Sociálny poriadok: Filozofická definícia a koncepcie

Spoločnosť ako taká je definovaná ako zhluk akýchkoľvek ľudí, ktorí sa môžu vyskytovať spoločne v nejakom časopriestore. Na rozdiel od spoločnosti, spoločenstvo by malo zdieľať spoločné záujmy, presvedčenia a ideály. Sociálna filozofia (SF) je podmnožinou filozofie, ktorá sa zameriava na skúmanie sociálnych otázok.

Povaha a tematické pole sociálnej filozofie

Povaha sociálnej filozofie je kombinovaná, analytická a normatívna. Snaží sa analyzovať vplyvy spoločnosti na človeka a ako sa človek dokáže v spoločnosti realizovať. Tieto poznatky využíva na stanovovanie noriem správania. Nie je len poznaním, ale aj hodnotením sociálneho bytia.

Tematické pole SF zahŕňa širokú škálu tém, vrátane:

• Filozofia práva: Skúma práva, vzťah celku a časti.
• Filozofia dejín: Zaoberá sa otázkami súčasnosti a budúcnosti vo vzťahu k minulosti.
• Filozofia antropológie: Skúma človeka ako základnú bunku spoločnosti.

Koncepcie sociálnej filozofie

Existujú dve základné koncepcie sociálnej filozofie:

1. Metafyzické koncepcie: Vychádzajú zo všeobecnej filozofickej koncepcie človeka a sveta, ktoré sa následne aplikujú na spoločnosť.
2. Analytické koncepcie: Analyzujú sociálnu realitu alebo sociálne koncepty a argumenty. Sú praktickejšie ako metafyzické.

Rámec a poslanie sociálnej filozofie

Rámec SF je niekedy vágne vymedzený, nie je jasné, čo SF chce skúmať a čo skutočne skúma. Zahŕňa problémy sociálnych vied, základy etiky, politické a všeobecno-filozofické otázky. Hlavné poslanie SF spočíva vo formulovaní abstraktných princípov pre sociálno-tvorivú oblasť.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

SF učí kritickému mysleniu voči spoločenskému dianiu. Hoci nemá priamo praktické využitie, neignoruje fakty. Pracuje s tým, čo reálne existuje a snaží sa stanovovať normatíva, ku ktorým by mali ľudia smerovať.

Vývoj sociálnej filozofie

Rozdiely medzi tradičnou SF a súčasnou SF sú v ich epistemologickej a metodologickej prepracovanosti. Súčasná SF je epistemologicky a metodologicky lepšie prepracovaná. V 50. rokoch 20. storočia prevládal medzi filozofmi názor, že SF je "mŕtva", pretože sa do popredia začala dostávať sociológia. V 70. rokoch 20. storočia znovu oživenie problematiky SF. Nová klasika (J. Rawls, R. Nozick) položila základy súčasného chápania SF.

Ideové princípy v sociálnej filozofii

Existujú tri základné ideové princípy, ktoré sa objavujú v sociálnej filozofii:

1. Individualizmus: Zdôrazňuje slobodu jednotlivca a odmieta obmedzenia, ktoré bránia človeku v slobodnom rozvoji.
2. Holizmus: Uprednostňuje spoločnosť pred jednotlivcom, pričom sa predpokladá, že spoločnosť má istú sociálnu kvalitu.
3. Kolektivizmus/Totalitarizmus: Podobne ako holizmus uprednostňuje celok pred jednotlivcom, avšak s dôrazom na nedemokratické metódy.

Reálna politika napodobňuje tú stránku každodenného života, ktorá sa odohráva hlavne v konfrontácii presvedčení. Toto je požiadavka SF, aby sa vychádzalo len z politického individualizmu.

Kontrast medzi prírodou a spoločnosťou

V sociálnom konaní existuje kontrast medzi nevyhnutnosťou v prírode a slobodou a konzekvencionalitou (dôsledky konania) v spoločenskom konaní.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Sociálno-filozofické problémy v gréckej filozofii

Prvý koncept sociálno-filozofických problémov vznikol v gréckej filozofii. Začali sa riešiť SF otázky (ešte sa nenazývali soc. Myšlienkový zdroj holizmu (spoločnosť má prioritu pred jednotlivcom), ale aj totalitarizmu (je dôležité, aby vládli stále tí istí, teda tí, ktorí vedia, čo je pre spoločnosť dobré).

Platón a ideálny štát

Platón opisuje fungovanie dokonalej, ideálnej spoločnosti. Diferencuje obyvateľstvo podľa toho, akou činnosťou v prospech štátu sa zaoberá. Každý jednotlivec vykonáva jemu predurčenú činnosť, čo je základ spravodlivosti. Idea spravodlivosti zabezpečuje spoločnosti dokonalosť.

Platón hľadá ústavu, kde by sa pozemský štát priblížil ideálnemu štátu. Uvedomuje si, že aj keď hľadá spravodlivosť, je to len akási ašpirácia, idea, ktorá sa nedá úplne dosiahnuť. Zákon je v pozemskom štáte náhradou za spravodlivosť, lebo absolútna spravodlivosť sa uskutočniť nedá. V ideálnom štáte vládca sústreďuje vo svojich rukách moc na základe filozofickej erudácie.

Platón predpokladá oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci, aj keď to ešte explicitne nevyjadruje, nebolo základné rozdelenie politickej moci.

Aristoteles a spravodlivosť

Na rozdiel od Platóna, Aristoteles skĺbil holistické aj individualistické prvky a zároveň sa ale dištancuje od totalitarizmu. Platonovi vyčítal, že nepripúšťa zmeny na postoch, ktoré sú pridelené jednotlivcom. Aristoteles urobil výrazný krok smerom k oddeleniu politiky a etiky - dovtedy sa etické a politické otázky riešili spolu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Aristoteles zdôrazňuje jednotu v štáte, ktorá môže byť len vtedy, keď existujú druhové rozdiely. Akceptuje rozdielnosť ľudí a akceptuje aj to, že sa líšia od toho, do akej sociálnej vrstvy sa narodili. Prioritnú úlohu vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti má spoločnosť, no zároveň je v štáte zabezpečená autonómia vôle jednotlivca.

V diele Etika Nikomachova sa Aristoteles zaoberá spravodlivosťou, ktorú chápe ako všeobecne platný zákon (norma), ktorá predstavuje súhru všetkých cností. Spravodlivosť je cnosť cností. Aristoteles chápe cnosť ako stred - zlatá stredná cesta. Rovnosť je tou časťou legality, ktorá zabezpečuje spravodlivosť.

Dokonalá spravodlivosť je podľa neho iba ideálom, v skutočnosti vládne (mala by vládnuť) spravodlivosť zákonná = legalita. Dokonalú spravodlivosť nikdy nedosiahneme. Rovnosť medzi ľuďmi existuje len ako rovnosť kvalitatívna - sme si rovní ako ľudia, ako občania. Každému treba umožniť uskutočňovať vlohy, ktoré má, aby tak mohol dosiahnuť svoje vlastné dobro, respektíve dobrý život.

Augustín a stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia je poznačená kresťanstvom, pretože filozofi, ktorí ju tvorili, boli ovplyvnení kresťanskou teológiou. Augustín rozlišuje medzi dvoma tradíciami:

1. Mystická tradícia: Medzi prirodzeným rozumom a božou vôľou je zásadná harmónia.
2. Racionalistická tradícia: Zdôrazňuje rozum a mravnú silu človeka.

Augustín definuje lex naturalis - prirodzený zákon (miera ľudského obsiahnutia v lex aeterna), to je to, čo nám je dané od Boha a v čom sa my môžeme pohybovať v rámci toho, čo je v nás božské. Obec (štát) vzniká koexistenciou božského a svetského štátu.

Machiavelli a renesančná politika

Machiavelli rozlišuje medzi tromi druhmi vlády:

1. Dedičná monarchia: Moc je zdedená.
2. Zmiešaná vláda: Moc je zdedená, ale je podporená aj vojenskou silou, s tým, že je tam dôraz, aby ten, čo má hlavné slovo pri rozhodovaní, mal v rukách najväčšiu moc.
3. Nová monarchia: Moc je získaná novým spôsobom.

Machiavelli tvrdí, že vladár musí mať špeciálne schopnosti: sila + žičlivosť osudu + schopnosť udržať moc (aj pomocou násilia); organizačné aj vojenské schopnosti. Aspoň navonok by mal byť čestný, spravodlivý a cnostný (netrvá na tom, aby takým bol skutočne). Považoval násilie za legitímny spôsob ako udržať moc.

Tu vzniká problém vzťahu politiky a morálky. Zjednodušene povedané, morálka nemá v politike čo hľadať.

Hobbes a spoločenská zmluva

Hobbes sa v prvom rade snaží uplatňovať prvky individualizmu: človek je chápaný ako silný, autonómny a aktívny jednotlivec schopný existovať v kolektíve. V prirodzenom stave je izolovaný (jednotlivec keby žil v izolovanom stave a neradil by sa k spoločenskej štruktúre, tak by nebol schopný vstupovať do soc.

Pojem "prirodzený stav" je typický pre kontaktualistov - ľudia sú prirodzene egoisti. Ľuďom je omnoho prirodzenejšie byť egoistom. Prirodzený zákon = zákon rozumu; obsahuje 21 zákonov (napr. dodržiavanie zmlúv, úsilie o mier, spravodlivosť, prispôsobovanie sa jednotlivca, hľadanie dobra…). Človek sa dopracováva do pozície, že chce byť organizovaný a utvára si zákony. Uvedomí si, že je tvor rozumný a musí sa týmto zaoberať, aby prežil. Pravidlá prirodzeného zákona treba rešpektovať na základe vlastného svedomia! Sú v rovine morálnych zákonov!

Štát je následkom rozumného uvažovania - vyrastá z autonómie jednotlivcov a poskytuje bezpečnosť - primárna úloha štátu spočíva v tom, aby chránil a zabezpečoval ochranu zákl. Spravodlivosť rozdeľovacia = spravodlivosť rozhodcu (sudcu), teda úkon vymedzujúci, čo je spravodlivé.

Hobbesov prínos individualizmu spočíva v tom, že jednotlivci zmluvne zakladajú spoločnosť s cieľom ochrániť ich práva a slobody - primárni sú jednotlivci, jednotlivec má slobodu, autonómiu, je na ňom, či založí zmluvne spoločnosť s ostatnými jednotlivcami. Štát závisí od vôle jednotlivcov.

Ontologický (náuka o bytí) individualizmus - nezávislé indivíduum reálne jestvovalo a jestvuje. Nezávislý štát nemôže existovať, ale nezávislý jednotlivec áno. Holistické prvky sa prejavujú v účele združovania - t.j.

Rousseau a spoločenská zmluva

Rousseau priniesol novú koncepciu spoločnosti, ktorú teoreticky prepracoval. V prirodzenom stave je tzv. "ušľachtilý divoch", ktorý je spokojný sám so sebou.

Spoločenský stav - do tohto stavu prechádza človek z prirodzeného stavu tým, že začína mať vlastníctvo. Je to medzistupeň medzi prirodzeným a pospolitým stavom. Je niečím negatívnym, čo musí nevyhnutne vyústiť do nápravy, ktorou má byť stav pospolitý. Ľudia nie sú schopní byť v ňom tak, aby napredovali. V spoločenskom stave musí nastať revolúcia, ktorá nastolí nový poriadok.

Revolúcia - krátke násilné obdobie, kedy dôjde ku kvalitatívnej zmene a nastáva mravná obroda, ktorú je možné dosiahnuť výchovou. Rozklad uzavretej totality a zánik "morálnej totality", kde fungujú normy - na základe ktorých jedinec obmedzuje svoje správanie - vzniká záväzné spoločenstvo ľudí založené na všeobecnej vôli. Pristupuje morálny aspekt k prirodzeným aspektom človeka. Tým že človek vychádza z uzavretej totality, tak vo vyšších stave prichádza na rad morálne obdobie.

Pospolitý stav - organický zväzok ľudí na politickom základe, ktorý si vyžaduje existenciu zákonov. Pospolitosť - "uzavretá totalita", ktorá prezentuje svoju vôľu a nie je závislá. Funguje na základe spoločenskej zmluvy, ktorá je založená na občianskej slobode (tá je závislá na fungovaní zákonodarstva). Je dôležité aby v pospolitosti fungovali zákony, na ktorých sa všetci zhodnú.

Zákonodarstvo = všeobecné právne zásady potrebné pre fungovanie pospolitosti (sú to prirodzené zväzky). Podľa neho: Pre človeka je dobré, ak spoločnosť funguje na základe práva. Východiskom je: autonómia rozumovej vôle je možné na základe slobody a môže nás viesť od skúseností k hodnotám.

Štát - priestor, kde sa realizuje poriadok aj sloboda - ide o prepojenie vnútornej sféry na základe kateg. K VEČNÉMU MIERU - zdôrazňuje, že mierový stav nie je prirodzený, ale treba ho utvárať a udržiavať. Venuje sa aj právu medzinárodnému, pretože princípy štátneho práva prenáša na medzinárodné vzťahy.

Sociálna spravodlivosť: Vývoj a súčasné teórie

Pojem sociálnej spravodlivosti prešiel v rámci dejín filozofie a etiky významným vývojom. Dnes sa reflektuje skôr v "hospodárskom" význame ako problematika spravodlivého rozdelenia nedostatkových materiálnych hodnôt s relevantnými spoločenskými vzťahmi.

Medzi najvýznamnejšie otázky súčasného diskurzu o sociálnej spravodlivosti patrí problematika politickej spravodlivosti, "individuálnej" a "redistribučnej" spravodlivosti v rámci rozšírených modelov riešenia týchto otázok R. Nozickom, F. A. Hayekom, J. Rawlsom, M. Walzerom a K.

Koncept sociálnej spravodlivosti vo význame, ktorý reflektujeme z hľadiska jeho aktuálneho diskurzu, sa objavuje až začiatkom devätnásteho storočia. Jedným z prvých, kto tento termín tematizoval, bol francúzsky socialista J. P. Proudhon. Neskôr sa k tomuto významu prihlásil aj britský liberál J. S. Mill. Spomínaný koncept sociálnej spravodlivosti zaviedol do diskusie o spravodlivosti ďalší rozmer, a to požiadavku hospodárskej spravodlivosti v rozdeľovaní. Úsilie o sociálnu spravodlivosť v devätnástom storočí sprevádzal taktiež rozvoj marxizmu, ktorý takisto značne napomohol v šírení myšlienky sociálnej spravodlivosti. Samozrejme, marxizmus odmietal koncept sociálnej spravodlivosti ako "zastaranú frázu", avšak nemožno prehliadnuť, že sociálna spravodlivosť sa implicitne objavuje aj v Marxovom diele.

Nozickov príklad s Wiltom Chamberlainom

Nozik rozpráva príbeh basketbalistu Wilta Chamberleina, ktorý hrá výborný basketbal a priťahuje svojou hrou všetkých fanúšikov. Pýta sa, či si zaslúži väčší príjem, keď je najlepší. Jeho odpoveď je pochopiteľne kladná. Ak Chamberlain hrá natoľko dobre, že sú ľudia ochotní za to, aby videli jeho výkon, platiť nepomerne viac, ako by ocenili ostatných jeho spoluhráčov, podľa Nozicka mu tie peniaze právom patria.

V rámci našej intuitívnej úvahy o tom, či je nepomerne vyšší príjem W. Chamberleina spravodlivý, resp. oprávnený, sa dostávame ku konfliktu dvoch veľmi bežných intuitívnych ponímaní spravodlivosti. Prvé z nich nás nabáda k tomu, aby sme prisúdili každému toľko, koľko si "zaslúži", a teda tým, ktorí sú schopnejší, prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Túto formu našich intuícií o spravodlivosti využíva (a do istej miery aj zneužíva) vo svojom príklade Nozick. Tento rozmer spravodlivosti nazývame spravodlivosťou výkonu, resp. "individuálnou spravodlivosťou". Podľa nej má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu. Pritom však bytostne záleží na kvalite tohto výkonu, pretože schopnejší majú byť podľa spravodlivosti výkonu "podľa zásluhy" spravodlivo odmenení. Otázka ešte znie, kto určuje kvalitu (zásluhu, resp. záslužnosť) daného výkonu? Odpoveď moderných neoliberálov, vrátane Nozicka, ale aj Hayeka znie, že trhový mechanizmus. Títo filozofi zároveň odmietajú akýkoľvek iný mechanizmus rozpoznania kvality, ako napríklad význam výkonu pre komunitu, apriórna nadradenosť výkonov privilegovaných vrstiev či morálna sila výkonu (morálna zásluha). Napokon, prvý, kto sa prestal pýtať na mechanizmus určenia kvality výkonu a obrátil pozornosť na jeho kvantitu, a teda uskutočnenú prácu, bol Marx.

Spomínaný rozmer spravodlivosti nazveme "individuálna spravodlivosť", pretože vo všeobecnosti odmeňuje jednotlivca na báze jeho vlastných kvalít (akokoľvek rozpoznaných), a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Ako spravodlivý či nespravodlivý teda možno označiť len vzťah jednotlivca k jeho veciam, pričom vzťah jednotlivca a jeho vlastníctva k iným jednotlivcom s ich vlastníctvom je v tomto prípade irelevantný.

Druhá intuícia o spravodlivosti nás, naopak, privádza k myšlienke, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov (nech už je kritériom kvality, resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné) a voči nikomu by sa teda nemalo postupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Zjednodušene povedané, ak niekto "spravodlivo" dospel k miliardám a iní "spravodlivo" umierajú od hladu, "spravodlivé" to nie je. V tomto prípade nestačí procedurálna spravodlivosť, ani "individuálna" spravodlivosť, naopak, ponúka sa "výsledkový" princíp sociálnej spravodlivosti. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je teda vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. Vzťah jednotlivca k jeho veciam je v tomto prípade závislý od jeho vzťahu k ostatným jednotlivcom s ich vlastníctvom, resp. od jeho vzťahu k celej spoločnosti, ktorej je členom. Kým teda v poňatí "individuálnej spravodlivosti" možno hovoriť len o spravodlivom vzťahu jednotlivca k veciam, v tomto prípade hovoríme o spravodlivom vzťahu k iným ľuďom. Tento prístup k spravodlivosti možno celkom pokojne nazvať "sociálnou spravodlivosťou", aj keď v užšom slova zmysle. Samotné slovo "sociálny" evokuje pohľad spoločnosti ako celku, a teda opodstatňuje nedistribučné požiadavky. V širšom slova zmysle však sociálna, resp. distributívna spravodlivosť zahŕňa aj vyššie spomenutú "individuálnu" spravodlivosť. Aby sme diskusiu nemiatli rovnakými pojmami, nazvime túto dimenziu sociálnej spravodlivosti "redistribučnou spravodlivosťou", pretože de facto zákonite vyžaduje redistribučnú politiku.

Rawls a závoj nevedomosti

Rawls tvrdí, že prirodzené schopnosti, ktoré človek má, nie sú z hľadiska morálky ničím, čo by spoločenské normy malo viesť k tomu, aby daného človeka oceňovali viac ako iných. Človek si totiž svoje prirodzené schopnosti nevyberá. Sú mu, naopak, dané, rodí sa s nimi, a to bez ohľadu na to, či si ich zaslúži alebo nie. Rawls si zároveň všíma, že nie je prípustné, aby sa o morálke, a najmä o spravodlivosti, rozhodovalo po tom, čo už sú dané schopnosti rozdelené. Mohlo by to viesť ku krajnej zaujatosti a subjektívnosti, čo v otázke o spravodlivosti nie je prípustné. Rawls teda z úvah o spravodlivosti vylučuje prirodzené schopnosti ľudí. Keď od týchto schopností abstrahujeme, môžeme sa už korektnejšie pýtať na otázku spravodlivosti. Keby sme za týchto okolností (za pôsobenia tzv. závoja nevedomosti o svojich prirodzených kvalitách) položili basketbalistovi Chamberlainovi otázku, ako by si predstavoval spravodlivosť rozdeľovania zisku za basketbalový zápas, asi by neoblomne netvrdil, že najlepší má dostať nepomerne viac ako zvyšok tímu.

Na protiklade Nozickovho a Rawlsovho pohľadu možno demaskovať základné napätie medzi súčasnými pohľadmi na sociálnu spravodlivosť. Jednu by sme mohli charakterizovať ako "trhovú spravodlivosť" (Nozick, Hayek), druhú ako "redistribučnú spravodlivosť" (Rawls).

Hayek a kritika sociálnej spravodlivosti

Hayekovo poňatie spravodlivosti vychádza z princípu, že sa so všetkým zaobchádza podľa rovnakých pravidiel. Ide o prístup tzv. formálnej (procedurálnej) spravodlivosti, ktorú Hayek stavia do protikladu (distributívnej, substantívnej, alebo tiež ekonomickej) spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť podľa Hayeka vychádza z princípu "každému, čo si morálne zaslúži" a je prítomná už v prirodzených ľudských inštinktoch. Rovnako však pre Hayeka táto idea nemá žiadny zmysluplný obsah, pretože, po prvé, nemožno presne určiť morálne zásluhy, podľa ktorých by spoločenstvo malo rozdeľovať spoločensky užitočné statky, a po druhé, nemožno túto myšlienku zlúčiť s predstavou otvorenej a slobodnej spoločnosti fungujúcej na báze spontánneho poriadku, ktorým je trhový mechanizmus.

V prvej etape svojej argumentácie Hayek poukazuje na fakt, že termín sociálna spravodlivosť nemá žiadny konkrétny obsah. Samozrejme, aj Hayek si je vedomý toho, že idea sociálnej spravodlivosti nie je celkom zmysluprázdna. Sám veľmi presvedčivo nachádza konotácie pre tento termín, pričom jej obsah odhaľuje v idei morálnych zásluh. Ako píše: "je veľkou pravdou, že sa naša úcta k jednotlivým činnostiam často líši od hodnoty, ktorú im prisudzuje trh; a my tento pocit vyjadrujeme protestom proti jeho nespravodlivosti."

Zásadným problémom pri vymedzovaní štandardov sociálnej spravodlivosti je však podľa Hayeka práve nemožnosť určenia zásluh na báze nejakého morálneho modelu. Ako svojho času už napísal D. Hume, predstava ľudskej zásluhy je príliš neurčitá na to, aby z nej vyplynulo akékoľvek pravidlo pre rozdeľovania. Na to, aby sme vedeli určiť morálnu záslužnosť konkrétneho činu, potrebovali by sme podľa Hayeka úplný hodnotový systém. Pretože ak chýba presné vymedzenie zásluh, resp. presné morálne meradlo, redistribučný mechanizmus spočinie na svojvôli plánovača.

Zdalo by sa, že ide o veľmi presvedčivý argument, ale otázka znie, čo nám zostane, ak opustíme snahy o naplnenie sociálnej spravodlivosti. Zbavíme sa tak definitívne probléme so stanovovaním zásluhovosti? Hayek v podstate tvrdí, že áno a celkom otvorene sa prikláňa k trhovému mechanizmu, ktorý podľa neho "nestranne" rieši problém s odmeňovaním bez toho, aby predpokladal nejakú predstavu o zásluhách. Avšak, ako možno namietať, aj trhový mechanizmus uprednostňuje niektoré činnosti pred inými, niektoré charakterové črty pred ostatnými, jedny ciele a hodnoty pred druhými.

Určovanie morálnych zásluh, na ktoré poukázal Hayek, však môže byť naozaj problémom. Napriek tomu komplexný hodnotový systém azda ani nie je nevyhnutný, ak sa spoločnosť nepokúsi naprojektovať celý redistribučný systém na báze morálnych zásluh. Určiť, ktoré konanie je vo všeobecnosti morálne záslužné však, zdá sa, nie je natoľko nemožné, ako si predstavuje Hayek. Zmysel pre spravodlivosť, ako aj morálne zásluhy či predstavy o správnej miere spotreby predsa vyplývajú z morálneho rámca konkrétnej spoločnosti. Na túto skutočnosť poukazuje aj mnoho klasických liberálov, vrátane Poppera a Jouvenala. Rovnako nie je nemožné dešifrovať záslužné povolania a záslužné činnosti podľa etických štandardov tej-ktorej spoločnosti. Veľmi vhodnou sa v tomto kontexte ukazuje najme komunitaristická argumentácia "zdieľaných presvedčení", podľa ktorých je možné záslužnosť určitých výkonov v konkrétnej komunite definovať.

Je nevyhnutné upozorniť na fakt, že trhový mechanizmus nemožno považovať za nedotknuteľné tabu, a možno doň pokojne vstupovať za účelom ocenenia tých morálne záslužných činností, ktoré tento mechanizmus sám o sebe nedokáže oceniť.

Komunitaristická kritika liberalizmu

Komunitaristická kritika otvára nové pole možností riešenia tohto problému. Ako si všíma Walzer, liberálna spravodlivosť ponecháva trhu priestor, aby ovládol všetky sféry spoločnosti. Stredovekú hierarchiu v moderných spoločnostiach nahrádza všeobecné úsilie a súperenie pričom základnou zásluhou je obchodnícky talent. Princípom spravodlivosti sa tak v podstate stáva "kariéra otvorená talentu". Podľa Walzera je však omnoho opodstatnejšie pýtať sa na pravidlá rozdeľovania vnútri jednotlivých sfér spoločnosti za pomoci sociálnych významov, resp. zdieľaných presvedčení vnútri pospolitostí. Túto myšlienku možno uchopiť aj tak, že ohodnotíme významnejšie tie morálne záslužné povolania, ktoré podľa zdieľaných presvedčení spoločenstva takto ohodnotiť treba. Málokto v modernej západnej spoločnosti pochybuje o tom, že morálne záslužné povolanie lekára, pedagóga či sociálneho pracovníka si zaslúžia vysokú odmenu. Jediný, kto túto pochybnosť predvádza, je neosobný trhový mechanizmus, ktorý tieto ušľachtilé povolania ohodnocuje často veľmi skromne až úboho. Avšak, ak konkrétna spoločnosť vie určiť záslužnosť určitých povolaní (a tu by sme okrem lekárov, učiteľov, sociálnych pracovníkov, umelcov a vedcov mohli pribrať náročné a nebezpečné povolania, akými sú baníctvo a iné robotnícku povolania a pod.), mala by zabezpečiť aj ich adekvátny príjem. Inými slovami, ak v spoločnosti platia hodnoty ako vzdelanie, poznanie, či zdravie, potom aj záslužnosť určitých povolaní možno odvíjať od týchto hodnôt.

V súlade s týmito myšlienkami považujem za jednu z významných alternatív otázky sociálnej spravodlivosti isté zosúladenie Marxovej "individuálnej spravodlivosti" ("každému podľa jeho práce") a Rawlsovej "redistribučnej spravodlivosti" (negácia, resp. oslabenie vplyvu "prírodnej lotérie").

tags: #sociálny #poriadok #filozofia #definícia