Analýza Dovolania Najvyššieho Súdu: Pohľad na Rozhodovaciu Prax

Úvod

Článok sa zaoberá analýzou rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kontexte dovolania, pričom sa zameriava na prípustnosť dovolania a jeho vplyv na rozhodovaciu prax súdov. Vychádzame z ustanovení Civilného sporového poriadku (CSP) a relevantnej judikatúry.

Prípustnosť Dovolania Podľa § 421(1) CSP

Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací súd má možnosť preskúmať správnosť svojej rozhodovacej praxe a rozhodnúť sa, či na nej zotrvá alebo ju zmení, čím môže prekonať vlastnú rozhodovaciu prax.

Otázka Správnosti Rozhodovacej Praxe

Zásadnou otázkou je, či je dovolanie prípustné aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od dovolacej praxe, ale dovolací súd sám zistí jej nesprávnosť. Táto otázka bola riešená v kontexte judikátu R 61/2014, podľa ktorého vydražiteľ v takomto prípade nenadobudne vlastníctvo vzhľadom na zásadu nemo plus iuris.

Názor Senátu 6C a Veľkého Senátu

Trojčlenný dovolací senát 6C dospel k záveru, že judikát R 61/2014 nie je správny, a teda nie sú správne ani na ňom založené rozsudky nižších inštancií. Naopak, Veľký senát považoval dovolanie pre nastolenú právnu otázku za neprípustné a vec vrátil trojčlennému senátu bez rozhodnutia o dovolaní.

Veľký senát argumentoval princípom právnej istoty a reštriktívnym výkladom ustanovení o prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa neho senát 6C neprípustne dotvoril ustanovenie § 421 ods. 1 CSP o nový, v zákone neupravený prípad prípustnosti dovolania. Veľký senát poukázal aj na vypustenie písmena (d) z vládneho návrhu CSP, ktoré výslovne pripúšťalo dovolanie pre prípad, ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.

Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti

Stanoviská Právnických Fakúlt a Zámer Zákonodarcu

Veľký senát si vyžiadal stanoviská od právnických fakúlt a iných subjektov. Majchrák upozornil na omyl, ktorého sa dopustil veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia. Podľa neho zákonodarca vypustil písmeno (d) len preto, že ho považoval za nadbytočné, nakoľko ním upravený prípad považoval za pokrytý v písmenách (a) až (c).

Výklad Zákona a Prípustnosť Dovolania

Je možné vyvodiť prípustnosť dovolania výkladom zákona, teda aj bez potreby jeho sudcovského dotvárania? V skutočnosti nie je dôležité, či prípustnosť možno vyvodiť výkladom alebo dotvorením zákona, ale to, či zodpovedá účelu zákona a zdokumentovanému zámeru zákonodarcu.

Sudcovské Dotváranie Práva

Zákon nemôže predvídať všetky situácie do najmenších podrobností a zákonodarca sa môže dopustiť chyby. V zákone sa tak môže objaviť medzera a úlohou súdu je vyplniť ju sudcovským dotvorením zákona - čiže fakticky doplnením textu zákona o novú (sudcovskú) právnu vetu, pomocou ktorej súd vyrieši v zákone neupravený prípad. Riešenie založené na dotvorení práva sa pohybuje mimo rámca zákonného textu alebo je s ním dokonca v rozpore.

Výklad Písmen § 421(1) CSP

Písmeno (a)

Podľa písmena (a) je dovolanie prípustné, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky „odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Extenzívny výklad tohto ustanovenia by znamenal, že dovolanie má byť prípustné aj vtedy, keď sa odvolací súd síce neodklonil od dovolacej praxe, no podľa konajúceho dovolacieho senátu sa od nej odkloniť mal. Takýto výklad je sporný a veľký senát ho odmietol.

Písmeno (b)

Podľa písmena (b) je dovolanie prípustné, ak právna otázka „v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Veľký senát tomuto písmenu nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť. Výraz „právna otázka“ môžeme vnímať ako určitý problém interpretácie práva, ktorý je potrebné vyriešiť.

Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok

Formálny Výklad

Slovo „vyriešená“ tu vykladáme vo význame „nejako vyriešená“, t.j. „majúca riešenie“. V tomto význame bola právna otázka vyriešená vtedy, ak v dovolacej praxi existuje výslovné riešenie tejto otázky. Neskúmame tu, či riešenie je správne, či bolo riadne odôvodnené a či odpovedá na všetky zásadné argumenty, ktoré dovolateľ uplatňuje v aktuálne posudzovanom dovolaní. Podstatná je len formálna existencia riešenia danej otázky v dovolacej praxi.

Materiálny Výklad

Slovo „vyriešená“ tu vykladáme vo význame „riadne vyriešená“. To, či otázka bola vyriešená v dovolacej praxi riadne, posudzuje dovolací súd. Z materiálneho výkladu vyplýva, že dovolanie je prípustné aj vtedy, keď dovolací súd sám zistí nesprávnosť svojej praxe. Ak totiž dovolací súd dospeje k záveru, že jeho doterajšia prax je nesprávna a právnu otázku treba riešiť inak, je zrejmé, že právnu otázku nepovažuje za vyriešenú riadne.

Materiálny výklad znamená, že obsah pojmu „vyriešená otázka“ je dynamický (meniaci sa v čase). V jednom momente môže dovolací súd považovať právnu otázku za riadne vyriešenú, neskôr tomu tak byť nemusí. Materiálny výklad zodpovedá účelu písmena (b). Zákonodarca dal dovolaciemu súdu do rúk nástroj na to, aby nemusel dookola a podrobne odpovedať na tie právne otázky, ktoré už vo svojej rozhodovacej praxi riadne vyriešil.

Slovo „vyriešený“ podľa synonymického slovníka znamená „skončený, zavŕšený, dovŕšený, uzatvorený, neaktuálny“. Z tohto hľadiska môžeme právnu otázku považovať za vyriešenú vtedy, ak boli riadne vyriešené všetky zásadné aspekty nastoleného právneho problému, a to tak, že diskusia o týchto aspektoch je už v podstate skončená, zavŕšená, uzatvorená a neaktuálna - k právnej otázke a jej riešeniu už niet čo dodať, pretože všetko podstatné bolo povedané a riadne posúdené.

Aj sám najvyšší súd fakticky uplatňuje materiálny prístup minimálne v niektorých prípadoch. Najvyšší súd napríklad opakovane vyslovil, že za ustálenú dovolaciu prax sa považujú aj „naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané“ publikované civilné rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu ČSSR a ČSFR.

Prečítajte si tiež: Judikatúra: Zníženie výživného pri invalidite

Prípustnosť dovolania pre prípad, že dovolací súd zistí nesprávnosť svojej rozhodovacej praxe, je možné založiť materiálnym výkladom písmena (b).

Zámer Zákonodarcu a Výklad Písmena (b)

Veľký senát bol názoru, že zjavným zákonodarcovým zámerom pri vpustení písmena (d) bolo vylúčiť prípustnosť dovolania pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe. Poukázal na to, že vládny návrh CSP pôvodne obsahoval aj písmeno (d), podľa ktorého malo byť dovolanie prípustné aj vtedy, ak „má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“ (t.j. ak dovolací súd zistí jej nesprávnosť). V rámci schvaľovania CSP v národnej rade však poslanci písmeno (d) vypustili. Tým dal zákonodarca podľa veľkého senátu jasne najavo, že dovolanie v prípade (d) nemá byť prípustné.

Zákonodarca nesledoval vypustením písmena (d) zámer vylúčiť prípustnosť dovolania pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe. Materiálny výklad písmena (b) presne zodpovedá zákonodarcovmu zámeru. Pri materiálnom výklade písmeno (b) zahŕňa v sebe aj prípad upravený vo vypustenom písmene (d). Ak totiž dovolací súd dospeje k záveru, že jeho doterajšia prax je nesprávna a právnu otázku treba riešiť inak [čo bol prípad podľa písmena (d)], je zrejmé, že právnu otázku nepovažuje za riadne vyriešenú v doterajšej praxi [čo je prípad podľa písmena (b)]. Zákonodarca teda chcel vypustiť písmeno (d) preto, že ho považoval za nadbytočné, nakoľko ním upravený prípad už bol upravený v predchádzajúcich písmenách. Naopak, reštriktívny výklad veľkého senátu je so zámerom zákonodarcu v zásadnom rozpore.

Účel § 421(1) CSP a Právna Istota

Materiálny výklad zodpovedá účelu písmena (b), ktorým je najmä procesná ekonómia rozhodovania dovolacieho súdu. Veľký senát vychádzal z názoru, že § 421 ods. 1 CSP treba vykladať reštriktívne, pretože pripustenie dovolania zasahuje do právnej istoty strán sporu, ktorú je potrebné chrániť. Zdá sa, že podľa veľkého senátu je hlavným účelom tohto ustanovenia chrániť individuálnu právnu istotu úspešnej strany sporu.

Pre objasnenie zmyslu § 421 ods. 1 CSP musíme pozornosť obrátiť najskôr k hlavným cieľom nového procesného kódexu. Jedným z týchto cieľov bola snaha zákonodarcu zabezpečiť predvídateľné a zákonné rozhodovanie sporov a takto posilniť právnu istotu verejnosti pri výklade a uplatňovaní zákonov. Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu (ako jednej z najvyšších súdnych autorít) tak predstavuje významnú smernicu pre rozhodovanie o podobných prípadoch v budúcnosti. Tým ovplyvňuje aj výklad a uplatňovanie zákonov vôbec. Aby rozhodovacia prax dovolacieho súdu mohla plniť tieto ciele, musí sa predovšetkým výdatne tvoriť, musí byť jednotná a musí byť zákonná (založená na správnom výklade zákona). Zákonnosť (správnosť) dovolacej praxe zabezpečuje písmeno (a) - dovolanie je prípustné, ak sa odvolací súd odkloní od doterajšej dovolacej praxe. Zákonnosť dovolacej praxe malo zabezpečovať aj písmeno (d) vládneho návrhu - dovolanie bolo prípustné, ak dovolací súd sám dospel k záveru, že právnu otázku treba vyriešiť inak. Písmeno (d) bolo síce vypustené, ale zákonodarca jeho vypustením nezamýšľal obsahovú zmenu zákona ale len odstránenie redundancie. Zámer zákonodarcu možno naplniť materiálnym výkladom písmena (b).

Uvedený záujem verejnosti sa však dostáva do kolízie so záujmom strany, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní a ktorá chce, aby právoplatný odvolací rozsudok zostal zachovaný. Tu treba osobitne zdôrazniť, že samotná prípustnosť dovolania ešte nenarušuje právoplatnosť odvolacieho rozsudku. Tá je narušená až vtedy, keď dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné - teda keď dospeje k záveru, odvolací rozsudok sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení.

Dovolacia prax je významnou smernicou, podľa ktorej majú súdy riešiť podobné prípady v budúcnosti. Existencia nezákonnej dovolacej praxe je vzhľadom na jej význam v mnohých prípadoch ešte horšia ako jej neexistencia. Ak dovolacia prax neexistuje, nižšie súdy sú nútené vyriešiť právnu otázku sami; pričom sa dá očakávať, že väčšinou nájdu správne riešenie. Ak však existuje nezákonná dovolacia prax, nižšie súdy budú mať tendenciu ju nasledovať (CSP ich k tomu priam nabáda). Nezákonnosť dovolacej praxe sa tak hromadne rozširuje ako nákaza do rozhodovania ďalších a ďalších prípadov, ktoré budú rozhodované v objektívnom rozpore so zákonom. To následne ovplyvňuje správanie sa všetkých subjektov, ktoré v očakávaní takéhoto (objektívne nezákonného) rozhodovania musia chtiac-nechtiac prispôsobovať svoje konanie nezákonnému (nesprávnemu) výkladu zákona. Nezákonná dovolacia prax má teda ďalekosiahle negatívne dopady nielen na rozhodovanie súdov, ale aj na výklad a uplatňovanie práva vôbec. Ak teda dovolací súd zistí, že jeho doterajšia prax je nezákonná, potom musí mať možnosť ju zmeniť - a to nielen vtedy, keď sa od tejto praxe odklonil odvolací súd, ale aj vtedy, keď dovolací súd zistil jej nesprávnosť sám.

Veľký senát vychádzal z názoru, ktorý vyslovil ESĽP vo veci Abdullayev, že právoplatné rozsudky by zásadne mali zostať zachované. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok zasahuje do právoplatnosti rozsudku.

Príklady z Judikatúry ESĽP

Prípad Maxian proti Slovenskej republike

Prípad Maxian proti Slovenskej republike sa týkal sťažnosti na neprimeranú dĺžku konania o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Súd konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a priznal sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy a trov právneho zastúpenia.

Prípad Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike

Prípad Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike sa týkal porušenia práva na slobodu prejavu, zaručeného článkom 10 Dohovoru. Súd konštatoval, že vnútroštátne súdy sa dostatočne nezaoberali otázkou verejného záujmu a nepreukázali, že by zásah do slobody prejavu bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Prípad Schvarc proti Slovenskej republike

Prípad Schvarc proti Slovenskej republike sa týkal porušenia článku 5 ods. 3 Dohovoru, konkrétne požiadavky urýchlenosti konania. Súd konštatoval, že lehota trvania väzby bola neprimeraná a náhrada priznaná ústavným súdom nebola dostatočná.

Prípad Varga a iní proti Slovenskej republike

Prípad Varga a iní proti Slovenskej republike sa týkal sťažnosti vlastníkov bytov na reguláciu nájomného. Súd konštatoval, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku nepredstavoval neprimerané bremeno a bol odôvodnený všeobecným záujmom.

Eurokonformný Výklad a Právna Istota

Uznesenie Najvyššieho súdu SR o potrebe eurokonformného výkladu ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. o členení splátok spotrebiteľského úveru sa nevysporiadava s judikatúrou Súdneho dvora EÚ pojednávajúcou o zákaze eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ak by takým výkladom došlo k porušeniu vnútroštátnych výkladových metód, k porušeniu zásady právnej istoty alebo zákazu retroaktivity. Najvyšší súd SR založil svoj výklad len na teleologickom výklade Zákona č. 129/2010 Z. z. (úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k nemu) bez toho, aby posúdil, či nedošlo prípadne aj k neúmyselnému chybnému transponovaniu Smernice do vnútroštátneho práva a bez toho, aby skúmal, aký význam zákonodarca prisúdil predmetnému slovnému spojeniu v čase, kedy ho zákonodarca použil vo vnútroštátnom právnom poriadku po prvýkrát. Navyše, pri teleologickom výklade celkom opomenul tú časť dôvodovej správy k novele Zákona č. 129/2010 Z. z.(zákonu č. 279/2017 Z. z.), ktorým zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR vnáša do právnych vzťahov mimoriadnu právnu neistotu, kedy sa rôzne pojmy vykladajú totožne (ust. § 9 ods. 2 písm. l) pred novelou a po novele účinnej od 01.05.2018, ale aj ust. § 4 ods. 1 písm. h) a ust. § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. Spojením historického výkladu skúmanej právnej normy s princípom právnej istoty, použitím všetkých ostatných výkladových metód ako aj porovnaním znenia právnych noriem obsiahnutých na rôznych miestach zákona č. 129/2010 Z. z., nie je možné dotknutému ustanoveniu Smernice priznať nepriamy účinok v znení zákona č. 129/2010 Z. z.

Postup Najvyššieho Súdu SR a Účel Zákona č. 129/2010 Z. z.

Najvyšší súd SR prijal záver, že eurokonformným výkladom je možné a potrebné prijať v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie založil výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.

Pri problematike nesúladu vnútroštátneho právneho poriadku so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte tzv. maximálnej harmonizácie (zákazu odchýlenia sa od znenia smernice pri jej implementovaní), čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48). Z účelu transponovaného právneho predpisu (dôvodová správa zákona č. 129/2010 Z. z.) totiž môžeme zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak však zistíme, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia smernice, ešte stále nemáme vyriešenú otázku či Smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná (či už naozaj chybne alebo len neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou, omylom.

Zákonodarca implementoval požiadavku Smernice odchylne od Smernice (porovnaj odlišné jazykové vyjadrenie), pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie pochádza celkom jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z. v dôvodovej správe k novele Zákona č. 129/2010 Z. z., a to zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so Smernicou, zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z. z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“ (čo Najvyšší súd SR vo svojom Uznesení tiež opomenul, keď vo svojom odôvodnení uviedol len takú časť tejto dôvodovej správy, ktorá vyhovovala záverom v ňom uvedeným, a síce že „V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku“; bod.

Predmetné ustanovenie Zákona č. 129/2010 Z. z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku Zákonom č. 129/2010 Z. z. (hic transpozíciou Smernice), tak, ako to nesprávne uvádza Najvyšší súd SR v bode 25. odôvodnenia Uznesenia („Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nebolo použité po prvýkrát zákonom č. 129/2010 Z. z., ale o 9 rokov skôr, a to Zákonom č. 258/2001 Z. z., výklad Najvyššieho súdu SR, ktorý je založený na teleologickom výklade zákona č. 129/2010 Z.

Historický Výklad a Zákon č. 258/2001 Z. z.

Prvýkrát v právnom poriadku SR bola otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. zo 14. júna 2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 258/2001 Z. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom Smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu Zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z. z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.

Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru + celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie.

Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení relevantnom k vyššie rozoberanému ustanoveniu vo svojom ust. § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“[4]. Následne, v ust. § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom „ročná percentuálna miera nákladov“, ktorou tento zákon rozumel „sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru“.

Následne, v ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov“. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom stave jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z 2 exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v Zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN.

Navyše, je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z. z. prevzal Smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). V zmysle čl. 15 tejto Smernice „Táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy.“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol, že „Prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov, konkrétne sosmernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcimi smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC…. Základnou požiadavkou vyplývajúcej zo smernice je, aby spotrebiteľ dostával primerané informácie o podmienkach úveru, nákladoch na poskytnutý úver a o záväzkoch. Smernica vyžaduje výhradne písomnú formu uzatvorenia zmluvy, určuje povinné náležitosti zmluvy, pričom ide o zmluvy uzatvorené na finančné čiastky vyššie ako 200 ECU a nižšie ako 20 000 ECU. Ďalej smernica stanovuje záväzný jednotný matematický vzorec pre výpočet ročnej percentuálnej úrokovej sadzby a povinnosť uvádzať príklady tohto výpočtu. Smernica stanovuje právo spotrebiteľa na predčasnú úhradu úveru, upravuje činnosť fyzických osôb alebo právnických osôb poskytujúcich spotrebiteľský úver a ochranu dlžníka - spotrebiteľa v prípadoch, keď zmluvu ukončí veriteľ. Ust. § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z. z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písm. a) do písm.

Zákonodarca teda pôvodné ust. § 4 ods. 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že „Nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere…Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp.

tags: #rozsudok #najvyssieho #sudu #dovolanie #v #casti