovoril, že múdry vie vynášať zo svojho pokladu veci nové i staré (porov. Mt 13, 52).

V Markovom evanjeliu sa objavuje človek, ktorý potom, ako mu Ježiš pripomenul prikázania, tvrdí: „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti“ (10, 20). Hovorí sa to už v žalmoch: „Ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. […] Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné“ (Ž 71, 5. 7). Netreba ľutovať, ak strávime svoju mladosť tak, že sme dobrí, otvárame srdce Pánovi, žijeme iným spôsobom. Nič z tohto nás neoberá o mladosť, ale ju posilňuje a obnovuje: „Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi“ (Ž 103, 5). Preto sv. Augustín žialil: „Neskoro som ťa začal milovať, krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať!“ A predsa spomínaný bohatý muž, ktorý bol verný Bohu vo svojej mladosti, dovolil, aby ho roky odviedli od jeho snov, a radšej zostal naviazaný na svoje bohatstvo (porov. No v Matúšovom evanjeliu sa objavuje mladík (porov. Mt 19, 20. 22), ktorý prišiel za Ježišom, aby sa ho spýtal na viac (porov. v. 20), s duchom typickým pre mladých, otvoreným pre nové obzory a veľké výzvy. V skutočnosti jeho duch nebol taký mladý, pretože sa už naviazal na bohatstvo a pohodlie. Ústami tvrdil, že chce niečo viac, ale keď od neho Ježiš žiadal, aby bol štedrý a rozdal svoj majetok, uvedomil si, že nie je schopný odpútať sa od toho, čo vlastní. Napokon „keď počul toto slovo, odišiel smutný“ (v. 22). Evanjelium hovorí aj o niektorých múdrych mladých dievčatách, ktoré boli pripravené a pozorné, zatiaľ čo iné žili roztržito a ospalo (porov. Mt 25, 1 - 13). Možno totiž stráviť svoju mladosť v rozptýlení, lietať po povrchu života, driemať, bez schopnosti budovať hlboké vzťahy a vstúpiť do jadra života. Takýmto spôsobom si pripravujeme chudobnú budúcnosť, bez základov. V Božom slove je bezpochyby mnoho ďalších textov, ktoré nás môžu osvietiť v tomto životnom období.

tags: #duchovné #apostolské #príspevky