Sociálny pracovník a sociálny klient: Vzťah, ktorý formuje pomoc

Sociálna práca, ako multidisciplinárna oblasť, sa neustále dotýka života človeka. Každý jedinec sa v priebehu svojho života stretáva so situáciami, ktoré vyžadujú rozhodovanie a konanie v súlade s etickými princípmi. Práca sociálneho pracovníka je neoddeliteľne spojená s ľuďmi, a preto etické otázky tvoria podstatnú súčasť jeho činnosti. Cieľom tohto článku je preskúmať vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, etické aspekty, ktoré ho ovplyvňujú, a princípy, ktoré ho formujú.

Etika a hodnoty v sociálnej práci

Etika, pochádzajúca z gréckeho slova „ethos“ (mrav, zvyk), predstavuje humanistickú náuku, ktorá sa zaoberá mravnými aspektmi konania a rozhodovania. Morálka, ako systém regulátorov ľudského správania, odlišuje správne od nesprávneho a transformuje ich do hodnôt, noriem a postojov. Svedomie, sloboda, dobro a zlo sú kľúčové kategórie etiky, ktoré ovplyvňujú prácu sociálneho pracovníka.

Hodnoty ako súčasť etického rozhodovania

Hodnoty zohrávajú významnú úlohu v etickom rozhodovaní sociálnych pracovníkov. Môžu sa rozlišovať podľa rôznych kritérií, ako sú kultúrne, mravné, náboženské, spoločenské, estetické alebo politické hodnoty. Môžu byť tiež individuálne, rodinné, skupinové, inštitucionálne, cirkevné alebo profesijné.

Hodnoty ovplyvňujú správanie a konanie sociálneho pracovníka, ale konflikt rôznych hodnôt môže viesť k situáciám, kde žiadna alternatíva nie je ideálna. V praxi sa môžu dostať do konfliktu hodnoty klienta, inštitúcie, pracovníka a profesie. Každý systém má svoj vlastný súbor hodnôt, ktoré si môžu protirečiť s hodnotami a požiadavkami ostatných systémov.

Osobné hodnoty sociálneho pracovníka a klienta, ktoré sú prejavom ich skúseností, náboženstva a kultúry, sú dôležité. Profesijné hodnoty sociálnej práce, ktoré sú identifikované v etických kódexoch, a hodnoty inštitúcie, v ktorej sociálny pracovník pracuje, tiež ovplyvňujú jeho činnosť.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Je dôležité, aby sociálny pracovník poznal hierarchiu svojich hodnôt, ako viditeľných, tak aj skrytých. Ujasňovanie hodnôt je celoživotný proces, ktorý vyžaduje sebakritické skúmanie vlastných motívov a cieľov. Na profesijnú činnosť sociálneho pracovníka vplývajú aj spoločenské hodnoty, ako sú univerzálne hodnoty ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity.

Sociálni pracovníci často vykonávajú svoju prácu v napätí medzi profesijnou etikou a byrokratickými pravidlami. Konflikt medzi požiadavkami inštitúcie a profesijnými hodnotami tvorí vysoký percentuálny podiel etických dilem, s ktorými sa stretávajú. Udržiavanie profesijnej identity v podmienkach organizácie, ktorá má na pracovníka nesúrodé požiadavky, je dôležité pre zachovanie podstaty sociálnej práce.

Sociálni pracovníci môžu zvládať nesúrodé očakávania tak, že sa snažia obchádzať dilemy, snažia sa o zmenu nesúrodých podmienok, alebo modifikujú morálne ideály. Banks identifikovala 4 typy sociálnych pracovníkov: angažovaný, radikálny, byrokratický a profesionálny.

Sociálna práca: Pomoc a podpora v kontexte hodnôt

Sociálna práca je definovaná ako podpora sociálnych zmien a riešenie problémov v medziľudských vzťahoch. Pomáha zlepšovať život ľuďom prostredníctvom rozvoja schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Vychádza z vedeckého poznania ľudského správania a sociálneho systému a zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.

V súčasnosti sa sociálna práca preorientovala na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiadúcemu vývoju v spoločnosti. Je vnímaná ako multidisciplinárna oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Sociálna pomoc ako súčasť sociálnej práce

V našich podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.

Súčasná sociálna práca je charakteristická verejným charakterom, inštitucionálnou formou, preventívnym charakterom, pluralitou zdrojov, úzkym vzťahom medzi teóriou a praxou a premenlivým charakterom.

Pomoc a pomáhanie v historickom kontexte

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola súčasťou života a vyskytovala sa v súvislosti s akútnym ohrozením. V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci: spontánna a osobná pomoc a organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki.

Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest. Postupne sa profesionalizovala a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut, kňaz a sociálny pracovník.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto a je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka, najmä v situáciách ako sú nezamestnanosť, chudoba, choroba, staroba, smrť živiteľa, strata rodiny, strata domova a rôzne formy sociálneho zlyhania.

Vznik inštitúcií bol základným predpokladom pre poskytovanie pomoci na odbornej úrovni a je namierená na oblasť zvládania problémov a rizík modernej spoločnosti. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie a je orientovaná na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.

Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na horizontálnu a vertikálnu. Pri horizontálnom členení ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí ako zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej a sociálnej. Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti a globálnemu svetovému spoločenstvu.

Ak klient pomoc hľadá a prichádza za sociálnym pracovníkom, dochádza ku štyrom základným typom pomoci: odborné vedenie, sprevádzanie, poradenstvo a terapia. Ak klient pomoc nehľadá a neprichádza si pre ňu k sociálnemu pracovníkovi, potom spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom: objasňovanie, presvedčovanie, dozor, sprevádzanie, vzdelávanie, poradenstvo a terapia.

Sociálna starostlivosť vs. sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Sociálna starostlivosť je charakteristická dominantným postavením sociálneho pracovníka, ktorý rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému.

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami partnerská pomoc, sprevádzanie a napomáhanie. Pomáhajúci vystupuje v partnerskej rovine a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako sociálna prevencia, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze. V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne: primárna, sekundárna a terciárna pomoc.

Vzťah sociálneho pracovníka a klienta

Klientom sociálneho pracovníka sa stáva jedinec, ktorý po zhodnotení vlastnej situácie dospieva k názoru, že pre jej vyriešenie potrebuje sociálnu pomoc. Pre prichádzajúceho klienta je charakteristické negatívne hodnotenie vlastnej situácie, momentálna neschopnosť nájsť riešenie svojho problému, aktívny prístup orientovaný na hľadanie riešenia a dobrovoľná spolupráca so sociálnym pracovníkom.

Z pohľadu sociálnej práce označujeme klienta toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej vyriešenie rôznu formu spoločenskej pomoci, pričom ide o špecifické životné situácie, ktoré sú označované súhrnným pojmom sociálne problémové situácie.

Typológia klientov

Náročnosť riešenia sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje. Klientov môžeme členiť z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov, osobnostných charakteristík.

Členenie klientov z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov:

• Sociálna patológia
• Problémy veku
• Sociálne skupiny
• Zdravotné problémy
• Sociálno-ekonomické aspekty
• Zdravotné postihnutie

Členenie klientov podľa osobnostných charakteristík:

• Spolupracujúci
• Nespolupracujúci
• Rizikový
• Klient v odpore
• Manipulatívny
• Agresívny
• Apatický

Tvorba vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom

Cieľom vzájomnej interakcie sociálneho pracovníka a jeho klienta je nadviazať kontakt, ktorý je podmienkou pre budovanie pozitívneho vzťahu. Vzťah medzi klientom a sociálnym pracovníkom má byť čo najbližší, avšak treba sa vyvarovať toho aby neprerástol do vzťahu priateľského. Je vytvorený umelo a je ohraničený časom. Sociálny pracovník má nadhľad nad týmto vzťahom a kontroluje ho.

Pri vytváraní takéhoto vzťahu berieme do úvahy vek klienta, špecifiká situácie na základe, ktorej vznikol problém, dobrovoľnosť klienta, jasnosť práce a jej ciele, dôveru a rešpekt a okolie klienta.

V sociálnej práci sa stretávame so systémom, ktorý tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie (prostredie). Dôležité je, aby medzi oboma vznikol pozitívny profesionálny vzťah - pre dôveru klienta, ale aby boli zároveň dodržané určité hranice medzi oboma. Dôležité je taktiež či sociálny pracovník svojho klienta riadi (direktívny prístup) alebo podporuje (nedirektívny prístup).

Často môže dôjsť k bariéram medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktoré sú ovplyvnené najmä individuálnou životnou situáciou klienta a súčastnou osobnou históriou sociálneho pracovníka.

Hranice medzi sociálnym pracovníkom a klientom

Je dôležité, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii so môže sociálny pracovník chrániť asertivitou. Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka porušujeme hranice a to tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta.

Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, ktorý sa môže vyskytnúť u sociálneho pracovníka no častejšie zo strany klienta.

Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je rozvoj sociálnych kompetencií klienta. Často samotné klientove okolie vytvára bariéry, ktoré negatívne ovplyvňujú vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom.

Mocenské aspekty vo vzťahu sociálneho pracovníka a klienta

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta.

Kopřiva rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty.

Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný.

Manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta.

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie.

Foucault sa nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Podľa Kappla sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný.

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné.

Etický kódex sociálnej práce

Etika v sociálnej práci vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov a je neoddeliteľnou súčasťou ich práce. Etický kódex je regulátor správania a konania ľudí potrebný pre prax.

Tokárová uvádza, že morálny profil sociálneho pracovníka založený na všeobecných etických hodnotách je predpokladom zmyslu pre ľudskosť a pre zvnútornenie noriem kódexu vo vlastnom svedomí. Úlehla konštatuje, že profesionálnu etiku nie je možné vymedziť nijakým kódexom.

Dodržiavanie etického kódexu v sociálnej práci stojí na osobnosti sociálneho pracovníka, ktorý je prvým a základným vkladom do vlastnej profesie. O etickej aktualizácií sociálnej práce rozhoduje však v konečnom dôsledku klient, ktorý je však limitovaný morálnou zodpovednosťou sociálneho pracovníka.

Tokárová uvádza, že v sociálnej práci začal pôsobiť ako základ, východisko jednotlivých národných etických kódexov Medzinárodný etický kódex pre profesionálnych sociálnych pracovníkov spracovaný v roku 1976 Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov.

Deklarácia etických princípov sociálnej práce predkladá deväť základných etických zásad, a to brániť a podnecovať nezávislosť konania klienta, obraňovať jeho rovnoprávnosť, zabraňovať akémukoľvek spôsobu diskriminácie, rešpektovať ľudské práva a demokraciu, zaručovať ochranu a integritu klienta, pracovať s klientom za jeho aktívnej spoluúčasti, dávať možnosť jeho sebaurčeniu, odmietanie akéhokoľvek násilia, pracovať s osobnou zodpovednosťou aj bez etických princípov.

Súčasťou etického kódexu sociálnej práce by mali byť potrebné kroky pre zaistenie bezpečnosti klienta, ochrany pomáhajúceho, aj ochrany profesionálneho statusu sociálnej práce.

tags: #sociálny #pracovník #a #sociálny #klient #vzťah