Rehabilitácia v právnom zmysle: Definícia a kontext v slovenskom práve

Ústavné princípy, vrátane ochrany života a zdravia, tvoria štandardnú súčasť demokratického štátu. Ich význam sa prejavuje v súdnej rozhodovacej činnosti. Tento článok sa zameriava na ústavné princípy ochrany života a zdravia v slovenských ústavnoprávnych podmienkach a porovnáva ich s inými európskymi štátmi. Následne sa zameriava na definíciu rehabilitácie v právnom zmysle, predovšetkým v kontexte pracovného práva a bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP).

Ústavné princípy ochrany života a zdravia

Každý štát je založený na určitých hodnotách, pričom demokratické štáty ich často vyjadrujú v ústave. Nie všetky hodnoty sú však explicitne zakotvené v ústavnom texte. Existujú hodnoty, ktoré sú uznávané ako princípy, na ktorých je štát budovaný, a ich existenciu potvrdzujú orgány aplikujúce ústavu. Tieto princípy konštitucionalizmu (ústavné princípy) určujú základné mocenské pomery v štáte, jeho organizáciu, fungovanie a vzťah štátu k jednotlivcovi. Katalógy ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú súčasťou moderných ústav, vyjadrujú vzťah štátu a jednotlivca. Štát garantuje fyzickým a právnickým osobám konkrétne práva a zaväzuje sa ich chrániť.

Najvýznamnejším právom fyzickej osoby je právo na život a zdravie, resp. právo na ochranu života a zdravia jednotlivca. Právo na život a právo na ochranu života nie sú stopercentne identické. Právo na ochranu života implikuje povinnosť aktívnej ochrany života jednotlivca, predovšetkým zo strany štátu. Jednou z hlavných funkcií štátu je zachovávanie bezpečnosti obyvateľstva. Medzi odbornou verejnosťou sa však medzi týmito slovnými spojeniami zásadne nerozlišuje a aj prvému výrazu sa prikladá význam zahrnujúci aj povinnosť ochrany života jednotlivca.

Princípy ochrany života a zdravia majú svoje praktické vyjadrenia vo verejnoprávnych, ako aj v súkromnoprávnych odvetviach. Príkladom verejnoprávneho presahu je trestné právo a sankcionovanie trestných činov proti životu a zdraviu, príkladom súkromnoprávnej reflexie sledovaných ústavných princípov je typicky občianske právo a inštitút ochrany osobnosti, náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy.

Ochrana ľudského života a zdravia sú univerzálnymi európskymi právnymi hodnotami.

Prečítajte si tiež: Zlepšite svoje zdravie rehabilitáciou

Ochrana života a zdravia v ústavách vybraných európskych štátov

Pre porovnanie zakotvenia princípov ochrany života a zdravia v ústavách, pozrime sa na ústavy niektorých európskych štátov.

• Slovenská republika: V Ústave SR nájdeme právo na život vyjadrené explicitne v čl. 15 ods. 1. Uvedené ustanovenie stručne konštatuje, že každý má právo na život a tiež to, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. V čl. 15 ods. 2 Ústavy SR ďalej nájdeme normatívnu vetu, podľa ktorej nikto nesmie byť pozbavený života, čoho logickým dôsledkom je explicitný zákaz trestu smrti v treťom odseku spomenutého článku. Normatívnou, tzv. únikovou negáciou popísaných právnych pravidiel je čl. 15 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nie je porušením práv pozbavenie života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Právo na ochranu zdravia je v Ústave SR zreteľne vyjadrené v čl. 40. Tento článok súčasne normuje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky z titulu zdravotného poistenia, a za splnenia zákonných podmienok. Je treba mať na pamäti, že imanentná ochrana hodnoty života a zdravia je prítomná aj v iných článkoch Ústavy SR. Príkladom môže byť čl. 16 ods. 1 Ústavy SR (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia) alebo čl. 19 ods.
• Česká republika: V Ústave ČR nenájdeme žiadnu explicitnú zmienku ohľadom ochrany života a zdravia. Článok 6 je preto až na drobnú výnimku ekvivalentom čl. 15 Ústavy SR. Spomínaným drobným rozdielom je zmienka o garantovaní práva brániť svoj život alebo život iného človeka aj so zbraňou za splnenia zákonných podmienok. Právo na ochranu zdravia v ČR nájdeme explicitne vyjadrené len v Listine základních práv a svobod, a to konkrétne v čl. 31, ktorý je v porovnaní so slovenským čl.
• Nemecko: V nemeckej ústave (Základný zákon spolkovej republiky Nemecko z roku 1949) je právo na život a telesnú nedotknuteľnosť výslovne garantované v čl. 2 ods. 2. Podľa neho má každý právo na život a telesnú nedotknuteľnosť. Do týchto práv však možno zasiahnuť na základe zákona. Právo na ochranu zdravia nemecká ústava vyslovene neupravuje, aj keď toto právo je nespochybniteľne chránené už na úrovni ústavného súdnictva. Explicitne vyjadrené právo na telesnú nedotknuteľnosť je navyše veľmi úzko späté aj s ochranou ľudského zdravia.
• Poľsko: V poľskej ústave (Ústava Poľskej republiky z roku 1997) je každému človeku garantovaná ochrana jeho ľudského života v čl. 38 a ochrana ľudského zdravia je výslovne každému zaručená podľa čl. 68 ods. 1 ústavy. Článok 68 ods. 2 zabezpečuje občanom republiky rovnaký prístup ku zdravotnej starostlivosti financovaný z verejných zdrojov.
• Taliansko: V talianskej ústave (Ústava Talianskej republiky z roku 1947) nie je ochrana ľudského života vyslovene upravená spôsobom, ako je to napríklad v Ústave SR. V čl. 2 však môžeme identifikovať nepriamy odkaz na nedotknuteľné práva človeka ako jednotlivca a súčasne ako člena spoločenských štruktúr. Priamočiary odkaz na ochranu zdravia však nájdeme v čl. 32 ústavy, podľa ktorého štát chráni zdravie ako základné právo jednotlivca a ako záujem spoločnosti a súčasne garantuje bezplatnú liečbu tým, ktorí ju potrebujú.

Z uvedeného stručného prehľadu vybraných európskych ústav vyplýva, že ústavnoprávne legislatívne zakotvenie ochrany života a zdravia v Ústave SR predstavuje istý koncepčný kompromis. Existujú totiž ústavné texty iných štátov, v ktorých sú princípy ochrany života a zdravia explicitne vyjadrené stručnejšie, ale existujú aj ústavné texty, v ktorých sú sledované princípy normované podrobnejšie. Samotná kvantita normatívneho vyjadrenia sledovaných princípov však nemôže byť rozhodujúca. Z hľadiska podstatného jadra ústavného zakotvenia ochrany života a zdravia neexistujú medzi sledovanými európskymi štátmi veľké významové rozdiely.

Judikatúra Ústavného súdu SR k ochrane života a zdravia

Rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorých predmetom je ústavný prieskum ochrany života a zdravia, je pomerne veľa. Ústavný súd SR chápe právo na život v prvom rade ako univerzálne právo človeka, pričom jeho formulácia v ústavnom texte zabezpečuje jeho priamu aplikovateľnosť. Cieľom čl. 15 ods. 1 a 2 Ústavy SR je chrániť jednotlivca pred svojvoľným pozbavením života, teda (okrem iného) aj pred akýmikoľvek úmyselnými alebo nedbanlivostnými trestnými činmi smerujúcimi proti životu.

Právo na ochranu zdravia je síce právom veľmi príbuzným s právom na život, avšak v našej ústavnej tradícii je koncipované trochu odlišne. Systematicky je totiž zaradené medzi tzv. hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Ochrana zdravia podľa čl.

Judikatúra Ústavného súdu SR v sledovanej oblasti výrazne koreluje so všeobecnými aplikačnými trendmi iných kontinentálne európskych ústavných súdov. Ochrana života a zdravia je v Ústave SR pevne zakotvená a za desaťročia existencie Ústavného súdu SR sa podarilo výklad týchto ústavných princípov pomerne uspokojivo ustáliť. Princípy ochrany života a zdravia sa totiž stali opakovane predmetom ústavného prieskumu, a to jednak v rámci tzv. konkrétnej kontroly ústavnosti (ústavné sťažnosti osôb) a tiež aj v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti (predovšetkým v rámci posudzovania ústavnosti normatívnych právnych aktov).

Prečítajte si tiež: Liečba a rehabilitácia po špirálovej zlomenine stehennej kosti

Tieto ústavné princípy patria medzi základné normy ústavného systému moderného demokratického štátu a predstavujú nespochybniteľný argumentačný zdroj pre orgány aplikujúce právo, a to nielen v rámci ústavného súdnictva.

Rehabilitácia ako súčasť rekondičných pobytov v zmysle zákona o BOZP

V kontexte pracovného práva a bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP) sa rehabilitácia objavuje ako súčasť rekondičných pobytov. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom rekondičný pobyt je upravená v § 11 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon o BOZP“), pričom tento je doplnený vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 148/2010 Z. z. o podrobnostiach o účele, obsahu a rámcových programoch rekondičného pobytu.

Oba uvedené právne predpisy predpokladajú, že zamestnávateľ je povinný zabezpečovať rekondičné pobyty zamestnancom v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania, a to zamestnancom, vykonávajúcich vybrané povolania. Rekondičný pobyt sa poskytuje jednorazovo a za rekondičný pobyt sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona o BOZP považuje aj rehabilitácia, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje priebežne počas výkonu práce. Z tohto pohľadu teda rehabilitácia predstavuje jednu z foriem rekondičného pobytu.

Kto má nárok na rekondičný pobyt (rehabilitáciu)?

V zmysle § 11 ods. 2 zákona o BOZP sa na účel poskytovania rekondičného pobytu za vybrané povolanie považuje to, v ktorom sa vykonáva práca, zaradená orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie a rekondičný pobyt splní podmienku účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia. Podmienku účelnosti spĺňajú zamestnanci, ktorí sú exponovaní jedným, alebo kombináciou viacerých faktorov práce alebo pracovného prostredia, a to napr. pevným aerosólom (prachom), hlukom, vibráciami, chemickými faktormi, karcinogénnymi a mutagénnymi faktormi, ionizujúcim žiarením, zvýšeným tlakom vzduchu, fyzickou záťažou - vrátane dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia, psychickou pracovnou záťažou a záťažou teplom alebo chladom.

Určenie a dĺžka rekondičného pobytu/rehabilitácie

Ustanovenie § 11 ods. 15 zákona o BOZP predpokladá, že zamestnávateľ určí deň nástupu, miesto a dĺžku rekondičného pobytu na základe odporúčania lekára pracovnej zdravotnej služby. Dĺžka rekondičného pobytu je najmenej sedem dní; dĺžka rehabilitácie v súvislosti s prácou je najmenej 80 hodín v priebehu dvoch rokov. Rekondičný pobyt má spravidla nadväzovať na čerpanie dovolenky a bez vážnych dôvodov sa nemôže prerušiť. Rehabilitácia v súvislosti s prácou nemusí nadväzovať na čerpanie dovolenky.

Prečítajte si tiež: Moderné rehabilitačné metódy

Účel a obsah rekondičného pobytu/rehabilitácie

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 148/2010 Z. z. o podrobnostiach o účele, obsahu a rámcových programoch rekondičného pobytu definuje rekondičný pobyt ako individuálny režim na podporu zdravia zamestnanca a jeho účelom je kompenzácia predpokladaných možných poškodení zdravia v dôsledku vykonávanej práce, zvyšovanie celkovej fyzickej a psychickej kondície, zvyšovanie celkovej odolnosti, zvyšovanie zdravotného uvedomenia, osvojenie si správnych postojov k ochrane zdravia pri práci, získanie správnych stravovacích návykov a obmedzenie fajčenia.

Keďže sa, v zmysle § 11 ods. 1 zákona o BOZP, za jednu z foriem poskytnutia rekondičného pobytu považuje aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, možno sa domnievať, že aj obsah rehabilitácie v súvislosti s prácou by sa mal analogicky riadiť spomínanou vyhláškou s ohľadom na dodržanie účelu, pre ktorý bol rekondičný pobyt, respektíve rehabilitácia v súvislosti s prácou obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky ako prevenčný inštitút v oblasti BOZP. V oboch prípadoch (rekondičný pobyt alebo rehabilitácia v súvislosti s prácou) je nastavenie dĺžky trvania rekondičného pobytu a jeho charakteru odôvodnené medicínskou účelnosťou (zabezpečenie preventívneho charakteru pred vznikom choroby z povolania) takejto podoby rekondičného pobytu.

tags: #rehabilitácia #v #právnom #zmysle #definícia