Rehabilitácia duševne chorých: Metódy a komplexný prístup

Duševné choroby predstavujú komplexnú výzvu pre medicínu a spoločnosť. Liečba týchto ochorení si vyžaduje komplexný prístup, ktorý kombinuje farmakologickú liečbu s psychoterapiou a sociálnou rehabilitáciou. Cieľom je nielen zmierniť symptómy, ale aj umožniť pacientom plnohodnotný život v spoločnosti.

Úvod do psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie

Psychosociálna a výchovná rehabilitácia predstavuje komplexný prístup zameraný na zlepšenie kvality života jednotlivcov so špecifickými potrebami. Cieľom je podpora ich sebestačnosti, nezávislosti a aktívneho zapojenia do spoločnosti.

Psychoterapia: Kľúčový prvok liečby

Psychoterapia zohráva dôležitú úlohu v liečbe duševných ochorení. Jej efektivita závisí od stavu pacienta, jeho motivácie k liečbe a dodržiavaniu liečebného plánu, ako aj od sociálnych faktorov. Psychoterapia môže mať rôzne formy, vrátane pracovnej terapie, tréningu asertivity a kognitívno-behaviorálnej terapie (CBT).

Kognitívno-behaviorálna terapia (CBT)

CBT je efektívna psychoterapeutická metóda, ktorá sa zameriava na proces učenia a jeho využitie v liečbe. Táto metóda berie do úvahy myšlienkové postupy, názory a postoje pacienta a pracuje s nimi. Predpokladá, že zmena myslenia, ktoré je naučené a podporované vonkajšími a vnútornými faktormi, sa dá navodiť zmenou chovania. CBT sa využíva aj pri úzkostných poruchách, depresívnych poruchách a ďalších ochoreniach. Cieľom je samostatnosť pacienta, ktorý sa najprv učí nové schopnosti, a potom tieto získané znalosti používa vo svojom prirodzenom prostredí.

CBT sa ukazuje ako účinný nástroj v rehabilitácii, najmä pri liečbe pacientov, ktorí sa zotavujú z chronických bolestí alebo zranení. Táto psychoterapeutická metóda sa zameriava na identifikovanie a zmenu negatívnych myšlienok, ktoré ovplyvňujú správanie, pocity a vnímanie bolesti. V kontexte rehabilitácie hrá CBT kľúčovú úlohu v zlepšovaní psychologickej pohody pacientov a znižovaní vnímania bolesti, čo prispieva k celkovému procesu zotavenia. CBT pomáha pacientom identifikovať negatívne myšlienky, ktoré zvyšujú vnímanie bolesti, a následne ich nahradiť realistickejšími a pozitívnejšími náhľadmi. Týmto spôsobom sa znižuje emočný a fyzický stres spôsobený chronickými problémami a zlepšuje sa celkový proces rehabilitácie.

Prečítajte si tiež: Zlepšite svoje zdravie rehabilitáciou

Pri zotavovaní sa z chronických bolestí a zranení je psychologická pohoda neoddeliteľnou súčasťou procesu uzdravovania. Kognitívno-behaviorálna terapia pomáha pacientom vyrovnať sa s negatívnymi myšlienkami, ktoré môžu zhoršiť ich emocionálny stav, a podporuje pozitívny prístup k rehabilitácii. Tento prístup je obzvlášť dôležitý pri chronických bolestiach, kde psychologický faktor môže zohrávať významnú úlohu v procese hojenia.

CBT techniky ako relaxácia, respiračné cvičenia, kognitívna reštrukturalizácia a behaviorálne intervencie pomáhajú pacientom zmeniť ich vnímanie bolesti. Tieto techniky umožňujú pacientom lepšie ovládať stres, znižovať napätie a minimalizovať vnímanie bolesti, čo vedie k lepším výsledkom v rehabilitácii. Využitie CBT v kombinácii s fyzioterapiou, kde sa psychologická a fyzická stránka rehabilitácie vzájomne dopĺňajú, je veľmi účinné. Kým fyzioterapia sa zameriava na obnovu pohybových funkcií, CBT pomáha pacientom vysporiadať sa s psychologickými bariérami, ktoré môžu brániť v dosahovaní optimálnych fyzických výsledkov. Psychologická podpora prostredníctvom CBT môže pacientom pomôcť pri vytrvalosti počas náročných fyzických cvičení alebo pri odolávaní bolesti, ktorá môže sprevádzať rehabilitáciu. Kognitívno-behaviorálna terapia tak podporuje fyzickú terapiu tým, že zlepšuje motiváciu pacienta, znižuje psychický stres a zvyšuje celkovú schopnosť zotavovať sa.

Psychoedukácia

Súčasťou psychoterapie je aj psychoedukácia, pri ktorej sa pacient učí lepšie porozumieť svojmu ochoreniu a žiť s ním. Psychoterapia môže byť individuálna alebo skupinová.

Sociálna rehabilitácia: Návrat do spoločnosti

V komplexnej liečbe je často potrebná aj socioterapia. Tu ide o opätovné osvojenie sociálnych schopností, zabezpečenie základných sociálnych potrieb a rehabilitácie. Patrí sem napr. starosť o hmotné zabezpečenie, podmienky na bývanie alebo aj rehabilitácia v pracovnom prostredí. Ide o nácvik komunikácie a sociálnych schopností, postupujúci od jednoduchého k zložitému. Socioterapia spravidla prebieha v skupine 6 až 8 pacientov, ktorí sa učia zaobchádzať s druhými ľuďmi a riešiť medziľudské vzťahy. Sociálna rehabilitácia sa zaoberá navrátením k predchádzajúcej pracovnej a sociálnej výkonnosti. Schizofrénia často vyraďuje chorého z bežného života. Môže viesť k strate pracovného zaradenia, k invalidizácii, niekedy aj k rozpadu rodinného zázemia. Psychosociálna podpora a pomoc sú preto často nevyhnutnou súčasťou úspešnej liečby.

Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca. Realizuje sa rozvíjaním a nácvikom zručností, aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov v oblasti sebaobsluhy, starostlivosti o domácnosť a základných sociálnych aktivít. Príkladmi sú nácvik používania kompenzačných pomôcok, prác v domácnosti, priestorovej orientácie, samostatného pohybu, písania a čítania Braillovho písma a sociálnej komunikácie. Hlavným cieľom sociálnej rehabilitácie je odstránenie a zamedzenie sociálnej izolácie. Zameriava sa na opätovné nadviazanie a získanie nových vzťahov a kontaktov, obnovu fyzickej a pracovnej výkonnosti. Cieľom je začleniť klienta späť do spoločnosti bez potreby zásadných zmien, teda socializovať ho. Dôležitá je orientácia na potreby klienta, na klienta ako individualitu, na suverenitu klienta a podporovanie jeho kompetencií a na image sociálneho klienta.

Prečítajte si tiež: Liečba a rehabilitácia po špirálovej zlomenine stehennej kosti

Časová organizácia sociálnej rehabilitácie

Z hľadiska časovej organizácie delíme sociálnu rehabilitačnú činnosť na:

  • Preventívna: Predchádzanie vzniku chýb alebo porúch (ozdravovacie pobyty, preventívna práca s mládežou, podpora zdravého životného štýlu).
  • Aktuálna: Nastupuje bezprostredne po vzniku problémovej situácie s cieľom odstrániť alebo zmierniť jej dopad na klienta. Môže byť krátkodobá (dni) alebo dlhodobá (roky).
  • Následná: Súbor služieb nadväzujúcich na aktuálnu rehabilitáciu.

Výchovná rehabilitácia

Výchovná rehabilitácia je odborná činnosť zameraná na socializáciu jednotlivca prostredníctvom pozitívnych a výchovných vzdelávacích zmien. Využíva sa hlavne pri práci s občanmi, ktorí majú poruchy zmyslových orgánov. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s označením pedagogická rehabilitácia. Zameriava sa na oblasť výchovy, vzdelávania a prípravy na život klienta, na rozvoj jeho sebestačnosti, schopností a nadania. Vyžaduje si individuálny prístup a individuálne vzdelávacie plány klientov.

Formy výchovnej rehabilitácie

Medzi formy výchovnej rehabilitácie patria:

  • Špeciálna edukácia
  • Stimulácia
  • Korekcie
  • Reedukácia
  • Kompenzácia

Profesijná rehabilitácia

Profesijná rehabilitácia predstavuje cielené opatrenia na reintegráciu jednotlivca na trh práce s rešpektovaním jeho individuálnych profesijných potrieb, možností a zručností. Zahŕňa podporované zamestnávanie, poradenstvo pri hľadaní zamestnania, hľadanie zamestnania, výcviky a tréningy, rozvoj osobných schopností a zručností a ergoterapiu.

Právny rámec profesijnej rehabilitácie

Zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení definuje pracovnú rehabilitáciu ako výcvik potrebný na získanie pracovnej schopnosti na výkon doterajšej alebo inej vhodnej činnosti poškodeného. Sociálna poisťovňa zabezpečuje pracovnú rehabilitáciu u zamestnávateľa, v zdravotníckom zariadení alebo inom odbornom zariadení a uhrádza náklady s ňou spojené. Počas rehabilitácie má klient nárok na rehabilitačné.

Prečítajte si tiež: Moderné rehabilitačné metódy

Resocializácia

Resocializácia je sociálne výchovné pôsobenie na zmenu správania klienta s cieľom opätovného začlenenia jedinca do spoločnosti. Je to súbor postupov zameraných na zmiernenie, prekonanie a zabránenie opakovania dlhodobo pretrvávajúcej sociálnej núdze s cieľom zapojiť jedinca do života v prirodzenom prostredí. Cieľom je odstraňovanie dlhodobo pretrvávajúcich životných situácií a proces readaptácie na postupne sa meniace životné podmienky.

Komplexný prístup k rehabilitácii

Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr. Aktivity zamerané na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku majú aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Sociálna rehabilitácia podporuje rozvoj schopností, ktoré človek s telesným a ťažkým telesným postihnutím potrebuje k samostatnému životu. Použitím metód a programov sociálnej rehabilitácie klienti rozvíjajú svoje schopnosti a získavajú potrebné pracovné návyky.

Bariéry a výzvy

Napriek snahám o minimalizáciu bariérových priestorov, až 95% budov, v ktorých ťažko telesne postihnutí žijú alebo ich využívajú, sú bariérové. Pre telesne postihnutých je dôležité urobiť všetko pre svoje zdravie, vyrovnať sa s osudom a naučiť sa s handicapom žiť. Spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch im umožňujú nielen získať kondičku a posilniť svalstvo, ale aj psychicky pookriať.

Terapeutické prístupy a metódy v psychosociálnej rehabilitácii

Liečebná pedagogika (LP)

Liečebná pedagogika je relatívne nový odbor, ktorý sa začal používať v rokoch 1967 a 1968. Realizuje liečebno-výchovné formy pomoci psychosociálne narušeným osobám. Týka sa jedincov od útleho detstva až po starobu, ktorí sú ohrození stratou rodinného zázemia, asociálnym prostredím, krízami, následkami ochorení a úrazov. LP sa zaoberá výchovou, vzdelaním, diagnostikou a terapiou tých jedincov, ktorých situácia je natoľko sťažená nepriaznivými výchovnými, sociálnymi a zdravotnými problémami, že nemôžu viesť veku primeraný spôsob života a uplatniť sa adekvátne k svojim možnostiam. V praxi sa zameriava na kompetencie klienta žiť svoj život a riešiť svoje problémy, pričom využíva pohyb, zamestnanie, hru a umeleckú tvorbu vo forme individuálnej, skupinovej a komunitnej terapie. Využíva aj psychoterapiu, jej prístupy a relaxačné techniky. LP je predovšetkým o výchove a terapii, o každodennom sprevádzaní človeka v ťažkostiach a spoločnom objavovaní jeho možností počas celého jeho života.

Formy práce v LP

Formy práce v LP majú rôznu podobu a prispôsobujú sa diagnóze a problému klienta trvaním, frekvenciou a komplexnosťou jednotlivých foriem. Dôležitá je aj dohoda s klientom alebo s jeho zástupcom o poskytnutí starostlivosti. Medzi formy práce patria:

  • Liečebnopedagogické cvičenia
  • Liečebnopedaagogické programy
  • Bazálna stimulácia
  • Senzomotorický stimulačný program
  • Podporný program
  • Reedukačný program
  • Sociointegračný program
  • Program psychosociálnej rehabilitácie
  • Individuálny edukačný program
  • Krízový program

Činnostné terapie v LP

K činnostným terapiám, ktoré sa využívajú v liečebnej pedagogike, patria: arteterapia, muzikoterapia, biblioterapia, dramatoterapia, pohybová terapia, terapia hrou, pracovná terapia a ich kombinácie.

Komunity a kluby

Komunity a kluby predstavujú zariadenia s vhodnou formou psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie postavenej na rovnakom postihnutí skupiny pacientov a v správnom odbornom vedení.

Kompenzačné pomôcky

Špeciálne pomôcky majú za úlohu úplne alebo aspoň čiastočne nahradiť funkciu jednotlivých častí tela, ktoré boli poškodené úrazom alebo nemocou.

Trávenie voľného času

Kultúrna a zaujímavá činnosť pomáha nadväzovať kontakty medzi ľuďmi, obohacuje človeka, rozširuje jeho obzory a vyvádza človeka z pasivity.

Partnerské a sexuálne vzťahy

Partnerské a sexuálne vzťahy sú dôležité pre každého človeka. Väčšina postihnutých víta konzultáciu a otvorenú diskusiu o týchto otázkach.

Ľudské práva a sebaobhajoba

Dôležitou súčasťou rehabilitácie je aj poradenstvo a sebaobhajoba ľudských práv.

Šport a pohyb

Športová činnosť zvyšuje istotu ľudí, ich sebadôveru, upevňuje zdravie a udržuje dobrý psychický stav.

Alternatívne metódy

Jednou z možností pôsobenia do vnútra je upravené jogové cvičenie.

HRV Biofeedback

Biofeedback je unikátnou psychofyziologickou terapeutickou metódou, ktorá pracuje na princípe podmieňovania, teda učenia organizmu tým, že mu poskytuje biologickú spätnú väzbu pri želanom dosahovaní úspešného cieľa. Cieľom HRV Biofeedack rehabilitácie je optimalizovať psychické reakcie a prežívanie ovplyvňovaním vegetatívneho nervového systému pomocou variability srdcového tepu. Pomocou senzora, umiestneného na ukazovák alebo ušný lalok, sa zosnímava fyziologická aktivita s parametrami srdcovej koherencie v reálom čase. Následne, podľa výsledkov úvodného diagnostického protokolu, sa stanovuje plán rehabilitácie s postupnými cvičeniami, ktoré sa realizujú formou počítačovej hry, ktorá učí a odmeňuje klienta pri jeho pokroku a dosahovaní nastaveného cieľa. Je určený pre ľudí, ktorý chcú zlepšiť manažment stresu, znížiť dopad negatívnych stresových reakcií, získať väčšiu kontrolu nad vlastným prežívaním a správaním.

História liečby duševných chorôb: Od démonov po vedu

Duševné choroby v priebehu času zmiatli vedcov a lekárov, čo viedlo naozaj k podivným metódam liečby. Najstaršie písomné správy o tom, čo je dnes známe ako depresia, sa objavili v druhom tisícročí pred Kristom v Mezopotámii. V týchto spisoch sa o depresii hovorilo skôr ako o duchovnom než fyzickom stave. Verilo sa totiž, že postihnutého posadol diabol, a liečili ho skôr kňazi ako lekári. Myšlienka depresie spôsobenej démonmi a zlými duchmi existovala v mnohých kultúrach vrátane starých Grékov, Rimanov, Babylončanov, Číňanov či Egypťanov. Démonov vyháňali bičovaním, izoláciou a hladovkou. Hippokrates, grécky lekár, ktorý položil základy medicíny, následne prišiel s teóriou zvanou „melanchólia“, ktorú podľa neho spôsobili štyri nevyvážené telesné tekutiny nazývané žltá žlč, čierna žlč, hlien a krv. Myslel si, že depresia bola spôsobená príliš veľkým množstvom čiernej žlče v slezine. Počas stredoveku taktiež dominovalo európskemu mysleniu o duševných chorobách náboženstvo, najmä kresťanstvo, takže ľudia ich opäť pripisovali diablovi, démonom či čarodejniciam. Populárnou liečbou tak bol v tej dobe exorcizmus, topenie a upálenie. Mnoho ľudí bolo zavretých v takzvaných lazoch pre šialencov. Lekári, ktorí pokračovali v hľadaní fyzických príčin depresie a iných duševných chorôb, boli v menšine.

Počas osvietenstva z drastických metód neubrali, práve naopak, ich liečba zahŕňala ponorenie do vody a čo najdlhší pobyt pod ňou, no už aspoň bez utopenia. Časté však bolo použitie rotačnej stoličky. Táto metóda slúžila na vrátenie obsahu mozgu späť do správnej polohy. Doplnkové ošetrenia zahŕňali aj klystíry, vracanie a jazdu na koni. Stredoveká liečba s názvom trepanácia spočívala vo vyvŕtaní diery do hlavy s cieľom priviesť k mozgu viac vzduchu. Táto metóda mala očistiť a osviežiť mozog a zbaviť ho akýchkoľvek psychických problémov. Hoci táto liečba je známa v západnom svete od roku 1600, jej korene siahajú do starogréckej medicíny. Už rímsky lekár a spisovateľ gréckeho pôvodu Claudius Galen totiž veril, že choroba duše pramení z nevyváženej nálady v tele. Anglický lekár Thomas Willis tak použil Galenove spisy ako základ pre tento prístup k liečbe duševne chorých pacientov. Tvrdil, že za duševnými poruchami je vnútorný biochemický vzťah. Predpoklad, že krvácanie a dokonca aj vracanie pomáhajú napraviť tieto „nerovnováhy v tele“, pričom tieto zvláštne praktiky sa používali nielen na liečbu duševných chorôb, ale aj cukrovky, astmy, rakoviny, cholery, kiahní a mŕtvice.

Americký lekár Benjamin Rush, ktorý podpísal Deklaráciu nezávislosti, by bol asi najradšej, keby sa naňho v histórii spomínalo iba ako na otca zakladateľa. No „preslávil“ sa najmä pokusom použiť rotačnú terapiu na liečenie duševných chorôb. Rush veril, že otáčanie môže zvýšiť cirkuláciu v mozgu, a teda liečiť duševné choroby. Nie je asi prekvapujúce, že nekonečné krútenie pacientov nemalo žiadny vplyv na ich psychické zdravie. Bol tiež známy ako „Majster púšťač žilou“. Azylové domy majú históriu siahajúcu až do stredoveku, ich cieľom bolo odstrániť zo spoločnosti ľudí s duševnými chorobami a poruchami učenia. Jednotlivci boli umiestnení do azylových domov, často proti svojej vôli. Hoci tam boli poslaní, aby sa liečili, často to bolo preto, aby rodiny mohli skryť príbuzných, pred ktorými boli v rozpakoch. V roku 1941 dokonca aj britská kráľovská rodina poslala dve sesternice kráľovnej Alžbety II. do azylového domu pre poruchy učenia. Izolácia bola preferovanou liečbou duševných chorôb počnúc stredovekom, čo môže vysvetľovať, prečo sa v 17. storočí rozšírili psychiatrické ústavy. Ich vážnym problémom bola preplnenosť a zlá hygiena.

Táto liečba bola zavedená v roku 1927 a pokračovala až do 60. rokov 20. storočia. Pri liečbe inzulínovou kómou lekári zámerne uviedli pacienta do kómy s nízkou hladinou cukru v krvi, pretože verili, že veľké výkyvy hladiny inzulínu môžu zmeniť fungovanie mozgu. Inzulínové kómy mohli trvať jednu až štyri hodiny. Pacienti dostali inzulínovú injekciu, ktorá spôsobila, že po poklese cukru v krvi stratili vedomie. Táto známa, no dnes už, našťastie, zastaraná liečba získala v roku 1949 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Lobotómia alebo aj leukotómia mala napraviť poruchy nálady či schizofréniu. Pri lobotómii sa oddelili tkanivá v oblasti prefrontálneho kortexu, a to jedným z dvoch základných spôsobov. Pomocou frontálnej lobotómie chirurg vyvŕtal dieru do každej strany lebky a prerezal mozgové tkanivo pomocou nástroja pripomínajúceho sekáčik na ľad, ktorý sa nazýval leukotóm. Jedným z najsledovanejších prípadov neúspešnej lobotómie bol prípad Rosemary Kennedyovej, ktorá bola mladšou sestrou Johna F. Kennedyho. V roku 1941 podstúpila lobotómiu s cieľom vyliečiť extrémne zmeny nálad. Výsledkom však bola strata schopnosti chodiť a rozprávať. Jej osobnosť sa natrvalo zmenila a zostala telesne postihnutá. K ďalším prejavom neúspešnej lobotómie u pacientov patrili záchvaty, strata kontroly močového mechúra alebo čriev, infekcie mozgu či zmeny osobnosti.

Po vynájdení prvých psychiatrických liekov v 50. rokoch 20. V roku 1800 rakúsky psychiater Julius Wagner-Jauregg začal vyvolávať horúčky, aby liečil ľudí z iných chorôb. Začal tým, že dal pacientovi so syfilisom krv infikovanú maláriou. Pacient dostal extrémne vysokú horúčku, ktorá zabila baktérie syfilisu, a potom mu bol podaný liek na maláriu. Tento typ liečby bol v rámci malárie veľmi populárny, až do zavedenia penicilínu. Wagner-Jauregg však pri tom neskončil. Rozhodol sa rozšíriť túto teóriu do sveta duševného zdravia a pokúsil sa infikovať pacientov so schizofréniou krvou malárie. Samozrejme, nielenže to nebolo účinné, ale bolo to neuveriteľne nebezpečné. Keď mali ženy psychické alebo fyzické problémy, často im lekári diagnostikovali hystériu. Táto vágna diagnóza mohla zahŕňať únavu, nevoľnosť, úzkosť a množstvo ďalších symptómov, ale najčastejšie sa používala na ignorovanie duševného zdravia a pohody ženy. Lekári často predpisovali masáže, populárny všeliek tej doby. A preto boli vyvinuté aj mechanické vibrátory - predchodcovia dnešných sexuálnych hračiek.

Zatiaľ čo dnes sa lieky, ktoré sa používajú na liečbu psychiatrických diagnóz, testujú a sú bezpečné, v minulosti to tak nebolo. V priebehu časov lekári používali na liečbu často nebezpečné a návykové drogy. Napríklad vysoko toxickou ortuťou liečili mániu. Medzi časté liečebné terapie depresií patrila liečba spánkovou depriváciou, teda nedostatkom spánku. Ako ukázali aj moderné výskumy, táto terapia má krátkodobý efekt a dokáže dočasne zlepšiť náladu. No všetkého veľa škodí a pri spánkovej deprivácii to platí dvojnásobne.

Psychiatrické resocializačno - rehabilitačné oddelenie (nelôžkové)

Ide o nelôžkové oddelenie vykonávajúce svoju činnosť v priestoroch psychiatrickej nemocnice jednak na vlastnom oddelení, jednak na jednotlivých lôžkových psychiatrických oddeleniach, členených podľa diagnostického profilu a podľa veku pacientov. Oddelenie je samostatne otvorené od roku 1985, v účelovo prebudovaných priestoroch samostatnej budovy od roku 1999. Funkčne i priestorovo je delené na ergoterapeuticko - psychoterapeutickú časť a časť pre fyzikálnu diagnostiku a terapiu. V pracovných dňoch je návštevnosť oddelenia od 80 do 115 pacientov denne, čo často činní viac ako 50% hospitalizovaných. Zamestnanci sa zúčastňujú i na komunitnom dianí a skupinových psychoterapiách na niektorých lôžkových jednotkách a majú na starosti pracovnú terapiu v celom vonkajšom priestore areálu. Okrem bežnej fyzikálnej liečby oddelenie poskytuje i celotelovú magnetoterapiu a podvodné masáže. Disponuje priestormi pre arteterapiu, muzikoterapiu, tkanie, vyšívanie, šitie, telocvičňou s posilovňou, stolárskou dielňou, miestnosťou pre kultúrne vyžitie, i miestnosťami vyhradenými pre individuálnu a skupinovú psychoterapiu a psychodrámu. K dispozícii sú aj vonkajšie športoviská, rybník a pekná okolitá príroda, nakoľko areál je umiestnený na hranici lesa rekreačnej oblasti, hneď pri náučnom prírodnom chodníku v kopcovitom, horskom teréne. Na čele oddelenia je primár a vedúca sestra, traja pracovníci majú rehabilitačnú kvalifikáciu, ostatných osem sa zúčastňuje ergoterapie a psychoterapií. V systéme RRO sú začlenené i psychoterapeutické aktivity psychologického oddelenia.

Náplň činnosti oddelenia

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o starostlivosť o duševne a nie telesne chorých, je ťažisko práce, vrátane diagnostiky a výkonov zreteľne iné, než v somatických zariadeniach. Oddelenie je zriadené na poskytovanie nefarmakoterapeutických a nebiologických liečebných i diagnostických metód, kopíruje funkciu denného psychiatrického stacionára rozšíreného o fyzikálnu liečbu. Repertoár poskytovaných služieb sa aktualizuje a odosiela na všetky klinické oddelenia nemocnice, ak je aktualizácia potrebná (pribudnutie či vyradenie prístroja alebo činnosti). Raz ročne na seminári venovanom RRO, spravidla v mesiaci máj, sa vykonáva prieskum požiadaviek lôžkových oddelení a zvažuje možnosť zmien. Každá prítomnosť pacienta na RRO a každý úkon sa zaznamenáva do denného záznamu rehabilitačného pracovníka, pričom tento slúži zároveň ako podklad na vyplnenie elektronickej verzie výkazu pre zdravotné poisťovne.

Celkový repertoár výkonov

a) rehabilitácia telesných funkcii

  1. podvodná masáž
  2. hydrogalvan
  3. diadynamické prúdy
  4. ultrazvuk
  5. galvanoterapia-ionoforéza
  6. parafín+lavaterm
  7. klasická masáž
  8. reflexná masáž
  9. ILTV
  10. skupinová LTV+rozcvičky
  11. liečebná jóga - t.č. sa nerealizuje
  12. kondičné vychádzky
  13. športové aktivity
  14. WS a ostatná liečba prúdmi
  15. rekondičné cvičenia na zariadení multifunkčný Kettler a stepper.
  16. štandardizované programy galvanickej terapie a vakuoterapie prístrojom Neurodyn, vrátane interferencie
  17. celotelová i lokálna magnetoterapia

b) rehabilitácia psychických funkcii

  1. liečba prácou
  2. relaxačné techniky (autogénny tréning, progresívna myorelaxácia)
  3. skupinová a individuálna psychoterapia
  4. psychoedukačná činnosť
  5. rehabilitačno-rekreačné činnosti (arteterapia, muzikoterapia, a iné)
  6. získavanie nových zručnosti - zácvik žien na owerlook, tiež šijací stroj, zácvik mužov na horizontálny sústruh, horizontálnu a vertikálnu frézu, hrúbkovačku, cirkulár, hoblovačku, vyrezávacie elektrické pílky, brúsky a podobne.
  7. ovplyvňovanie CNS pomocou WS prúdov
  8. ovplyvňovanie pomocou TENS burst prúdov prístrojom Neurodyn u arteriosklerózy a dg.

tags: #rehabilitacia #dusevne #chorych #metody

Ďalšie články