Umenie v socializme: Hľadanie kvality v normalizácii a obnova kultúry vo verejnom priestore

Sochár Pavel Karous, ktorý stojí za projektom Vetřelci a volavky, už šesť rokov mapuje umelecké diela z čias normalizácie vo verejnom priestore. Jeho práca prináša nový pohľad na umenie z obdobia socializmu, keďže ukazuje, že nie všetko, čo vzniklo v tom čase, je nekvalitné a určené na zbúranie. Napriek tomu, kvalitné fontány, objekty, sochy a plastiky z našich námestí a parkov miznú a sú nahrádzané dielami nízkej kvality. Súčasné umenie má len malú šancu presadiť sa vo verejnom priestore.

Vizualna negramotnosť a nedostatok vzdelávania

Karous poukazuje na to, že verejnosť je v oblasti vizuálnej kultúry negramotná už od čias normalizácie. Výtvarná výchova na školách sa zredukovala na jednoduché činnosti, a dôležité pedagogické publikácie zo 60. rokov, ktoré sa zameriavali na vzdelávanie v tejto oblasti, sa nedostali k verejnosti. Tento nedostatok vzdelávania vedie k nepochopeniu a odmietaniu umenia vo verejnom priestore, ako to bolo vidieť v prípade Pamätníka ľudovej architektúry Tomáša Džadoňa v Košiciach. Obyvatelia paneláka sa rozhodli, že toto dielo musí ísť zo strechy preč, pretože ho považovali za zlé a škaredé. Karous však argumentuje, že takéto dielo môže zhodnocovať celý dom.

Kvalitné umenie vo verejnom priestore po roku 1989

Po roku 1989 vzniklo v Prahe za štvrť storočia iba 56 diel vo verejnom priestore, zatiaľ čo v čase normalizácie ich tu vzniklo 1 800. Napriek tomu existujú aj kvalitné príklady súčasného umenia, ako napríklad objekt Dušana Zahoranského v Košiciach, ktorý vytvoril pomník multikulturalizmu intervenciou do miestneho klepáča na koberce. V Česku je zasa mimoriadne vydarené Memento mori od Kryštofa Kinteru v parku Folimanka. Tieto diela však často vznikajú bez podpory štátu a narážajú na prekážky zo strany úradov.

Zrušenie 4-percentného zákona a jeho dôsledky

Zásadný problém je, že v roku 1991 bol zrušený takzvaný 4-percentný zákon, ktorý ukladal povinnosť vyčleniť percentá z rozpočtu verejných stavieb na vznik umeleckého diela. Tento zákon fungoval v mnohých krajinách na Západe a zabezpečoval, že každá realizácia musela prejsť transparentnou verejnou súťažou a posudzovať ju odborná komisia. Vďaka tomu ani počas normalizácie nemali politici a úradníci priamy vplyv na výber diel. Slovensko sa teraz pokúša opäť tento zákon zaviesť, čo by mohlo zlepšiť situáciu v oblasti súčasného umenia vo verejnom priestore.

Turela - turistický realizmus a politické vplyvy

Karous kritizuje aj takzvaný turela - turistický realizmus, ktorý sa prejavuje v umiestňovaní národoveckých a figuratívnych sôch, ktoré zodpovedajú stalinskému poňatiu umenia. Príkladom je socha Svätopluka v Bratislave, ktorá by podľa Karousa prešla schvaľovacou komisiou aj v najdrsnejšom stalinskom období alebo v hitlerovskom Nemecku. Tento trend súvisí s tým, že politická reprezentácia nepožiada odbornú verejnosť o konzultáciu.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Potreba vysvetľovania a popularizácie umenia

Karous zdôrazňuje, že je dôležité vysvetľovať a popularizovať umenie vo verejnom priestore. Robí komentované prehliadky, na ktoré chodia rôzni ľudia, ktorí sa tak môžu dozvedieť viac o umení a jeho význame. Príkladom je aj odstránenie kinetickej svetelnej plastiky od Václava Ciglera na Námestí mieru v Prahe, ktorú nahradila predajňa cigariet a novín. Verejnosť si neuvedomuje kvalitu týchto diel, pretože im nikto nevenuje pozornosť a nevysvetľuje ich význam.

Likvidácia diel a revitalizácia verejných priestorov

Podľa Karousových rešerší sa za posledných desať rokov iba v Prahe zničilo 450 realizácií zo sledovaného obdobia. Dôvodom je často nedostatok záujmu o trvalú údržbu verejných priestorov. Je výhodnejšie nechať ich schátrať a potom „revitalizovať“ územie spriatelenou firmou alebo ho rovno predať. Verejný priestor sa tak neustále zužuje.

Autorské práva a ochrana diel

Autorský zákon síce existuje, ale nemá precedens, žeby niekto súd tohto typu vyhral. Mesto si môže dielo zbúrať, ale nemôže ho premaľovať alebo zmeniť jeho proporcie. Z masovej produkcie umenia je väčšina diel na úrovni priemeru, ale nenájdeme medzi nimi gýč. Karous prirovnáva túto situáciu k barokovému umeniu, od ktorého už máme odstup a dokážeme oceniť aj menej kvalitné diela, ktoré dotvárajú genius loci.

Socialistický realizmus: Medzi propagandou a umením

Socialistický realizmus bol oficiálnym umeleckým smerom v období socializmu, ktorý mal slúžiť na propagáciu ideológie a budovanie socialistickej spoločnosti. Alexandra Kusá vo svojej monografii Prerušená pieseň upozorňuje, že k dielam socialistického realizmu treba pristupovať bez predsudkov, aby sme pochopili úmysly a počiny jednotlivých umelcov.

Kultúrna revolúcia a úloha umenia

Počiatky estetiky socialistického realizmu sú spojené s kultúrnou revolúciou, ktorá mala nahradiť náboženstvo a jeho ikonografiu novou vizualitou, založenou na predstieraní optimisticky vyzerajúcej reality. Minister informácií a neskôr aj kultúry Václav Kopecký bol kľúčovou postavou pri vzniku tejto revolúcie v Československu. Umenie malo byť sovietske, vďačné a láskavé k sovietskym bratom-osloboditeľom a nemalo v ňom byť miesto pre nijakú avantgardu či čokoľvek západné.

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

Byrokratizácia a formovanie odborových zväzov

Komunisti vedeli, že obraz prehovára k ľudu silnejšie a priamejšie než rozvláčny text, preto sa snažili získať kontrolu nad vizuálnymi umelcami. Ďalším krokom bola byrokratizácia a formovanie odborových zväzov, ktoré boli efektívnou pascou, do ktorej sa komunisti snažili pochytať čo najviac umelcov.

Pokusy a omyly v socialistickom realizme

Umelci sa dostávali do situácie pokusu a omylu: umelec niečo namaľoval, predložil kritike, tá posúdila a zhodnotila socialistickorealistický vklad a väčšinou autorovi navrhla úpravy alebo dielo odmietla ako nepochopenie programu. Obrazy mali niesť určité vopred „predpísané“ črty: kladné postavy museli byť srdeční, silní a neformálne odetí ľudia, záporáci boli zobrazení napríklad s cigarou, okuliarmi, uhladení a vo vyleštených oblekoch a topánkach.

Robotníci a práca ako téma umenia

Dôležitou témou boli robotníci a práca v továrňach, na Jednotných roľníckych družstvách, ale aj vo vojenských kasárňach, kam umelcov aj vysielali, aby tam strávili niekoľko dní, nech dokážu čo najlepšie zachytiť život pracujúceho ľudu. Socialistický realizmus mal byť realizmom, no idealizovaným, utopickým, mal ukazovať normu novej reality, aká sa očakávala od pracujúceho ľudu: usmiaty robotník predstavoval signál pre cudzinu, že krajina prekvitá a žije sa v nej všetkým dobre.

Umenie ako nástroj ideológie

Umenie v socialistickej spoločnosti bolo vnímané ako nástroj ideologického boja, ktorý mal vychovávať človeka pravdou a krásou umeleckých obrazov. Cieľom umenia bolo obohatiť duchovný život človeka, rozširovať životné skúsenosti, formovať charakter a svetonázor a upevňovať ušľachtilé vlastnosti.

Komunizmus a rozvoj umenia

V komunizme si ľud nielen osvojuje a preberá pokrokovú kultúru predchádzajúcich epoch, ale zároveň tvorí, znásobuje jej bohatstvo. Umelecké prvky sa stanú súčasťou života, obohatia prácu, skrášlia životné prostredie, zušľachtia človeka. Rozvoj kultúry národa nastáva masovým rozvojom ľudovej umeleckej tvorivosti, ktorá objavuje nové talenty v rôznych odvetviach umenia.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Kritika buržoázneho umenia

Buržoázni ideológovia tvrdia, že ľud nie je schopný vnímať ozajstnú kultúru v celej jej zložitosti. V kapitalizme sa znižuje úroveň kultúry, pretože slúži komerčným záujmom reakčnej ideológie a zrieka sa progresívnych duchovných úloh. Umenie socialistickej spoločnosti stavia proti ideológii rozkladu a pesimizmu optimistickú koncepciu sveta a človeka.

tags: #umenie #v #socializme