Sociálne zmeny seniorov: Príklady a perspektívy

Úvod

Staroba je komplexná životná etapa, ktorá v sebe spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Uvedomenie si vlastnej staroby prichádza postupne, pričom sa zosilňuje po 50. roku života a definitívne nastupuje v 70. roku. V tomto období nadobúda minulosť človeka mimoriadny význam, ovplyvňujúc nielen jeho postoje, ale aj schopnosť vyrovnať sa so starobou a celkovým životným smerovaním. Starnutie sa tak stáva nielen individuálnou záležitosťou, ale aj významnou spoločenskou výzvou.

Nedostatok informácií a stereotypné vnímanie

Na Slovensku, na rozdiel od zahraničia, existuje nedostatok literatúry venovanej problematike starnutia a staroby. Tento fakt môže viesť k nezáujmu o túto tému a k pretrvávajúcemu stereotypnému vnímaniu starších ľudí ako neproduktívnych. Je preto nevyhnutné hľadať pozitíva, ktoré seniori prinášajú do spoločnosti a ktoré sú často prehliadané. Namiesto toho prevládajú negatívne ohlasy a hodnotenia, pričom skúsenosti seniorov sú v spoločnosti podceňované a mladšia generácia nepociťuje so staršou spolupatričnosť.

Význam staroby a dosiahnutie integrity

Napriek negatívnym stereotypom má staroba svoj nezastupiteľný význam. Podľa Erika Eriksona je hlavnou úlohou v tomto období dosiahnuť integritu vlastného života, čo sa prejavuje prijatím života ako celku a pochopením jeho zmyslu. Vyrovnanie sa so životom uľahčuje aj prijatie smrti ako jeho prirodzeného dôsledku. V starobe by mal byť človek sám k sebe úprimný a uvažovať o svojom živote ako o súčasti väčšieho celku. Integrita a zhodnotenie života závisia od zvládnutia úloh v predchádzajúcich obdobiach, pričom senior zhodnocuje všetky ciele a úlohy, ktoré si počas života stanovil.

Zmeny v starobe

Obdobie staroby je sprevádzané mnohými zmenami, podobne ako puberta a dospievanie. Tieto zmeny sa týkajú jednotlivca i jeho vzťahu so spoločnosťou a zahŕňajú telesné, psychické a osobnostné aspekty. Úbytok kompetencií môže viesť k neistote, zníženiu sebadôvery a problémom s orientáciou, čo sa prejavuje napríklad neistotou vo vzťahu k iným ľuďom.

Telesné zmeny

Telesné zmeny nepostihujú každého človeka rovnako a sú individuálne variabilné z hľadiska času, rozsahu a závažnosti prejavov. Medzi typické telesné zmeny patria:

Prečítajte si tiež: Trillium: Kvalitná starostlivosť pre seniorov

• Spomalenosť a predĺženie reakčných časov.
• Zhoršenie zrakovej a sluchovej ostrosti, čo môže ovplyvňovať aj ostatné poznávacie procesy a viesť k únave a s ňou spojeným emocionálnym reakciám.

Psychické zmeny

Psychické zmeny môžu byť podmienené biologicky alebo psychosociálne. Biologicky podmienené zmeny môžu byť prejavom starnutia (napr. celková spomalenosť, problémy s pamäťou) alebo dôsledkom chorobného procesu. Psychosociálne zmeny sú ovplyvnené tzv. koherentnou skúsenosťou, čo znamená, že ľudia rovnakej generácie získali podobné skúsenosti a boli zaťažení rovnakými sociálnymi traumami a stresmi.

Kognitívne zmeny

V starobe dochádza k celkovému útlmu a spomaleniu pamäťových procesov, ukladania a vybavovania informácií, najmä v oblasti epizodickej pamäte. Seniori majú tendenciu používať osvojené znalosti a spôsoby uvažovania a prevažuje u nich kryštalická inteligencia (získané znalosti a zafixované stratégie uvažovania). Dochádza k úbytku fluidnej inteligencie (schopnosť učiť sa nové veci a hľadať nové riešenia). Starší ľudia majú tendenciu k zjednodušenému riešeniu problémov alebo sú zafixovaní len na jednu stratégiu riešenia a horšie sa prispôsobujú a učia niečomu novému.

Emocionálne a sociálne potreby

Seniori sú citovo labilnejší a horšie prežívajú svoje emočné prejavy. Majú sklon k úzkostlivosti a k depresiám. Emočné prežívanie ovplyvňuje aj psychické funkcie. Rovnako ako iné vekové kategórie, aj seniori majú určité potreby:

• Potreba stimulácie (znížená).
• Potreba učenia (znížená).
• Potreba citovej istoty a bezpečia (zvýšená).
• Potreba sebarealizácie (pôsobí ako stresový faktor).
• Potreba otvorenej budúcnosti a nádeje.

Každý senior má strach z ochorenia, z opustenia i zo smrti.

Teórie starnutia

Existujú rôzne teórie starnutia, ktoré zdôrazňujú biologické, psychologické a sociálne aspekty.

Prečítajte si tiež: Všetko o sociálnom poistení

• Biologické teórie: Zameriavajú sa na biologické faktory starnutia a vidia príčiny zmien v biologických procesoch. Všetky procesy ľudského života majú ohraničené trvanie a degenerujú, čím sa vysvetľuje úbytok telesných a duševných síl. Vekom dochádza aj k opotrebovaniu organizmu a znižuje sa schopnosť adaptácie.
• Kvalitatívne modely starnutia: Sústreďujú sa na úlohu integrity JA, ktorá zohráva v tomto období dôležitú rolu.
• Teórie rastu: Zdôrazňujú, že človek sa starnutím stáva zrelším a múdrejším. Pre staršieho človeka je dôležité, aby akceptoval sám seba, budoval si pozitívne vzťahy s inými, mal autonómiu, kontrolu nad svojím prostredím a pocit zmysluplnosti. Múdrosť v starobe je odzrkadlením celoživotných skúseností.
• Kognitívne teórie: Zdôrazňujú subjektívnu percepciu a interpretáciu. Za rozhodujúcu sa považuje kognícia „osobnej kontroly“ (uvedomovanie si pocitu). Kontrola nad situáciou môže zvýšiť pocit kompetencie.
• Teória kontinuity: Hovorí o zachovaní si vnútornej a vonkajšej štruktúry. Vnútorná kontinuita sa vzťahuje na zachovanie psychického naladenia, temperament, záľuby, schopnosti atď.
• Teória úspešného starnutia: Spojenie staroby s úspechom pôsobí na prvý pohľad paradoxne, keďže sa staroba zvyčajne spája s úbytkom, stratou a blížiacou sa smrťou a úspech s výhrou a pozitívnou bilanciou. Úspešné starnutie je stavom spokojnosti a šťastia. Kritéria úspešného starnutia by mali brať do úvahy nielen faktory sledujúce vnútro človeka (spokojnosť), ale aj fakt, do akej miery sa človeku darí v danom prostredí. Subjektívne kritéria ako plasticita, prispôsobivosť a schopnosť kompenzácie patria medzi najvýznamnejšie.

Úspešné starnutie vs. bežné starnutie

Bežné starnutie sa definuje ako schopnosť dobre fungovať v bežnom živote, v ktorom sa nesie aj riziko choroby alebo invalidity. Úspešné starnutie sa definuje nízkym rizikom chorobnosti, veľmi dobrým duševným a telesným fungovaním a aktívnym zapájaním sa do života.

Aktivita a sociálne vzťahy

K spokojnosti a k šťastiu v starobe prispieva aktivita a pocit, že je človek potrebný. Dôležité sú aj sociálne vzťahy. Človek odchádzajúci do dôchodku stráca nielen sociálnu rolu, ale aj sociálne vzťahy. Preto je dôležité, aby si čo najdlhšie udržal aktivity, vzťahy, prípadne sa pokúsil ich nahradiť inými aktivitami a novými sociálnymi vzťahmi, aby nebol vystavený osamelosti. Ak si človek nenájde aktivity nahradzujúce prácu, postupne sa izoluje. Najskôr sa nudí a je podráždený, potom príde pasivita, apatickosť a lenivosť. Nečinnosť vedie k poklesu vnímavosti a záujmom.

Samota a izolácia

Obdobie starnutia so sebou prináša stratu sociálnych vzťahov a osamelosť. Seniori potrebujú komunikovať a stýkať sa s ostatnými, ale potrebujú mať aj súkromie. Z kontaktov preferujú najmä rodinu, priateľov a kontakt s vrstovníkmi im prináša väčšie uspokojenie ako kontakt s mladšou generáciou. Samotu a izoláciu ovplyvňuje sociálna situácia, zvyšuje sa pravdepodobnosť straty partnera, fyzický a psychický stav. Spôsobov ako sa vyhnúť samote a izolácii je viacero.

Komunikácia so seniormi

Medziľudské vzťahy sú založené na komunikácii a vymieňaní si informácii. Rôzne vekové kategórie majú rôzne komunikačné znaky. Pre starých ľudí je typická spomalenosť, ktorá je typická aj v komunikácii. Keďže trpia mnohokrát poruchami pamäte, môžu sa vyskytnúť problémy s vybavením potrebných slovných výrazoch.

Univerzity tretieho veku (UTV)

UTV majú nielen vzhľadom na starnutie populácie veľký význam, a to tak vo vzťahu ku seniorom, ako aj k univerzite. Obsah vzdelávacích programov UTV je adaptovaný na potreby seniorov, čím je možné podporiť ich optimálnu kvalitu života a socializáciu starších ľudí.

Prečítajte si tiež: ZŤP a sociálna podpora

Profesijné uplatnenie seniorov

Na vekovú pracovnú situáciu seniorov na Slovensku poukazujú viaceré prieskumy. Firmy sa obávajú, že starší ľudia sú menej flexibilní a podávajú nižší výkon, resp. že majú problémy zvládať nové trendy. O vekovej diskriminácii svedčia aj výsledky, na ktoré poukazuje Inštitút pre verejné otázky. Treba podotknúť, že aj Slovenské centrum pre ľudské práva dostáva najviac podnetov od občanov práve v súvislosti s diskrimináciou pre vek. V niektorých európskych štátoch sa zamestnávanie starších ľudí rieši legislatívnymi zmenami, čím sa dosahuje účinnejšia podpora zamestnávania starších občanov.

Je pochopiteľné, že profesijná sebarealizácia duševne pracujúcich seniorov podlieha sociálnym zmenám a povahe aktuálneho sociálneho prostredia, pretože spoločenským zmenám sa nedá vyhnúť. V našej spoločnosti je aj pod vplyvom zjavných prejavov sociálnej devalvácie pracovného uplatnenia duševne pracujúcich seniorov na pracoviskách, kde pôsobia. Spoločnosť podlieha mýtom, predsudkom a omylom v posudzovaní širokospektrálnej sociálnej skupiny spoluobčanov seniorov, vrátane duševne pracujúcich seniorov.

Demografické zmeny a ich dopad

Pre populačný vývoj v SR je charakteristický dlhodobý pokles sobášnosti, pôrodnosti a plodnosti. V demografických procesoch došlo k očakávanému vývoju - z hľadiska vekovej štruktúry pokračuje proces starnutia obyvateľov, keď sa ďalej znížil podiel detí (0-14 ročných) a zvýšil podiel obyvateľov v poproduktívnom veku, resp. vo veku 65 ročných a starších. Dochádza k zvyšovaniu priemerného veku a následne aj zvyšovaniu indexu starnutia.

Naznačené prognózy vedú k záveru, že profesijné uplatnenie seniorov aj v poproduktívnom veku (od 62 rokov vyššie) sa stáva vážnym spoločenským problémom. Je potrebné si uvedomiť, že počet starších ľudí vo svete i na Slovensku sa v priebehu prvej polovice 21.storočia zdvojnásobí. Prírastok starších ľudí bude najväčší v najvyšších vekových skupinách.

V dôchodkovom veku nestráca na dôležitosti potreba sebarealizácie. Potreba sebarealizácie priamo súvisí s pracovnou sebarealizáciou seniorov.

Sociálna etika a humanistický prístup

Dôsledkom duchovnej krízy v spoločnosti je spustošenie spoločenského vedomia a následne aj narušenie individuálneho vedomia osôb, v ktorom sa potom ľahko udomácňujú tie najextrémnejšie myšlienky. Preto je v živote spoločnosti dôležitá prakticky uplatňovaná sociálna etika a jej dodržiavanie.

Humanistický prístup predpokladá nové vedecké a filozofické ponímanie zmyslu ľudského života a zároveň celostný - morálny a sociálny pokrok ľudstva dnes aj v budúcnosti.

Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa predĺženia ľudského života, táto problematika je spojená s riešením témy zmyslu života a hodnoty ľudského života. Vzhľadom k téme profesijne aktívnych seniorov je kľúčovou táto skutočnosť: „Predĺženie ľudského života sa niekedy chápe ako vedecky a sociálne zdôvodnený cieľ a vtedy vzniká otázka, načo potrebuje osobnosť a spoločnosť predĺžiť ľudský život?“

V súvislosti s cieľovou skupinou zamestnaných profesijne aktívnych seniorov, máme na mysli predovšetkým sociálne podmienenú dĺžku života, kedy majú sociálne podmienky života a prostredia určujúci význam a kedy “môžeme proces sociálneho starnutia človeka rozdeliť na normálne starnutie, keď človek starne v dôsledku čerpania rezerv ľudského organizmu, a starnutie patologické, podmienené negatívnym vplyvom sociálnych faktorov determinujúcich prirodzený priebeh starnutia. Potom základnou úlohou ostáva na minimum redukovať príčiny, ktoré podmieňujú patologický priebeh sociálneho starnutia. K tomuto názoru pridávame, že sa to týka v plnej miere aj podmienok profesijnej sebarealizácie v seniorskom veku, a o to viac ľudí vzdelaných a duševne pracujúcich.

Zmena pohľadu na zamestnaných seniorov

Vzhľadom na reálny problém diskriminácie duševne pracujúcich seniorov v ich profesijnej sebarealizácii, je potrebné zmeniť predsudky voči zamestnaným seniorom v tom zmysle, že sa v spoločnosti presadí iný pohľad na život seniorov. A to taký pohľad, že starší ľudia na základe svojich skúseností sami nadobudnú presvedčenie, že sa človeku vyplatí žiť čo najdlhšie aktívnym a profesijne produktívnym spôsobom, že nebude zo strany spoločnosti a mladších vystavený sociálnemu stresu, frustrácie, a nedočká sa profesijnej diskriminácie iba a len na základe svojho kalendárneho veku.

Ak sa nerešpektujú individuálne rozdiely v osobnosti seniorov, tak sa opomína funkčný vek, ktorý zodpovedá skutočnému funkčnému potenciálu človeka - jeho tela i psychiky a sociálnej adaptácie v prostredí.

Profesijne aktívni seniori

Profesijne aktívni seniori sú osoby vo veku cca 60 až 75 rokov. Z hľadiska riešenia psychosociálnych kríz v tomto vekovom období možno túto podskupinu seniorov charakterizovať ako osoby, ktoré môžu svoje životné krízy riešiť aj osobnou stagnáciou, či regresom, lenže oni viac inklinujú ku generativite, to znamená majú motiváciu k produktívnemu a tvorivému životu v pracovnej oblasti, v rodinnom živote i v oblasti záujmovej sebarealizácie.

Cieľovou skupinou, ktorej venujeme viac pozornosti v tomto príspevku, sú profesijne aktívni duševne pracujúci seniori. Ich prioritnou motiváciou zotrvania v prostredí práce je silná vnútorná, tzn. psychologická motivácia k vykonávaniu profesijnej činnosti. Ide spravidla o ľudí s vysokou motiváciou sebarealizácie a dokončenia celoživotného vedeckého, umeleckého diela alebo celoživotnej profesijnej činnosti iného druhu. Možno povedať, že ide o sebarealizujúce sa osobnosti.

Medzigeneračné prepojenie

V živote ľudí tak jednotlivcov ako aj spoločenstiev jestvuje medzi generáciami prepojenie, zviazanosť a puto, ktoré nemožno vymazať a je potrebné ho, v záujme sociálneho zdravia spoločnosti aj rešpektovať. Všetky generácie plynú v jednej rieke času. A každá generácia má svoje životné vývinové úlohy (determinované genotypom) a životné rozvojové úlohy (čiže socializačné, výchovné a vzdelávacie úlohy, ktoré sú výsledkom aktívneho učenia sa ľudí).

Životné vývinové a rozvojové úlohy seniorov, resp. osôb v období neskorej dospelosti vyžadujú od ľudí bdelosť, uvedomelosť, flexibilitu myslenia, cítenia, konania a pohotovosť učiť sa. Životné vývinové úlohy a rozvojové úlohy podnecujú rozvoj intelektu, emócií, citov, motivácie, hodnôt i charakterových vlastností jednotlivcov. Tie okolnosti sú špecifické pre seniorsky vek. Tými okolnosťami je napríklad odchod zo zamestnania a poberanie dôchodku, vyrovnanie sa s chorobami vlastnými i v rodine, strata životného partnera jeho úmrtím a pod. Na druhej strane sa však objavujú aj nové výzvy k novým činnostiam, ktoré vyvolávajú k aktivite skrytý potenciál osôb a ich prirodzenú potrebu žiť ako tvoriví ľudia.

Nové úlohy v seniorskom veku

Pred seniormi dneška sa objavujú i netradičné alebo úplne nové a predtým nepoznané úlohy života:

• optimálne a zdraviu prospešne sociálne sa adaptovať na hodnoty i spôsob života ľudí v súčasnosti.

Seniorsky vek je nielen pre profesijne aktívnych duševne pracujúcich seniorov, ale tiež pre ďalšie skupiny tvorivých ľudí, obdobím odovzdania svojich plodov práce. Výsledky celoživotného úsilia týchto ľudí je treba prijať ako vzácny vklad a obohatenie databanky životných a profesijných skúseností a poznania konkrétnej spoločnosti ľudí.

Sociálna adaptácia seniorov

Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec.

Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.

Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca.

Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu ,je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my.

Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda.

Sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok, človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života. Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi.

Adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu.

Globalizácia a zmysel života

Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia ,pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť.

Zmeny v rodine a dôchodková kríza

Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe.

Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.

Starší človek stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Stratégie zvládania staroby

• Konštruktivizmus: Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií.
• Obranný postoj: Stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc.
• Sklon k závislosti: V starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím.
• Ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.

Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra.

Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity.

Ekosystém seniora

Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo.

tags: #sociálne #zmeny #seniorov #príklady