Stanfordský väzenský experiment: Odhalenie sily situácie a kontroverzie

Stanfordský väzenský experiment, realizovaný v roku 1971 americkým psychológom Philipom Zimbardom na Stanfordskej univerzite, patrí medzi najznámejšie a najkontroverznejšie experimenty v histórii psychológie. Cieľom bolo preskúmať vplyv sociálnych rolí, moci a väzenského prostredia na správanie a psychiku psychicky normálnych, neagresívnych ľudí. Experiment mal trvať dva týždne, ale pre neočakávaný priebeh a etické otázky bol predčasne ukončený už po šiestich dňoch. Nedávno vydaný anglický preklad knihy francúzskeho akademika Thibaulta Le Texiera z roku 2018 odhaľuje komplikovanejší a znepokojivejší príbeh slávnej štúdie. Spochybňuje Zimbardovu spoľahlivosť ako rozprávača jeho vlastného výskumu.

Čo je Stanfordský väzenský experiment?

Stanfordský väzenský experiment bol psychologický experiment, ktorý simuloval väzenské prostredie, aby preskúmal psychologické efekty moci a autority na účastníkov, ktorí boli náhodne rozdelení do rolí väzňov a dozorcov. Experiment zásadne ovplyvnil chápanie sily situačných faktorov v psychológii. Ukázal, ako rýchlo môžu ľudia prijať priradené roly a ako táto rola môže ovplyvniť ich správanie, myslenie a emócie. Výsledky experimentu naznačujú, že prostredie a sociálne roly môžu mať silnejší vplyv na správanie než individuálne charakterové vlastnosti.

Priebeh experimentu

Zo 75 uchádzačov bolo na základe psychotestov a rozhovorov vybraných 24 psychicky zdravých a odolných študentov. Tí boli náhodne rozdelení do dvoch skupín: na väzňov a dozorcov. Účastníci, vybraní spomedzi dobrovoľníkov, ktorí prešli psychologickými testami, boli náhodne pridelení do rolí väzňov alebo dozorcov. Simulované väzenie bolo postavené v suteréne psychologickej budovy univerzity.

Príchod do väzenia

Väzni boli zatknutí skutočnou políciou v ich domovoch bez varovania a odvezení na miestnu políciu, kde im boli odobraté odtlačky prstov, následne boli vyfotografovaní a "zaregistrovaní". Potom boli prevezení so zaviazanými očami na psychologickú katedru Stanford University, kde mal Zimbardo suterén upravený na väzenie so železnými dverami a oknami, holými stenami a malými celami. Keď väzni dorazili do väzenia, boli zbavení odevov, odobrali im všetky osobné veci, ktoré im boli odobraté a následne zamknuté, a dostali väzenské oblečenie a posteľnú bielizeň. Dostali uniformu a boli oslovení len podľa svojich čísel. Použitie identifikačných čísel malo zaistiť anonymitu väzňov. Ich odevom bola košeľa s číslom, ale bez spodného prádla. Na hlave museli nosiť tesnú nylonovú čiapku, a mali aj reťaz na jednej z nôh.

Úlohy a inštrukcie

Všetci strážcovia mali na sebe jednotné uniformy khaki a okolo krku im visela píšťalka a so sebou niesli obušok požičaný od polície. Traja strážcovia pracovali v osmihodinových zmenách (ostatní strážcovia zostali v pohotovosti). Strážcovia dostali inštrukcie, aby urobili všetko, čo považujú za nevyhnutné na udržanie práva a poriadku vo väzení a aby získali rešpekt väzňov, ale mali zakázané používať fyzické násilie.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Priebeh a udalosti v experimente

Už v prvú noc došlo k incidentom. Dozorcovia zobudili väzňov o pol tretej ráno, aby ich prerátali. Na druhý deň sa väzni vzbúrili, strhli si čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia proti nim zasiahli hasiacimi prístrojmi a potrestali ich. Experiment sa rýchlo začal vymykať spod kontroly. Počas experimentu sa ukázalo, že účastníci rýchlo začali prejavovať správanie zodpovedajúce ich pridelenej úlohe. Dozorcovia sa stali autoritatívnymi a nadväzovali nad väzňami kontrolu a moc, zatiaľ čo väzni sa stali pasívni, podriadení a začali prejavovať známky úzkosti a stresu. Už po niekoľkých hodinách experimentu sa niektorí strážcovia začali obťažovať väzňov. O 2:30 hod. Kontroly slúžili na zoznámenie väzňov s ich číslami. Väzni sa čoskoro začali správať ako typickí väzni. Začali brať väzenské pravidlá veľmi vážne, akoby boli pre nich a ostatných väzňov výhodou a porušenie pravidiel by znamenalo katastrofu pre všetkých. Niektorí dokonca začali stáť na strane strážcov proti väzňom, ktorí neposlušne nekonali podľa pravidiel. Počas nasledujúcich piatich dní bolo psychické týranie väzňov „strážcami“ čoraz brutálnejšie.

Správanie účastníkov

Dozorcovia začali väzňov psychicky a fyzicky týrať, ponižovať a šikanovať. Nútili ich robiť kliky, umývať záchody holými rukami, spali na holej podlahe a odopierali im jedlo a spánok. Väzni sa stali pasívnymi, depresívnymi a úzkostlivými. U niektorých sa prejavili aj psychosomatické problémy a emocionálne zrútenia. Predstavte si študenta Petra, ktorý sa prihlásil do Stanfordského väzenského experimentu. Peter je tichý a mierny človek, v živote by nikomu neublížil. Náhodne je mu pridelená rola dozorcu. Počas prvých dní sa Peter snaží byť spravodlivý a zhovievavý. Avšak, ako experiment pokračuje, Peter začína preberať rolu dozorcu čoraz viac. Pod vplyvom autority, ktorú mu rola poskytuje, sa stáva prísnejším a autoritatívnejším. Začína uplatňovať disciplinárne opatrenia, ktoré by mu predtým pripadali neprijateľné.

Predčasné ukončenie experimentu

Experiment bol predčasne ukončený po šiestich dňoch na podnet psychologičky Christine Maslach, ktorá navštívila väzenie a bola šokovaná podmienkami a správaním dozorcov. Uvidela väzňov, ako pod dohľadom dozorcov pochodujú s vrecami na hlave so spútanými rukami na toaletu. Na jej návrh Zimbardo experiment predčasne po šiestich dňoch ukončil.

Závery a interpretácie

Zimbardo vyvodil z experimentu záver, že situačné faktory a sociálne roly majú silný vplyv na správanie ľudí. Podľa neho aj psychicky zdraví a neagresívni ľudia sa môžu vplyvom extrémnych podmienok zmeniť na krutých a sadistických dozorcov alebo na pasívne a depresívne obete. Experiment tiež poukázal na nebezpečenstvo zneužitia moci a autority. Hlavný záver podľa Zimbarda bol, že agresívne zločiny (napr. v čase vojny) nevykonávajú psychopati, ale obyčajní ľudia vystavení tlaku okolností.

Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností. Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky. Poukazovalo sa napríklad na to, že experiment obsahoval príliš malú vzorku účastníkov, jeho výsledky sa teda nedali aplikovať v realite.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Kritika experimentu

Stanfordský väzenský experiment sa stal terčom rozsiahlej kritiky z etických aj metodologických dôvodov. Medzi hlavné výhrady patrí:

Etické problémy

Experiment porušoval etické princípy psychologického výskumu, pretože účastníci boli vystavení psychickému a emocionálnemu utrpeniu. Zimbardo ako vedúci experimentu sa aktívne zapojil do diania vo väzení a stratil odstup od svojich rolí.

Nedostatok validity

Experiment nebol dostatočne kontrolovaný a neumožňoval vyvodzovať jednoznačné závery. Účastníci vedeli, že sú súčasťou experimentu, a ich správanie mohlo byť ovplyvnené očakávaniami experimentátorov.

Malá vzorka

Experiment sa zúčastnilo len 24 osôb, čo obmedzuje možnosť zovšeobecnenia výsledkov na celú populáciu.

Navádzanie dozorcov ku krutosti

Detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Alternatívne interpretácie

Niektorí kritici tvrdia, že správanie dozorcov nebolo spôsobené situačnými faktormi, ale skôr individuálnymi charakterovými vlastnosťami. Erich Fromm argumentoval tým, že väčšina dozorcov sa k sadistickému správaniu neuchýlila.

Údajné falšovanie výsledkov

Podľa kompetentných bol celý väzenský experiment po desaťročia falošný a zavádzajúci. Video zachytáva jedného z "väzňov", ako prežíva mentálne zrútenie a kričí pri tom, že "vo vnútri horí". Neskôr sa tento účastník priznal Benovi Blumovi, ktorý skúmal problematiku tohto pokusu, že to urobil len preto, lebo si myslel, že to tak psychológovia chcú. Sociálny neurovedec Jay Van Bavel odhalil ďalší zaujímavý fakt. Podľa neho zvukové nahrávky získané počas experimentu uvádzajú, ako bola skupina dozorcov vyzvaná k brutálnemu správaniu sa voči skupine väzňov.

Agresia a agresivita v kontexte experimentu

V kontexte Stanfordského väzenského experimentu je dôležité rozlišovať medzi agresiou a agresivitou. Agresia je tendencia siahnuť po agresívnom riešení problematiky v záťažovej situácii. Agresia nie je samotné správanie, iba latentná vlastnosť, ktorá nás vyzbrojuje zvládnuť ťažké situácie. Agresivita je konkrétne správanie, prejav agresie v praxi. Dozorcovia v experimente prejavovali agresivitu voči väzňom, a to verbálnu (výsmech, ponižovanie) aj fyzickú (násilie, odopieranie spánku a jedla). Experiment ukázal, ako sa môže agresivita prejaviť u ľudí, ktorí predtým neboli agresívni, a to vplyvom sociálnej role a mocenského postavenia.

Gaussova krivka a agresivita

Aplikácia Gaussovej krivky na agresivitu môže pomôcť pochopiť, prečo sa normálni ľudia v Stanfordskom väzenskom experimente správali agresívne. Gaussova krivka vizualizuje štandardné rozdelenie pravdepodobnosti. Ukazuje teda napríklad normálne rozloženie niektorej vlastnosti v populácii. Má tvar zvonu a vysvetľuje sa na príklade inteligencie. Podľa Gaussovej krivky je väčšina ľudí v populácii priemerná, s priemernou úrovňou agresivity. Primitívnych agresívnych ľudí je málo, rovnako ako je málo kultivovaných osobností, u ktorých prevažuje vplyv "ja". Práve vo väzenskom experimente sa normálni ľudia adaptovali na väzenskej situáciu, vžili sa do nej natoľko, že prejavovali agresivitu vo vyššej miere ako v bežnom živote. Stačí jedna primitívna osobnosť, napr. niekto v roli dozorcu, koho ani psychotesty neodhalia ako človeka s psychickými problémami, a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorý by bez jeho vplyvu neboli agresívni.

Banalita zla

Hannah Arendt píše o banalite zla a o tom, že vojnoví zločinci neboli často zlí ľudia so zlým charakterom, iba bezmyšlienkovití karieristi, ktorí bez sebareflexie počúvali zlých nadriadených. Zistenie Arendtovej mi pripomína psychologickú analýzu, že stačí jedna agresívna osobnosť a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorí sa bežne neprejavujú agresívne. To vysvetľuje, prečo v Zimbardovom experimente niektorí dozorcovia spravodlivo dodržiavali pravidlá fiktívnej väznice a iní sa v rovnakej situácii k väzňom správali agresívne. Jedna patologická osobnosť môže v praxi ovládnuť podriadených, ktorí zo zištných dôvodov poslúchnu.

Stanfordský väzenský experiment vo filme

Stanfordský väzenský experiment sa stal námetom pre niekoľko filmov, napríklad nemecký film Das Experiment (2001) a americký film The Stanford Prison Experiment (2015). Tieto filmy zobrazujú priebeh experimentu a jeho dôsledky na účastníkov.

Vplyv a odkaz experimentu

Napriek kontroverziám mal Stanfordský väzenský experiment významný vplyv na psychológiu, kriminológiu a spoločenské vedy. Experiment prispel k pochopeniu vplyvu situačných faktorov na správanie ľudí, mechanizmov zneužívania moci a psychologických dôsledkov väzenského prostredia. Experiment tiež podnietil diskusiu o etike psychologického výskumu a viedol k zavedeniu prísnejších etických štandardov.

tags: #socialny #experiment #vo #väzení