Sociálny pedagóg a práca s rodinou: Dôraz na rómsku komunitu

Úvod

Rodina predstavuje základnú stavebnú jednotku spoločnosti a má nezastupiteľnú úlohu vo vývoji každého jednotlivca. Obzvlášť to platí pre deti pochádzajúce z rómskych komunít, kde rodinné väzby a kultúrne špecifiká hrajú významnú rolu. Sociálny pedagóg, ktorý pracuje s rómskymi deťmi, by mal preto disponovať nielen znalosťami o vývinových osobitostiach dieťaťa, ale aj o kultúre, zvykoch a tradíciách rómskej rodiny. Len tak môže efektívne poskytovať pomoc a podporu všetkým jej členom.

Špecifiká rómskej rodiny

Rómske rodiny sa v mnohých aspektoch odlišujú od majoritnej spoločnosti. Medzi tieto odlišnosti patrí skorší nástup sexuálnych vzťahov, neskoršie uzatváranie manželstiev a nižšia rozvodovosť. Typickým znakom je aj vyšší počet detí v rodine. Priemerná rómska žena rodí 4,2 detí, čo je trikrát viac ako u ostatných matiek. V zaostalých osadách môže tento priemer dosahovať až 7,8 detí na jednu rodinu. Tento jav je často pripisovaný neobvyklému plánovaniu rodiny u Rómov. Avšak, existujú aj názory, že táto tendencia sa postupne mení v dôsledku socializácie Rómov a ich integrácie do spoločnosti. Usadlí Rómovia, ktorí si plnia svoje povinnosti voči štátu a spoločnosti, si podľa všetkého dokážu lepšie plánovať svoje rodičovstvo.

Rómska rodina má tradične patriarchálny charakter, kde otec zohráva dominantnú úlohu a matka je zodpovedná za chod domácnosti a výchovu detí. Výchova detí sa tiež odlišuje od majoritnej spoločnosti. Často sa stáva, že matka sa s dieťaťom nerozpráva o veciach, ktoré ho zaujímajú, nečíta mu rozprávky a neučí ho spoznávať okolitý svet, všetko ponecháva na prirodzený priebeh. Deťom často chýba denný režim, neefektívne využívajú svoj voľný čas a neplnia si svoje povinnosti. Napriek tomu sú citové väzby medzi súrodencami a medzi deťmi a rodičmi veľmi silné.

Žiaľ, v súčasnosti sa v rómskych rodinách čoraz častejšie vyskytuje násilie na deťoch, ich zanedbávanie, opustenie dieťaťa krátko po narodení či dokonca incest, čo boli v minulosti pre rómske obyvateľstvo neprijateľné javy. Na druhej strane, rodina odovzdáva dieťaťu svoje rómske hodnoty a vystupuje voči svojmu okoliu jednotne ako celok. Chyba jedného člena rodiny sa tak považuje za chybu celej rodiny, zatiaľ čo čin hodný úcty posilňuje jej prestíž.

Špecifikom je aj postoj rómskych rodičov k škole. Ak je ich dieťa v škole karhané a trestané, rodičia sa o školu nezaujímajú. Naopak, ak je dieťa chválené, prejavujú veľký záujem. Dieťa má pritom v rómskej rodine vysokú hodnotu, rodičia si však viac želajú synov ako dcéry. Výchova je často pedocentrická, deti dostanú všetko, čo si zažiadajú. Hoci je dieťa vychovávané v kolektíve, ťažisko výchovy spočíva na matke, ktorá ho učí hovoriť, uspokojuje jeho potreby a učí ho zvyklostiam rómskej rodiny. Svet detí splýva so svetom dospelých, čoho výsledkom je, že v rómskej rodine neexistujú generačné rozdiely.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Poradie narodenia dieťaťa má veľký vplyv na jeho postavenie v rodine. Túžbou rodičov je, aby prvorodené dieťa bol syn, pretože tým rastie prestíž celej rodiny a zároveň podľa nich syn nemôže spôsobiť rodine takú hanbu ako dcéra. Najstarší syn má pri výchove mladších súrodencov rovnaké právomoci ako rodičia. Ak prvorodeným dieťaťom bola dcéra, radosť bola hlavne na strane matky, pretože ju vnímala ako pomocníčku a pestúnku pre svoje ďalšie deti.

Vzdelávanie a rómska rodina

Základné vzťahy a postoje detí k vzdelávaniu ovplyvňujú predovšetkým ich rodičia. Avšak pre väčšinu rómskych rodín vzdelanie nemá veľkú hodnotu. Postoj rómskych rodičov k škole je skôr negatívny až nepriateľský, čoho výsledkom je nezáujem rómskych detí o školu, nepripravenosť na vyučovanie a časté absencie. Skúsenosti z programu nadácie Open Society Fund Praha „Začít spolu“ však ukazujú, že spolupráca školy s rómskou rodinou je významným „katalyzátorom“ úspešnosti rómskych detí v škole. V rámci tohto programu bola zriadená funkcia tzv. rodinného koordinátora, ktorý pôsobí na škole a zabezpečuje komunikáciu medzi školou a rodinami. Jeho hlavnou úlohou je budovať dôveru rodín voči škole a zainteresovať ich do vyučovacie procesu.

Metódy práce sociálneho pedagóga s rómskou rodinou

Pri práci s rómskou rodinou sa využívajú rôzne metódy, ktoré možno rozdeliť do troch základných skupín:

• Prípadová metóda: Má individuálny charakter a zameriava sa na riešenie konkrétnych problémov jednotlivých členov rodiny. Sociálny pedagóg stanovuje sociálnu diagnózu, navrhuje sociálnu terapiu, prípadne aj intervencie.
• Skupinová metóda: Má kolektívny charakter a pôsobí na jedinca prostredníctvom malej skupiny. Cieľom je psychosociálne pôsobiť na rodinu.
• Komunitná metóda: Má komplexný charakter a jej cieľom je uspokojiť potreby jedinca prostredníctvom inštitúcií a spoločenských organizácií v najbližšom prostredí. Metóda zahŕňa opatrenia a činnosti, ktoré sú zamerané na pozitívne ovplyvňovanie sociálneho prostredia. Cieľom metódy je zdravotne, výchovne pôsobiť na občanov, viesť ich k zodpovednému manželstvu a rodičovstvu, v boji proti týraniu a zanedbávaniu detí. Sociálny pedagóg má možnosť vplývať na komunitu prostredníctvom prednášok, besied, masmédií.

Okrem týchto metód možno využívať aj nasledovné metódy sociálnopedagogickej pomoci:

• Metóda kompenzácie nevhodných podnetov: Spočíva v náhrade chýbajúcich podnetov prostredia, ktoré narúšajú integritu osobnosti rómskeho dieťaťa.
• Metóda posilnenia vlastnej kompetencie: Ide o rozbor životného štýlu dieťaťa, ktorý súvisí s jeho hodnotovou orientáciou.
• Metóda plánovania pozitívnej perspektívy: Vzhľadom na to, že pre rómske etnikum je dôležitá prítomnosť a nie budúcnosť, je snahou sociálneho pedagóga ukázať rómskemu dieťaťu či rodine pozitívne perspektívy do budúcnosti.
• Metóda podpory orientovanej na sebarealizáciu: Neuspokojenie sebarealizačných potrieb vedie k mnohým frustráciám. Dieťa si sebarealizáciou potvrdzuje svoju identitu, autonómiu, je vedené k samostatnosti.
• Preventívne metódy: Sociálny pedagóg môže vykonávať hlavne primárnu a sekundárnu prevenciu, či už formou osvety, prednášok alebo rôznych besied, na ktoré môže pozývať aj odborníkov z iných oblastí.

Sociálny pedagóg sa pri svojej práci stretáva s množstvom rôznych metód, z ktorých podľa závažnosti problému a typológie klienta vyberá a volí tú najvhodnejšiu. Práve kvalitné osobnostné predpoklady a odborná vzdelanosť umožňujú sociálnemu pedagógovi plniť požiadavky individuálnej starostlivosti a voliť primerané formy a metódy výchovného a sociálneho pôsobenia tak, aby nedošlo k manipulácii klienta.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Oblasti pôsobenia sociálneho pedagóga

Sociálny pedagóg sa pri svojej práci nezameriava len na pomoc jednotlivcom či konkrétnej rodine, jeho pomoc je potrebná v rámci celej rómskej komunity. Medzi hlavné oblasti pôsobenia patrí:

• Zlepšenie dochádzky detí do školy: Vzbudiť u deti záujem o štúdium, túžbu po nových poznatkov.
• Nadobúdanie zručností vedenia domácnosti: Mnohé rómske dievčatá sa už v mladom veku stávajú matkami, a často nevedia ešte ani variť, starať sa o domácnosť.

Jednou z ďalších možností, ako môže práca sociálneho pedagóga prispieť k zlepšeniu kvality života rómskych rodín, je samotná výchova, respektíve prevýchova dospelých Rómov. Je potrebný pozitívny vplyv rodičov na ich deti. Preto sa odporúča sústavná a systematická sociálno-výchovná práca s rómskou rodinou a navrhuje zriadiť klubové stretnutia odborníkov s rómskymi rodičmi, pričom daní odborníci majú byť hlavne z oblasti sociálnej práce, pedagogiky, psychológie, lekárstva, práva a ekonomiky. Takýmto spôsobom by sa mohli rómske rodiny naučiť zmysluplne a rozumne zaobchádzať s peniazmi, pretože v súčasnosti sa ešte vyskytujú prípady, keď rodina minie všetky peniaze v deň, keď ich dostane.

Školský sociálny pracovník

V zahraničí má sociálna činnosť v školách viacročnú tradíciu. Rozšírená je najmä v USA, kde školský sociálny pracovník existuje vyše 100 rokov. Nakoľko na Slovensku nie je oficiálne zavedená do praxe disciplína akou je školská sociálna práca, je cieľom poukázať na dôvody, prečo vytvoriť priestor pre profesiu školského sociálneho pracovníka, ktorý by pre dieťa, resp. rodiča predstavoval prvý kontakt v riešení ich problémov v škole. Odôvodniť potrebu rozvoja školskej sociálnej práce najmä v jej praktickej rovine a to hlavne poukázaním na súčasnú situáciu v SR. Snahou základných škôl je v posledných rokoch zaviesť profesiu tohto pracovníka do praxe. Profesia sociálneho pedagóga sa zaraďuje medzi pomáhajúce, ich rozvoj odporúčala OECD v transformujúcich sa štátoch už v roku 1994 pre prudký nárast spoločensky nežiaducich a sociálno-patologických javov. Na Slovensku patrí sociálny pedagóg medzi zložky systému výchovného poradenstva a prevencie a jeho pôsobenie v školách je legislatívne umožnené od roku 2008. V zmysle zákona č. 245/2008 Z. z. Ďalšie odborné činnosti sociálneho pedagóga konkretizuje zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Medzi kompetencie sociálneho pedagóga odborníci zaraďujú kompetenciu prevencie, poradenstva, prevýchovy, manažmentu a edukačnú kompetenciu. Najvýznamnejšou činnosťou sociálneho pedagóga v škole je z pohľadu prevencia sociálno-patologických javov, ktorú je potrebné stručne objasniť.

Sociálno-patologické javy v škole existujú už dlho. Sú potláčané niekedy menej, inokedy viac. Pod vplyvom rozvoja spoločnosti niektoré z týchto javov vystupujú do popredia výraznejšie, iné menej výrazne. Dá sa domnievať, že v súčasnosti neexistuje škola, kde by sa drogy, šikanovanie, záškoláctvo, násilie a iné nevyskytli v akejkoľvek forme. Tento nárast v existencii by sa dal pripísať nedostatočnej pozornosti rodičov týkajúcej sa výchovy svojich detí, malému množstvu voľnočasových aktivít, ktoré deti navštevujú, ale aj poklesom autority učiteľov v školách. V škole sociálny pedagóg spolupracuje s pedagogickými zamestnancami, koordinátorom prevencie, výchovným poradcom, školským psychológom. Vzhľadom na to, že špecializované činnosti - výchovné poradenstvo, kariérové poradenstvo, koordináciu prevencie môže podľa § 33 zákona č. 317/2009 Z. z. vykonávať aj odborný zamestnanec, považuje sa za vhodné, aby preventívnu činnosť v škole koordinoval a zabezpečoval sociálny pedagóg, pretože vykonáva odborné činnosti v prevencii, intervencii a poradenstve.(§ 24, zákon č. 317/2009 Z. Keďže v školách v súčasnosti pôsobí iba malý počet sociálnych pedagógov, uvedené špecializované činnosti vykonávajú pedagogickí zamestnanci, prípadne školský psychológ, ktorý čiastočne nahrádza sociálneho pedagóga. Hoci náplň práce sociálneho pedagóga a školského psychológa sa môžu v praxi prelínať, v zákone č. 317/2009 Z. z. sú odlišnosti v ich činnosti explicitne naznačené. Je nevyhnutné, aby prevenciu vykonával niekto, kto je odborne pripravený v otázkach prevencie a využíval v dôsledku metodického usmerňovania účinné stratégie na dosiahnutie preventívnej práce. Tu sa otvára ideálny priestor pre funkciu koordinátora takejto prevencie realizovanej školským sociálnym pracovníkom v školách, ktorá je potom vysoko efektívna v tom zmysle, že ide o pracovníka, ktorý je odborne erudovaný v oblasti vedomostí o sociálne-patologických javoch. Sociálno-pedagogická prevencia predstavuje koncepčné, vedecky podložené, zámerné, cieľavedomé, systematické, plánovité a koordinované pôsobenie na potenciálne alebo reálne príčiny a podmienky sociálno-výchovných problémov, porúch správania, sociálno-patologických javov s cieľom odstrániť ich, alebo ich sčasti eliminovať, prípadne obmedziť ich negatívne symptómy a paralelne podporovať vytváranie priaznivých prospoločenských podmienok pre intaktný a bio-psycho-sociálny a duchovný vývin jednotlivca. Preventívna činnosť sa považuje za ťažiskovú náplň činnosti sociálneho pedagóga. V školskom prostredí sociálny pedagóg zameriava svoju činnosť predovšetkým na primárnu prevenciu, počas ktorej realizuje jednorazové aktivity, krátkodobé a dlhodobé programy zamerané na predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov. Počas praxe sme zistili, že do popredia vstupuje otázka integrácie jednotlivých žiakov, či už ide o zdravotne postihnutých alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vyučovacími potrebami, pričom je nevyhnutná spolupráca špeciálneho pedagóga, resp. liečebného pedagóga so sociálnym pracovníkom v škole. Tento je nápomocný v integrácii, a to nielen pri zabezpečovaní osobnej asistencie, ale aj v začleňovaní žiaka do kolektívu a poskytovaním poradenstva. Poradenské zariadenia a školský sociálny pracovník sa v systéme prevencie aj v budúcnosti opiera o päť základných bodov. (Látalová, Kopťárová 2008, s. získavanie finančných prostriedkov. Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní §2, ods. p definuje sociálne znevýhodnené prostredie ako prostredie, o ktorom hovoríme vtedy, ak sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecujú rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností človeka. Ide o prostredie, ktoré neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Školský zákon, konkrétne § 107 definuje výchovu a vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorá sa uskutočňuje v školách podľa tohto zákona s využitím špecifických metód a foriem. d) využitie špecifických metód a foriem výchovy a vzdelávania. Podľa Rosinského a Kleina je veľmi ťažké definovať a špecifikovať pojem čo je to sociálne znevýhodnené prostredie. Je to prostredie, ktoré vzhľadom na sociálne a jazykové podmienky nedostatočne stimuluje rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností jednotlivca, nepodporuje jeho efektívnu socializáciu a neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. nedostatočné vzdelanie rodičov, príp. sociálna exklúzia. Myslíme si na základe našej praxe, že školský sociálny pracovník je odborník, ktorý pôsobí priamo v prostredí školy, dostatočne dobre pozná školské prostredie (jeho klímu), pozná problémy, s ktorými sa stretávajú nielen žiaci a ich rodičia, ale aj pedagogickí a iní zamestnanci školy. Nie je to učiteľ, ktorý by žiakov známkoval, hodnotil apod. Nedáva im domáce úlohy ani iné povinnosti. Na škole je preto, aby sa venoval tým žiakom, ktorí majú problémy. Problémy pritom sociálny pracovník pokladá za normálnu, teda bežnú vec. Hlavne je v škole preto, aby deťom, mládeži a im rodinám s problémami pomohol. Svojimi pracovnými aktivitami a úlohami tak môže pôsobiť na vnímanie školy jej žiakmi. Spolu s ostatnými (učiteľmi, žiakmi, rodičmi ap.) sa pokúša vytvárať v škole priateľskú atmosféru a tým znižovať výskyt takých javov akými sú záškoláctvo, agresivita, šikanovanie atď. V praxi sa nám osvedčilo, že školský sociálny pracovník je aj možnosť, ako robiť kvalitnú sociálnu prevenciu zameranú na rozvoj správneho vzťahu k vlastnému vzdelávaniu, ku škole, ale aj k sebe samému a svojmu okoliu. Musíme si uvedomiť, že škola má len dotvárať celý výchovný proces, ktorým dieťa prechádza. Ak na niektorom stupni výchovy niečo zlyhá, nie je v silách samotnej školy a školského prostredia, aby tento článok doplnili, prípadne adekvátne nahradili. Vo väčšine prípadov, keď má dieťa problém, je učiteľ na poslednom mieste, ktorý si tento problém všimne, nie že by nemal záujem, ale je zavalený prácou, ktorá neznesie odklad. Hlavne v dnešnej dobe reforiem školstva máme pocit, že žiak je až na poslednom mieste čo sa týka reformy. Najprv sa musí učiteľ popasovať s papierovou byrokraciou, ktorá na neho čaká a potom azda, pokiaľ učiteľ ešte vládze, je tu žiak, ktorý má problém. Ale na rovinu, je učiteľ ten správny, fundovaný odborník, ktorý vie prípadný problém žiaka riešiť? Všetka česť učiteľom, ale nemyslíme si, že sú odborníci v oblasti školskej sociálnej práce. V školskom prostredí je dôležité dôsledne riešiť i menej závažné problémy v správaní žiakov, pretože ich prehliadanie či podceňovanie môže viesť u žiakov k závažnejším formám správania. Považujme za vhodné, aby sociálny pedagóg v školách zastával funkciu koordinátora prevencie sociálno-patologických javov.

Podľa Petra Lengyela, ktorý pôsobil ako školský sociálny pracovník v ZŠ a lektor, sa školská sociálna práca na Slovensku stala realitou v dvoch slovenských mestách a zameraná bola na prevenciu sociálno-patologických javov a podporu detí, ktoré sa ocitli v nejakej zložitej situácii. Zjednodušene povedané, školský sociálny pracovník bol človek, ktorý robil preventívne aktivity a ktorému mohli zaklopať na dvere, ak ich niečo trápilo. Dnes je táto pozícia po 13-tich rokoch poznačená núteným spájaním so sociálnou pedagogikou a nemá pevné vymedzenie v školách, keďže množstvo týchto odborných zamestnancov pracuje cez projekty, ktoré sú rôzne dizajnované. Venuje sa sociálnemu prostrediu detí. Jeho aktivity by mali byť zamerané preventívne voči sociálno-patologickým javom, ale mal by byť schopný aj intervenovať v prípade, že sa nejaké dieťa alebo skupina, prípadne učiteľ ocitne v probléme. Výsledkom jeho práce je pozitívna sociálna klíma v škole, kde sú zdravé vzťahy, pravidlá, ktoré majú význam a o ktoré sa dá oprieť. Vytvára tiež možnosť pre žiakov zdôveriť sa a priestor pre sebarealizáciu. Sociálny pedagóg môže podchytiť široké spektrum problémov. Niektoré jednoduché môže vyriešiť so žiakom, učiteľom či rodičom. Ak dieťa prišlo, riešil som, čo bolo v mojich silách. Ak problém presahoval moje možnosti, pripravoval som podklady pre iných pracovníkov - pre psychológa, kurátora, políciu. V tomto prípade sa ťažšie definuje pole pôsobnosti, pretože záleží aj od toho, akých ďalších odborníkov škola má. Niekde je gro práce na sociálnom pedagógovi, inde robí sociálny pedagóg len prevenciu, ak je v škole prítomný aj napríklad psychológ. Sú školy na východe Slovenska, kde je sociálny pedagóg takmer ako komunitný pracovník, ktorý robí len s rómskou menšinou.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Prax ukazuje, že problémy mnohých detí sú tak rozsiahle, že si vyžadujú multidisciplinárny prístup. Kedysi možno stačilo zavolať rodičov a žiakovi dohovoriť, dnes musí nastúpiť armáda odborníkov, ktorí dieťaťu pomôžu. Tu sa mení aj rola sociálneho pedagóga, ktorý by mal byť akýmsi „patrónom“ nad celým „prípadom“ a mal by dieťaťu sprostredkovať pomoc psychológa, špeciálneho pedagóga, možno kurátora či pedopsychiatra. Mal by pomôcť triednemu učiteľovi odkomunikovať potreby dieťaťa s rodičom a pripraviť aj formálne podklady pre ďalšiu prácu s dieťaťom. Pedagóg príde za sociálnym pedagógom. Učiteľ je ten, kto dáva zväčša podnet. Sociálny pedagóg by mal po tom „pátrať“ , čo presne sa stalo, je určitou odbornou nadstavbou. Žiačka s takýmto problémom by mala mať v sociálnom pedagógovi v prvom rade oporu. Odborník nesmie zabudnúť ani na to, že je profesionál a v takomto prípade by mal riešiť len veci, ktoré mu prináležia. V práci so žiačkou môže zapojiť psychológa, triedneho učiteľa, rodičov, spolužiakov, komunitu.

Predstava učiteľov je, že sociálny pedagóg sa má v prvom rade zamerať na deti, ktoré majú vypuklé problémy. Aj mne sa stalo, že som prvé roky bol akoby „hasičom“ problémov a nedostával som podnety na deti, ktoré boli tiché. V uplynulých dňoch som ako koordinátor ochrany detí pred násilím dostal podnet od bývalej - už dnes dospelej žiačky, ktorá ma kontaktovala, pretože jej mladšia sestra sa reže kvôli otcovmu týraniu. Zo situácie napokon vyplynulo, že sa to dialo aj jej, avšak kvôli jej dobrým známkam a tomu, že bola „ideálnym tichým a poslušným žiakom“ si to nikto nevšimol. Vtedy ani ja.

Ako koordinátor ochrany detí pred násilím sa zaoberám relatívne závažnými prípadmi. Ukazuje sa, že pozornosť učiteľov by sa mala sústrediť nielen na deti, ktoré majú vypuklé problémy, ale v primárnej prevencii na všetky deti, aj na outsiderov. Často učitelia len vplyvom veľmi špecifického prostredia, ktorým škola je, „stratia citlivosť“ a nezamýšľajú sa nad problematikou komplexne. Učitelia to vidia, vedia, ale často si povedia „ona/on z toho vyrastú, len vymýšľajú, dáko sa to vyrieši, nech to riešia iní“ a podobne. Je potrebné ich na problematiku scitlivovať. Sebapoškodzovanie nevidím ako samostatný problém, ale symptóm. Je potrebné ísť po príčine. Môže to byť depresia, násilie v rodine, strata zmyslu života, strata blízkeho človeka. Stretol som sa s prípadom, kedy si učiteľka už v septembri všimla sebapoškodzovanie žiačky. Až vo februári sa to dostalo zo školy k rodičom, kedy už dávno sebapoškodzovanie prešlo u žiačky do veľmi ťažko riešiteľného problému. Situáciu, s ktorou si nevedela poradiť, riešila rezaním. Učiteľka nekontaktovala odborníkov, ale premrhala dôležitý čas na svoje pedagogické ciele. Ako sociálny pedagóg som sa stretával priamo so žiakmi. Vo všetkých fázach problémov. Ako koordinátor sa stretávam s prípadmi, kde je to už tak vážne, že je podozrenie na porušenie zákona. Ide o sexuálne zneužívanie, nútenie na prostitúciu i týranie. Sú to ťažšie prípady ako na školách, no niektoré deti vidím vďaka dlhodobej práci s nimi od prvých symptómov až po dnešné vážne situácie. Mnohé stretávam. Za tých niekoľko rokov v rôznych profesiách sme s kolegami pomohli veľkému množstvu detí, no niektoré nám unikli pomedzi prsty, je to súčasť každej pomáhajúcej profesie. Vtedy hovorím, že ak nám takto deti unikajú, treba nájsť niekoho skúsenejšieho, kto má prsty bližšie pri sebe a pomôže nám, aby sa to nestávalo. Treba spájať sily. Máme v rámci dvoch susedných okresov koordinačný tím - psychológovia, detský lekár, policajti, pedagógovia, kurátori a ďalší odborníci. Hľadanie takýchto ľudí je nesmierne dôležité, ale aj zložité.

Nadviazať vzťah a neriešiť hneď priamo problém. Dieťa musí vedieť, že nás zaujíma ono samotné ako človek a nie len jeho problém. Ten príde na rad potom. Dôležitý je úprimný záujem o dieťa. Riskujeme totiž veľa. Ak budeme na dieťa tlačiť, možno už nikdy nebude chcieť hovoriť. Mal som jeden z mojich prvých prípadov, ešte z roku 2006. Bol to chlapec - agresor z veľmi dobre situovanej rodiny. Riešil som ho s rôznymi inštitúciami, bol aj na polícii. Podľa mňa dlho spracovával negatívne pocity voči mne, šikanoval však iné deti. Prednedávnom sa mi na ulici prihovoril dospelý 26-ročný muž. Pamätal si ma a ja jeho. Chlapec bol asi agresorom šikanovania. Podľa vrchnej školskej inšpektorky školy nepriznávajú, že majú problém so šikanou. Smernica o prevencii šikanovania definuje šikanu jasne, no prípadov, kedy sa pred ňou zatvárajú oči, je veľmi veľa. Dokonca sa až absurdne vykladajú jednotlivé časti tejto normy. Pamätám si, ako jedna riaditeľka školy porovnávala prevahu agresora pri kyberšikane kilogramami žiakov a nie váhou publika, v očiach ktorého cítila obeť tlak možno 30 ľudí. Zažil som aj situáciu, kedy riaditeľka školy žiadala o „späťvzatie“ podnetu na šikanovanie medzi žiakmi od učiteľov z jej školy na úrad a políciu, lebo bola presvedčená, že bude lepšie, ak to škola bude riešiť vlastným spôsobom. Snažíme sa sprostredkúvať odborným aj pedagogickým zamestnancom vzdelávanie v témach násilia na deťoch a rovesníckeho násilia. Učitelia sú ešte stále nedostatočne „doma“ v tomto smere, v školách panujú rôzne mylné výklady pravidiel a noriem. No hľadáme spôsob, ako presmerovať žiakov i rodičov aj mimo školu. Najmä tam, kde šikanu nechcú riešiť. Škola vie často rodiča uchlácholiť, nasľubovať, snaží sa problém zmenšiť a vyriešiť to podaním ruky agresora s obeťou. Môže, veď preto je potrebné o jednotlivých prípadoch diskutovať. Aj s protagonistami, aj s rodičmi, aj s odborníkmi. Pravdou je tiež, že by mala byť u detí aj istá frustračná tolerancia. Dieťa musí zvládnuť istú mieru agresivity, nemôže žiť v sklenenom ochrannom zvone, cez ktorý sa naň nik krivo nepozrie. Ak si dieťa vymýšľa, fabuluje a zveličuje, je to tiež indícia niečoho. Dieťa tým niečo sleduje. Je to presne tak. Komoditou budúcnosti je podľa mňa vrelá komunita. Pozitívna klíma na škole je to najdôležitejšie. Existujú výskumy, ktoré hovoria o tom, že aj deti s horšími predpokladmi sa lepšie učia tam, kde je bezpečne, kde sa môžu realizovať. Školy sa síce na základe dobrých vzdelávacích výsledkov profilujú ako elitné školy so zameraním na výkon a už tým pádom nie sú školami pre všetky deti. Tých slabších žiakov sa má potom škola tendenciu zbaviť. Niektoré priamo odporúčajú „horším žiakom“ preklad na školu s nižšími nárokmi. A vznikajú tak na jednej strane elitné školy a na druhej vzdelávacie „getá“. Tvrdím, že škola by mala tvoriť priaznivé podmienky. Nielen pre šikovných, ale aj pre priemerných a slabých žiakov. Pri práci s deťmi som prišiel na to, že najviac vecí sa o nich dozvedám na školskom výlete počas cesty vlakom. Nemusia nutne sedieť len na svojom mieste, ako je to v autobuse. Sloboda pohybu znamená počas dlhej cesty veľa. Aj interakcie medzi deťmi a pedagógmi sú lepšie. Pre deti i pre mňa bolo veľmi podstatné môcť sa rozprávať o všetkom, čo sme videli. To boli vždy skvelé námety na diskusiu. Už som nemusel neskôr „topiť ľady“, ak sa vyskytlo niečo, čo bolo treba s dieťaťom riešiť. Áno. Ponúkol som učiteľom z iných škôl, že celú organizáciu zoberiem pod svoj patronát. Snažím sa chodievať s nimi, teraz keď pracujem ako koordinátor ochrany detí pred násilím, chodí so školami viac kolegyňa. Takýto cestovateľský výlet ponúka témy, ktorých nie je čas dotknúť sa v škole - napríklad, prečo sa v iných krajinách nesmie chodiť po trávniku, prečo je napríklad vo Viedni menej bezdomovcov ako u nás, tiež sa často dotýkame problematiky, ktorá súvisí s rómskou komunitou - sú to všetko veľmi dôležité veci.

tags: #sociálny #pedagóg #práca #s #rodinou