Rakúsky Občiansky Zákonník: Dedenie zo Zákona a Jeho Podmienky

V súčasnom období prebiehajú práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento článok si kladie za úlohu predstaviť stručne jednotlivé inštitúty dedičského práva hmotného a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto inštitútov ovplyvnilo konanie o dedičstve. Aj keď kontinuita prechodu vlastníctva z poručiteľa na dediča vyplýva z ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka, dedičskoprávnu postupnosť nie je možné realizovať bez dedičského konania, z čoho vyplýva úzka spätosť medzi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o dedičskom hmotnom práve a ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o dedičskom práve procesnom.

Dedičské Právo Hmotné a Procesné

Dedičské právo sa delí na dve základné časti: hmotné a procesné. Dedičské právo hmotné upravuje prechod majetku a práv zosnulého (poručiteľa) na jeho dedičov. Procesné právo upravuje postup súdu a ďalších orgánov v dedičskom konaní, ktorého cieľom je zistiť okruh dedičov a určiť, ako sa majetok rozdelí.

Odkaz

Odkazom sa rozumie nadobudnutie určitej jednotlivej veci z majetku dedičstva, pričom odkazovník, teda osoba, ktorej poručiteľ odkázal určitú vec, právo alebo peniaze na ťarchu dedičov alebo niektorého z nich, nezodpovedá za poručiteľove dlhy ani za náklady spojené s pohrebom poručiteľa, ak cena všetkých odkazov neprevyšuje 1/4 dedičstva. Ak táto podmienka o cene všetkých odkazov splnená nie je, považuje sa v zmysle legislatívneho zámeru ustanovenie odkazovníka za ustanovenie dediča.

Tento inštitút nie je v našich pomeroch ničím neznámym. V období rokov 1848 - 1918 odkazovník neniesol bremená pozostalosti, za dlhy poručiteľa zodpovedal len v druhom rade, pokiaľ ich nebolo možné vydobyť od dedičov, ale zodpovedal len do výšky svojho odkazu. Právo platné na Slovensku poznalo tzv. vecný odkaz, keďže odkazovník sa stával vlastníkom odkázanej veci priamo smrťou poručiteľa, na rozdiel od právnej úpravy v Čechách, kde mal odkaz záväzkových charakter.

Odkaz sa využíval až do roku 1950 prijatím zákona 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ z roku 1950), účinného od 1. 1. 1951. Práve v tomto občianskoprávnom kódexe došlo na strane poručiteľa k výraznému obmedzeniu jeho dispozície majetkom pre prípad smrti, keďže nemohol odkázať pohľadávku, právo a taktiež ani nehnuteľnosť. Inštitút odkazu pozná rakúsky, nemecký i švajčiarsky občiansky zákonník, ale aj nový český OZ. V súvislosti s ním existujú aj určité modifikácie, ako napr. pododkaz či prednostný odkaz, ktorý napr.

Prečítajte si tiež: Agentúra pre rakúsky invalidný dôchodok

V súvislosti s týmto inštitútom sa vynára otázka postavenia odkazovníka v konaní o dedičstve. Dôvodová správa k novému českému OZ uvádza, že ak poručiteľ v závete, resp., dedičskej zmluve, povolá za dedičov osoby A a B a zároveň im nariadi vydať obraz X osobe C, dedičmi a zároveň účastníkmi konania o dedičstve sa stávajú osoby A a B, pričom osoba C ako odkazovník týmto účastníkom konania nie je, a vzniká jej právo domáhať sa vydania veci priamo od dedičov. V tejto súvislosti vzniká medzi odkazovníkom a dedičmi záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom je pohľadávka odkazovníka a dlh dediča, resp. dedičov, čoho následkom by bola aplikácia ustanovení záväzkového práva, resp.

Domnievame sa však, že by bolo vhodné a možno aj v niektorých prípadoch nevyhnutné, aby sa s odkazovníkom ako účastníkom konania o dedičstve predsa len konalo. V prípade odkazovníka by však vždy išlo len o účastníka konania pre určitý úsek. Ako uvádza notár M. Šešina v jednom svojom príspevku, vždy bude odkazovník nejakým spôsobom „vtiahnutý“ do konania, keď bude potrebné zistiť cenu odkazu či dať mu taktiež priestor na vyjadrenie k výške nárokov. To by si vyžiadalo doplnenie ustanovenia § 175b OSP o odkazovníkov, ako o osoby, v prospech ktorých bol zriadený odkaz, keďže pojmy dedič a odkazovník nebude možné stotožňovať, aj keď nemožno vylúčiť situáciu, že dedič by bol zároveň odkazovníkom, napr.

Súdny komisár by sa v príprave na prejednanie dedičstva zaoberal otázkou, či podľa ustanovenia § 175c OSP existuje v Notárskom centrálnom registri závetov závet, ktorý obsahuje odkaz, nakoľko z legislatívneho zámeru možno vyvodiť, že odkaz podľa navrhovanej úpravy bude súčasťou závetu. Určilo by sa zároveň, či odkaz spĺňa podmienky na to, aby ho bolo možné považovať za odkaz, teda posúdiť najmä splnenie výšky ceny odkazu, resp. Po zistení existencie odkazu by súd vydal v prípade žiadnych pochybností uznesenie, ktorým by potvrdil existenciu odkazu a uložením povinnosti dedičom k prevodu vlastníckeho práva, s možnosťou podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Právoplatnosť tohto uznesenia by bola momentom, keď by právo byť účastníkom v dedičskom konaní zaniklo a pokračovalo by sa ďalej už len s dedičmi. V ďalšom priebehu konania by sa s odkazovníkom ako účastníkom konania nekonalo, nakoľko, ako už bolo spomínané, nezodpovedal by ani za dlhy poručiteľa, ani za náklady spojené s jeho pohrebom.

Dedičská Zmluva

Pri dedičskej zmluve ide o dvojstranný právny úkon pre prípad smrti, ktorým jedna strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča, a to buď celej pozostalosti, alebo jej pomernej časti a druhá strana toto prijíma či dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana robí posledné poriadky a druhá strana jej prejav prijíma. Aj tento inštitút v minulosti existoval, keď došlo k jeho úplnému zrušeniu už spomínaným OZ z roku 1950. V období do roku 1848 dedičská zmluva vo svojich formalitách vychádzala z darovacej zmluvy a zriaďovala sa podľa zásad všeobecných, dvojstranných zmluvných úkonov a tiež nesmela vynechať všeobecné zásady zriadenia závetov pre jednotlivé druhy a stavy. Dedičská zmluva a jej úprava podliehala v ďalšom období, teda v rokoch 1848 - 1876, pomerne stručnej úprave obsiahnutej v rakúskom občianskom zákonníku (ďalej len ABGB).

Legislatívny zámer uvádza, že dedičská zmluva bude mať väčšiu právnu silu ako ostatné dedičské tituly a že nebude môcť byť jednostranne menená či zrušená. Zmluva ako dedičský titul, podobne ako pri odkaze, je známa a využívaná v mnohých právnych poriadkoch. Za povšimnutie stojí napr. rakúska právna úprava, ktorá, na rozdiel od nemeckej či švajčiarskej, umožňuje uzatvoriť tento kontrakt len medzi manželmi alebo snúbencami za predpokladu, že uzavrú manželstvo, s čím následne súvisí aj pomerne zriedkavá využiteľnosť tohto inštitútu ako dedičského titulu. Obmedzené je taktiež dedičstvo, ktorým možno v dedičskej zmluve disponovať - v zmysle ustanovení ABGB sa môže dedičská zmluva týkať najviac ¾ budúcej pozostalosti.

Prečítajte si tiež: Práca a život v rakúskych domovoch dôchodcov

Pri inštitúte dedičskej zmluvy sa vynára otázka, čo v prípade, ak bola v nej stanovená podmienka, resp. povinnosť určitého „protiplnenia“ zo strany poručiteľa, ktorá ak za jeho života zmluvnou stranou (dedičom) splnená nebola, k dedeniu by dôjsť nemalo. Tu by mal opäť úlohu zohrávať súdny komisár, ktorý by sa už v priebehu tzv. predbežného prejednania dedičstva mal zaoberať nielen otázkou formálnej správnosti dedičskej zmluvy, ale aj otázkou, či boli splnené všetky podmienky dohodnuté v dedičskej zmluve. Aj pri tomto dedičskom titule by v prípade rozpornosti medzi jednotlivými dedičmi, samozrejme, platilo, že súdny komisár by vyšetril dedičské právo tých, medzi ktorými by bolo sporné a konal by ďalej s tým, u koho by sa domnieval, že je dedičom, pričom ak by nastala situácia, že by nedošlo k zmieru medzi dedičmi, odkázal by toho z nich, ktorého dedičské právo by sa javilo ako menej pravdepodobné, na súd. Do úvahy by prichádzala aj aplikácia ustanovenia § 175j OSP o prejednaní dedičstva bez nariadenia pojednávania, ak by dedičstvo na základe dedičskej zmluvy pripadlo jedinému dedičovi.

Dedičské Náhradníctvo

Dedičské náhradníctvo je ďalším inštitútom, s ktorým sa v novom Občianskom zákonníku počíta. Jeho podstata spočíva v tom, že poručiteľovi sa dá možnosť, aby v závete ustanovil okrem „riadnych“ dedičov aj tzv. náhradných dedičov, a to pre ten prípad, že by „riadne“ ustanovený dedič z akýchkoľvek dôvodov nededil. V teórii sa rozlišuje medzi všeobecným náhradníctvom (tzv. vulgárna substitúcia), ktorého podstatou je určiť, kto bude dedičom v prípade, že sa povolaný dedič nedožije poručiteľovej smrti, alebo v prípade, že sa jej dožije, ale nebude môcť dediť či už z dôvodu dedičskej nespôsobilosti alebo odmietnutia dedičstva. Ak by dedič nadobudol dedičstvo, náhradníctvo by stratilo v tom prípade zmysel a došlo by k jeho zániku.

Druhý typ, a to zverenecké nástupníctvo (tzv. Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý odstránil fideikomisárnu substitúciu, v ustanovení § 550 uvádzal okrem iného, že „…neplatné je aj ustanovenie závetu, že to, čo sa zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti…“, čo v zmysle dôvodovej správy bolo odôvodnené snahou, aby dedič nebol rôznymi doložkami v závete obmedzovaný vo voľnom nakladaní so zdedeným majetkom na úkor jeho najúčelnejšieho hospodárskeho využitia. Predmetom substitúcie mohla byť len celá pozostalosť, resp.

V zmysle legislatívneho zámeru sa má pri úprave náhradníctva vychádzať z rozsahu úpravy inštitútu všeobecného náhradníctva platnej na našom území do roku 1950. O všeobecnom náhradníctve, aj keď nie je takto v OZ pomenované, je možné v súčasnosti uvažovať v zmysle ustanovenia § 477 OZ, keď požiadavke zákona ustanoviť dediča zodpovedá aj možnosť ustanoviť náhradného závetného dediča, čo nemožno považovať za podmienku podľa § 478 OZ, ktorá by bola bez právnych následkov.

V prípade všeobecného náhradníctva by sa teda v prípade smrti dediča ešte pred smrťou poručiteľa, konalo po smrti poručiteľa s jeho „náhradníkom“, pričom túto skutočnosť by súdny komisár zistil ešte počas predbežného prejednania dedičstva a následne by tento „náhradný“ dedič bol účastníkom konania. V zmysle ustanovenia § 175a OSP po smrti poručiteľa dôjde k začatiu dedičského konania, kde sa v prípade vylúčenia neplatnosti koná aj s dedičom, ktorý bol ustanovený za dediča v závete. Môže sa však stať, že tento „riadny“ dedič v priebehu dedičského konania zomrie. V tomto prípade by nastupoval na jeho miesto práve náhradný dedič a nie jeho zákonní, resp. závetní dedičia, ktorých nástupníctvo by prichádzalo do úvahy v prípade neexistencie takéhoto náhradného dediča, resp. neuplatnenia jeho dedičského práva z rôznych dôvodov.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre rakúsky prídavok na manželku

Fideikomisárna substitúcia, ak by bola zavedená, by predpokladala smrť predného dediča, resp. prípad predpokladaný v závete poručiteľa. V konaní o dedičstve by vystupoval ako účastník predný dedič. V prípade smrti predného dediča by majetok nadobúdal zverenecký nástupca predpokladaný v závete.

Vykonávateľ Závetu

Legislatívny zámer ustanovuje, že vykonávateľom závetu má byť osoba, ktorá, ak túto funkciu prijme, bude dbať, aby poručiteľov závet bol naplnený, resp. starať sa o to, aby bol dôsledne a riadne splnený. Povinnosti vyplývajúce z tejto funkcie majú byť ponechané na vôľu poručiteľa v závete. Ak povinnosti nebudú ustanovené, v zmysle legislatívneho zámeru bude jeho všeobecnou úlohou už spomínaná starostlivosť o riadne naplnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom má sa zároveň usilovať o odstránenie prípadných nezhôd medzi dedičmi.

Podľa práva do roku 1950 mohol vykonávateľ závetu konať, len ak túto funkciu prijal, pričom v pochybnostiach jeho kompetencia nepresahovala oprávnenie starať sa o to, aby bolo vykonané všetko, čo bolo potrebné na uskutočnenie poslednej vôle. Spravovať pozostalosť mohol len vtedy, ak bolo zrejmé, že ho tým poručiteľ poveril. Nárok na odmenu mal v prípade, ak mu bola priznaná v testamente alebo ak z povahy zverených úloh vyplývalo, že je dôvodné, aby primeranú úlohu dostal. Ak sa dedič zo závetu v tom čase domáhal zrušenia v závete ustanoveného zákazu scudzenia alebo zaťaženia pozostalostných nehnuteľností, musel podať žalobu voči vykonávateľovi závetu, keďže len vykonávateľ bol oprávnený povoliť upustenie od zákazu scudzenia a zaťaženia, resp.

Pre porovnanie nemecké dedičské právo umožňuje poručiteľovi určiť viacerých vykonávateľov závetu, resp. ponechať určenie tretej v závete určenej osobe v zmysle ustanovenia § 2198 BGB, resp. ustanovenie ponechať aj na súde. Funkcia trvá najdlhšie po obdobie 30 rokov. Jeho hlavnou úlohou je taktiež splnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom BGB mu priznáva aj povinnosť správy pozostalosti, resp. usilovať sa o vyporiadanie medzi viacerými dedičmi.

Nová česká úprava občianskeho práva dáva poručiteľovi možnosť okrem povinností určiť v testamente aj spôsob, akým bude odmeňovaný. Funkcia vykonávateľa závetu by mala spočívať na báze dobrovoľnosti, teda aj v prípade ustanovenia konkrétnej osoby v závete, by mala táto osoba vyjadriť svoj súhlas, resp. nesúhlas s touto funkciou, čo by bolo vhodné v prípade, keby poručiteľ ustanovil vykonávateľa závetu bez vedomia vykonávateľa, ak by to takým spôsobom bolo možné. Pri prejednávaní dedičstva by súd oznámil vykonávateľovi závetu začatie konania o dedičstve, ak by zistil jeho ustanovenie do funkcie v závete. Postavenie vykonávateľa závetu by sa v dedičskom konaní následne nieslo v úzkej súčinnosti so súdnym komisárom, aby boli podmienky poručiteľa v závete a jeho posledná vôľa splnená podľa možností čo najdôkladnejšie. Nie je vylúčená situácia, že by vykonávateľom závetu bol zároveň notár, čo by však v tomto prípade, samozrejme, vylučovalo možnosť kumulácie týchto funkcií v jednej osobe.

Myslíme si, že aj keď by význam vykonávateľa závetu v dedičskom konaní nebol zanedbateľný, nedalo by sa v jeho prípade hovoriť o účastníkovi konania, nakoľko ho nemožno zaradiť ani pod jednu z troch definícií účastníka nášho kódexu civilného práva procesného. Možno uvažovať o ňom ako účastníkovi konania len v prípade uplatnenia jeho nárokov z tejto funkcie, ak by to závet, resp. Podobne ako v novom českom OZ, by mal mať vykonávateľ závetu okrem iného aj právo poprieť dedičské právo iného dediča. Ak by v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 OSP došlo k súdnemu sporu, malo by sa vykonávateľovi závetu umožniť, aby prípadne hájil záujmy poručiteľa zachytené v závete. Vykonávanie tejto funkcie by si počas samotného konania o dedičstve, ale aj po jeho skončení, vyžadovalo kontrolu zo strany súdu, resp. notára ako súdneho komisára.

Vzdanie sa Dedičstva

Súčasné dedičské právo na Slovensku umožňuje dedičovi odmietnuť dedičstvo, a to buď ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva je však podmienené jednomesačnou lehotou v zmysle ustanovenia § 464 OZ, resp. 175i OSP, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol súdom o možnosti odmietnuť dedičské právo a o následkoch s tým spojenými upovedomený. Súd má možnosť túto lehotu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Namiesto doterajšieho pojmu „odmietnutie dedičstva“ sa má zaviesť v zmysle legislatívneho zámeru pojem „vzdanie sa dedičstva“, pričom ich obsah bude takmer totožný s výnimkou formy vzdania sa dedičstva.

Reforma Dedičského Práva v Rakúsku

V Rakúsku bola dňa 30. júla 2015 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 87/2015 rozsiahla novela občianskeho zákonníka (allgemeinen bürgerliches Gesetzbuch - ABGB z roku 1811). Zákon o zmene dedičského práva (Erbrechts - Änderungsgesetz 2015) sa výrazným spôsobom dotkol ôsmej hlavy ABGB. Treba poznamenať, že väčšie zmeny ABGB od doby jeho publikovania (1811) boli skôr výnimočné. Prvé väčšie zmeny boli vykonané až po sto rokoch prostredníctvom čiastkových noviel z rokov 1914, 1915 a 1916, keď sa dikcia ABGB čiastočne prispôsobila novému nemeckému občianskemu zákonníku (BGB) z roku 1896. Zásadnejšie zmeny boli vykonané až v 70. rokoch minulého storočia a najmä v roku 1984 v súvislosti s reformou rodinnoprávnych vzťahov. Pokiaľ ide o dedičské právo, prvá väčšia zmena bola vykonaná zákonom z roku 1989 (Erbrechtsänderungsgesetz von 1989). V súčasnosti sa v Rakúsku pripravuje modernizácia právnej úpravy deliktuálneho práva.

Novela zasiahla okrem ABGB celý rad ďalších osobitných zákonov, napr. zákon o dedení roľníckej usadlosti (Anarbengesetz) z roku 1958, zákon o nesporovom konaní (Ausserstreitgesetz) z roku 2003, zákon o súdnych poplatkoch (Gerichtsgebührgesetz) z roku 1984, zákon o pozemkovej knihe (Grundbuchgesetz) z roku 1955 atď. V súvislosti s novou právnou úpravou dedičského práva z roku 2015 bolo v Rakúsku vydaných viacero monografií. Zákon č. 87/2015 GBl. nadobudol účinnosť 1. 1. 2017. Nová úprava dedičského práva sa týka tých prípadov, keď k úmrtiu poručiteľa došlo po 1. 1.

Nariadenie o Cezhraničných Dedičstvách

Nariadenie o cezhraničných dedičstvách si dalo za cieľ zjednodušiť proces dedenia v rámci Európskej únie. Toto nariadenie zabezpečuje, aby sa celé dedičstvo, teda hnuteľný a aj nehnuteľný majetok poručiteľa prejednalo jednotne, podľa jedného práva a orgánom jedného štátu.

Právny Stav Pred Prijatím Nariadenia

Slovenská právna úprava sa nachádza v platnom a účinnom zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Podľa tejto právnej úpravy sa dedičstvo v zásade bude prejednávať podľa právneho poriadku štátu, ktorého bol zosnulý občanom v čase svojej smrti. Znamená to, že slovenský súd / notár prejedná dedičstvo po občanovi Slovenskej republiky vždy, ak ide o nehnuteľnosti ležiace na území Slovenskej republiky. Aplikuje sa teda jeden právny poriadok a nevzniká žiadna komplikovaná situácia pre pozostalých, ale ani pre orgány prejednávajúce dedičstvo.

Vyššie uvedená právna úprava je stále platná a účinná a bude sa aplikovať v prípadoch kedy občan Slovenskej republiky mal majetok v zahraničí mimo krajín EÚ alebo ak cudzinec, ktorý nie je občanom členského štátu EÚ vlastnil nehnuteľnosť na území SR. Môže teda nastať situácia, že pozostalí budú musieť absolvovať dve alebo tri dedičské konania v rôznych štátoch, za použitia rôznych právnych poriadkov a pravidiel. Po prijatí a nadobudnutí účinnosti nariadenia o cezhraničných dedičstvách by sa situácia pre dedičov mala zjednodušiť.

Právny Stav Po Nariadení

Nariadenie sa vzťahuje na dedenie po osobách ktoré zomreli po 16.8.2015. Podľa článku 4 nariadenia, právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. Znamená to, že jeden notár (alebo iný poverený štátny orgán) prejedná kompletne všetok majetok poručiteľa, podľa práva štátu pod ktorý daný orgán spadá. Uvedené platí za predpokladu, že nedošlo k platnej voľbe práva, to znamená, že poručiteľ si pred smrťou nezvolil iné rozhodné právo, podľa ktorého sa má dedičstvo prejednať. Rozhodujúce teda bude určiť obvyklý pobyt v čase smrti.

Z recitálu nariadenia: Orgán konajúci v dedičskej veci by mal na účely určenia obvyklého pobytu celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

Ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu, stále by sa za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života. Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností.

Napriek vyššie uvedenému sa v praxi vyskytujú prípady, kedy je veľmi ťažké určiť obvyklý pobyt. Určenie obvyklého pobytu prináleží notárovi. V prípade úmrtia osoby súd poverí notára prejednaním dedičstva. V praxi dochádza k prípadom, že prejednanie dedičstva je pridelené dvom rôznym notárom v rôznych štátoch. V takomto prípade je rozhodujúci dátum začatia konania. Orgán, ktorý začal konať ako prvý je povinný rozhodnúť o tom, či sa cíti alebo necíti byť príslušným na rozhodovanie v danej veci. Len v prípade, že sa cíti byť nepríslušným (článok 10 nariadenia) odovzdá vec na konanie orgánu, ktorý začal konať ako druhý.

Ako príklad možno uviesť úmrtie rakúskeho štátneho občana, ktorý zomrel na území SR. V tomto prípade začal konať slovenský súd a slovenský notár prijal vec na prejednanie a cítil sa byť príslušným v danej veci rozhodnúť. Rakúsky štátny občan žil približne dva roky pred smrťou na Slovensku, mal tu príbuzných, ktorý sa o neho starali. Zároveň sa však všetok majetok, okrem jedného bankového účtu, nachádzal v Rakúsku, a to vrátane viacerých nehnuteľností. Okrem toho bol poručiteľom aj poberateľom dôchodku z Rakúska. Okrem príbuzných na Slovensku, v Rakúsku žila jeho dcéra. Časť života poručiteľ prežil v Bulharsku, veľkú časť v Rakúsku a časť na Slovensku. V posledných rokoch bolo skutočne centrum záujmu poručiteľa na Slovensku.

Ak ale bolo účelom nariadenia zjednodušiť situáciu pre dedičov, je otázne či sa tak stalo v danom prípade. Výsledkom dedičského konania je v prípade konania podľa slovenských právnych predpisov osvedčenie o dedičstve, pričom dedič môže požiadať aj o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve (článok 62 a nasledujúce nariadenia). Na Slovensku vydáva európske osvedčenie o dedičstve notár, ktorý dedičstvo prejednal. Na základe tohto dokumentu môžu dedičia uplatňovať a vykonávať svoje práva v ňom uvedené aj v iných členských štátoch. Európske osvedčenie o dedičstve má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a je platnou písomnosťou na zapísanie majetku v registri členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza. Znamená to, že na základe európskeho osvedčenia o dedičstve vydanom slovenským notárom, rakúsky kataster nehnuteľností zapíše dedičov ako vlastníkov majetku a rakúska banka vydá prostriedky v nej vedené na meno poručiteľa. Nie je potrebné žiadne ďalšie uznanie európskeho osvedčenia o dedičstve zo strany rakúskych subjektov.

tags: #rakúsky #občiansky #zákonník #dedenie #zo #zákona