Ročný príjem šľachty v histórii

Úvod

Šľachta, ako privilegovaná vrstva spoločnosti, zohrávala významnú úlohu v histórii. Jej ekonomické postavenie, vrátane ročného príjmu, bolo kľúčové pre udržanie moci a vplyvu. Tento článok sa zameriava na ročný príjem šľachty v historickom kontexte, s cieľom poskytnúť komplexný pohľad na túto tému.

Zmeny v spoločenskej štruktúre a postavenie šľachty

V období krízy feudalizmu dochádzalo k významným zmenám v spoločenskej štruktúre. Vo Francúzsku 18. storočia, v období tzv. starého režimu, bola spoločnosť aristokratická, založená na rodových výsadách a pozemkovom vlastníctve. Hoci si šľachta udržovala popredné miesto v oficiálnej hierarchii, jej hospodárska moc a spoločenská úloha upadali.

Úpadok feudálnej aristokracie

Aristokracia bola privilegovanou vrstvou spoločnosti starého režimu, zahŕňala šľachtu a vysoké duchovenstvo. Po Fronde bola porazená a čiastočne zruinovaná šľachta držaná na krátko. Šľachtici si však zachovali popredné miesto v spoločenskej hierarchii až do roku 1789, šľachta tvorila po duchovenstve druhý stav v štáte. Šľachta bola síce v poradí druhým stavom ale bola vládnucou vrstvou. Všetci šľachtici mali čestné, hospodárske a daňové privilégia, okrem toho mali léno, vyberali od roľníkov dávky. Celkom šľachta vlastnila asi jednu pätinu pôdy v kráľovstve. Šľachta, ktorú spájali len jej výsady, sa skladala z rôznych kategórii, ktoré mali často protichodné záujmy, bola to dvorská, provinčná a úradnícka šľachta.

Príjmy šľachty

Ročný príjem šľachty pochádzal z rôznych zdrojov, vrátane:

• Pozemkového vlastníctva: Šľachta vlastnila rozsiahle pozemky, z ktorých plynul príjem z prenájmu pôdy roľníkom a z produkcie poľnohospodárskych plodín.
• Feudálnych dávok: Šľachta vyberala od roľníkov feudálne dávky, ktoré predstavovali významnú časť jej príjmu.
• Úradov a funkcií: Šľachtici zastávali významné úrady a funkcie v štátnej správe a armáde, za ktoré poberali plat.
• Kráľovských penzií a sinekúr: Dvorská šľachta žila paraziticky z penzií a sinekúr, ktoré jej poskytoval kráľ.
• Priemyselného podnikania: Niektorí príslušníci vysokej šľachty investovali svoj kapitál do priemyselného podnikania, hlavne do železiarstva.

Rozdelené duchovenstvo

Duchovenstvo malo prvé miesto medzi stavmi v štáte a malo významné politické, súdne a daňové výsady. Jeho ekonomická moc bola založená na vyberaní desiatkov a na pozemkovom vlastníctve. Duchovenstvo malo pozemkový majetok ako v mestách, tak aj na vidieku. Cirkevné vlastníctvo pôdy bolo väčšinou rozdrobené a skladalo sa z izolovaných hospodárstiev, ktoré dávali len veľmi priemerný výťažok. Desiatok tvoril časť výťažku pôdy alebo stáda, ktorú členovia kapitúl v rokoch 779 a 794 donútili vlastníkov pôdy odovzdávať cirkevným osobám oprávneným vymáhať desiatok. Veľký desiatok sa vyberal zo štyroch hlavných druhov obilia ( pšenica, žito, jačmeň,ovso ), malý desiatok z ostatnej úrody. Duchovenstvo teda disponovalo z desiatkov a zo svojich pozemkov značnou časťou úrody, ktorú znova predávalo. Malo tak prospech ako zo zvýšených cien, hodnota desiatku sa v 18. storočí viac než zdvojnásobila.

Prečítajte si tiež: 80% poškodenie zdravia a dôchodok

Duchovenstvo tvorilo skutočný stav, ktorý mal vlastnú správu- generálnych zástupcov duchovenstva a diecézne komory a vlastné súdy - oficiality. Schvaľovalo dobrovoľnú daň na krytie štátnych výdavkov, tzv. dobrovoľný dar, ktorý spolu s kráľovským desiatkom bol jedinou daňou, ktorú duchovenstvo odvádzalo. Rádové duchovenstvo, ktoré bolo v 17. storočí vo veľkom rozkvete, na konci 18. storočia úplne upadlo. Rádová komisia zriadená v roku 1766 sa márne snažila previesť reformu. Rádové duchovenstvo stratilo na dôležitosti tým, že vlastnilo rozsiahly majetok. Uvoľňovanie disciplíny naďalej pokračovalo. Mnoho mníchov bolo nadšených novými myšlienkami a čítalo diela filozofov. Z nich potom pochádzala časť prísažného duchovenstva, dokonca časť revolučných kádrov. Krízu prekonávalo aj svetské duchovenstvo. Duchovenstvo v tejto dobe síce tvorilo jeden stav, ale netvorilo jednotný spoločenský celok. Vyššie duchovenstvo- biskupi, opáti a kanonici, boli vyberaní stále vylučnejšie zo šľachty. Prevažná väčšina z nich žila na kráľovskom dvore a starala sa len veľmi málo o svoje biskupstvá. Nižšie duchovenstvo bolo však často v zlej situácii. Farári a vikári, ktorí takmer všetci pochádzali z nešľachtických vrstiev, dostávali len kongru, ktorá sotva stačila na jedlo.

Problematika šľachtických práv

Tradičné právo udržovalo ešte rozdelenie spoločnosti na tri stavy, ale každý stav bol rozdelený na sociálne skupiny s úplne odlišnými záujmami, boli to stavy duchovenstvo, šľachta a buržoázia. Šľachta bola značne diferencovaná. Stará „šľachta meča“ ( noblesse d´épée ) si udržala výsadné postavenie pri obsadzuvaní miest vo vojsku a čestných dvorských úradov, bola stále závislejšia na kráľovských penziách a sinekurách. Preto dochádzalo medzi šľachtou k novej diferenciácii na šľachtu dvorskú a chudobnejšiu šľachtu vidiecku, provinciálnu. Novú skupinu šľachty tvorila úradnícka šľachta ( noblesse de robe ), skladajúca sa z ľudí, ktorí si zakúpili úrady v kráľovských úradoch, parlamentoch a pri súdnych dvoroch. Touto cestou prenikali medzi dvorskú šľachtu predovšetkým najbohatší príslušníci neurodzených skupín, boli to hlavne finančníci, bankári, vyberači daní a pod., ktorí síce stáli sociálne hlboko pod šľachtou, boli však jednoduchým ľudom tiež nenávidení. Tak sa stalo, že najvyšší vrstva rodiacej sa buržoázie neustále prechádzala do radov šľachty. Dostať sa medzi šľachtu bolo samozrejme ctižiadosťou tiež strednej buržoázie aj starého meštianstva. Už súčasníkom bolo jasné, že frncúzska buržoázia sa líšila od anglickej či nizozemskej nechuťou investovať peniaze do výrobného podnikania a tendenciou tezaurovať ich do pôdy a úradov.

Počas 18. storočia bola však táto forma prechodu medzi feudálov stále ťažšia a strácala zároveň na popularite. Niektorí predáci šľachty sa pokúšali využiť situáciu na konci vlády Ľudovíta XIV. Ku obnoveniu podielu šľachty na politickej moci. Ku otvorenému konfliktu došlo však až po skončení vojen a po smrti Ľudovíta XIV.. Dvorská šľachta žila parazitický z penzii a sinekur a bola proti akýmkoľvek zmenám. Niektorí príslušníci vysokej šľachty sa hlásili ku liberárnym myšlienkam a zbližovali sa s vysokou buržoáziou, predovšetkým s finančnou, s ktorou mali podobné hospodárske záujmy. Investovali svoj kapitál do priemyselného podnikania, hlavne do železiarstva, alebo zavádzali, povzbudzovaní fyziokratmi, novú poľnohospodársku techniku. Dvorská šľachta bola tvorená šľachticmi, ktorí mali právo pobytu na kráľovskom dvore. Najväčšiu časť svojich príjmov potrebovala na to, aby sa udržala na úrovni svojho stavu. Spoločenský život zbližoval skutočne stále väčšiu časť tejto šľachty s vysokými finančnými kruhmi, ktoré hlásali nové filozofické názory. Postavenie provinčnej šľachty nebolo vôbec dobré, lebo feudálne dávky vyberané v peniazoch, boli postihnuté cenovou revolúciou. Títo feudáli usilovali o zlepšenie svojho hospodárskeho postavenia. Privlastňovali si prostredníctvom tzv. édits de triage tretinu pozemkov patriacich k dedinskej občine, dávali vyhľadávať staré, zabudnuté feudálne práva a vyžadovali ich plnenie ( feudálna reakcia ). Šľachta taláru sa chcela čo najviac podieľať na správe štátu a bola v opozícii proti absolutistickej monarchii. Vládnuca trieda sa už nedokázala zjednotiť k tomu, aby hájila režim, ktorý zaručoval jej privilégia. Úradnícka šľachta sa v 16. storočí vyvinula z veľkoburžoázie, ešte v 17. storočí zaberala prechodné postavenie medzi buržoáziou a rodovou šľachtou.

Šľachta v Uhorsku

Medzi najstaršiu podobu predchodcov šľachty v Uhorsku patrili takzvaní kondicionáli. Prvou skupinou boli iobagiones regni - kráľovskí jobagióni, títo boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo pod v kráľovskej armáde. Druhou skupinou boli jobagiones castri - hradní jobagióni. Bolo to obyvateľstvo, ktoré bolo usadené na kráľovskej pôde ktorá patrila ku kráľovským hradom. Tvorili posádku hradov s povinnosťou jeho ochrany. Neboli to iba vojaci, boli to aj remeselníci ako murári, tesári a podobne, všetci ktorí sa podieľali na výstavbe a chode kráľovských hradov. Od prvej skupiny sa líšili len tým, že sa nemohli zúčastňovať na vojenských výpravách, museli slúžiť iba na hradoch. Treťou skupinou boli: castrense, populis castri - hradčania, ktorý boli na trvalo usadený na hrade alebo pod hradom. Tvorilo ho hlavne služobníctvo, určené k hospodárskym a technickým činnostiam na hrade. Za toto mali podiel na hradskej pôde a spoločných úžitkoch. Pokiaľ nemali špeciálne úlohy, tak často krát sa spomínajú v celkoch ako centuriae - stotinách. Tak isto ako ostatne poddanské obyvateľstvo boli povinní platiť naturálne dávky. Tieto skupiny obyvateľstva zanikli postupne v priebehu 13 -14.

Šľachta v dnešnom ponímaní ako trieda, začala vznikať v Uhorsku prvých desaťročiach 13. storočia. Postupným oslabovaním moci kráľa sa príslušníci privilegovaného stavu snažili z jeho moci vymaniť už aj tým, že začali unikať jurisdikcii hradných županov. Ich snaha bola vypočutá vydaním Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222, ktorá uzákonila výlučne panovníkovo právo rozhodovať o majetkových záležitostiach šľachty, čo viedlo k definitívnemu okliešteniu a oslabeniu moci hradných županov. Belo IV. sa snažil politicky posilniť ústrednú kráľovskú moc. Jeho snaha znovu získať časť kráľovských majetkov z rúk šľachty, ktorá ich získala od Ondreja II. ho doviedlo do konfliktu s ňou. Vnútorné problémy krajiny sa prejavili aj v prehratej bitke pri rieke Slaná v apríli roku 1241. jeho snaha neutralizovať moc vysokej šľachty ho priviedla k rozšíreniu počtu strednej šľachty, ktorú tvorili kráľovskí služobníci (servientes regis) ktorí získali donácie. V neskoršom období, počas Temešvárskeho snemu (1397), vzniklo nariadenie nútiace všetkých, ktorí dostali do užívania pôdu za vojenskú službu, osobne narukovať - personálna insurekcia. Výnimku dostali len starí a chorí, títo však museli za seba poslať náhradu. Bohatí šľachtici museli za každých dvadsať poddaných poslať jedného lukostrelca. Dokonca aj polovica príjmov cirkvi sa mala venovať na vojnu proti Turkom. Žigmund Luxemburský urobil ústupok šľachte aj v tom, že akceptoval zákaz udeľovať nové výsady oslobodenia od súkromých mýt. Do vydania zákonného článku z roku 1608 bola šľachta v Uhorsku aj napriek obrovským majetkovým rozdielom právne, formálne jednotná.

Prečítajte si tiež: Kúpele pre 80-ročných

Kategórie šľachty v Uhorsku

• Preláti: Boli to vyšší duchovní, pôvodne patrili k magnátskemu stavu, ale neskôr sa od neho oddelili. Patrili k nim aj určití vyšší cirkevní hodnostári ako napr. arcibiskupi, biskupi a prepošti.
• Predialisti: Boli najnižšou vrstvou šľachty v službách ostrihomského či vrábeľského arcibiskupa, ktorých spoločné slobody boli viazané na pôdu v rámci Vojskej a Vrábeľskej stolice predialistov.
• Kurialisti: Nobiles unius sessionis, tiež nazývaní šľachtici jedného lánu, boli vlastníci alebo nájomcovia kúrií s poľnosťami, ktoré získali donáciami alebo kúpou. Kurialisti pochádzali obvykle zo stredovekých jobagiónov. Bolo pre nich typické, že často žili v malých obciach tvorených len jednou alebo niekoľkými kúriami, ktoré sa nazývali kuriálnymi obcami. Ich počet bol v Uhorsku okolo 1200. obce často dostali mená po svojich majiteľoch.
• Armalisti: Boli šľachtici, ktorí získali armálme listiny, zabezpečujúce im dedičnú slobodu, zvyčajne bez majetkovej donácie. Do tejto kategórie patrí aj rod Trstenských. Armálne listiny boli v Uhorsku udeľované od 14. storočia až do roku 1918.

Šľachta na Orave

V stredoveku žilo na území Oravy len malé množstvo šľachtických rodov. Malo to viacero dôvodov. Prevažnú časť územia stolice do začiatku 13. storočia pokrývali lesy. Z tohto dôvodu bolo pôvodného obyvateľstva len málo a len v niektorých lokalitách ako: Istebné, Pucov, Revišné, Tvrdošín, Trstená a Veličná. V období 13.-15. storočia sa intenzívnou kolonizáciou staršie osídlenie Oravy výrazne zvýšilo. Zúčastnilo sa na ňom obyvateľstvo starších oravských dedín, ktoré sa postupne preľudnili, ale tiež obyvatelia z okolitých, hustejšie obývaných stolíc. Nemalú úlohu pri kolonizácii hrala šľachta. Na Orave žijúca šľachta bola v stredoveku zväčša drobná a len veľmi ojedinele pochádzala z veľkých magnátskych rodov. Mnoho jej príslušníkov bolo domáceho pôvodu a pochádzalo z kráľovských poddaných, či šoltýsov. V období 13. storočia tu prechodne vlastnili majetky len príslušníci starobylých šľachtických rodov Hunt-Poznam a Balaša (Ballassa). Ako zaujímavosť treba spomenúť pevné väzby, tak rodinné ako aj majetkové, medzi šľachtou Oravy, Turca a Liptova. Registre, ktoré vznikli po odhalení falzátorskej činnosti Jána Literáta z Madočian, zachytávajú zmienky o donačných listinách 65 liptovských a 54 turčianskych oproti len 5 oravským rodom. Na konci 16. storočia bolo v slovenskej časti Oravy 72 sídiel, z toho Trstená, Tvrdošín a Veličná mali postavenie mestečiek. Prevažovali malé dediny, v ktorých podľa daňového súpisu roku 1598 nebolo viac ako dvadsať zdanených port (daňová jednotka v novoveku zvyčajne väčšia ako dom). Z hľadiska rozvrstvenia šľachty je Orava nevyrovnaná. Najviac šľachty žilo v obciach Zemianska Dedina a Medvedie.

Šoltýske rody a ich povýšenie

Rod Vilček (Vilcsek) bol pôvodne tak isto šoltýskym rodom. Predkovia rodu pochádzali z dnešného územia Poľska: z Oravky pod Vilcskom. V roku 1625 sa tu spomína Martin Vilček ako šoltýs. Rod získal armálnu listinu 20. februára 1647 od Leopolda I. získal Mikuláš Vilcskek s manželkou Dorotou Szenkovics, ako aj so Stanislavom s manželkou Žofiou Monyak a príbuznými. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti doprava otočený strieborný vlk držiaci v pravej labe šabľu hore a v ľavej maltézsky kríž. V Zubrici (dnes Poľsko) má svoj pôvod tiež šoltýsky rod Monyák. Ako dominantný šoltýs v obci vlastnil polovicu obce Ondrej Moniak v roku 1625. Medzi jeho povinnosti patrilo tiež nastúpiť na vojenskú službu na Oravskom hrade. Šľachtický titul získal 21. februára 1647 Matúš Monyák s manželkou Annou Novobilsky a ich deti: Ján, Stanislav, Žofia a Anna. Vo Veličnej zasa žili a dodnes aj žijú nasledovné šľachtické rody: Čutka (Cutka, Csutka), Abafi (Abaffy). Rod Lokšanský (Loksanszký) pochádza z obce Lokca, ktorá sa nachádza neďaleko Námestova. Predkovia rodu boli tiež dedičnými šoltýsmi, v roku 1625 sa tam spomína richtár Krištof Lokcansky spolu so spoločníkmi Gašparom Furindom a Michalom Kosovcom. Šľachtický titul získal od Leopolda I. Juraj, Ján a Štefan Lokcsánszky ako aj Ján Klenowszkych. Potvrdenie listiny v Oravskej stolici bolo v roku 1722. Ján Lokcsanszky bojoval pod generálom Caraffa. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti kostol s dvoma vežami a červenou strechou. Klenotom je vyrastajúce strieborné predlaktie držiace šabľu. V Leštinách a okolí zaznamenávame už v roku 1548 vznik kaštieľov či kúrií rodu Zmeškal z Leštín (Zmeskál), v Záskalí predkov rodu Škrabák: Petra, syna slúžneho Jána, ktorý bol v službách palatína. Palatín povolal do svojich služieb aj rod Antona Bajčiho (Bajcsy) z Baje a Geceľa (de Baja et Geczelfalva, Geceľ - v súčasnosti časť Oravskej Poruby). Druhý syn Antona, Peter, v roku 1608 dostal do vlastníctva od palatína Juraja Turza ďalšiu donáciu na kúriu v Beňovej Lehote (dnes časť Dolného Kubína) a v Geceli. Z Dlhej pochádza rod Dluholuckých, ktorý je doložený už na prelome 15 a 16. storočia, rod pochádza z Liptovskej stolice. Ako šoltýsi sú v roku 1625 zaznamenaní Juraj a Michal Dluholucky. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou mláďatá. Klenotom je obsah štítu. V 17. storočí si mnohé pôvodne šoltýske rody vďaka ich lojalite k cisárovi Leopoldovi I. polepšili svoje postavenie a získali šľachtický titul. Zo Slanice pochádza rod Bernolák (Brnolák de Szlanicza), z ktorého pochádzal zakladateľ spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Rod Bernolák je ako šoltýsky rod zaznamenaný už v roku 1625 pod priezviskom Slaniczky. V tomto roku sa spomína Michal Slanicky ako spoločný šoltýs s Jakubom Romanikom v Slanici. Šľachtický titul získal pre rod až 15. júna 1681 Matej Brnulla alias Slaniczky armálnou listinou od cisára Leopolda I. Listina bola vyhlásená 23. februára 1682 na Oravskom hrade. Erbom je podľa armálnej listiny v modrom poli rozdelenom v strede striebornou riečkou v pate štítu strieborná skala. V hornej časti štítu sa nachádzajú tri červené ruže na zelených stopkách. Klenotom je vyskakujúci strieborný jeleň. Významný je tiež rod Klinovský pochádzajúci z Klina , ktorý prežil až do 20. storočia. Tento rod bol tiež pôvodne šoltýskym rodom, už v roku 1625 je v Kline zaznamenaný ako šoltýs Jakub Klinovsky, ktorý mal mimo iného za povinnosť aj vojenskú službu na Oravskom hrade. Tento rod pochádza rodu Alman zo Svätej Anny na Liptove. Jeho korene siahajú až do 14. storočia. Erbom rodu je modrom poli na zelenej pažiti pelikán kŕmiaci svojou krvou tri mláďatá. Klenotom je obrnené rameno ozbrojené šabľou s napichnutou hlavou Turka. Prikrývadlá sú modro-zlaté a strieborno-červené. Z obce Párnica pochádza aj rod Párniczkých. Táto pôvodne tiež Šoltýska rodina sa spomína už v roku 1550 ako šľachtická, svoje majetky a dedičné šoltýstvo si však udržala až do 18. storočia. V roku 1625 je zaznamenaný Jakub Parnicky s bratom Michalom ako šoltýs v obci. Rod sa rozvetvil do Bratislavskej, Nitrianske a Peštianskej stolice. Z rodu pochádza aj známy režisér Juraj Párnický. Erbom rodu je v modrom poli na zelenej pažiti pod zeleným stromom v pravo, doľava otočený čierny medveď, vľavo doprava otočený rytier v zbroji. Klenotom je čierny medveď zo štítu. Z ďalších rodov uvádzame rod Lehotsky z Kráľovej Lehoty. Rod Kubovics pochádza z rodu Žuffa. Nesmieme zabudnúť ani na rod, z ktorého pochádzal jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov, Pavol Országh - Hviezdoslav. Orava bola teda ku koncu 17. storočia pomerne bohatá na šľachtu. Samozrejme jej postavenie nebolo z hľadiska Uhorska veľmi dôležité, a okrem výnimiek väčšina príslušníkov týchto rodov nepresiahla regionálnu pôsobnosť.

Prečítajte si tiež: Dôchodca s ŤZP: Nároky a príspevky

tags: #ročný #príjem #šľachty #v #histórii