Sociálny pracovník ako archetyp

Sociálna práca ako odbor prešla od svojho vzniku dlhú cestu a stala sa neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti. V tomto článku sa pozrieme na sociálneho pracovníka ako na archetyp, ktorý sa vyvíjal v kontexte spoločenských zmien a potrieb. Skúmame, ako sa v mysliach ľudí formoval obraz sociálneho pracovníka, aké hodnoty a ideály stelesňuje a ako sa jeho rola mení v postmodernom svete.

Úvod do sociálnej práce

Sociálna práca, ako ju vnímal I. A. Bláha, zahŕňa širokú škálu činností vykonávaných sociálnymi politikmi, výchovnými pracovníkmi, psychológmi, pedagógmi a sociálnymi hygienikmi, ktorí sa zaoberajú rôznymi oblasťami problémov. (Novotná, V. - Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálna práca integruje poznatky a činnosti vedeckých disciplín, ktoré sa priamo týkajú človeka. Podľa I. Tomeša je sociálna práca nástrojom sociálnej politiky. (Tomeš, I. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s. 155) Demokratická pluralitná spoločnosť s cieľom udržať sociálny zmier realizuje sociálnu politiku, ktorá eliminuje materiálnu a sociálnu núdzu čo najširších vrstiev obyvateľstva. Sociálna práca v užšom zmysle, ako ju chápu teoretici a vysokokvalifikovaní odborníci, je charakterizovaná priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) s cieľom stanoviť sociálnu diagnózu a vykonávať sociálnu terapiu. (Novotná, V. - Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálny pracovník má na základe vedeckého prístupu a syntézy vedeckých poznatkov vied a vedeckých smerov, ktoré slúžia človeku, pomáhať klientovi prekonať predovšetkým sociálnu núdzu.

Sociálny pracovník ako pomocník v núdzi

Podľa Š. Strieženca je chápanie života človeka v sociálnej práci vždy pozitívne a možno ho charakterizovať ako pomoc k svojpomoci. (Strieženec, Š., 2001, s.) Pri zodpovednom výkone svojho poslania musí sociálny pracovník počítať s problémami, ktoré mu môžu spôsobiť pracovníci iných pomáhajúcich profesií, predovšetkým profesií s ekonomickým a medicínskym prienikom. Sociálna práca sa už v svojich amerických začiatkoch ustanovila ako profesia napomáhajúca ľuďom stojacim mimo takzvanú väčšinovú spoločnosť prispôsobiť sa tejto spoločnosti. (Řezníček, I., 1994, s. 16.)

Problémy v praxi sociálnej práce

O sociálnej práci sa už roky hovorí a jej základy sa kvalitne vyučujú na vysokých školách už od poprevratového obdobia roku 1989. Problémy však začnú, keď absolvent magisterského, či bakalárskeho štúdia chce sociálnu prácu vykonávať v duchu správnych školských osnov. Buď sa môže stretnúť s maximálnym nepochopením, čo ho znechutí, alebo sa nechá vedome či nevedome vlákať do procesov a skupín, ktoré navonok síce sociálnu prácu deklarujú, ale v skutočnosti im ide o niečo iné.

Sociálna práca a psychológia

Sociológia je veda o ľudskej spoločnosti, o jej vzniku a živote. (Hartl, P. - Hartlová, H., 2000, s. 549 - 550) Pre sociálnu prácu sú jej poznatky základom. Podľa sociológa Š. Strieženca je to vedná disciplína zameraná na empirické výskumy sociálnej reality a jej mapovanie. (Strieženec, Š., 1996, s. 203) Vznik sociálnej práce iniciovala i všeobecná potreba teoretické závery z empirických výskumov sociológie aplikovať do praxe v záujme účinnej sociálnej prevencie. Š. Strieženec chápe psychológiu ako vedu o zákonitostiach rozvoja a fungovania ľudskej psychiky ako osobitnej formy životnej činnosti. Psychológia býva delená na tzv. čistú (teoretickú) a aplikovanú. (Strieženec, Š., 1996, s. 177.) V psychológii sa doposiaľ kreovalo mnoho odborov a smerov. Sociálna práca je práca s človekom, ktorého ako človeka aj chápe. Každý z týchto smerov obsahuje pozitívne prvky, no pre sociálnu prácu je azda najviac prijateľný prístup orientovaný na klienta podľa C. R. Rogersa. Tento je pravdepodobne najvýznamnejším humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu prácu. Podľa Rogersa je podstatné, aby pomáhajúci pracovník v terapeutickom vzťahu usiloval o kongruenciu a pravdivosť, bezpodmienečnú spätnú väzbu a empatiu. (Navrátil, P. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s.)

Prečítajte si tiež: Archetyp sociálneho pracovníka v spoločnosti

Sociálna práca a psychiatria

Psychiatria je lekárska veda o rozpoznávaní, prevencii a liečbe duševných chorôb, o výskume ich príčin a patogenéze. (Hartl, P. - Hartlová, H., 2000, s. 470) Až doposiaľ ide o disciplínu, ktorá nemá veľmi vedecký základ, hoci ju vykonávajú medicínsky vzdelaní ľudia. Nedávne devätnáste storočie znamenalo snahy medicínsky vzdelaných ľudí podriadiť duševné problémy biológii. Umenie individualizácie, ktoré v priebehu zavádzania štandardizovaných schém diagnostiky a liečebných postupov v 19. a 20. storočí takmer stratilo význam, predstavuje dôležitý prvok poetickej medicíny. Zahŕňa v sebe totiž to, že každá nemoc a jej priebeh, áno, i každá forma zdravia vykazuje popri všeobecných rysoch i rysy úplne individuálne, ktoré je možné len s ťažkosťami vtesnať do obvyklých vzorcov lekárskeho prístupu. (Danzer, G., 2001, s. 53 - 54) Psychiatria bez zrozumiteľného zdôvodnenia, a predovšetkým bez vedeckého zdôvodnenia s dlhodobým výskumom, somatické dôsledky psychických problémov väčšinou vydáva za ich príčiny a aplikuje na ne chemické preparáty, najčastejšie neuroleptiká. Väčšina takzvane vedeckých dôkazov psychiatrie je v duchu známeho vtipu: „Chytíme zajaca a bijeme ho, pokiaľ sa neprizná, že je levom.“ Ľahké a ťažké neurózy tendenčne väčšinou nálepkuje diagnózami schizofrénie, ktorej medzinárodná klasifikácia taktiež nemá veľmi vedecký základ. Na niektoré suverénne závery psychiatrie by sa ako skutočná veda musela konštituovať ešte v staroveku a výskumy o dedičnosti duševných chorôb začať už s narodením Krista. Pre vniknutie do podstaty jej existencie je dobré vrátiť sa ku kolektívnemu nevedomiu. Kolektívne nevedomie objavil Jung pri štúdiu nevedomia černochov v Amerike, kde zistil, že archetypy nie sú kolektívne vzorce dané rasovým dedičstvom, ale a priori kategórie predstavivosti, pretože sú analogické u každého belocha, či Indiána. Archetypy sú vzorce, motívy spoločné pre celé ľudstvo, ktoré v nás driemu a vynárajú sa bez našej vôle a uvedomenia. (Puškárová, M., 1997, s. 23)

S prudkým nástupom vedy v progresívnom 18. a v 19. storočí zostalo vákuum po procesoch s bosorkami, na ktorých upálenie stačilo už len podozrenie kompetentnej autority. Hoci proces s postihnutými diablom ešte sem - tam prebehol, postupne preberala spoločenský status inkvizítorov rovnako nevedecká psychiatria. A drží si ho dodnes. Okrem toho jej dáva dnes veľké právomoci i trestné právo. Psychiatria sa dá nazvať aj teoreticko-aplikačnou disciplínou. Vypracovala si teóriu, ktorú aplikuje do praxe. Psychiatrické riešenie sociálnej núdze klienta rozhodne nie je adekvátne. Nezakladá sa na skúsenosti. Na jednej strane sa po človeku žiada, aby bol normálny, konformný a rozumný, na druhej strane žije v znepokojujúcom prostredí mestskej priemyselnej spoločnosti. Psychiatrické zaobchádzanie potom prostredníctvom svojich postupov (lieky, elektrické šoky, terapia) sa snaží o prispôsobenie sa týchto jedincov zvonka a ponechávajú ich napospas ich vnútorným problémom. (Munková, G., 2001, s.) Sociálna práca v pravom zmysle slova nemá so psychiatriou žiadne spoločné body. Okrem iného praktiky psychiatrie priamo alebo nepriamo iniciujú činnosť mnohých zhubných kultov a siekt. Pokiaľ v praxi dochádza k spolupráci profesionálneho psychiatra a sociálneho pracovníka, ide asi o účelovú symbiózu.

Sociálny pracovník a kulty a sekty

Kulty a sekty pracujú často v rovnakom prostredí ako sociálna práca, často používajú rovnaké alebo obdobné metódy, často majú rovnakú cieľovú skupinu, a takisto často svoju činnosť nazvú sociálnou prácou. Či to je v zhode s realitou, napovedia niektoré kritéria, ktoré môže evidovať i úplný laik. (Ani používanie techník komunikácie z asertivity ešte neznamená asertívneho človeka a asertívne správanie. Asertívnymi ich robí prístup k nim i k partnerovi v komunikácii a myslenie. Robert J. Lifton na základe myšlienkovej prevýchovy zajatcov v kórejskej vojne v 20. storočí, na ktorých ju aplikovali veľmi úspešne Číňania, stanovil osem kritérií pre psychickú manipuláciu. Pokiaľ sa v niektorom prostredí aplikujú, mení sa na prostredie dokonalej psychickej manipulácie.

1. kontrola prostredia - podľa R. J. Liftona je to v podstate „kontrola komunikácie v danom prostredí.“ (Lifton, R. J., In : Hassan, S., 1994, s. 258) Dá sa realizovať jednak priamym pozorovaním, jednak oddanými informátormi z radov členov, i novotvarmi, ktoré si novici osvoja. M. S. Peck kult v pejoratívnom zmysle tiež charakterizuje takzvaným zvláštnym jazykom. Podľa neho „čím bližšie má daná organizácia ku kultu, tým býva tento vnútorný jazyk zvláštnejší. Napokon sa podobá tajnému jazyku, ktorému rozumejú len zasvätenci a ktorý je úplne nepreložiteľný.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Zasvätencami sú jeho tvorcovia a uctievaný vnútorný kruh, čiže manažéri organizácie.
2. mystická manipulácia (plánovaná spontánnosť) - „Mystici sú ľudia, ktorí majú veľmi jasné zážitky procesov kolektívneho nevedomia.“ (Peck, M. S., 1994, s.) Každý človek zažil v živote príhodu, ktorá mu svojim priebehom a atmosférou pripomínala niečo zo Svätého písma. Mystici sú ľudia, ktorí takéto niečo z rôznych dôvodov zažijú častejšie. Donucovacia organizácia odštartuje procesy, ktorých výsledkom má byť a často aj býva ilúzia obdobných zážitkov. Presne tak to robia napríklad sobášni podvodníci alebo ženy s cieľom výdajom získať finančné zabezpečenie.
3. požiadavka čistoty - „absolútne očisťovanie je proces, ktorý nikdy nekončí. Často je súčasťou rituálu; a ako zdroj obviňovania a hanby súvisí tesne s procedúrou vyznania.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 260) Ide v podstate o neustále potreby ťažkého neurotika neustále sa umývať. S požiadavkou čistoty úzko súvisí fanatizmus. „Výrazom fanaticus bol označovaný človek posadnutý chrámovým kultom, náboženský horlivec. V modernom jazyku sa fanatizmom rozumie prehnaná, nekritická angažovanosť za nejaké presvedčenie.“ (Bley, S., 1998, s.) Podľa C. G. Junga „fanatizmus je vždy príznakom potlačenej pochybnosti. V dobách, keď Cirkev začína kolísať, stáva sa jej vystupovanie fanatické alebo vznikajú fanatické sekty, pretože musí byť uhasená skrytá pochybnosť.“ (Jung, C. G. : Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha : 1992, s.)
4. kult vyznania - Ide o pochybnú psychoterapeutickú metódu horúceho kresla. Zneužívaním negatívnej skupinovej dynamiky sa verejná spoveď mení na sypanie si popolu na hlavu a záväzky v prospech organizácie.
5. posvätná veda - Podľa R.J. Liftona „vhodným, avšak nie jediným príkladom je Cirkev zjednotenia. Využíva súčasné tendencie spájať posvätnú sústavu dogmatických zásad s požiadavkou vedeckého prístupu k ľudskému správaniu a k psychológii.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Čo autorita označí za vedecké, sa nekriticky za také aj považuje.
6. frázovitý jazyk - Lionel Trilling nazval slovník novotvarov „jazykom nemysliacich.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Okrem kontroly prostredia a myslenia pre manažment skupiny dlhodobé násilie, ktoré si spôsobuje jeho používaním aj samotná obeť, skutočne vedie až k vymývaniu mozgu a následne k zmene identity. Podľa Z. Vojtíška „jednoduchými pravdami a spravidla jediným receptom na všetky otázky autorita ľahko vyplní pocit prázdnoty, ktorý môže byť najmä v konzumnej spoločnosti a najmä v určitých životných situáciách pociťovaný veľmi pálčivo.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s.)
7. náuka je viac než človek - M. S. Peck toto kritérium nazval Boh v zajatí. „Vo svojom pokrivenom vzťahu k Bohu a svojej spokojnosti s dogmatizmom kulty vždy akosi cítia, že majú Boha v hrsti, že ho zajali.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Človek ako obraz Boha je v porovnaní s ideológiou zhubnej organizácie len psím hlasom. Z. Vojtíšek to v roku 1998 nazýva podceňovanie rozumu. „Skrýva sa často za vedu (napr. tvrdením, že ľavá mozgová hemisféra je príliš vyvinutá na úkor pravej, citovej), alebo sa rozumu pripisujú predovšetkým vojny, katastrofy a hrozby 20. storočia. Skúsenosti, pocity a zážitky sa pred rozumom uprednostňujú.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s. 21.)
8. existenčné provizórium - ako napovedá názov tohto kritéria, ide o život v neustálej neistote, ktorý si členovia organizácie kompenzujú skupinovým narcizmom - hrdosťou na príslušnosť k nej. Ak člen organizácie nemieni takéto provizórium zdieľať, čaká ho väčšinou nálepka nepriateľa. Tým napríklad podľa Scientologickej cirkvi je každý, kto o nej vysloví niečo iné než chválu. Podľa jej zakladateľa L. R. Hubbarda „môže byť pripravený o majetok (…), alebo byť poškodený akýmkoľvek spôsobom ktorýmkoľvek scientológom, bez toho, aby bol dotyčný scientológ disciplinárne potrestaný.“ ( Škvaril, R., 1995, s.)

Sociálny pracovník ako objekt kritiky

Anglický pozitivistický filozof H. Spencer (1820 - 1903), autor organistickej teórie spoločnosti, predstaviteľ evolucionizmu a sociálneho darwinizmu, „hľadal paralelu medzi biologickým a spoločenským organizmom, a tiež medzi biologickou a sociálnou patológiou.“ (Hroncová, J., In: Hroncová a kol., 2004, s. 6) Jeho neadekvátny prístup bol terčom mnohokrát oprávnenej kritiky. Človek je neodškriepiteľne aj biologická bytosť. Sociálna patológia má zákonite niečo spoločné so zlyhaním organizmu, s jeho postihnutím zvonka (vírusom, infekciou…), či s deformáciou organizmu malígnymi alebo benígnymi nádormi.

Etické aspekty sociálnej práce

Dôležitou súčasťou práce sociálneho pracovníka je dodržiavanie etických princípov. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj etické pravidlá medzinárodných súdnych orgánov a tribunálov. (Klučka, Ján. (In: Právny obzor, 3/2017, s.) Rovnako je dôležité, aby si právnici osvojili etické kódexy. (Friedel, Tomáš. (In: Právny obzor, Špeciálne vydanie/2020, s.) a Čuroš, Peter. (In: Právny obzor, Špeciálne vydanie/2020, s.)

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Sociálny pracovník ako postmoderný superhrdina?

Martina Baráková, Michal Kaczor a Markéta Elichová sa vo svojej štúdii pýtajú, či je sociálny pracovník archetypom postmoderného superhrdinu. (Baráková, Martina; Kaczor, Michal, Elichová, Markéta. (In: Sociální práce / Sociálna práca, 5/2016, s.) V kontexte súčasných spoločenských výziev, ako sú chudoba, sociálne vylúčenie, diskriminácia a násilie, sa od sociálnych pracovníkov očakáva, že budú aktívnymi aktérmi zmien a obhajcami práv zraniteľných skupín obyvateľstva.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

tags: #sociálny #pracovník #ako #archetyp