
Zmluvné právo je rozsiahla oblasť, v ktorej sa stretáva teória s praxou. Jednou z kľúčových otázok, ktoré môžu v zmluvných vzťahoch nastať, je platnosť zmluvy podpísanej osobou, ktorá na to nebola oprávnená. Tento článok sa zameriava na túto problematiku, pričom vychádza z platnej právnej úpravy a relevantnej judikatúry.
Legálnu definíciu právneho úkonu zakotvuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to v § 34, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Z definície právneho úkonu vyplýva to, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné. Jednostrannými právnymi úkonmi sú napr. závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub, t. j. také právne úkony, ktoré sú prejavom vôle jedného subjektu.
Predpokladom platnosti právneho úkonu je to, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon. Podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Citované ustanovenie stanovuje základné náležitosti právnych úkonov, pričom pokiaľ právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou.
Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc. To znamená, že napr. ak absolútnu neplatnosť zmluvy vysloví súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku. V prípade rozporu právneho úkonu s dohodou strán sa však ide o relatívnu neplatnosť.
Jedna zo základných prirodzenoprávnych zásad hovorí o tom, že zmluvy majú byť dodržiavané, a pretože ide o už tradičný prvok rímskoprávnej normatívnej kultúry, je logické, že táto zásada je všeobecne známa predovšetkým v latinčine -- pacta sunt servanda.
Prečítajte si tiež: Rozsudok vo veci zmluvy podpísanej neoprávnenou osobou
Ak nie je dodržaný spôsob konania za právnickú osobu (napr. podpísanie, resp. podanie odporu spoločne dvomi konateľmi), nejde o prejav vôle, teda o právny úkon danej právnickej osoby. V prípade, ak procesný úkon (teda aj odpor) nemá požadované náležitosti, procesné právo upravuje postup, ako sa s takouto situáciou vysporiadať, a to prostredníctvom inštitútu odstraňovania vád podaní (§ 128 ‒ § 130 CSP). Procesný úkon, hoci s vadami, však vyvolá procesné účinky.
Ústavný súd uvádza, že v prípade, ak procesný úkon (teda aj odpor) nemá požadované náležitosti, procesné právo upravuje postup, ako sa s takouto situáciou vysporiadať, a to prostredníctvom inštitútu odstraňovania vád podaní (§ 128 ‒ § 130 CSP). Procesný úkon, hoci s vadami, však vyvolá procesné účinky. Súdy by mali pri posudzovaní podaní účastníkov konania voliť postup, ktorý je ústretovejší k právu účastníkov na prístup k súdu. Splnenie určitých formálnych náležitostí podaní, ako aj stanovenie podmienok konania dávajú súdnemu konaniu potrebnú formálnosť a jasné pravidlá. Tie však nemôžu byť vyžadované tak, že od účastníkov konania sa bude vyžadovať bezpodmienečná neomylnosť. Pri procesných podaniach je bez významu omyl, tieseň, vážnosť alebo sloboda vôle.
V znení dikcie § 38 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Najčastejšie pôjde o osoby, ktoré boli právoplatným súdnym rozhodnutím pozbavené spôsobilosti na právne úkony, alebo bola rozhodnutím súdu ich spôsobilosť obmedzená (v tomto prípade pôjde o tie právne úkony, ktoré by "zasiahli do obmedzenia"). Je teda celkom pochopiteľné, že 10 ročné dieťa nemôže podpísať kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá dom, avšak na druhej strane môže uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudne čokoládu. Neplatným je aj právny úkon uskutočnený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
V praxi sa veľmi často vyskytuje absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré možno subsumovať pod § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo zákon obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Podľa ustálenej súdnej praxe zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom nemá zamýšľané následky aj napriek tomu, ak ju zmluvné strany uzavreli v dobrej viere a bez ohľadu na to, ktorá zmluvná strana neplatnosť zapríčinila. Prípadný rozpor so zákonom alebo obchádzanie zákona sa dá pomerne ľahko kvalifikovať, avšak to či sa právny úkon prieči dobrým mravom je pochopiteľne zložitejšie odhadnúť.
V súdnom konaní je bežne absolútna neplatnosť zmluvy uplatnená na základe žaloby na plnenie, a to vznesením námietky neplatnosti takejto zmluvy žalovaným, pretože záujem na posúdení takejto zmluvy ako absolútne neplatnej bude mať pochopiteľne žalovaná zmluvná strana. Osobitným prípadom sú tzv. určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri týchto žalobách žalobca nežiada plnenie, ale určenie, na základe ktorého nastanú isté právne dôsledky. Za určitých okolností sa môže určovacou žalobou domáhať vyslovenia neplatnosti zmluvy aj osoba odlišná od zmluvných strán, avšak takáto tretia osoba musí osvedčiť naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou predmetnej zmluvy priaznivo ovplyvnené.
Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti
Žaloba na plnenie zakladá prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu. Prekážka litspendencie je procesnoprávnym účinkom začatia súdneho konania, ktorý bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. To znamená, že s prípadnou neplatnosťou zmluvy sa má vysporiadať súd v už prebiehajúcom súdnom konaní na plnenie.
Náš právny poriadok neobsahuje katalóg dobrých mravov, preto je potrebné vychádzať z judikatúry, ktorá sa však môže meniť.
Treba zdôrazniť, že nie v každom prípade je zrejmé, že ide o neplatný právny úkon a aj názory právnikov sa môžu rôzniť. Príkladom môže byť zmluvne zakotvená vysoká zmluvná pokuta, pričom rôzne súdy môžu posudzovať skutkovo podobné prípady rozdielne. Zjednocujúci vplyv, predovšetkým v rovine sily právnej argumentácie, má v takýchto prípadoch predovšetkým judikatúra Najvyššieho súdu SR (hoci rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je všeobecne záväzné, t. j. vzťahuje sa len na konkrétny príklad, naznačuje ako by mohol rozhodovať Najvyšší súd aj o inej skutkovo podobnej kauze napr. v odvolacom, resp. dovolacom konaní).
Hoci v praktickom živote až k takýmto bizarným situáciám nedochádza, nie sú zriedkavé prípady zmlúv, keď je dlžník povinný platiť veriteľovi úroky presahujúce aj desiatky percent mesačne, pričom po formálnej stránke je zmluva v poriadku, avšak v skutočnosti môže slúžiť k prevádzkovaniu úžery, čo opodstatňuje domnienku, že môže ísť o absolútne neplatnú zmluvu. Ide o dosť zložitú situáciu, pretože je potrebné posúdiť stav, za trvania ktorého bola zmluva podpísaná, aké sú pomery zmluvných strán a čo je vlastne účelom zmluvy.
Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok
tags: #rozsudok #platnosť #zmluvy #podpísanej #neoprávnenou #osobou