Rodina a škola: Spolupráca pri výchove a vzdelávaní mentálne postihnutých

Úvod

Autizmus je pervazívna vývinová porucha s multifaktoriálnymi príčinami, ktorá zasahuje celkový vývin dieťaťa a ovplyvňuje možnosti jeho výchovy, vzdelávania a socializácie. Vzhľadom na heterogénnosť autistického spektra sú potreby rodín s deťmi s týmto postihnutím veľmi variabilné. Úspešná integrácia a rozvoj dieťaťa s mentálnym postihnutím a autizmom si vyžaduje úzku spoluprácu medzi rodinou a školou. Tento článok sa zameriava na kľúčové aspekty tejto spolupráce, s cieľom poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku.

Občianske združenia a ich úloha

Občianske združenia rodičov detí so zdravotným znevýhodnením zohrávajú dôležitú úlohu v podpore rodín a presadzovaní práv detí so zdravotným znevýhodnením. Tieto združenia:

• Podporujú rodiny detí so zdravotným znevýhodnením.
• Tlmočia ich potreby a presadzujú ich práva.
• Zvyšujú povedomie verejnosti o zdravotnom znevýhodnení.

Úloha školského psychológa

Činnosť školského psychológa je v procese výchovy a vzdelávania detí s mentálnym postihnutím a autizmom nezastupiteľná. J. Hvozdík (1986) vo svojom sekvenčnom modeli práce školského psychológa transparentne spracoval a prezentoval činnosť školského psychológa. Tento model sa dá použiť aj pri charakterizovaní celkovej činnosti školského psychológa v súčasnosti. Sekvenčný model vychádza z krokov, ktoré realizuje školský psychológ v časovej a logickej postupnosti pri riešení problémov žiakov v učení, správaní, voľbe povolania, medziľudských vzťahoch či optimalizácii výchovno-vzdelávacieho procesu.

Etapy sekvenčného modelu školského psychológa

1. Identifikácia systému: Školský psychológ poznáva žiakov, učiteľov, rodičov, riadenie procesov v škole, výchovno-vzdelávací proces atď.
2. Etapa rozmýšľania, alternatív, rozhodovania a stratégií na zlepšenie systému: Školský psychológ spolu s vedením školy, výchovným poradcom a triednymi učiteľmi zvažuje, ktoré problémy sú riešiteľné, ktoré neriešiteľné, ktoré problémy a za akých podmienok (personálnych, organizačných, finančných, časových) možno riešiť. Problémy je možné z časového hľadiska riešiť a rozdeliť na jednorazové opatrenia (napr. zmena sociálneho systému v triede zmenou zasadacieho poriadku), stredne dlhé intervencie, napr. rozvoj asertivity žiakov strednej školy 1 - 3 mesiace, dlhodobé riešenie problémov - napr. 1 rok a viac - napr. longitudinálny program profesionálnej orientácie a voľby povolania.
3. Etapa implementácie rozhodnutí: Jednotlivé navrhnuté opatrenia sa postupne realizujú a školský psychológ zabezpečuje ich systematické pôsobenie počas celého školského roka a je pripravený tiež riešiť aktuálne vzniknuté, neplánované problémy (záškoláctvo, suicidálny pokus a pod.).
4. Etapa spätnej väzby, zhodnotenia efektívnosti: Školský psychológ získava spätné informácie o zmenách a o výsledkoch intervencií, kvantitatívne (výsledky testov, skúšok, dotazníkov, subjektívna spokojnosť a pocity, sebahodnotenie žiakov, učiteľov a rodičov, dochádzka do školy, počet priestupkov a pod.).

Druhy činností školského psychológa

1. Činnosť preventívna: Zameraná na vytváranie takých podmienok v systéme školy, ktoré zabraňujú alebo predchádzajú vzniku rôznych problémov a ťažkostí.
2. Činnosť identifikačno-diagnostická: Zameraná na poznávanie, identifikovanie systému škola a jej podsystémov a na klasifikáciu dysfunkčne fungujúcich podsystémov a eufunkčne fungujúcich podystémov.
3. Činnosť intervenčná: Zameraná na uskutočnenie zmien v systéme školy, resp. v jej podsystémoch s cieľom zmeniť ich, a tak prispieť s odstráneniu dysfunkčne fungujúceho niektorého podsystému.

Školský psychológ vykonáva aj činnosť informačnú, orientačnú, expertíznu, prieskumnú a výskumnú, ako aj administratívnu. Takmer všetky tieto činnosti realizuje vo vzájomnej kooperácii s pedagogickými pracovníkmi školy - riaditeľom, učiteľmi, výchovným poradcom, majstrami odborného výcviku, rodičmi žiakov alebo zákonnými zástupcami detí, ale aj s ďalšími pracovníkmi, ktorí majú v kompetencií starostlivosť o výchovu a vzdelávanie (poradenskí psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni kurátori, pedopsychiatri, dorastoví lekári a pod.).

Vzdelávanie pedagógov

Jednou z významných aktivít školského psychológa v škole by mala byť aj jeho systematická práca pri vzdelávaní pedagógov. Učitelia pri svojej náročnej práci nedisponujú dostatkom voľného času na vlastné systematické vzdelávanie z oblasti nových informácií z pedagogiky a psychológie. Školský psychológ im preto poskytuje vzdelávanie z oblasti nových aktuálnych poznatkov, ale aj ich osobnostnej stránky. Pomáha im zvyšovať sebaúctu, sebavedomie, ktoré sú veľmi potrebné k zvládnutiu zložitých životných situácii v súkromnom i pracovnom živote. Učitelia sú zväčša dobre pripravení na svoju profesiu odborne, školský psychológ im pomáha dopĺňať a rozširovať si o nové poznatky, ale pomáha im získavať aj praktické spôsobilosti, ktoré sú potrebné najmä pre zvládanie problémových situácií, konfliktov, porozumenia citov žiakov, asertívneho správania a pod.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na viacnásobné postihnutie

Identifikačno-diagnostická činnosť školského psychológa

Z naznačeného sekvenčného modelu J. Hvozdíka (1986) vyplýva, že na prvom mieste sekvencií a krokov, ktoré školský psychológ pri plnení úloh v logickej postupnosti uskutočňuje, je „identifikácia systému“. V podstate ide o poznávanie celého systému školy a jej podsystémov, medzi ktoré patria predovšetkým žiaci, učitelia, ich vzájomné vzťahy, ale aj sociálne vzťahy v triedach, edukačný proces, vyučovacie štýly učiteľov, učebné štýly žiakov, štýly rodinnej výchovy a pod. Ide teda o veľmi širokú škálu problémov.

Poznávanie osobnosti žiaka v školských podmienkach (metódy a techniky)

V koncepcii práce školského psychológa sa uvádza, že jedna z najvýznamnejších činností školského psychológa na škole je poznávanie osobnosti žiaka. Len dostatočné poznanie osobnosti žiaka mu umožňuje lepšie a presnejšie identifikovať problémy žiaka v učení a v správaní, hľadať riešenia na ich elimináciu alebo aspoň zmierňovanie, ale tiež mu umožňuje prognózovať ďalší vývin žiaka. Úlohou školského psychológa v tejto súvislosti je zisťovať predovšetkým psychické dispozície žiaka, najmä psychické procesy, vlastnosti a funkcie. Taktiež diagnostikuje napr. výkonovú motiváciu, stratégie a motorické štruktúry, ale aj vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, tiež postoje a vzťahy k ľuďom, úroveň emocionálnej inteligencie, prosociálnosti, empatie a pod. Takže školský psychológ sa usiluje o čo najkomplexnejšie poznanie osobnosti žiaka tak, aby na základe tohto poznania mohol odporučiť učiteľovi a rodičom najvhodnejší prístup k jeho formovaniu.

V súčasnosti sa zmiernil spor medzi psychometrickou a klinickou metódou a že je potrebné uplatňovať obidve stratégie. Školský psychológ sa zameriava na psychologickú diagnostiku, ktorá je opodstatnená nielen v špeciálnych profesiách ako podklad pri výbere alebo kde je ohrozený normálny vývin, ale aj v jeho práci. Podporou tohto stanoviska je konštatovanie, že uplatnenie psychologickej diagnostiky je „ opodstatnené aj tam, kde cieľom je nielen výber ľudí, ale aj ich formovanie“ (J. Vonkomer, 1990, s. 164 ). Práve v škole a v školskom prostredí sa realizuje systematické formovanie a rozvíjanie jednotlivcov, preto psychodiagnostika v práci školského psychológa v škole má význam.

J. Vonkomer konštatuje, že „prínos psychologickej diagnostiky, resp. poznanie individuality osobnosti žiaka prostredníctvom psychodiagnostických metód sa nedá ničím suplovať, či rovnocenne nahradiť… je preto opodstatnené uplatňovať psychodiagnostické metódy v každej škole. Psychologická diagnostika zdravých žiakov je nielen možná, ale aj potrebná.

V domácej (J. Hvozdík, 1986, E. Gajdošová, 1998) i v zahraničnej literatúre (H. M. Knoff, 1990) sa uvádza, že v školskom prostredí školský psychológ na poznávanie osobnosti žiaka najčastejšie používa tieto metódy a techniky: interview, ratingové škály, psychodiagnostické testy a osobnostné dotazníky, projektívne techniky (ktoré využíva v spolupráci s poradenským a klinickým psychológom), analýzu školských materiálov, pozorovanie v prirodzenom prostredí (v triede, cez prestávku, v záujmových krúžkoch).

Prečítajte si tiež: Mnemotechnické pomôcky v histórii

Interview v práci školského psychológa

Školský psychológ na škole realizuje konzultačno-poradenskú, diagnostickú a preventívnu činnosť, v ktorých je základnou metódou práve interview. Tejto metóde venujú pozornosť viacerí psychológovia. Rozhovor je pre školského psychológa metóda, ktorú denne používa vo svojej práci pri kontakte s učiteľmi, členmi vedenia školy, žiakmi či ich rodičmi pri riešení rôznych edukačných problémov. Je preto dôležité, aby vedel rozhovor kvalitne viesť, aby mal osvojené zručnosti na jeho efektívne riadenie. Cieľom rozhovoru je preniknúť do osobnosti klienta (žiaka, učiteľa, rodiča), čo najlepšie ho poznať, utvoriť si o ňom čo najpravdivejší obraz tak, aby školský psychológ mohol uplatňovať adekvátne intervenčné postupy. Interview - rozhovor sa často podobá na bežnú konverzáciu. Rozhovor v práci školského psychológa je veľmi účinný najmä preto, že psychológ môže flexibilne klásť otázky, umožňuje mu všímať si verbálne i neverbálne prejavy a správanie sa klienta, môže pohotovo reagovať na prípadné nedorozumenia či nepresnosti a pod.

Stratégie pre úspešné vedenie interview

Pre úspešné vedenie interview s deťmi a dospelými E. Gajdošová (1998) odporúča riadiť sa týmito významnými stratégiami:

a/ Nastoliť dôveru u klienta: Klient musí cítiť, že školský psychológ mu chce pomôcť, poradiť, komu sa môže zdôveriť. Dôležité je vytvorenie atmosféry dôvery a bezpečia, aby s ním klient komunikoval bez strachu, otvorene, úprimne.

b/ Ukázať záujem: Spolu s nastolením dôvery je potrebné, aby školský psychológ prejavil záujem o to, čo mu žiak, učiteľ alebo rodič hovorí, tak aby mal pocit, že psychológovi skutočne záleží na zistení, ako vidí problém on, ako ho vníma on. Odporúča sa, aby psychológ využil výroky i neverbálne prejavy správania, ktoré klientovi ukážu, že má o neho záujme, je voči nemu senzitívny, empatický (napríklad: Takže hovoríš, že učiteľ je voči tebe nespravodlivý, že?)

c/ Odstrániť strach: Strach možno pozorovať u klienta jednak z verbálnych prejavov - opakovania, nevhodné zvuky, vynechania, časté používanie citosloviec (ehm). Z neverbálnych prejavov strachu sú zaujímavé a pozorovateľné napr. neprirodzené úsmevy, nepokoj, trasenie sa, chytanie rúk a pod.

Prečítajte si tiež: Argumenty o tradičnej rodine

d/ Uľahčiť komunikáciu.

e/ Počúvať a všímať si neverbálne prejavy správania: Školský psychológ počas rozhovoru dôsledne počúva, čo mu klient hovorí, informácie sa usiluje si zapamätať, všíma si, ako to klient hovorí, všíma si, čo sa pri rozhovore nepovedalo. Počas rozhovoru psychológ sleduje intenzitu hlasu, rýchlosť reči, organizáciu reči, dikciu, slovník, pokoj a pohodu, resp. nepokoj a napätie, spôsob hovorenia. Všíma si tiež pozíciu jeho tela (relaxovaná - napätá), motorické správanie ( hyperaktivita, hypoaktivita, tiky), rituály, stereotypné pohyby, gestá, mimiku, výraz tváre.

Typy rozhovorov

Školský psychológ pracuje so žiakmi, učiteľmi a rodičmi, realizuje s nimi vstupné, priebežné i výstupné rozhovory. Každý z týchto rozhovorov má svoje špecifiká, ktoré treba v práci rešpektovať.

Vstupný rozhovor

Základným cieľom vstupného rozhovoru je získať základné dôležité informácie od žiaka, učiteľa či rodiča najmä na vytvorenie si obrazu o probléme, problémovej situácii, názoru o klientovi, ktorý mu potom poslúži na výber vhodnej stratégie na intervenciu.

Vstupný rozhovor s dieťaťom

Tento rozhovor realizuje školský psychológ pred akoukoľvek intervenciou a slúži mu na získanie základných informácií o žiakovom správaní, názoroch postojoch, príčinách i dôsledkoch problémov a pod. Žiakovi kladie otázky, pričom sa odporúča, aby školský psychológ kládol jednoduché otázky, ubezpečil sa, že dieťa otázkam rozumie, nekládol sugestibilné otázky, aby hovoril pomaly a ticho, bol pripravený zmeniť obsah rozhovoru, usiloval sa o objektivitu a úprimnosť, dával často pochvalu, vyhýbal sa kritickým výrokom, bol taktný, aby sa dieťa necítilo nepríjemne, odstránil strach, najmä tým, že mu nestále vyjadruje podporu a pod.

Vstupný rozhovor s rodičmi žiaka

Tento rozhovor je tiež veľmi dôležitý pre posúdenie žiaka a poznanie jeho osobnosti. Rodičia totiž disponujú poznatkami o správaní ich dieťaťa, ktoré môžu byť cenným zdrojom informácií pre školského psychológa. Dieťa strávi s rodičmi zväčša veľa času, ktoré je iné ako je prostredie školy, kde sa dieťa môže správať svojím typickým spôsobom. Práve rozhovorom s rodičmi školský psychológ získa informácie o postoji rodičov k ich dieťaťu, o vývine dieťaťa, o podobných problémoch a ich vysporiadaní sa v minulosti, aký majú rodičia postoj k školským úspechoch - neúspechoch žiaka, ich postoj ku škole, učiteľom, informácie o tom , čo očakávajú od školy a pod.

Rozhovor s rodičmi by sa mal začať pozdravom a predstavením sa, ponukou školského psychológa pomôcť riešiť prípadné problémy ich dieťaťa. Potom môže požiadať rodičov, aby o svojom dieťati niečo porozprávali, ako s ním vychádzajú, ako sa dieťa doma správa. Špeciálne sa treba venovať citom rodičov, ich prežívaniu a vyvarovať sa akémukoľvek argumentovaniu, že práve oni - rodičia zapríčinili jeho problém. Školský psychológ by nemal byť autoritatívny a nemá dávať najavo svoje nadradené postavenie. Rodičom musí školský psychológ zdôrazňovať, že chápe ich pocity, že im je ťažké hovoriť pred cudzím človekom, ale prejaviť tiež nádej, že spoločným úsilím sa problém podarí odstrániť. Vstupný rozhovor je niekedy dobré začať aj vyplnením anamnestického dotazníka obsahujúcom informácie o psychickom a zdravotnom stave dieťaťa, o jeho vývine, informácie o rodine a jej zdravotnom stave. Nakoniec je dôležité sa dohodnúť s rodičmi o ďalšom priebežnom, či záverečnom rozhovore.

Vstupný rozhovor s učiteľom

Aj rozhovor s učiteľom môže školskému psychológovi priniesť veľa zaujímavých informácií najmä o tom, ako samotný učiteľ vníma žiaka a jeho problém, ako on vidí príčiny ale aj následky správania, ktoré nie je v súlade so školským poriadkom. Tiež sa môže dozvedieť i to, čo učiteľ, hlavne triedny učiteľ doteraz urobil pre riešenie daného problému, s akými výsledkami.

Vstupný rozhovor s rodinnými príslušníkmi

Pre komplexné posúdenie osobnosti dieťaťa je niekedy nutné, aby so súhlasom rodičov, školský psychológ navštívil rodinu žiaka a viedol z viacerými jej členmi rozhovor. Pre žiaka je to aj prejav toho, že sa to s nim myslí úprimne a že sa s ním hrá otvorená hra, pretože je priamym účastníkom takéhoto rozhovoru. Školský psychológ prostredníctvom rozhovoru s rodinnými príslušníkmi môže lepšie preniknúť do života rodiny v súčasnosti i v minulosti, do rodinnej konštelácie, komunikácie a dynamiky, ktoré mohli ovplyvniť vývin žiakovej osobnosti. Pri rozhovore s ostatnými členmi rodiny tiež je nutné sa najprv predstaviť, uviesť hlavný cieľ návštevy, zabezpečiť si dôveru a ukázať snahu pomôcť dieťaťu. Psychológ si všíma, kto s kým najviac hovorí, kde ktorí členovia rodiny sedia, kto sa ku komu obracia, kto koho prerušuje, kto objasňuje pravidla, stanoviská. Všíma si tiež neverbálne prejavy správania sa jednotlivých členov.

V priebehu starostlivosti školského psychológa o dieťa sa môže uskutočniť niekoľko priebežných rozhovorov, pre ktoré platia obdobné pravidlá ako pre vstupný i záverečný rozhovor.

Záverečný rozhovor

Po uskutočnení psychologického vyšetrenia dieťaťa a po analýze všetkých získaných dát môže školský psychológ zhodnotiť výsledky a navrhnúť ďalšie postupy.

Autizmus a mentálne postihnutie

Autizmus je pervazívna vývinová porucha s multifaktoriálnymi príčinami. Zasahuje celkový vývin dieťaťa a ovplyvňuje možnosti jeho výchovy, vzdelávania a socializácie. Napriek spoločným charakteristickým rysom je spektrum autistickej poruchy veľmi heterogénne a preto aj potreby rodín s týmto postihnutím sú veľmi variabilné. Všetky rodiny v ktorých sa narodí postihnuté dieťa majú potrebu pozitívneho vývoja ich dieťaťa, potrebu pomoci pri zvládaní stresov, potrebu sociálnej podpory a potrebu etického prístupu tak zo strany lekárov, odborníkov ako aj celého sociálneho okolia.

Od prvého popísania autizmu už uplynulo veľa rokov. Boli navrhnuté a vyskúšané mnohé výchovno-vzdelávacie a terapeutické postupy. Myšlienku jednotnej stratégie pre deti s poruchou autistického centra (ďalej PAS), či inými pervazívnymi vývinovými poruchami sa aj napriek úsiliu jednotlivých odborníkov nepodarilo nájsť. Odborné štúdie opakovane potvrdili, že najlepšie výsledky u detí s autizmom majú štruktúrované špeciálne programy a metódy. Tieto špecifické metódy, formy a postupy ako jediné zabezpečujú potrebnú dávku informovanosti a jasnosti, čo je pre úspešný výchovno-vzdelávací proces ako aj celkový vývin dieťaťa s autizmom veľmi dôležité.

Určujúcim prvkom pri vzdelávaní detí s autizmom je skutočnosť, že sa jedná o populáciu so špecifickým postihnutím. Hlavnými príznakmi je porucha psychického vývinu, charakterizovaná najmä tzv. triádou postihnutia. Deti s autizmom majú odpor ku akejkoľvek zmene, kvalita komunikácie je narušená, u niektorých sa reč nevyvinie. K základným znakom tejto poruchy patrí egocentrizmus, ktorý je sprevádzaný malou snahou po kontakte s vrstovníkmi, vyskytujú sa problémy v chápaní sociálnych vzťahov a situácií, nedokážu sa vžiť do pocitov a myšlienok iných ľudí, v kolektíve sú osamelí a ich komunikácia prebieha zvláštnym spôsobom. K charakteristickým prejavom patrí sociálna naivita, dôsledná pravdovravnosť, šokujúce poznámky smerom k neznámym osobám. Sú často telesne neobratní, majú postihnutú hrubú motoriku.

Svet autistického dieťaťa, môžeme vnímať ako monotónny, opustený, prázdny. Dieťa sa nemazná, nereaguje napr. na podnet matky, na svoje meno, nepritúli sa, neusmeje sa. Nemá rado niektoré zvuky, reaguje na ne tak, že má záchvaty kriku, naopak iné zvuky miluje a sú pre neho upokojujúce. Deti majú často zvláštny pohľad, ťažko nadväzujú očný kontakt, ak zoberú svoje okolie na vedomie, tak len krátkymi, vedľajšími pohľadmi. Gestá, mimika, výraz tváre je chudobný. Majú veľa stereotypných pohybov, ktoré nemajú význam. Deti sledujú svoje vlastné pohnútky, ťažko ich naviesť, aby sa učili od dospelých. V abstraktnom a logickom myslení majú vynikajúce schopnosti, no okruh ich záujmov je izolovaný. Výrazná je autistická extrémna osamelosť (nie fyzická, ale skôr duševná), lipnutie na nemennosti, pohrúženie sa do extrémne úzkych oblastí.

Medzi podstatné zmeny v chápaní autizmu patrí akceptovanie skutočnosti, že detský autizmus je veľmi často spojený s mentálnym a iným postihnutím. Vo všeobecnosti ide o časté spojenie autizmu a mentálnej retardácie. Autisti netvoria homogénnu skupinu a nájdeme tu deti s priemernou až nadpriemernou inteligenciou (aspergerov syndróm, vysokofunkční autisti), ale aj deti s autizmom v oblasti strednej, ťažkej až hlbokej mentálnej retardácie. Prejavy autizmu sú rôzne a rôzny je aj stupeň mentálneho postihnutia. Podľa Peetersa (1998) najviac detí s autizmom sa pohybuje v pásme strednej a ťažkej mentálnej retardácie. 60% detí s autiznom má IQ pod 50, 20% detí s autizmom sa pohybuje v rozmedzí ľahkej mentálnej retardácie a 20% detí s autizmom má priemerné alebo nadpriemerné IQ.

Rozlíšiť ťažkú formu autizmu a mentálnej retardácie býva zložité, pretože mentálna retardácia môže vykazovať symptómy pripomínajúce autizmus. Mentálne retardované deti sú však na rozdiel od detí s autizmom sociabilnejšie, majú svoju predstavivosť, radi komunikujú verbálne aj neverbálne, gestami a mimikou. Niekedy je včasná diagnostika ťažšia, hlavne vtedy, keď ide o pridružené poruchy zraku a sluchu. Pre mentálne postihnuté deti je charakteristický oneskorený vývin, ale vývin u detí s autizmom je kvalitatívne odlišný. Charakterizuje ho nevyrovnaný vývinový profil. Deti s autizmom sú na niektorých vývinových úrovniach napríklad v úrovni motorických zručností porovnateľní so zdravými deťmi, ale v iných oblastiach ako je komunikácia, sociálne vzťahy, predstavivosť výrazne zaostávajú.

Stanovenie stupňa mentálnej retardácie a úrovne vývinu reči má veľmi dôležitú úlohu z hľadiska prognózy a tvorby individuálnej terapie detí s autizmom. Priaznivejší vývin možno očakávať u detí s IQ vyšším ako 50 a objavením sa verbálnych prejavov do 5. roku života.

Pri ovplyvňovaní autistických prejavov sa často stretávame s termínom „terapia“, ale nejde o terapiu v zmysle medicínskom. Keďže doposiaľ neexistuje jasná príčina vzniku autizmu, jeho liečba v zmysle medicínskeho liečenia nie je možná. Autizmus je celoživotné postihnutie, je to stav trvalý, ktorý možno výrazne ovplyvniť špeciálnymi metódami a prístupmi. Ide o špecifické metódy výchovy a vzdelávania označované ako edukačné. Čím skôr sa tieto metódy začnú aplikovať, tým je pre dieťa lepšie. V súčasnosti je jedinou účinnou terapiou autizmu správny špeciálno-pedagogický prístup (výber vhodných foriem, metód a prostriedkov). Prístup musí byť štruktúrovaný, s dôslednou podporou vizualizácie, prísne individuálny „ušitý na mieru“ pre každé autistické dieťa zvlášť. V rámci individuálnych výchovno-vzdelávacích plánov (ďalej IVP) je možné použiť rôzne metódy, formy a postupy tak, aby dieťa dospelo na úroveň maximálnej nezávislosti, ktorá mu umožní využívať všetky nadobudnuté vedomosti, zručnosti a návyky k tomu, aby žilo čo najplnohodnotnejší život.

Výskum v Žilinskom kraji

V snahe pomôcť deťom s autizmom ich rodičom aj špeciálnym pedagógom bol v roku 2008/2009 uskutočnený výskum na 17 špeciálnych základných školách v Žilinskom Kraji. Základný súbor tvorilo 85 žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím. Vychádzali sme z poznatku, že deti s autizmom iba ťažko dokážu analyzovať situáciu, nevedia roztriediť potrebné informácie, riadiť svoju činnosť vo voľnom čase, rozumejú iba tomu, čo vidia. Bežný vyučovací proces a svet okolo predstavuje pre ne veľký chaos, do ktorého treba vniesť poriadok, pravidelnosť a istú mieru predvídateľnosti. Je potrebné dať im jasné vizuálne hranice pre jednotlivé činnosti, aby lepšie porozumeli okoliu a vzťahom okolo neho.

Ďalším zámerom výskumu bolo zistiť úroveň vzdelávania, celkovú starostlivosť o dieťa s autizmom v snahe priblížiť sa k čo najväčšej samostatnosti a postupnej socializácii. Výskumom sme chceli pozorovať, popísať, analyzovať a porovnávať rôzne činitele, ktoré ovplyvňujú výsledky vzdelávania detí s autizmom, výber najčastejšie používaných metód a foriem, pomocou ktorých špeciálni pedagógovia pomáhajú využiť všetky nadobudnuté vedomosti, zručnosti a návyky detí s autizmom k tomu, aby prežili život čo najhodnotnejšej kvality. Tieto skutočnosti boli overované priamo vo výchovno-vzdelávacom procese na vybraných špeciálnych základných školách a tiež metódou dotazníka a metódou rozhovoru, ktoré boli adresované riaditeľom špeciálnych základných škôl a zariadení a špeciálnym pedagógom, ktorí vzdelávajú žiakov s autizmom. Návratnosť dotazníkov v našom výskume bola 100 %.

Výskumom sme zistili, aké konkrétne postupy, programy, metódy používajú špeciálni pedagógovia vo výchovno-vzdelávacom procese a ktoré zo špecifických metód sú najvhodnejšie pri edukácii žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím. Pozorovali a porovnávali sme ktoré z foriem organizácie a riadenia vzdelávania v špeciálnych základných školách sú pre žiakov s autizmom najvhodnejšie a aký špeciálno-pedagogický servis môžeme ponúknuť rodičom týchto detí, aby starostlivosť vzhľadom na skutočnosť, že autizmus je pervazívna vývinová porucha zasahujúca a ovplyvňujúca celý život jedinca bola biodromálna - celoživotná.

#

tags: #rodina #a #škola #spolupráca #s #mentálne