Príspevok na predpísanú paličku: Sprievodca pre pacientov a zdravotníkov

Vychádzkové palice sú pre mnohých ľudí, najmä pre seniorov, osoby so zdravotným postihnutím alebo po úrazoch a operáciách nenahraditeľnou pomôckou. Zvyšujú ich samostatnosť a umožňujú im aktívne sa zapájať do bežných činností. V tomto článku sa pozrieme na to, ako získať príspevok od zdravotnej poisťovne na predpísanú vychádzkovú palicu.

Zdravotné pomôcky hradené poisťovňou

Váš lekár by vás mal informovať o možnosti získania zdravotníckych pomôcok plne alebo čiastočne hradených zdravotnou poisťovňou. Kompletný zoznam pomôcok nájdete aj na stránke Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Tento zoznam sa aktualizuje štvrťročne a obsahuje informácie o tom, či je pomôcka hradená plne alebo len čiastočne. Odporúčame vám overiť si výšku doplatku, pretože jednotlivé pomôcky sa môžu pohybovať v rôznych cenových úrovniach.

Zväčša sú plne hradené základné modely bez vylepšení a doplnkov. Ak sa rozhodnete pre iný typ palice, pravdepodobne budete doplácať určitú časť sumy.

Ako získať vychádzkovú palicu na predpis

Pre získanie tohto typu zdravotnej pomôcky na predpis nie je potrebné podávať žiadosť o príspevok, ale je nutná návšteva lekára-špecialistu. Poukaz vám nemôže vystaviť váš všeobecný lekár, je potrebné vyšetrenie a posudok napríklad od rehabilitačného lekára. Aj to sa však môže pri rôznych pomôckach líšiť. Niektoré môžete získať na predpis od ortopéda, pri iných je potrebný posudok od viacerých špecialistov (napríklad pri elektrických invalidných vozíkoch). Odvíja sa to predovšetkým od účelu, typu a ceny zdravotnej pomôcky. Palicu vám alebo vášmu blízkemu môže predpísať:

• Ortopéd
• Geriater
• Rehabilitačný lekár
• Reumatológ
• Chirurg
• Neurochirurg
• Neurológ

Po vyšetrení a posúdení stavu a potreby zdravotnej pomôcky vám špecialista vystaví poukaz na zdravotnícku pomôcku - môžete ho poznať aj pod pojmom predpis. Tento poukaz nemusíte dostať len v papierovej podobe, dnes môže mať len elektronickú formu. V lekárni alebo VZP potom stačí nadiktovať vaše rodné číslo.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Čo by mal obsahovať poukaz na vychádzkovú palicu

Okrem údajov o pacientovi vypíše lekár na poukaz i číslo zdravotnej poisťovne pacienta a kód konkrétnej pomôcky. Vo výdajni zdravotníckych pomôcok dostanete presne ten typ palice, ktorý vám váš lekár predpísal. Poukaz na pomôcku má platnosť 1 mesiac, dajte si preto pozor, aby vám neprepadol. Na novú vychádzkovú palicu na predpis máte nárok každé dva roky. Lekár je tiež povinný upozorniť vás na prípadné doplatky, ak poisťovňa nehradí daný typ palice v plnom rozsahu.

Kde uplatniť poukaz

S poukazom na vychádzkovú palicu môžete ísť priamo do výdajne pomôcok. Pri lacnejších pomôckach, ako sú napríklad vychádzkové palice, to však nie je potrebné. Stačí, ak vezmete poukaz a navštívite výdajňu zdravotníckych pomôcok. Predložíte predpis od lekára a v prípade, že je daná pomôcka fyzicky na sklade, môžete si ju vybrať.

Ďalšie možnosti získania príspevku

Pri niektorých typoch zdravotníckych pomôcok existuje viacero možností, ako získať príspevok na ich kúpu. Jednou z nich je napríklad žiadosť o príspevok na kúpu pomôcky, ktorú môžete podať na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Platí to však len pre také pomôcky, ktoré nie sú hradené či požičiavané zdravotnou poisťovňou, prípadne pre druhý invalidný vozík a podobne. Táto možnosť sa teda nevzťahuje na kúpu vychádzkových palíc.

Špeciálne požiadavky

Pokiaľ poisťovňou hradené vychádzkové palice nevyhovujú vašim potrebám, prípadne požiadavkám, môžete si zakúpiť pomôcku aj bez predpisu. V tom prípade je však potrebné uhradiť plnú sumu. Pokiaľ sa rozhodnete do palice zainvestovať sami, môžete si zvoliť typ, farbu i prevedenie podľa vašich preferencií, prípadne zaobstarať funkčnú, ale aj peknú palicu vášmu blízkemu.

Dobré mravy a trestný čin zanedbania povinnej výživy

Príspevok poukazuje na úzke prepojenie a vplyv súkromného práva na trestnoprávnu zodpovednosť a objasňuje vplyv inštitútu dobrých mravov na trestnosť neplnenia vyživovacej povinnosti v zmysle § 207 Trestného zákona. Trestný čin zanedbania povinnej výživy má svoje špecifiká tak v rovine hmotnoprávnej, ako aj procesnej. Z § 207 Tr. zák. vyplýva, že trestnoprávnu ochranu požívajú len také vyživovacie vzťahy, ktoré vznikajú a zanikajú ex lege. Výživné v pravom zmysle slova predstavuje osobitný druh súkromnoprávneho záväzku, vychádzajúci zo solidarity v rodinných vzťahoch a vznikajúci na základe inej právnej skutočnosti než zmluva (ako najčastejší právny titul). Ide o inštitút rodinného práva, účelom ktorého nie je len uhradzovanie výživy v užšom slova zmysle (strava), ale aj o uspokojovanie ostatných hmotných (ošatenie, hračky, školské, hygienické či športové potreby) či nehmotných potrieb (vzdelanie, zdravotná starostlivosť, kultúrny či duchovný rozvoj, bývanie).

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

Povaha súkromného práva a jeho základné zásady (najmä zásada zmluvnej autonómie) umožňujú uzatvoriť dohody (zmluvy), ktoré sa svojím obsahom budú podobať výživnému. Rovnako je tiež možné rozšíriť okruh osôb, ktorým sa bude poskytovať výživa aj nad rámec rodinného puta. Nepôjde však o výživné v pravom a hlavne právnom slova zmysle; pôjde o dohody ((i)nominátne kontrakty) podľa Občianskeho zákonníka. Osobitnú ochranu, ktorú rodine poskytuje Ústava Slovenskej republiky, zákonodarca reflektuje aj v tom, že rodinnoprávny vyživovací vzťah má v porovnaní s tým občianskoprávnym privilegované a nadradené postavenie čo do obsahu a rozsahu poskytovanej ochrany. Príkladom nech je ochrana prostriedkami trestného práva, kedy § 207 Tr. zák. chráni len vyživovacie vzťahy zakotvené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ZR“). Nevyhnutné je však zdôrazniť, že nie každý vyživovací vzťah upravený ZR požíva trestnoprávnu ochranu. Pri bližšom pohľade na jednotlivé druhy výživného upravené v ZR je dokonca zrejmé, že tieto druhy nepožívajú rovnakú ochranu čo do kvality a rozsahu ani podľa rodinnoprávnej úpravy.

Trestný zákon zvýrazňuje slovné spojenie „zákonná povinnosť …“Tr. zák. operuje v tejto súvislosti s dvoma pojmami, a síce vyživovať a zaopatrovať. Trestnoprávnu ochranu požívajú len také vyživovacie vzťahy, ktoré vznikajú priamo zákonom. Z toho je potom zrejmé, že vznik a zánik vyživovacieho vzťahu nie je viazaný na konštitutívne rozhodnutie súdu, ale na splnenie podmienky stanovenej ZR. Trestné právo preto neposkytuje ochranu „príspevku na výživu rozvedeného manžela“, nakoľko vyživovací vzťah tu vzniká až konštitutívnym rozhodnutím súdu. Z rovnakého dôvodu nemožno hovoriť o zákonnej vyživovacej povinnosti v prípade „príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke“ podľa § 74 ods. 2 ZR, nakoľko povinnosť k jeho úhrade vzniká pravdepodobnému otcovi až rozhodnutím súdu. Navyše, pri tomto príspevku nejde ani o výživné v prav(n)om slova zmysle, nakoľko nejde o opakujúca sa dávka (čo je pre výživné príznačné). Pri príspevku na úhradu nákladov ide o jednorazové plnenie, prípadne plnenie v splátkach. Je síce pravdou, že pri ostatných druhoch výživného pravidelne dochádza k určeniu ich výšky súdnym rozhodnutím, takéto rozhodnutie má však iba deklaratórny, nie konštitutívny (právotvorný) účinok.

Orgán činný v trestnom konaní („očtk“) a súd v trestnom konaní nie sú v zmysle § 7 ods. 1 Tr. por. takýmto rozhodnutím pri posudzovaní existencie vyživovacej povinnosti a jej rozsahu viazaní, keďže táto predbežná otázka sa dotýka samotnej viny obvineného (povinného). Na druhej strane, záver o neviazanosti neznamená, že očtk a súd v trestnom konaní môžu civilný rozsudok ignorovať. Je nevyhnutné, aby súd rozhodujúci v trestnom konaní vykonal tiež dôkaz spisom, z ktorého vychádzal súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní, pokiaľ je dostupný, vysporiadal sa s dôkazmi a zisteniami, ktoré sa stali podkladom pre jeho rozhodnutie, a na základe zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov náležite odôvodnil svoj odlišný záver.

Pri rozhodovaní civilného súdu o výživnom musí tento okrem parametrov podľa § 75 ods. 1 ZR skúmať (a to z úradnej povinnosti) tiež to, či by priznanie výživného nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Ak je však oprávneným maloleté dieťa, výživné je možné priznať aj napriek rozporu s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je totižto v zmysle § 75 ods. 2 ZR dôvodom nepriznania výživného. Ako sme už uviedli, pri vyživovacích vzťahoch vznikajúcich ex lege má prípadné súdne rozhodnutie len deklaratórne účinky. Rovnako to platí aj o rozhodnutí, ktorým by súd výživné nepriznal z dôvodu, že (dospelý) oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi (contra bonos mores). Ustanovenie § 75 ods. 2 ZR vychádza z premisy, že konanie oprávnenej osoby, ktoré má charakter konania contra bonos mores, nie je hodné ochrany, preto z takéhoto konania nemôže mať ani úžitok.

Je zrejmé, že § 75 ods. 2 ZR je adresovaný súdu, ktorý o výživnom pre plnoletú oprávnenú osobu rozhoduje. Formulácia právnej normy obsiahnutej v uvedenom paragrafe môže evokovať, že výživné priznáva len súd, a o výživné musí oprávnená osoba súd aj požiadať. Vyživovacie vzťahy však, až na dve výnimky, vznikajú priamo zo zákona; k ich vzniku nie je potrebné súdne rozhodnutie. Predstavme si situáciu, kedy povinná osoba prestane plniť vyživovaciu povinnosť, nakoľko sa opodstatnene domnieva, že si to oprávnená osoba (napr. plnoleté dieťa, manžel,…) vôbec nezaslúži. Na tomto mieste nie je z hľadiska účelu príspevku dôležité zaoberať sa otázkou, akým spôsobom by sa oprávnená osoba musela správať alebo niečo spraviť, aby to bolo v rozpore s dobrými mravmi. To samozrejme závisí od okolností každého jedného prípadu. V otázke dobrých mravov čo do ich konkrétneho obsahu preto nemôže vzniknúť ani ustálená súdna prax. Marginálne len uvádzame, že dobré mravy doktrína vymedzuje ako spôsoby správania, ktoré nie sú nikomu na ujmu. Dobré mravy musia byť chápané v zmysle nositeľa hodnotových základov práva a bariéry proti amoráliám pri výkone subjektívnych práv a ďalej ako interpretačné vodítko slúžiace k odstráneniu zbytočného právneho formalizmu, ktorý je ústavne neudržateľný.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Pre účely príspevku však predpokladajme, že oprávnená osoba naozaj konala v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho by jej v prípadnom súdnom konaní nebolo výživné priznané. Rozpor s dobrými mravmi a nepriznanie výživného nemáme formálne potvrdené rozhodnutím súdu. Povinná osoba vzhľadom na amorálne správanie oprávnenej osoby prestala plniť svoju vyživovaciu povinnosť, pričom po troch mesiacoch neplnenia oprávnená osoba podala (účelovo, súc si vedomá trestnoprávnej problematiky) trestné oznámenie pre spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy. Úvodom sa žiada ozrejmiť, že konanie (plnoletého) oprávneného v rozpore s dobrými mravmi nie je dôvodom absolútneho zániku vyživovacej povinnosti. Tá aj napriek porušeniu dobrých mravov stále trvá. Rozpor konania oprávnenej osoby s dobrými mravmi má za následok to, že oprávnená osoba sa kvázi pozbavuje výkonu práva na výživu, lepšie povedané dočasne stráca nárok žiadať od povinnej osoby zabezpečenie výživy.

Otázkou je, čo si predstaviť pod pojmom „dočasne“. Z trestnoprávneho hľadiska ide o otázku kľúčovú, nakoľko jej odpoveď vymedzuje to, odkedy mal potencionálny páchateľ (opätovne) povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť. Odpoveď bude rovnako abstraktná, ako je obsah pojmu „dočasne“. S poukazom na § 78 ods. 1 ZR je pojem „dočasne“ potrebné vykladať tak, že oprávnenému nebude prislúchať nárok na výživu, dokým sa nezmenia pomery. To v kontexte dobrých mravov môže znamenať, že oprávnený zmenil svoje správanie k povinnému, z tohto správania možno bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že ide o správanie úprimné, nie len predstierané, a ktoré by bolo možné v kontexte charakteru amorálneho správania vyhodnotiť ako správanie, ktorým oprávnený odčinil, resp. preukázal úprimnú snahu odčiniť svoje amorálnosti voči povinnému. Z predchádzajúceho odseku vyplynulo, že nárok oprávneného a povinnosť povinného zanikajú a obnovujú sa súčasne tým istým momentom. Vzťah medzi právom (nárokom) a povinnosťou je totižto vzťahom korelačným. Právo a povinnosť vždy existujú popri sebe. Ak preto zákon spája s amorálnym správaním plnoletej osoby dočasný zánik nároku na výživu, potom je s takýmto správaním spojený aj zánik povinnosti vyživovať túto plnoletú osobu, hoci len dočasne.

Je síce pravdou, že v civilnom konaní o určení výživného pre plnoletú osobu súd určuje/nepriznáva výživné pro futuro. Pravidlo o nepriznaní výživného pre rozpor s dobrými mravmi by však platilo aj vtedy, ak by v ZR existovala možnosť spätného priznania výživného pre plnoletú osobu. Operujeme tu totiž stále len s jednou príčinou (konanie contra bonos mores), ktorá spôsobuje rovnaký následok (zánik nároku požadovať výživné). Je jedno, či sa výživné (ne)priznáva spätne alebo do budúcna, následok bude vždy v podobe nepriznania výživného, nakoľko by sa vychádzalo z toho istého amorálneho konania, z tej istej príčiny. Súd rozpor s dobrými mravmi konštatuje vždy spätne. Ak konanie v rozpore s dobrými mravmi nastalo v minulosti a na základe toho súd nepriznáva výživné do budúcnosti, nepriznal by za toto konanie v minulosti výživné ani spätne. Tak káže elementárna logika.

tags: #príspevok #na #predpísanú #paličku #zdravotná #poisťovňa