Sociálny aspekt: Definícia a jeho prejavy v sociálnej práci

Úvod

Sociálny aspekt je neoddeliteľnou súčasťou nášho života a preniká do rôznych oblastí, vrátane sociálnej práce. V tomto článku sa zameriame na hlbšie pochopenie sociálneho aspektu, jeho definíciu a prejavy, najmä v kontexte vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Preskúmame, ako moc, kontrola a pomoc ovplyvňujú túto dynamiku a aké etické dilemy z toho vyplývajú.

Definícia sociálneho aspektu

Sociálny aspekt možno definovať ako súhrn vzťahov, interakcií, noriem, hodnôt a inštitúcií, ktoré ovplyvňujú správanie a život jednotlivcov a skupín v spoločnosti. Zahŕňa spôsob, akým sa ľudia navzájom ovplyvňujú, ako sa organizujú do sociálnych štruktúr a ako sa spoločnosť ako celok vyvíja. Sociálny aspekt sa prejavuje v rôznych formách, od medziľudských vzťahov až po rozsiahle sociálne systémy.

Mocenský vzťah v sociálnej práci

V kontexte sociálnej práce je dôležité si uvedomiť, že vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je inherentne mocenský. Ak chceme hovoriť o mocenských aspektoch sociálnej práce, nie je možné tak urobiť bez zamerania pozornosti na vzájomné pôsobenie sociálnych pracovníkov a klientov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti.

Sociálny pracovník disponuje určitou autoritou a mocou, ktorá vyplýva z jeho pozície, vedomostí a prístupu k zdrojom. Klient sa naopak nachádza v zraniteľnej situácii a je závislý od pomoci sociálneho pracovníka. V príspevku sa zamýšľame nad symptómom moci ako prirodzeným javom vyskytujúcim sa vo vzťahu sociálneho pracovníka a klienta. Na tento mocenský vzťah sa však nepozeráme ako na akúsi odvrátenú stranu profesie sociálneho pracovníka, skôr sa zameriavame na reflektovanie negatívnych či rozporuplných javov v profesijnom pomáhaní.

Zdroje moci sociálneho pracovníka

Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Sociálny pracovník kvalitou svojej práce a svojou angažovanosťou rozhoduje o budúcnosti klienta.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne.

Negatívne dopady moci

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Guggenbühl-Craig (2007, s. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

Manipulácia v sociálnej práci

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci.

Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré.

Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách. Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Obojstrannosť moci

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť.

Normalizácia ako prejav moci

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. Potvrdzuje to Chambonová (1999, s. V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie.

Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založeným na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci. Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Definujú kódex, ktorý nebude kódexom zákona, ale kódexom normalizácie, a budú sa nutne odkazovať k nejakému teoretickému horizontu, ktorý nebude právnym zdôvodnením, ale poľom vied o človeku.“

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Van der Laan (1998, s. Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly.

Pomoc a kontrola ako dva aspekty sociálnej práce

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne.

Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané. Oproti kontrole charakterizuje Úlehla (1999, s.

Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi. Úlehla (1999, s. V tomto zmysle je dôležité spresniť, akým spôsobom môže sociálny pracovník určovať či ovplyvňovať povahu spolupráce s klientom. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie. Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Potvrdzuje to aj Ševčíková (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008, s.

Vplyv autority na správanie klienta

Na tomto mieste je potrebné vrátiť sa k Foucaultovmu pohľadu na moc a mocenské vzťahy. Podľa neho je výkon moci možné chápať ako spôsob, ktorým niekto štruktúruje pole možných konaní niekomu inému. Zmenu v správaní klienta môže sociálny pracovník dosiahnuť vplyvom autority. Potvrdzuje to Yelaja (1971), ktorý vníma autoritu ako moc sociálneho pracovníka pôsobiť na správanie klienta, pričom táto moc by mala byť klientom uznaná. Súčasne sa vyjadruje k pojmu moc, ktorú v tejto súvislosti opisuje ako schopnosť spôsobiť takú zmenu v správaní klienta, ktorá zodpovedá zámerom sociálneho pracovníka. Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority - pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby. Prirodzená autorita sociálneho pracovníka je daná jeho osobnými kvalitami, ako sú odbornosť, empatia, komunikačné schopnosti a schopnosť budovať dôveru.

Etické dilemy v sociálnej práci

Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je sprevádzaný mnohými etickými dilemami. Jednou z nich je napríklad otázka, kedy je oprávnené zasahovať do autonómie klienta a konať proti jeho vôli. Ďalšou dilemou je, ako vyvážiť potrebu pomoci a kontroly, aby sa predišlo zneužitiu moci a manipulácii. Sociálni pracovníci musia neustále reflektovať svoje vlastné hodnoty a postoje, aby sa vyhli zaujatosti a diskriminácii.

Zásady etického konania v sociálnej práci

Na prekonávanie etických dilem slúžia sociálnym pracovníkom etické kódexy a zásady, ktoré stanovujú rámec pre ich profesionálne konanie. Medzi základné zásady patrí rešpektovanie autonómie klienta, ochrana jeho dôstojnosti a práv, podpora jeho sebaurčenia a zabezpečenie jeho blaha. Dôležitá je aj transparentnosť a otvorená komunikácia s klientom, ako aj snaha o minimalizáciu negatívnych dopadov intervencií.

Rozvoj sociálnej práce

V súčasnosti sa sociálna práca vyvíja smerom k väčšiemu zameraniu na posilnenie klienta a podporu jeho aktívnej účasti na riešení vlastných problémov. Dôraz sa kladie na budovanie rovnocenného vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, v ktorom sa rešpektujú jeho potreby a preferencie. Dôležitou súčasťou sociálnej práce je aj advokácia, teda zastupovanie záujmov klienta a boj proti sociálnej nespravodlivosti.

tags: #sociálny #aspekt #čo #to #predstavuje #definícia